Francisco Suárez ako vrchol scholastickej syntézy a intelektuálny most k novoveku

Branislav Krasnovský
10. apríla 2026   Cirkev   Filozofia

V čase Veľkej noci som dospel k názoru, že by možno bolo dobré čitateľom predstaviť niektorého z teológov, na míle vzdialeného od súčasného synodálneho teologického vanutia a progresívneho či modernistického teologického zohyzďovania pravých zásad katolicizmu.

Predstaviť skutočného, vzdelaného teológa, ktorého reč je áno-áno, nie-nie a ktorý svojím intelektuálnym diapazónom predčí mnohých dnešných modernistických a progresívnych absolventov podivných teologických kurzov. Teológa, pri čítaní ktorého diela má čitateľ ozajstnú duchovnú radosť, nezmocňuje sa ho pocit znechutenia a intelektuálnej únavy, ktorú človek pociťuje, keď číta napríklad texty nemeckej Synodálnej cesty alebo iných podobných nezmyslov.

Francisco Suárez, pýcha barokovej teológie, filozofie, práva a politiky

Jezuitský španielsky mysliteľ, filozof a teológ Francisco Suárez (1548 – 1617) patrí medzi najvýznamnejších katolíckych teológov, filozofov a právnych mysliteľov raného novoveku. Bol jednou z ústredných postáv druhej scholastiky a zároveň výrazným predstaviteľom širšieho intelektuálneho prostredia školy zo Salamanky. Jeho význam nespočíva iba v obhajobe katolíckej ortodoxie v dobe po Tridentskom koncile, ale i v tom, že dokázal scholastické myslenie systematizovať s takou presnosťou a šírkou, že jeho diela ovplyvnili nielen katolícke školy, ale aj protestantské univerzity a neskorších sekulárnych mysliteľov. Suárez tak predstavuje jeden z rozhodujúcich prechodových bodov medzi vrcholnou scholastikou a nastupujúcou modernou filozofiou.

Narodil sa 5. januára 1548 v Granade ako najmladší syn právnika Gaspara Suáreza de Toledo a Antónie Vázquez de Utiel. Pochádzal z hidalgovskej rodiny a rodinné prostredie ho viedlo k štúdiu práva, ktoré začal v Salamanke. Právnické myslenie neskôr výrazne formovalo jeho systematickosť i spôsob argumentácie. Pod vplyvom jezuitského kazateľa Juana Ramíreza vstúpil roku 1564 do Spoločnosti Ježišovej v Medine del Campo. Je príznačné, že spočiatku nebol považovaný za mimoriadne nadaného študenta a dokonca bol prijatý len s neistým statusom. Jeho neskorší vzostup preto nepôsobil ako príbeh samozrejmého génia, ale skôr ako výsledok vytrvalosti, disciplíny a intelektuálneho dozrievania.

Po vstupe do rádu absolvoval klasickú jezuitskú formáciu a postupne sa vypracoval na učiteľa filozofie i teológie. Vyučoval v Segovii, kde bol roku 1572 vysvätený za kňaza, pôsobil aj v Ávile, Valladolide, Ríme, Alcalá, Salamanke a napokon v portugalskej Coimbre. Práve tam dosiahla jeho akademická kariéra vrchol. V katolíckom svete bol už vtedy pokladaný za mimoriadnu autoritu, čo ilustruje aj skutočnosť, že pápež Gregor XIII. osobne navštívil jeho prednášku a pápež Pavol V. ho požiadal o teologickú odpoveď na argumenty anglického kráľa Jakuba I. Suárez tak nebol iba univerzitným učiteľom, ale aj aktívnym účastníkom veľkých cirkevno-politických sporov svojej doby. Odtiaľ pochádza aj jeho čestný titul Doctor Eximius.

