Sv. Václav, knieža a mučeník

28. septembra 2025   Svätec týždňa

Nábožnosť a kresťanskú horlivosť, ktorými sa skvela prvá česká kresťanská kňažná a mučeníčka sv. Ľudmila, zdedil jej vnuk Václav, syn Vratislava a ukrutnej, vládybažnej Drahomíry, pohanskej kňažnej. Podľa vôle horlivého kresťana Vratislava bol Václav vychovávaný svätou starou matkou Ľudmilou na hrade Tetín a preto nasledoval svoju starú matku v kresťanskej dokonalosti a v každej cnosti. Jeho najmladšieho brata Boleslava vychovávala sama pohanská matka Drahomíra, preto stal sa tento druhý Vratislavov syn hrdým, po vláde žiadostivým a krutým.

Životopisné údaje

Po Vratislavovej smrti mala podľa jeho vôle panovať nad Čechami jeho sv. matka Ľudmila, kým by maloletý Václav nedorástol a nestal sa schopným vlády. Avšak krutá a vládybažná Drahomíra dala svoju svokru na Tetíne uškrtiť a začala sama prevzala roku 927 vládu. Ako panovníčka prenasledovala kresťanských veľmožov, kňazov i poddaných. Nejeden kresťan bol verejne katovou rukou odpravený zo sveta. Kresťanskí veľmoži sa vzbúrili a povstali proti ukrutnej Drahomíre, prinútili ju, aby sa zriekla vlády a utiahla sa spolu so svojím synom Boleslavom na zdedený hrad v meste Boleslav, kde mala v ústraní žiť.

Medzitým vtrhol nemecký cisár Henrich I. Vtáčnik, ktorého bezbožná Drahomíra proti sebe a svojej nešťastnej zemi popudila, do Čiech a blížil sa aj s veľkým vojskom ku Prahe. Dvadsaťročný knieža Václav, ktorý zaujal otcovský trón, vyšiel na čele svojho vojska oproti nepriateľovi. Skôr, než sa vojská zrazili, vyžiadal si Václav osobný rozhovor s cisárom. Cisár zvolil a Václav mu smelo riekol: «Cisár, prečo prichádzaš do mojej vlasti ako nepriateľ a plieniš a vraždíš a páliš, keď som ti ja a môj ľud nijako neublížil? Takto sa nesluší konať kresťanským panovníkom! Keď potrebuješ náš chlieb, náš dobytok, naše striebro, dáme ti! Prečo by sme teda ako na jatky k zabíjaniu viedli svoj nevinný ľud?»

Cisár bol touto rečou zbožného mladého kniežaťa zahanbený a odstúpil od krvavého boja. Václavovi daroval ostatky sv. Víta a uspokojil sa s malým ročným poplatkom a od toho času si ctil Václava ako dobrého priateľa.

Keď nastal v Čechách pokoj, vynakladal mladý panovník všetky sily k tomu, aby svoj ľud učinil šťastným. V krátkom čase si vydobyl veľkú úctu vo vlastnej zemi i za jej hranicami. Žil veľmi skromne a prísne, obetavo a sväté. Aby milostivý Boh jeho práci požehnával, odovzdal sa úplne Jeho službe, a zložil slávnostný sľub ustavičnej mládeneckej čistoty.

Staval chrámy po celej zemi, zakladal biskupstvá a farnosti, ktorým štedro statky nadelil. Cestoval po celej zemi, vypytoval sa ľudí ako sa majú a čo im treba, a presviedčal sa vlastne oči, čo je prospešné pre poddaných, aby boli šťastní a vlasť prekvitala. Na základe vlastných skúseností vydával múdre zákony, aby bolo aj šľachticom, aj ľudu dobre. Kňazstvo si vysoko vážil, o zvelebenie Božích služieb sa staral štedro. Sám sial pšenicu, z ktorej vlastnoručne múku mlel a oblátky do chrámov piekol.

