Belgický biskup Bonny burcuje: Ak pápež neumožní vysvätiť ženatých mužov, tak ohrozí synodálny proces. Som odhodlaný svätiť! – Čaká nás ešte väčší chaos?

Branislav Krasnovský
1. októbra 2026   Cirkev   Komentár

Pri prezeraní katolíckych správ ma zaujala informácia, ktorú priniesol portál InfoVaticana, o najnovších aktivitách antverpského biskupa Johana Bonnyho. Ten otvorene hovorí o možnosti vysviacky ženatých mužov za kňazov a dokonca počíta s tým, žeby v jeho diecéze mohlo k prvým takýmto vysviackam dôjsť už v roku 2028. Kandidáti sa podľa jeho slov už pripravujú a biskup dúfa, že dovtedy sa podarí nájsť príslušné riešenie aj na úrovni Ríma.

Pôvodne som zamýšľal túto správu iba preložiť a nechať hovoriť samotné fakty. Napokon som však usúdil, že si zaslúži aj niekoľko poznámok z pohľadu katolíckej tradície. Nie preto, žeby existencia ženatých katolíckych kňazov bola sama osebe niečím neznámym či teologicky nemožným – stačí pripomenúť východné katolícke cirkvi –, ale preto, že spôsob, argumentácia a širší kontext, v ktorom sa dnes otázka kňazského celibátu v latinskej Cirkvi otvára, vo mne vyvolávajú podstatne viac otázok než nadšenia. A pri niektorých cirkevných experimentoch je podľa mňa lepšie položiť nepríjemnú otázku na začiatku, než sa o niekoľko rokov prekvapene pýtať, kde sa vlastne stala chyba.

Bonny trvá na vysviacke ženatých mužov a vkladá nádej do Leva XIV. Kandidáti na ženatých kňazov sa už pripravujú

Antverpský biskup Johan Bonny naďalej trvá na svojom zámere vysvätiť v roku 2028 za kňazov ženatých mužov a dúfa, že pontifikát Leva XIV. umožní ešte pred týmto termínom nájsť riešenie, ktoré jeho projekt umožní uskutočniť. Prelát zároveň varoval, že ak sa riešenie nenájde, podľa jeho názoru by to znamenalo „smrteľný úder“ pre dôveryhodnosť synodálneho procesu.

Vo vyjadrení pre októbrové vydanie časopisu Herder Korrespondenz Bonny uviedol, že očakáva rozhodnutie ešte pred skončením implementačnej fázy Synody o synodalite.

„Dúfam, že do konca synodálneho procesu na jeseň 2028 sa podarí nájsť primeranú úpravu,“ povedal. „Bol by to smrteľný úder pre dôveryhodnosť a uskutočňovanie celého synodálneho procesu, keby sa dovtedy nepodarilo dosiahnuť príslušnú úpravu.“

Antverpský biskup svoje očakávania výslovne spojil so spôsobom, akým Lev XIV. vykonáva svoj pontifikát. Podľa Bonnyho jeho dôvera vychádza najmä zo spôsobu, akým pápež plní svoje poslanie „staviteľa mostov“. „Ako dobrý otec vie, čo jeho deti potrebujú, a to nie je všade a pre každého rovnaké,“ vyhlásil prelát.

Bonny sa zároveň domnieva, že jeho požiadavka nie je ojedinelou iniciatívou. Ako vysvetlil, aj ďalší biskupi v rôznych častiach sveta čelia vážnemu nedostatku kňazov a podporujú možnosť kňazskej vysviacky ženatých mužov. „Nie sme sami,“ vyhlásil.

Nové vyjadrenia prichádzajú necelé dva týždne po tom, čo vyšlo najavo, že projekt už prekročil rovinu slov a prešiel do fázy praktickej prípravy. Bonny nedávno potvrdil, že už začal pripravovať niekoľkých ženatých mužov s úmyslom vysvätiť ich za kňazov v roku 2028. Kandidáti absolvujú teologickú a pastoračnú prípravu, zatiaľ čo biskup čaká na potrebné povolenie z Ríma. Kritériá ich výberu sú podobné tým, ktoré sa uplatňujú pri ženatých kandidátoch na trvalý diakonát: musia mať najmenej 35 rokov, súhlas svojich manželiek, viesť stabilný rodinný život a nemať malé deti.

Bonny svoju iniciatívu odôvodňuje situáciou duchovenstva vo Flámsku. Podľa údajov, ktoré poskytol v septembri, má antverpská diecéza menej ako 70 kňazov mladších ako 70 rokov, pričom približne dve tretiny z nich pochádzajú zo zahraničia.