Suárezova teologická, filozofická a politická tvorba

Rozsah jeho tvorby bol mimoriadny. Písal o metafyzike, dogmatickej teológii, morálnej teológii, prirodzenom práve, medzinárodnom práve i vzťahu Cirkvi a štátu. Jeho diela vychádzali v mnohých zväzkoch a ešte stáročia po jeho smrti slúžili ako štandardné akademické texty. Medzi jeho najvýznamnejšie práce patria Disputationes metaphysicae (1597), Tractatus de legibus ac Deo legislatore (1612), ako aj traktáty De anima, De Deo uno et trino a Defensio fidei catholicae et apostolicae adversus Anglicanae sectae errores.

Jeho najznámejším dielom sú nepochybne Disputationes metaphysicae, ktoré predstavujú jeden z najväčších výkonov scholastickej metafyziky. Ich význam spočíva v tom, že nejde iba o ďalší komentár k Aristotelovi alebo svätému Tomášovi Akvinskému, ale o systematické spracovanie metafyziky ako samostatnej disciplíny. Suárez v tomto diele syntetizuje predchádzajúcu grécko-rímsku, scholastickú i arabskú tradíciu a zároveň ju usporadúva do vlastného prehľadného systému. Metafyzika je u neho vedou o reálnom súcne, zahŕňajúcom esenciu aj existenciu, pričom sa snaží riešiť aj sporné otázky, ktoré zanechali tomisti, skotisti a nominalisti.

Práve tu sa ukazuje jeho osobitý filozofický profil. Suárez nadväzoval na svätého Tomáša Akvinského, no nebol servilným komentátorom. Usiloval sa o kritický tomizmus, teda o vernosť princípom bez slepého opakovania formulácií. V otázke vzťahu esencie a existencie v stvorených bytostiach prijímal, že ide o rozlíšenie zakorenené v skutočnosti, no odmietal chápať ich ako reálne oddeliteľné dve veci. Rozdiel medzi nimi vysvetľoval skôr ako rozlíšenie pojmové, nie ako samostatné ontologické oddelenie. Podobne v otázke univerzálií sa usiloval prekonať jednostrannosti skotizmu i nominalizmu. Zdôrazňoval, že jedinou plne reálnou jednotou vo svete existencií je indivíduum, no zároveň neprijímal nominalistické zredukovanie univerzálií na čisto svojvoľný výtvor mysle. Tým sa jeho myslenie zaradilo medzi formy umierneného realizmu.

Na tomto základe vznikol aj osobitý smer nazývaný suarezianizmus, ktorý síce vyrastal z tomistickej tradície, ale v mnohých bodoch sa od iných tomistických škôl odlišoval. Suárez sa sústredil na princíp individualizácie, na postavenie singulárneho v intelektuálnom poznaní, na jemné rozlíšenia medzi rôznymi druhmi bytia a na systematickú klasifikáciu metafyzických pojmov. V druhej časti Disputationes rozpracoval rozlíšenia medzi ens infinitum a ens finitum, medzi bytím, ktoré je zo seba, a bytím, ktoré je z iného, medzi bytím nevyhnutným a kontingentným, medzi bytím nestvoreným a stvoreným, ako aj medzi čistým aktom a bytím potenciálnym. Tieto analýzy sa stali východiskom pre ďalšie generácie teológov a filozofov.

Suárezov význam však zďaleka neostáva iba v metafyzike. Jeho dielo De legibus ac Deo legislatore patrí k najvýznamnejším scholastickým rozpravám o zákone, prirodzenom práve a politickej autorite. Rozlišuje v ňom večný zákon, prirodzený zákon, právo národov, pozitívny ľudský zákon i pozitívny Boží zákon. Základnou tézou je, že každá pravá autorita má napokon pôvod v Bohu. Zároveň však Suárez tvrdí, že politická moc sa neodovzdáva panovníkovi priamo, ale prostredníctvom politického spoločenstva. Tým sa jeho náuka odlišovala od teórií absolútneho božského práva kráľov a vytvárala zaujímavý most medzi stredovekou politickou teológiou a neskoršími teóriami spoločenskej zmluvy.

