Deprecatio Gelasiana – latinská modlitba utkaná na byzantských krosnách (Prvá časť)

Lucia Laudoniu
26. októbra 2023   Cirkev História

Zakopnúť o pyramídy nemusíte len v Egypte. Počuli ste niekedy o Maslowovej pyramíde potrieb? Moderná psychológia má sklony hierarchizovať necessitates hominis takým spôsobom, že naše fyziologické potreby kladie najnižšie a modlu (pardón, potrebu) sebarealizácie najvyššie. Ľudské ego (šikovne schované pod chitónom Goldsteinovej teórie sebaaktualizácie) si spokojne tróni na vrchole virtuálnej pyramídy nevyhnutností ako taká žaba na prameni.

Supermarket potrieb (ne)má výpredaj

Francúzsky teológ Pierre Bouverat – na rozdiel od moderných červotočov hryzkajúcich našu psyché – neblúdi v supermarkete potrieb, kde sú aj láska a viera akciovým tovarom.

Bouverat nadväzuje na Ulpianovu zásadu honeste vivere (čestne žiť) a v diele Speculum Trinitatis (Zrkadlo Svätej Trojice) zdôrazňuje, že potreby životne dôležité pre človeka sú vlastne iba tri: necessitas vivendi (nevyhnutnosť žitia – napĺňanie telesných funkcií), necessitas discendi (potreba učenia sa – formovanie ducha) a napokon necessitas sanctificandi (potreba posväcovania sa – kultivácia duše).

Bouveratova koncepcia je od Maslowovej pyramídy vzdialená asi ako Paríž od Pekingu. O tom, že necessitas sanctificandi je v tomto trojlístku prima res, netreba polemizovať. Na vrchole psychologickej pyramídy by nemala byť sebarealizácia, ale sebaposvätenie. Alebo inak: sebaposvätenie je tou najlepšou metódou sebarealizácie.

Jednou z duchovne najbezpečnejších ciest k sanktifikácii celého človeka je nechať sa viesť múdrosťou liturgických kníh. Vlastne to potvrdzuje aj Bouverat, keď píše, že našou povinnosťou je Boha poznať (cognoscere), milovať (amare) a slúžiť Mu (eique servire). Liturgické knihy pomáhajú rozvíjať tieto tri condiciones paralelne bez toho, aby sme ktorúkoľvek z nich umenšili, ignorovali alebo nahradili nejakou (pseudo)potrebou.

Zalistujme si v bohoslužobnej knihe, ktorú odborná verejnosť považuje za druhý najstarší prameň k štúdiu kresťanskej liturgie, ako sa vyvinula na Západe ešte pred rozkolom z roku 1054. Ten odťal suchú ratolesť, ale živému srdcu Cirkvi ublížiť nemohol.

Africký pápež contra paganos

Liturgická kongenialita Východu a Západu inšpirovala pápeža z 5. storočia Gelasia I., aby skomponoval modlitbu, ktorá kopíruje štruktúru byzantských ekténií.

Skôr, než sa bližšie zoznámime s touto modlitbou nesúcou stopy kresťanskej antiky, nezaškodí si pripomenúť, čím tento rímsky patriarcha ozdobil Cirkev. Narodil sa v krajoch svätého Augustína v severnej Afrike a na svätopeterskú katedru zasadol v marci roku 492.

Počas svojej služby sa musel boriť s rozkolmi a s politickými paroxyzmami vnútri Cirkvi aj mimo nej. Gelasiovi I. sa podarilo odstaviť na slepú koľaj dejín februárový pohanský sviatok Luperkálií, počas ktorého muži šľahali ženy remienkami z kože obetovaných zvierat.

Odkiaľ pochádza meno Gelasius, je stále predmetom sporov. Väčšina odborníkov ho odvodzuje z gréckeho Γελάσιος so základom v slovese γελάω (smiať sa), v menšej miere sa uvažuje o latinskom neutre gelu (chlad, mráz).

Liber sacramentorum pod paľbou vedcov

Učenie tohto nositeľa tiary mrazilo nejedného heretika. Sakramentár nesúci jeho meno (Sacramentarium Gelasianum alebo Gelasii) je starobylou zbierkou liturgických textov, ktoré patria do úst kňaza.

Ak smieme použiť terminológiu z prostredia byzantského obradu, z obsahového hľadiska ide o kombináciu niektorých častí liturgikonu (ιερατικόν) a euchológia, resp. trebníka. V Gelasiovom sakramentári nájdeme kňazské formuláre potrebné k sláveniu eucharistie, ako aj modlitby k udeľovaniu sviatostí.

Kniha zdedila názov z latinského sacramentum. Kým v stredovekom jazyku sa týmto termínom označovala kresťanská sviatosť, klasická rímska kultúra si pod ním predstavovala posvätnú vojenskú prísahu.

Z literatúry sa dozvedáme, že Sacramentarium Gelasianum je druhou najstaršou bohoslužobnou knihou orthodoxnej západnej tradície. Ktorá pamiatka sa považuje za staršiu?

