Francúzske problémy začali krátko po tom, čo si krajina do svojej ústavy uzákonila „právo na potrat“

7. októbra 2025   Krátke správy   Komentár

„Podivné náhody“ neexistujú a ani to, čo sa za posledný rok udialo v tzv. „Prvej dcére Cirkvi“ – vo Francúzsku nie je žiadna náhoda. Krajina sa dostala do stavu kŕča, ktorý sleduje celý svet, krátko po tom, čo si do svojej rakvy zabila posledný hrdzavý klinec: ústavné „právo na potrat“.

Video: https://www.youtube.com/watch?v=7dJiGw8qRmA

To bolo radosti v Paríži! 4. marca 2024 uzákonil francúzsky parlament slávnostne v historických kulisách kráľovského zámku Versailles ústavné právo na potrat. Za návrh vtedy hlasovalo 780 poslancov, proti bolo len 72. Návrh už predtým prešiel hornou aj dolnou časťou francúzskeho parlamentu, no na jeho definitívne zavedenie do ústavy bolo potrebné až spomenuté spoločné hlasovanie poslancov oboch komôr vo Versailles. Po oznámení výsledkov prepukli v centre Paríža pred Eiffelovou vežou oslavy, na ktorých bolo niekoľko stoviek ľudí. Samotná veža sa rozžiarila trblietajúcimi sa svetielkami a nápisom v angličtine „Abortion Legal“, teda „Potraty sú legálne“.

Paríž sa zabával a radoval, akoby sa stal práve pupkom sveta (mal to v pláne), kým prítomní poslanci vo Versailles si tlieskali sami sebe. Prezident Macron sa medzitým vyslovil, že teraz bude francúzska vláda podporovať prijatie podobných zákonov aj v ďalších častiach Európy a sveta (!). Ale ani to nestačilo. Pri slávnostnom ceremoniáli 8. marca – na Medzinárodný deň žien – Macron vyhlásil:

„Chcem, aby toto zaručené právo na potrat bolo zakotvené v Charte základných práv Európskej únie.“

Padali slová o „naplnení práv žien“ a mladý homosexuálny francúzsky premiér (toto slovo ešte bude dôležité), Gabriel Attal, sa vyjadril, že zavedenie potratov do ústavy „zabráni reakcionárom, aby naďalej útočili na ženy“. Varoval, že „útlak“ žien sa môže „zopakovať“a že treba urobiť všetko preto, aby „tento deň nikdy nenastal“.

Ale pán Attal sa tak trochu prerátal. Vtedy ešte netušil, že mu nebude súdené byť premiérom nadlho. Nie, Gabriel neodišiel „do večných lovíšť“. To sa len jeho šéfko tak trochu „splašil“.

Po prekvapivom úspechu strany Rassemblement National Marine Le Penovej (rozumej: „fašistov“) v eurovoľbách (jún 2024) sa Emmanuel Macron, zrejme vidiac veteránov počas osláv Dňa D v Normandii, rozhodol, že aj on to „extrémistom“ natrie a to tak, že… zvolá všeobecné parlamentné voľby. Bola to stratégia (alebo skôr „stratégia“), ktorá sa nepozdávala viacerým z jeho blízkeho okolia vrátane stále čerstvo „upečeného“ premiéra Attala. A prvé kolo dávalo za pravdu kritikom! Namiesto „vymetenia fašizmu“ získala Rassemblement National taký náskok, že to vyzeralo dokonca na parlamentnú väčšinu, kedy by bol „antifašistický bojovník“ Macron nútený za premiéra menovať Le Penovej pravú ruku, Jordana Bardellu.

Pred druhým kolom tak nastala kampaň nevídaných rozmerov, tzv. „demokratické sily“ napli všetky svaly, bili na poplach pred návratom vichystického Francúzska, prijímali sa dohody o „strategickom hlasovaní“, až Rassemblement National skutočne padol – skončil až tretí. Ale nevyhrali ani macronovci. Najviac hlasov získal zlepenec ľavicových strán s názvom Nový ľudový front (NFP), na ktorého čele stál Jean-Luc Mélenchon – komunista a progresívec v jednom (v podstate taký kríženec Blahu a Šimečku).

Mélenchon sa už videl v premiérskom kresle, ale Macron ho dobehol a po mesiacoch prieťahov si dosadil (francúzsky prezident totiž môže), na uvoľnené miesto bývalého vyjednávača EÚ, Michela Barniera. Tento elegantný postarší pán stál však pred nemožnou úlohou. Ako konzervatívne a pravicovo orientovaný politik si menoval konzervatívnych a pravicových ministrov. Avšak na pretlačenie zákonov stále potreboval poslancov…, alebo zákon známy ako 49.3. A ten má háčik: ak ho premiér použije, automaticky to vyvolá hlasovanie o dôvere vláde. A kto z urazených lepenovcov a podrazených mélenchonovcov bude hlasovať za zotrvanie mierne pravicovej vlády? Vskutku, elegantný postarší pán sa pobral do dôchodku už po dvoch mesiacoch v úrade.

Tu aspoň vidno, že všetci myslia len na svoju partaj – a na krajinu a ľud v nej žijúci nemyslí nikto. Aj deklarované uzákonenie „práv žien“ bolo skôr iba politickým postojom, než aspoň úprimnou (keď už nie skutočnou) snahou pomôcť francúzskym ženám.

Na tom istom zákone – rozpočte – padol po necelom roku aj jeho nástupca, Francois Bayrou. Darmo sa rozčuľoval, že treba „vyrovnaný rozpočet“, pretože francúzsky verejný dlh rastie „každú sekundu“ o 5000 eur (!!!). 8. septembra po prehratom hlasovaní bol nútený podať demisiu aj on. Macron ihneď menoval jeho nástupcu, Sébastiena Lecornua, a to za mohutných protestov ulice, ale ten ani len nedokázal vymenovať ministrov (!) a pre „ich egá“ odstúpil po šialených 26 dňoch v úrade. Odo dňa prijatia „práva na potrat“ do francúzskej ústavy je vláda krajiny v špirále sebazničenia. Ale čo potom?

Poučenie? Jedno by sa našlo: Boh sa vysmievať nenechá, milé Francúzsko.

Matej Gavlák

Titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)