Vzťah medzi autoritou a mocou v Suárezovom myslení

Treba však upresniť, že Suárez neučil spoločenskú zmluvu v modernom sekularizovanom zmysle. Nepokladal moc za výtvor ľudskej vôle bez vzťahu k Bohu, ale za dar božského pôvodu, ktorý je v historickom a politickom poriadku sprostredkovaný ľudom. Politické spoločenstvo je preto nositeľom moci v koreňoch, hoci jej riadny výkon patrí legitímnej autorite. Odtiaľ vyplývala aj jeho polemika proti patriarchálnej teórii vlády a proti anglickým obhajcom absolutizmu. Suárezove tézy vyvolávali odpor najmä tam, kde sa politická moc usilovala predstierať, že jej legitimita pochádza od Boha bez akéhokoľvek sprostredkovania spoločnosťou.

V oblasti vzťahu medzi autoritou a odporom voči nespravodlivej moci bol Suárez jedným z najvýznamnejších katolíckych mysliteľov svojej doby. Spolu so svätým Robertom Bellarmínom formuloval učenie, podľa ktorého legitímnu autoritu treba poslúchať, ale nespravodlivý zákon stráca charakter zákona. Rozlišoval medzi legitímnym kráľom, ktorý vládne tyransky, a uzurpátorom, ktorý nemá právoplatný titul. Proti legitímnemu panovníkovi nepripúšťal súkromnú tyranovraždu, iba krajnú obranu v extrémnej situácii; proti uzurpátorovi však pripúšťal, že politické spoločenstvo môže konať verejnou autoritou a v krajnom prípade ho zosadiť aj násilím, ak neexistuje iná cesta. Táto náuka nebola anarchická, ale vychádzala z predstavy spoločného dobra, prirodzeného práva a štruktúrovanej politickej obce.

Osobitný význam mala tiež jeho polemika s anglikánskym kráľom Jakubom I. V spise Defensio fidei napadol Suárez požiadavku, aby katolícki poddaní prisahali kráľovi vernosť aj v náboženských otázkach na úkor Cirkvi. Tvrdil, že prísaha je záväzná iba vtedy, ak je spravodlivá, a že nemôže byť „putom nespravodlivosti“. Katolík podľa neho nemôže byť viazaný prísahou, ktorá ho núti uznať náboženskú autoritu schizmatického alebo heretického panovníka v oblasti, ktorá do jeho kompetencie nepatrí. Tu sa ukazuje Suárez ako obranca katolíckej ortodoxie, ale zároveň ako jemný právny mysliteľ, ktorý chápe hranice poslušnosti voči štátnej moci.

Milosť, slobodná vôľa a predestinácia v Suárezovom ponímaní

V teológii sa významne zapojil aj do sporov o milosť, slobodnú vôľu a predurčenie. Bol blízky jezuitskej línii spojenej s Luisom de Molinom, ale nepreberal ju mechanicky. Pokúsil sa zmieriť dôraz na účinnosť milosti s reálnou slobodou človeka, pričom rozvinul náuku známu ako kongruizmus. Podľa nej Boh udeľuje vyvoleným takú milosť, ktorá zodpovedá ich dispozíciám a okolnostiam, takže jej človek slobodne, no neomylne vyhovie. Ide o pokus o syntézu, ktorá nechce obetovať ani Božiu všemohúcnosť, ani zodpovednosť ľudskej osoby. Aj v tomto bode je Suárez typickým mysliteľom rovnováhy a systematického sprostredkovania medzi krajnosťami.

Jeho vplyv prekročil hranice katolíckeho sveta. K tomu výrazne prispela aj sila jezuitskej vzdelávacej siete, vďaka ktorej sa jeho Disputationes metaphysicae rozšírili po školách v Španielsku, Portugalsku a Taliansku a odtiaľ prenikli aj na luteránske univerzity v Nemecku. Tam sa študovali najmä v prostrediach bližších melanchtonovskej úcte k filozofii než luteránskej nedôvere voči scholastike. Na viacerých luteránskych školách sedemnásteho storočia slúžili priamo ako učebnica filozofie. Vplyv Suárezovho myslenia je zjavný aj u reformovaných autorov v Nemecku a Nizozemsku a citeľný bol nielen v metafyzike, ale aj v právnej teórii vrátane medzinárodného práva.