Obrábal vinicu a pripravoval víno pre obetu sv. omše. Každý deň obetoval skrúšenej modlitbe mnoho hodín; áno i v noci navštevoval Boží chrám, aby sa tam modlil. Do chrámu chodieval bosý i v tej najtuhšej zime. Keď sa jeden sluha, ktorý ho sprevádzal, ponosoval na veľkú zimu, že nemôže s ním ísť ďalej, riekol zbožný knieža, aby stúpal do jeho šľapají. Sluha poslúchol a necítil viac žiadnu zimu. Hoci bol prvým pánom v zemi, bol veľmi pokorným a rozprával sa s každým človekom láskavo ako brat. Navštevoval nemocnice a žaláre a utešoval nešťastných. Vykupoval zo zajatia a poroby deti a kňazov, ktorí sa dostali do rúk pohanov a tí s nimi ako s otrokmi zaobchádzali. Často nosieval sám jedlo a v zime drevo chudobným vdovám a sirotám do biednych chalúp.

Pohanský vladyka (veľmož) Radislav z mesta Kouřim povstal proti horlivému kresťanskému panovníkovi, tiahol so svojím vojskom proti Prahe, vraždil po ceste pokojných občanov, podpaľoval mestá a dediny. Václav, ktorý miloval pokoj, odkázal násilnému samozvancovi, že sa s ním vyrovná, len aby nevinný ľud nevraždil. Pyšný vladyka odkázal kniežaťu, že meč neodloží skôr, kým si celé Čechy nepodmaní. Václav zhromaždil vojsko a očakával krvilačného samozvanca.

Keď sa vojská priblížili, vyzval Václav Radislava na súboj, aby zachránil svojich poddaných pred prelievaním krvi. Radislav, pyšný na svoju silu, výzvu prijal a v plnej zbroji kráčal proti Václavovi, ktorý bol len krátkym mečom opásaný. Zbožný Václav sa prežehnal sv. krížom a čakal útok zúrivého pohana. Radislav zdvihol svoj oštep a chcel ho hodiť do Václava. Zrazu pohana prepadol náramný strach, odhodil všetku svoju zbroj a vrhol sa k Václavovým nohám prosiac o odpustenie a milosť. Svätý knieža zdvihol kajúcneho vzbúrenca zo zeme a odpustil mu. Radislav zazrel pri boku svätého dvoch nadpozemských bojovníkov – anjelov, ktorých sa zľakol a preto na zem padol.

Cisár Otto I. zvolal ríšsky snem do Wormsu, bol naň aj český knieža Václav zavolaný. Všetky ríšske kniežatá boli zhromaždené v poradnej sieni a cisár, ktorý sedel na tróne, neotvoril poradu, kým sa Václav neobjaví.

Zbožný knieža išiel najprv podľa svojho zvyku do chrámu, aby sa počas svätej omše modlil. Nespokojné kniežatá šomrali a niektorí z nich navrhovali, aby sa Václavovi nevzdala obyčajná pocta, keď do siene vkročí. Sotva však svätý Václav vkročil do siene, zišiel cisár z trónu a išiel mu naproti, objal ho a usadil ho vedľa seba. Ku koncu porád riekol Otto I. Václavovi: «Ako cisár ti udeľujem kráľovskú hodnosť ako odmenu za tvoju zbožnosť a darúvam ti poplatok, ktorý Čechy od časov Karola Veľkého mojim predkom ročne skladali. Ale sv. Václav, ako to dosvedčujú súvekí dejepisci, nenosil z hlbokej pokory meno kráľa.

