Cti svojich rodičov!

10. mája 2026   Cirkev

„Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi.“
(Ef 6,2–3)

Velební otcovia, Františkáni sú veľmi súci vychovávať dietky Bohu.

Dobre sa pamätám: štvrté prikázanie Božie mali sme sa naučiť z katechizmu. Náš velebný otec opýtal sa na túto úlohu a potom nám takto hovoril: „No, synkovia, pretože tak dobre ste mi vedeli úlohu, ukážem vám jeden obraz a potom vám budem o tom obraze niečo rozprávať. Tu je ten obraz: pod kúdeľou sedí Preblahoslavená Panna Mária, usilovne pradie. Tu i tam pozrie oblokom do dvora, tam pracuje jej Ženích, sv. Jozef. Pri sv. Jozefovi malý Ježiš zbiera stružliny, lebo jeho Matička chce im pripraviť obed. Aj inokedy takto usilovne posluhoval malý Ježiš svojim rodičom, pretože veľmi miloval svojho Pestúna i svoju láskavú Matičku.“ Keď nám náš velebný otec toto poukazoval, potom nám vyrozprával tri veľmi pekné udalosti zo života Krista Pána, v tých troch príkladoch nám znázornil, ako Ježiš ctil, vážil a miloval svojich rodičov.

Dospel som na muža, stal som sa posväteným kňazom, vystúpil som na toto sv. miesto, aby som vysvetlil svojim veriacim štvrté Božie prikázanie, avšak lepší spôsob, ako to mám vysvetliť som nevedel nájsť, tak ako i mne môj niekdajší duchovný otec katechéta, vyrozprávam vám tie tri udalosti zo života Krista Pána, ktoré tak jasne líčia tieto tri povinnosti dietok:

1. Cti svojich rodičov;

2. trpezlivo znášaj ich krehkosti;

3. opatruj ich v starobe a chorobe.

Pane Ježišu Kriste! Ty si najdokonalejšie plnil detinské povinnosti voči svojim pozemským rodičom, svojim svätým príkladom povzbuď srdcia dietok, aby i ony podobne plnili detinské svoje povinnosti.

1. Akonáhle svitne, celá sv. rodina už je na nohách. Odbavia svoju raňajšiu pobožnosť. Maria chytí nádobu, chce ísť ku studni po vodu. Sv. Jozef chystá sa do roboty, ako zbadá idúcu Máriu, s prívetivou láskavosťou prevzal jej nádobu. Ale i malý Ježiš pribehol, chytil kraj nádoby, že on donesie Matičke vody. Panna Maria nachýlila sa k svojmu božskému Synkovi, nežne privinula jeho hlávku k svojmu srdcu i pýta sa ho: „Prečo práve ty, Miláčik môj, chceš doniesť vody?“ Malý Ježiš zdvihol svoje múdre oči na Matičku a odvetil: „Nech sa deti učia, ako majú ctiť svojich rodičov.“

Ejhľa, štvrté Božie prikázanie, príklad Pána Ježiša, ba i v našom srdci prúdiaca krv učí nás tomuto veľkému príkazu: „Cti svojho otca i matku!“ (porov. Ex 20,12). A právom! Ktože nám dal život? Nemluvňatá sme boli, ani jesť sme nevládali vlastnou silou, boli by sme hladom zahynuli, keby nás matka svojím mliekom nebola chovala, keby sa otec o našu obživu nebol staral. V svojich vlastných špinách boli by sme biedne zahynuli, keby nás tá požehnaná ruka rodičovská nebola čistila, umývala.

Starali sa o nás, pred nebezpečenstvom a všetkým zlým nás chránili, v chorobe nás úzkostlivo opatrovali, modliť sa a pracovať nás učili. Čo by sme odišli i na koniec sveta, rodičovská láska i tam by nás sprevádzala. Neminie deň, neminie noc, žeby rodičia na nás nemysleli a nás do Božej ochrany neodporúčali. Čoby nás i celý svet prenasledoval a na smrť hľadal, srdce otcovo a matkino i vtedy by nás vrúcne milovalo.

Keď by nás tých Desatoro prikázaní i neviazalo, keď by nás príklad Ježišov i nevzbudzoval, predsa pomyslenie na toto všetko malo by priviesť každé dieťa, aby sa svojich rodičov bálo, ich milovalo, ich ctilo a poslúchalo.