Cesta do Ríma s podporou belgických biskupov, vysviacka ženatých mužov ako dôsledok synodálneho procesu

Bonny teraz poskytol ďalšie podrobnosti o ceste, ktorú z vlastnej iniciatívy podnikol vlani v júni do Ríma, aby tam predstavil situáciu, ktorú označuje za stav „núdze“.

Biskup pre Herder Korrespondenz uviedol, že so sebou priniesol list Belgickej biskupskej konferencie, ktorý podporoval jeho žiadosť. Počas návštevy rokoval s predstaviteľmi Vatikánu a s Generálnym sekretariátom synody.

Samotný Bonny už predtým prezradil, že sa stretol s kardinálom Lazarusom You Heung-sikom, prefektom Dikastéria pre klérus, a s kardinálom Mariom Grechom, generálnym sekretárom synody. Podľa biskupovho rozprávania sa obaja zaviazali predložiť túto otázku Levovi XIV. Svätá stolica zatiaľ verejne neoznámila, že by plánované vysviacky povolila.

Táto otázka má širšiu podporu aj v rámci belgického episkopátu. Arcibiskup Mechelenu-Bruselu a predseda biskupskej konferencie Luc Terlinden sa vyslovil za otvorenie diskusie o vysviacke ženatých mužov. Zároveň však zdôraznil, že konkrétny projekt začať s vysviackami kandidátov v Antverpách je Bonnyho iniciatívou a bez súhlasu pápeža sa nemôže uskutočniť.

Bonny prvýkrát predstavil svoj časový plán v pastierskom liste zverejnenom vlani v marci. Vtedy oznámil, že bude pracovať na vyhľadávaní a príprave kandidátov s cieľom umožniť vysviacku ženatých mužov ešte pred rokom 2028. Vyhlásil dokonca, že „je ilúziou myslieť si, že seriózny synodálno-misijný proces na Západe má ešte nejakú šancu bez kňazskej vysviacky ženatých mužov“.

Jeho návrh sa dotýka disciplíny kňazského celibátu platnej v latinskej Cirkvi. Katolícka Cirkev pozná legitímne ženatých kňazov – predovšetkým vo východných katolíckych cirkvách a za určitých okolností medzi ženatými protestantskými duchovnými, ktorí vstúpia do plného spoločenstva s Rímom a následne prijmú kňazskú vysviacku. V latinskej Cirkvi však naďalej platí všeobecná norma, podľa ktorej sa kňazi vyberajú spomedzi celibátnych mužov.

Bonny teraz argumentuje, že samotná sviatostná štruktúra Cirkvi si vyžaduje dostatočný počet kňazov na zachovanie a rozvíjanie katolíckej identity. Podľa biskupa predstavujú sviatosti a sviatostná služba motor každej misijnej činnosti.

Časový plán stanovený prelátom spája jeho projekt s ukončením implementačnej fázy synody v roku 2028. Na rozdiel od svojich prvých vyjadrení už Bonny vysviacku ženatých mužov neodôvodňuje iba nedostatkom duchovenstva: prípadnú odpoveď Ríma výslovne spája s „dôveryhodnosťou“ synodálneho procesu a do Leva XIV. vkladá nádej, že sa do uvedeného termínu podarí nájsť „primeranú úpravu“.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície treba predovšetkým rozlišovať medzi dogmou a cirkevnou disciplínou. Kňazský celibát nie je dogmou a katolícka Cirkev pozná legitímne ženatých kňazov, predovšetkým vo východných katolíckych cirkvách. V latinskej Cirkvi sa však celibát počas stáročí stal pevnou a vysoko cenenou súčasťou kňazskej disciplíny. Cirkev v ňom nevidela iba praktické opatrenie, ale osobitné pripodobnenie kňaza Kristovi, ktorý žil v panenstve, a znak jeho úplného odovzdania sa Bohu a službe Cirkvi.

Preto je problematické predstavovať zrušenie alebo rozsiahle uvoľnenie tejto disciplíny ako nevyhnutnú odpoveď na nedostatok kňazov. Kríza kňazských povolaní v západnej Európe nevznikla preto, že by Cirkev zaviedla celibát v posledných desaťročiach. Celibát existoval aj v obdobiach, keď semináre prekypovali kandidátmi. Otázka teda znie, či je nedostatok povolaní skutočne dôsledkom celibátu, alebo skôr prejavom hlbšej krízy viery, náboženskej praxe, katolíckej rodiny a samotného chápania kňazstva.