Práve v dejinách práva patrí Suárez medzi veľké prechodové postavy. Jeho analýzy prirodzeného zákona, práva národov a legitimity politickej moci ovplyvnili mysliteľov ako Hugo Grotius, a neskôr rezonovali aj u ďalších autorov vrátane Samuela Pufendorfa. Z tohto dôvodu býva Suárez zaraďovaný medzi dôležitých predchodcov moderného medzinárodného práva. Jeho myšlienky zároveň presiahli konfesionálne hranice a čítali ich aj myslitelia tak rozdielni, ako Leibniz, Pufendorf, Schopenhauer či v neskorších interpretáciách dokonca Heidegger. V tomto zmysle je Suárez skutočne mostom medzi scholastickou syntézou a novovekou filozofickou reflexiou.

Jeho politické učenie zanechalo odozvu aj mimo Európy. Neskoršie interpretácie upozorňujú, že jeho téza o tom, že moc sa v istom zmysle vracia ľudu, rezonovala aj v hispanoamerickom prostredí a zohrala istú úlohu v intelektuálnych debatách, ktoré predchádzali emancipačným hnutiam v Latinskej Amerike. Podobne sa jeho idey pripomínajú aj vo filipínskych diskusiách 19. storočia o suverenite, hraniciach štátnej moci a odpore proti absolutizmu. Hoci tieto neskoršie recepcie treba hodnotiť opatrne a s ohľadom na konkrétny historický kontext, ukazujú, že Suárezovo myslenie neostalo uzavreté v učebniach, ale zasahovalo aj širší politický a právny svet.

Kritika Suárezovho diela

Takáto šírka vplyvu však neznamenala neprítomnosť kritiky. Zo strany moderných obhajcov absolutizmu bol Suárez podrobený ostrým útokom, najmä preto, že jeho učenie o sprostredkovaní moci cez spoločenstvo spochybňovalo predstavu, podľa ktorej kráľ vládne bezprostredne z Božieho ustanovenia. Anglický mysliteľ Robert Filmer preto vnímal Suáreza ako nebezpečného protivníka teórie božského práva kráľov.

Kritika však prišla aj z katolíckeho prostredia, najmä z niektorých tomistických kruhov. Tí mu vyčítali, že pri vysvetľovaní vzťahu esencie a existencie, pri chápaní substancie a akcidentov či pri metafyzickom esencializme oslabil niektoré kľúčové prvky tradičného tomizmu a otvoril cestu neskorším racionalistickým alebo dualistickým tendenciám. Inak povedané, zatiaľ čo jedni ho považovali za príliš odvážneho politického mysliteľa, iní v ňom videli filozofa, ktorý sa odklonil od plnosti tomistickej metafyziky.

Napriek tomu ostáva Francisco Suárez jednou z najväčších postáv katolíckeho intelektuálneho dejinného priestoru. Predstavuje vrchol scholastickej syntézy v dobe, keď sa európske myslenie začínalo štiepiť do nových smerov. Jeho sila spočívala v systematickosti: tam, kde iní riešili jednotlivé problémy izolovane, Suárez budoval celok, v ktorom metafyzika, teológia, právo a politika tvoria navzájom prepojený systém.

Preto ho možno nazvať nielen posledným veľkým architektom scholastiky, ale aj jedným z mysliteľov, ktorí pripravili pôdu pre modernú filozofiu a právne myslenie. Jeho dielo ukazuje, že katolícka tradícia nebola intelektuálne nehybná, ale schopná silnej, pružnej a disciplinovanej odpovede na výzvy svojej doby.

PDF (formát pre tlač)