Prvenstvo patrí kódexu objavenému v talianskej Verone. Zvedavé oči učencov ho mohli obdivovať až v prvých desaťročiach 18. storočia, kedy textová kritika už dokázala oddeliť zrno od pliev. Dovtedy bol rukopis považovaný za stratený. Konvenčný názov Sacramentarium Leonianum dostal podľa svätého pápeža Leva Veľkého, ktorý odovzdal dušu Pánovi v roku 461. Kniha obsahuje modlitby, ktoré podľa tradície zostavil on sám.

Staré manuskripty však bývajú obeťou intelektuálnej paľby vedcov. Žmýkajú ich ako citrón, aby z nich dostali poslednú kvapku poznania. Kvapku, ktorá pod slnkom ateizmu vysychá.

Úcta k liturgickým pokladom sa vytráca tak, ako úcta k samotnej liturgii. Na jednej strane tu máme riziko retrográdneho archeologizmu s jeho dvojzmyselným heslom vetera sunt meliora (staré veci a javy sú lepšie), na strane druhej môžeme pozorovať rastúcu tendenciu zbaviť (rano)kresťanské pramene vône kadidla. Dechristianizácia kresťanských pamiatok je vyšším, rafinovanejším levelom herézy archeologizmu.

Gelasiova ekténia – východný hlas Ríma

Deprecatio Gelasii z rovnomenného sakramentára sa vzhľadom na svoj repetitívny a invokačný charakter niekedy nazýva litániou. Z formálneho hľadiska predstavuje latinskú parafrázu prosieb z gréckej liturgie svätého Jána Zlatoústeho. Nájdeme v nej stopy veľkej ekténie z úvodu božskej liturgie, vrúcnej (v slovanskej praxi „suhubej“) ekténie po čítaní Evanjelia, ekténie za katechumenov i prosebnej ekténie, ktorej účinok spečaťujeme slovami Daruj nám, Pane (po latinsky concede alebo praesta, Domine).

Svätý Otec Gelasius I., ktorému sa pripisuje autorstvo modlitby, vyberá z týchto ekténií dvadsať prosieb a zdobí ich zlatými kvetmi poézie. Po každej nasleduje grécke zvolanie Kyrie eleison alebo latinské Domine miserere.

Gelasiova grécko-latinská litánia nesie nadpis:

„Deprecatio quam papa Gelasius pro universali Ecclesia constituit canendam esse.“

„Modlitba, ktorú ustanovil pápež Gelasius, aby sa spievala v celej všeobecnej Cirkvi.“

Autor si volí adjektívum universalis, teda univerzálna Cirkev. Termín gréckeho pôvodu catholica sa používal synonymne.

Boj s arianizmom

„Dicamus omnes: Domine exaudi et miserere.“

„Vravme (hovorme) všetci: Pane, vypočuj (nás) a zmiluj sa.“

Týmito slovami pápež Gelasius otvára svoju „univerzálnu ekténiu“.

„Patrem Unigeniti et Dei, Filium Genitoris Ingeniti, et Sanctum Deum Spiritum fidelibus animis invocamus.“

„S dušami naplnenými dôverou (plnými dôvery) vzývame (vzývajme) Otca Jednorodeného Boha, Syna z Otca (doslovne: Ploditeľa) zrodeného a Boha Ducha Svätého.“

Prvá prosba je podľa použitej terminológie (Unigenitus, Ingenitus) zrejme namierená proti ariánskej heréze. Gelasius v súlade s učením ostatných Otcov zdôrazňuje konsubstancionalitu osôb Svätej Trojice.

Prosby za Cirkev

Nasledujúce tri prosby obetuje pápež pre blaho Cirkvi:

„Pro immaculata Dei vivi ecclesia per totum orbem constituta divinae bonitatis opulentiam deprecamur.“

„Nepoškvrnenej Cirkvi živého Boha ustanovenej na celom svete vyprosujme hojnosť božských dobier.“

Táto formulácia je veľmi blízka prosbe z byzantskej veľkej ekténie, v ktorej sa rovnako modlíme za „blahožitie“ cirkví.

„Pro sanctis Dei magni sacerdotibus et ministris sacri altaris cunctisque Deum verum colentibus populis Christum Dominum supplicamus.“

„Za sväté kňazstvo veľkého Boha, za služobníkov svätého oltára a za všetok ľud uctievajúci pravého Boha prosme Krista Pána.“

Spojenie veľký Boh (magnus Deus) pripomína byzantské liturgické zvolanie kňaza: „Et erunt misericordiae magni Dei et Salvatoris Iesu Christi cum omnibus vobis“ („Milosti veľkého Boha a Spasiteľa Ježiša Krista nech budú s vami všetkými“). Slovenský gréckokatolícky preklad dáva prednosť singuláru: „Milosť veľkého Boha a Spasiteľa Ježiša Krista nech je s vami všetkými“. Aj v tomto prípade sa rímsky patriarcha inšpiroval Východom.