Osobitne pozoruhodný je Bonnyho výrok, podľa ktorého by nenájdenie riešenia do roku 2028 znamenalo „smrteľný úder pre dôveryhodnosť synodálneho procesu“. Takto formulovaný argument obracia poradie vecí. Synodálny proces nemôže byť meradlom katolíckej tradície; naopak, jeho ovocie musí byť posudzované vo svetle viery a tradície Cirkvi. Dôveryhodnosť synody preto nemôže závisieť od toho, či prinesie konkrétnu disciplinárnu zmenu, ktorú niektorí jej účastníci požadujú.

Rovnako zvláštne pôsobí príprava konkrétnych kandidátov na vysviacku v roku 2028 v čase, keď Svätá stolica takúto výnimku ešte nepovolila. Biskup môže Rím požiadať o zmenu disciplíny a predkladať svoje pastoračné dôvody. Ak však už vopred pripravuje kandidátov a zároveň spája odmietnutie svojej požiadavky s poškodením dôveryhodnosti celého synodálneho procesu, môže to pôsobiť skôr ako vytváranie nátlaku na budúce rozhodnutie než ako pokojné čakanie na rozhodnutie najvyššej cirkevnej autority.

Tradičná odpoveď na nedostatok kňazov by preto začínala inde: obnovou viery, liturgie, katolíckych rodín, katechézy, úcty ku kňazstvu a modlitby za povolania. Ak spoločnosť a miestna cirkev prestávajú rodiť duchovné povolania, samotná zmena podmienok prijatia ku kňazstvu ešte neodpovedá na otázku, prečo tieto povolania miznú. Cirkev potrebuje dostatok kňazov, ale potrebuje predovšetkým kňazov hlboko presvedčených o nadprirodzenej povahe svojho povolania.

Práve preto tradičná katolícka kritika Bonnyho projektu nemusí tvrdiť, že ženatý muž nemôže byť platne a legitímne vysvätený. Môže. Spor sa týka toho, či je správnou odpoveďou na krízu západného katolicizmu oslabovanie stáročnej disciplíny latinského kňazstva. Z pohľadu tradície je oveľa naliehavejšou otázkou, prečo tie isté miestne cirkvi, ktoré chcú meniť podmienky kňazstva, už nedokážu vychovávať dostatok mužov ochotných prijať kňazstvo v podobe, v akej ho latinská Cirkev po stáročia odovzdávala.

A ako by to asi vyzeralo v praxi?

Určite mnohí čitatelia poznajú starý známy vtip o mužovi z nemenovanej časti Slovenska, kde majú „pjekné pjesničky“, ktorý sedel asi päť metrov nad zemou na konári stromu a spokojne pílil konár medzi sebou a kmeňom. Išiel okolo hubár, chvíľu ho pozoroval a napokon mu povedal: „Človeče, keď to prepíliš a spadneš, dolámeš si obe nohy. Muž zo spevavého regiónu nad jeho slovami len mávol rukou a pílil ďalej. Konár napokon povolil, muž spadol na zem a skutočne si dolámal obe nohy. Keď ležal pod stromom, neveriacky hľadel za odchádzajúcim hubárom sa nakoniec z jeho úst vydral výkrik: „Ľudé, no a co to byu prorok?“ (Prosím, zapamätajte si tento vtip, ku koncu článku sa k nemu vrátim).

Pri pohľade na súčasné experimentovanie v Cirkvi si takisto čoraz častejšie spomínam aj na nesmrteľnú otázku z českej filmovej komédie Pelíšky v súvislosti s plastovými lyžičkami v horúcej káve, ktorá znela: „Kde udělali soudruzi z NDR chybu?“

Pretože podobne ako v prípade filmu Pelíšky, kde sa hovorilo propagandisticky radostne o erudovanej práci východonemeckých súdruhov chemikov, tak v súvislosti s II. vatikánskom koncilom sa od jeho vzniku radostne a erudovane neustále hovorilo a hovorí o obnove a o nových Turíciach v Cirkvi, ktoré koncil zabezpečil a priniesol. Kde sú teda tie spomínané „nové Turíce“? Pretože o viac než šesťdesiat rokov neskôr v značnej časti západnej Európy vidíme pravý opak – vyprázdnené kostoly, zatvárané semináre, dramatický nedostatok povolaní, vieroučné zmätky, sexuálne škandály a nekonečné experimentovanie s tým, čo katolíkov formovalo celé stáročia. Takže, kde sa stala chyba súdruhovia modernisti?

V prípade ženatého kléru sa obávam viacerých skutočností. Nemám samozrejme prorocké schopnosti, a samotná existencia ženatých kňazov nie je v katolíckej Cirkvi ničím neznámym. Som však presvedčený, že systematické opustenie celibátnej tradície latinskej Cirkvi prinesie so sebou problémy, ktoré dnes synodálne rozkokošené kádre bagatelizujú. Kňaz s manželkou a deťmi už totiž nie je iba otázkou svätenia. Je to otázka bývania, príjmu, zabezpečenia rodiny, dedenia, rozvodu, výživného, konfliktu medzi povinnosťami voči farnosti a rodine. A napokon aj otázka cirkevného majetku.