Vzdor tomu nájdu sa také bohapusté deti, ktoré si rodiča ani natoľko nevšímajú, ako sluhu ich vysmievajú, „Čo sa vy starý do toho rozumiete, nič vás do toho“, takýmito slovami ich odstrkujú, keď ich rodič chce karhať. Na pijatiku, roztopašnosti mrhajú svoj mozoľný zárobok, a keď ich rodič napomína, drzo odpovedajú: „To som si ja zarobil!“ Čože mám povedať o takýchto nevďačných, podlých deťoch? Nič iné nepoviem, iba to, čo sám Boh už dávno riekol: „Prekliaty, kto otca svojho i matku svoju nectí“ (porov. Dt 27,16).

Taký bol syn Absolón, nevedel sa dočkať smrti svojho otca Dávida, chytil zbraň proti nemu. Lež zastihol ho Boží trest, zachytil sa za vlasy na jeden dub, visel na ňom, kým ho Dávidovi vojaci nenašli, ktorí mu vrazili tri kopije do jeho neláskavého srdca. Jeho telo strhli zo stromu, hodili do jamy a vysokú hromadu kameňov nahádzali na neho. Keď neskôr tade rodičia išli s dietkami, ukázali im ten hrob nevďačného syna a deti ešte skaly hádzali naň; túto kopu kameňov bolo vidieť ešte po niekoľkých sto rokoch.

2. Ctihodný náš duchovný otec druhý príklad predniesol nám o dvanásťročnom Ježišovi.

Na veľkonočné sviatky išiel i Ježiš so svojimi rodičmi do Jeruzalema. Po trojdňovom sviatkovaní nastalo lúčenie pokrvných. Malého Ježiša pochytil raz tento, raz tamten príbuzný, každý sa chcel s ním trochu pozhovárať, pohladili jeho hodvábne mäkké vlasy, rad za radom bozkávali jeho snehobiele čelo. Maria nechala pokrvných zabávať sa s malým Ježišom, pošla vopred s Jozefom a prešli už dosť hodný kus cesty, občas sa obzreli späť, vše zastali, počkali, že ich malý Ježiš dobehne. Panna Mária nemohla už ďalej zostať bez Ježiša, vrátila sa i so sv. Jozefom hľadať ho, prišli až do mesta Jeruzalem a po dlhom hľadaní ho našli v chráme. Matka ho akoby karhavo oslovila: „Synu, načo si nám to učinil. Hľa, ja a tvoj otec sme ťa s bolesťou hľadali“ (porov. Lk 2,48–49). Ježiš však odprosujúcim úsmevom odvetil matke: „Ja musím v tých veciach byť, ktoré sú Otca môjho.“

Nám, dietkam, hovorí tento príklad, aby sme i my s takou láskavosťou strpeli karhanie rodičov, zvlášť, keď zostarnú naši rodičia. Vidíte, s vekom mení človek i prirodzenosť: staroba je hundravý vek, starému nevidí sa dnes to, zajtra iné, vo všetkom nájde nejakú chybu, nič nie je dobre, čo mladí činia, lež keby si sa jeho opýtal, ani on sám by ti nevedel povedať, že vlastne ako by bolo dobre. Viem, že ťa zamrzí toto vŕtanie, lež prepáč to starému, neubližuj mu posmešnými, hnevlivými, potupujúcimi slovami. Daj mu pokoj, veď trpezlivosťou vraciaš mu svoj dlh. Rozpamätaj sa len na svoj detský vek, koľko ráz si i ty nahneval svojich rodičov, koľko nocí nemohli spať pre tvoj krik, koľko ráz ťa museli celé hodiny na ramenách chlácholiť, len aby si sa utíšil. Všetko toto vďačne znášali, tvoje chyby, tvoju nespratnosť bez reptania strpeli.