„Pro universis recte tractantibus verbum veritatis, multiformem Verbi Dei sapientiam peculiariter obsecramus.“

„Pre všetkých, ktorí správne zvestujú slovo pravdy, osobitne vyprosujme mnohotvárnosť múdrosti Boha Slova.“

Aj tieto slová gelasiánskej prosby budú povedomé každému, kto sa aktívne zúčastňuje bohoslužieb východného rítu. Evokuje komemoráciu hierarchov, ktorá nasleduje po mariánskom hymne Dignum est certe te beatam praedicare Deiparam (Je dôstojné velebiť teba, Bohorodička).

Reťaz modlitieb za Cirkev a kňazstvo Gelasius ukončuje prosbou za zasvätené osoby:

„Pro his qui se mente et corpore propter caelorum regna castificant, et spiritalium labore desudant, largitorem spiritalium munerum obsecramus.“

„Za tých, ktorí sa pre Nebeské kráľovstvo očisťujú mysľou i telom a ktorí sa duchovne namáhajú v pote tváre, prosme Darcu duchovných darov.“

Akuzatív largitorem spiritalium munerum (darcu, rozdávateľa duchovných darov) má rovnako východnú príchuť. Stačí sa pozrieť na znenie základnej gréckokatolíckej a pravoslávnej modlitby k Svätému Duchu Rex coelestis (Kráľu nebeský), v ktorej nazývame Tretiu Božskú Osobu „pokladom dobra a darcom života“ (thesaure beneficiorum et vitae largitor).

Prosba za svetských predstavených

Zdá sa nám prosba za svetskú vrchnosť zbytočná? V súčasnosti je veľmi aktuálna. Počúvajme, ako ju formuluje rímsky biskup 5. storočia:

„Pro religiosis principibus omnique militia eorum, qui iustitiam et rectum iudicium diligunt, Domini potentiam obsecramus.“

„Pre zbožné kniežatá, ktoré milujú spravodlivosť a čestný súd, a pre všetko ich vojsko, vyprosujme moc od Pána.“

V originálnom texte sa píše rectum iudicium. Pravda miluje priamy smer (rectus – rovný, správny, priamy), kým lož vyhľadáva kľukaté zákruty…

Je dôležité všimnúť si, že pápež neprosí Boha, aby sa mocní tohto sveta mali „dobre“. Nemodlí sa za ich „pohodlie“, a vlastne ani za to naše. Modlí sa za odvrátenie krivosúdia, ku ktorému mysle mocných ľahko skĺznu, keď nebudú mať bázeň pred Bohom – timor Dei.

Gelasius často používa verbum obsecrare, ktoré má v niektorých kontextoch podobný význam, ako slovenské „zaprisahávať“. Prosba spečatená prísahou. Nie však hocijakou. Evanjelium nás dôsledne upozorňuje, že nemáme prisahať ako pohania. Len Kristova sviatostná krv smie byť našou duchovnou prísahou. Je to Kristova krv, ktorá obmýva naše ústa, aby sme boli schopní sväto a dôstojne prosiť. Táto prísaha nikdy nesmie mať podobu prázdnych slov, zlorečenia a pohanského krasorečnenia. Je to sacramentum vivum.

Meč preťal srdce knihy

Náš príspevok sme otvárali kľúčmi psychológie potrieb. Ak chce byť Maslowova pyramída skutočne pyramídou, potrebuje svojho faraóna, v opačnom prípade zostane prázdnou hrobkou. Kto je vládcom tejto pyramídy? Je to skutočne človek, ako sa nám snažia nahovoriť už renesanční „psohlavci“ napudrovaní sladkým púdrom grécko-rímskeho pohanstva, alebo rovno diabol, ktorý polieva záhradku ľudského sebectva slzami zatratených?

Svätí kládli na prvé miesto v hierarchii potrieb Boha – pôvodcu, darcu a garanta všetkého potrebného pre záchranu tela aj duše. Aj svätý Bonifác zúročil Božie dary pre Nebo. Prečo ho spomíname?

Podľa jednej hypotézy patril najstarší zachovaný rukopis Gelasiovho sakramentára (Altgelasianum) tomuto apoštolovi nemeckých krajov. Bonifatius zomrel mučeníckou smrťou v roku 754. Jeho meno vzniklo fúziou latinských slov bonum a facere a dá sa voľne preložiť ako „ten, kto koná dobro“.

Na obrazoch máva zvláštny atribút – knihu preťatú mečom. Traduje sa, že svätec si tvárou v tvár svojim vrahom priložil na prsia knihu, veriac, že pravda v nej ukrytá bude silnejšia, ako ostrie chladnej zbrane. Táto pravda otvorila svätému Bonifácovi, benediktínskemu mníchovi a skvelému latinskému básnikovi, nebeskú dvoranu.

Druhú časť ekténie pápeža Gelasia I., ktorá pravdepodobne inšpirovala aj svätého Bonifáca, spoznáme v pokračovaní článku.

PDF (formát pre tlač)