Keď sa Václav kráľovskou korunou vyznačený vrátil do vlasti, pokračoval vo svojom blahonosnom panovaní. Snažil sa zo všetkých síl vykoreniť všetky pohanské nemravné zvyky, odstránil zo svojho dvora nemravných veľmožov, pozbavil úradov nespravodlivých sudcov, ktorí dali sa podplácať a chudobných ľudí utláčali; karhal a trestal veľmožov, ktorí mali pohanské zvyky a pokojných občanov násilím napádali. Niektorým veľmožom sa nepáčila táto prísnosť. Začali nenávidieť panovníka, ktorý sa horlivo modlieval, do chrámov chodieval, na ich hlučných stretnutiach, plesoch a poľovačkách sa nezúčastňoval. Túto nenávisť niektorých nemravných a pohanských veľmožov podnecovala jeho panovačná matka Drahomíra a brat Boleslav. Preto sv. Václav vykonával svoje pobožnosti v noci, aby zlostníkom nezavadzal. Svojmu bratovi by pokorný sluha Boží veľmi rád prepustil kráľovskú korunu, vedel však, že väčšina veľmožov a celý ľud si nepraje Boleslava, aby panoval, kým on žije. To vedel aj Boleslav, i pohanská matka Drahomíra. Dohodli sa preto, že Václava usmrtia.

Boleslavovi sa narodil syn a požiadal brata Václava, aby mu bol kmotrom. Václav s radosťou prijal pozvanie, chcel byť krstným otcom bratovmu synovi, pretože zamýšľal, že jemu poručí kráľovskú korunu. S veselou tvárou išiel Václav do mesta Boleslav na Boleslavov hrad, objal brata a matku Drahomíru, pobozkal vnuka po sv. krste a vložil mu do vienka kráľovskú korunu.

Bolo to 27. septembra roku 936, na sviatok sv. mučeníkov Kozmu a Damiána, ktorí ako patróni chrámu v Boleslave boli ctení. Večer usporiadal Boleslav hostinu na počesť svojho brata a kmotra, a pri tej príležitosti ho chcel dať zavraždiť. Pri stole sedeli pohanskí veľmoži, ktorí mali na pokyn Drahomíry Václava zavraždiť. Trikrát vstali od stola, aby hrozný skutok vykonali; ale smelosť ich opustila a oni sa triasli strachom. Verne oddaný veľmož, ktorý vybadal vražedné úklady, naznačil nevinnému Václavovi, aby ušiel pred hroziacim nebezpečenstvom. Ale muž Boží neveril, žeby jeho vlastná matka Drahomíra a brat Boleslav, ktorým neublížil, boli schopní nejakého krvavého skutku, a ostal s hodovníkmi až do polnoci a pri odchode pobozkal pokrvných na znak mieru.

Na druhý deň včas ráno sa poberal Václav podľa zvyku do chrámu, aby sa modlil. Toto využila hriešna matka Drahomíra a nahovorila svojho miláčika Boleslava, aby brata s ozbrojenými vrahmi prepadol a zo sveta zniesol. Václav netušiac nič zlého, pri dverách chrámu uzrel brata Boleslava, pozdravil ho a pochválil, že ho včera dobre pohostil. Bezbožný brat Boleslav tasil meč a zaťal ním do hlavy Václava a zvolal: «Takto ťa chcem dnes lepšie počastovať!»

Silnejší Václav vytrhol bratovrahovi z ruky meč a riekol: «Boh ti to odpusť, brat môj.» Boleslav zavolal na pomoc pohanských pomocníkov, ktorí sa zúrivo vrhli na Václava. Václav chcel utiecť do chrámu, chytil sa za železný kruh na dverách a chcel ich otvoriť, ale jeden z pohanských veľmožov ho prebodol mečom. Tento do neba volajúci krvavý skutok stal sa stal 28. septembra roku 936 pri dverách chrámu sv. Kozmu a Damiána v meste Boleslav.

Telo sv. mučeníka pochovali kňazi v chráme.

Bratovrah Boleslav zaujal trón, svedomie mu však od toho času nedalo pokoja. Vstúpil do seba a oplakal svoj hrozný čin. O tri roky dal ostatky sv. Václava vyzdvihnúť z chrámu v Boleslave a odprevádzal ich bosý, oblečený v drsnom rúchu a opásaný povrazom s veľkou slávou do chrámu sv. Víta na hrad v Prahe. Verejne s plačom vyznal pred všetkým ľudom svoj zločin, objal skvostnú rakvu svojho svätého brata a prosil Boha o milosrdenstvo a odpustenie. Potom nasledoval sv. Václava v panovaní. Mocnou rukou rozširoval a bránil kresťanstvo vo svojej zemi.