Teraz je čas splácania, za láskavú zhovievavosť tým sa môžeš odslúžiť svojim rodičom, keď ich krehkosti vďačne pretrpíš. Čuj len, čo hovorí Sv. Písmo: „Syn môj, maj starosť o svojho otca v jeho starobe a keď bude klesať na rozume, buď k nemu zhovievavý. Čo od svojho otca a od svojej matky trpíš, dobre ti to bude vynahradené“ (porov. Sir 3,14–16)

3. Ako tretí príklad hovoril nám náš dobrý katechéta, že akou starostlivosťou opatroval Pán Ježiš svojho Pestúna v jeho chorobe. Zomierajúceho sv. Jozefa vzal do svojho náručia a spočívajúc tam na božskom Sv. Srdci svojho Stvoriteľa, vydal svoju dušu ten najblaženejší otec. Ježiš Kristus zanechal nám príklad, aby sme i my starostlivo opatrovali svojich rodičov v ich starobe a chorobe.

Pohliadnime len dobre na svojho už práceneschopného otca i svoju matku, v čom zostarli? Čo ich zlomilo? Práca, námaha, starosť. A pre koho pracovali, pre koho sa borili? Pre nás.

Za svojho detstva sme ani nevedeli, odkiaľ k nám prichádza obživa, ten každodenný chlebík. Ani len po mene sme nepoznali starosti a zármutku. Rodičom však skoro parila sa hlava od starosti, ako nás len nakŕmia. Teraz prišiel rad na nás, vráťme svoj dlh: kŕmme, opatrujme svojich zostarnutých rodičov.

Nerobme tak, ako mnohí nevďační synovia a dcéry: hoci vidiac-vidia, že ten rodič je už práceneschopný, i ak ho tisnú do roboty a ak nepracuje, niet konca sťažnostiam, výčitkám, ešte i ten kúsok chleba mu závidia, už ho ani v dome netrpia, ktorý práve rodičia úmornou prácou postavili. Ako ten starý, rozheganý stôl, aby sa nevyvrátil, do kúta postavia, dokiaľ ho celkom nevyhodia, tak zachádzajú i so starým, kdekoľvek zastane, všade zavadzia, vždy ho len nabok odstrčia, kým ho nevyhodia.

Zvlášť, ak natoľko hlúpy bol ten rodič, že zaživa dal prepísať deťom svoj majetok v tom domnení, že tieto sa postarajú o jeho obživu. Keď potom schytia ten majetok, ani počuť nechcú o opatrovaní svojich rodičov. Smutná skúsenosť je, že jeden otec, matka je v stave je vychovať 5 – 6 detí, a 5 – 6 detí nie je v stave starať sa o jedného rodiča na jeho staré dni.

Nuž a keď ešte do choroby upadne ten rodič, že zaľahne do postele, ako s ním zaobchádzajú vtedy? Lekára nezavolajú, liek mu nezaopatria, ešte i tej čerstvej vody mu nedoprajú. Raz som navštívil istú chudobnú ženičku, už dlho ležala a natoľko bola slabá, že ani dýchať nevládala. Pýtam sa jej, čo ju bolí? Smutne vzdychla: „Tu ma bolí“ a rukou ukázala na srdce. „Syna mám, ani sa len neukáže, dcéru mám, nepostará sa ani o nejaké lepšie jedlo, jaj, mriem od žiaľu!“

To je vďaka za toľko duševných a telesných dobrodení? Akože odpoviete Bohu na túto neľudskosť? Nezabúdajte, že je na Nebi jeden Boh, vidí tú nespravodlivosť, bude vám raz prísnym sudcom.

Ak tieto moje ostré, ale pravdivé slová citlivo zarazia srdce niektorého z vás, že už viac nemôže nahradiť krivdu svojim rodičom učinenú, pretože otec i mať už dávno tam na cintoríne spočívajú, ja ho poteším: ešte ani teraz nie je neskoro svoj omyl napraviť. Ich telo už snáď spráchnivelo v zemi, ale duša žije, snáď trpí v Očistci. Ponáhľaj sa im pomôcť, nech neminie ani jeden deň bez toho, žeby si sa nemodlil za svojich rodičov, obetuj za nich najdrahšiu Krv Pána Ježiša vo sv. omši. Ak ti ale rodičia ešte žijú, potom si ich lepšie váž, pretrp ich krehkosti a opatruj ich v starobe a chorobe. Tak môžeš dúfať, že i ty v tichosti stráviš svoje staré dni. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)