Keď už sme pri spomenutých rodinných peniazoch, Sväté Písmo ponúka pomerne drastickú pripomienku toho, že finančné záležitosti dokázali narobiť problémy už v ranej Cirkvi. Ananiáš a Zafira predali pozemok, časť peňazí si ponechali a klamali o tom apoštolom. Apoštol sv. Peter Ananiášovi povedal: „Neluhal si ľuďom, ale Bohu!“ (Sk 5,4). Ananiáš následne padol mŕtvy a o niekoľko hodín rovnaký osud postihol Zafiru. Nešlo pritom o zákaz súkromného vlastníctva. Svätý Peter výslovne pripomenul, že majetok i peniaze boli v ich moci, ale o ich klamstvo. Dejiny ľudskej prirodzenosti nás teda rozhodne neoprávňujú predpokladať, že spojenie rodinných a cirkevných financií bude vždy idylické.

A potom príde každodenný život. Počiatočné nadšenie z „historickej reformy“ vyprchá rovnako ako nadšenie z modernistických dokumentov II. vatikánskeho koncilu a objavia sa prípady, o ktorých dnes jej propagátori veľmi nehovoria. Prvý rozvedený katolícky kňaz. Prvý spor o deti a výživné. Prvý kňaz, ktorého manželstvo sa škandalózne verejne rozpadne a ktoré budú so zvrátenosťou sebe vlastnou rozoberať antiklerikálne médiá… Prvé otázky, či môže po rozvode uzavrieť kňaz ďalší manželský zväzok, ocitnúť sa v neregulárnej situácii a následne pokračovať zároveň v kňazskej službe na základe existencie dokumentu Fiducia supplicans. A pokiaľ sa súčasne bude pokračovať v relativizovaní katolíckej sexuálnej morálky a sviatostného kňazstva, prídu nepochybne aj ďalšie požiadavky – na svätenie žien, uznávanie sodomských zväzkov duchovných a následné prispôsobovanie cirkevnej disciplíny každej ďalšej vzniknutej situácii. Luteránska farárka Anna Polcková vždy úprimne ekumenicko-sodomsky poradí.

Nebude to, samozrejme, vyzerať tak, že jedného rána niekto otvorí okno vo Vatikáne a vyhlási: „Od dneška meníme všetko.“ Takéto revolúcie sa robia oveľa inteligentnejšie. Najskôr výnimka z dôvodu pastoračnej núdze, potom experiment v jednej oblasti, následne „osvedčená pastoračná prax“, potom požiadavka na rovnaké zaobchádzanie inde a napokon tvrdenie, že návrat späť by už poškodil „dôveryhodnosť procesu“. Presne preto ma Bonnyho dnešná zvrátená argumentácia zaujíma viac než samotný rok 2028.

Ale predsa nemám dôvod na zúfalstvo. Katolík totiž neverí, že existencia Cirkvi závisí od schopností poslednej generácie modernistických a progresívnych biskupov, teológov alebo cirkevných stratégov. Kristus svojej Cirkvi prisľúbil, že ju pekelné brány nepremôžu, takže zbytočne sa nepriatelia Cirkvi snažia. To však neznamená, že jednotlivé krajiny, diecézy a celé generácie nemôžu vďaka nim utrpieť obrovské škody.

Ak teda príde ešte väčší cirkevný chaos (ktorý dnes považujem za reálny), budem ho sledovať z relatívneho bezpečia malej enklávy tradičných katolíkov. Z prostredia ľudí, ktorí jednoducho povedali, že vieru, morálku, liturgiu a kňazský ideál zdedený od predchádzajúcich generácií nebudú meniť podľa momentálnej módy ani podľa neustáleho teologického experimentovania niektorých progresívnych pastierov. Tieto experimenty sme neprijali včera, neprijímame ich dnes a nevidím jediný dôvod, prečo by sme ich mali prijať zajtra.

A keď napokon dôjde (ako v úvodnom vtipe) k spomenutému pádu zo stromu spolu s konárom, ktorý sa tak usilovne a dlhodobo píli, a začnú sa prekvapene klásť otázky, ako sme v tradicionalistickom brlohu mohli predvídať, čo sa stane, odpoveď bude z našej strany veľmi jednoduchá: Určite nie sme žiadni proroci. Len nie sme hlúpi a vieme si zrátať 2 + 2.

PDF (formát pre tlač)