Václav bol hneď po svojej mučeníckej smrti vyhlásený za svätého a ctený býva ako patrón Čiech. Najstarší syn kajúcneho Boleslava, Strachkvas, ktorého narodenie bolo poškvrnené mučeníckou smrťou sv. Václava, činil pokánie za zločin otcov, stal sa benediktínskym mníchom, dostal meno Kristian a zomrel ako svätý. Jeho sestra Milada bola prvou opátkou v panenskom kláštore u sv. Jura na Pražskom hrade a žila svätý život. Mladšia sestra Dúbravka sa vydala za poľské knieža Mieszka I. a jej pričinením prijali Poliaci kresťanskú vieru. Druhý Boleslavov syn panoval po smrti kajúcneho otca od roku 967 tak cnostne, že ho Česi nazvali Boleslavom Dobrotivým.

Sv. Václav sa vyobrazuje v kráľovskom rúchu pri chrámových dverách ako sa drží železného kruhu a klesá prebodnutý na zem, neďaleko neho dvaja odchádzajúci vrahovia; alebo ako drží na prsiach kríž a v druhej ruke knižku, za ním dvaja anjeli.

Poučenie

«Spravodlivosti Tvoje (Bože), neukryl som vo svojom srdci: Tvoju pravdu a Tvoje spasenie rozprával som. Neukryl som Tvoje milosrdenstvo a Tvoje pravdy pred mnohým zhromaždením!» Tak volal korunovaný Pánov žalmista (porov. Ž 39; 11), a tieto slová sa vzťahujú i na sv. Václava, kráľa-mučeníka. Svätý Václav nachádzal vo svojom živote najväčšiu radosť v službe Božej a v rozširovaní slávy Božej. A on pociťoval Božie požehnanie a mocnú útechu pravého kresťana vediac, že ak bude Boha vyhľadávať z celého srdca, nič mu nemôže chýbať ani v tomto, ani v budúcom svete.

A Boh ho neopustil už v tomto živote, lebo mu posielal ku boku svojich anjelov, ktorí pohrozili bohapustému Radislavovi: «Prestaň a neopováž sa zaťať!» Zbojník zoskočil z koňa, hodil sa k nohám sv. Václava a prosil o milostivé odpustenie. Vyplnili sa i slová, ktoré napísal Dávid: «Tí, ktorí sa opovážili mňa napadnúť, budú zahanbení, a Tvoji sluhovia, ó Pane, budú sa tešiť.» Sv. Václav bol vždy uistený, že môže dúfať v pomoc Božiu; preto žil bezstarostne uprostred svojich nepriateľov. Ako odovzdane do vôle Božej zomieral a láskavo zmýšľal sv. Václav, o tom svedčia slová, keď mučeníckou smrťou umieral: «Miesto aby ma miloval, pripravuje ma vlastný brat o život, po čom som ja ustavične túžil.» Aká to skvelá cnosť sv. mučeníka!

Kresťan, základom opravdivého kresťanského ducha je: zbožný život podľa kresťanských zákonov; verné plnenie povinností svojho povolania; útecha, že Boh preukazuje svoje milosrdenstvo; horlivosť; svojich náklonností sa chrániť a polepšiť sa; namáhanie, aby Boha nadovšetko a blížneho ako seba človek miloval; zapieranie seba a pozemských vecí; jedným slovom, nevinný, po Božej sláve túžiaci život. Takýto duch človeka, ktorý v Boha dôveruje, opatrený dobrým svedomím, robí ho už na tejto zemi a to i v najväčších nebezpečenstvách a protivenstvách blahoslaveným.

Modlitba

Ó Bože, ktorý si urodzenosť sv. Václava v slávnejšiu dôstojnosť premeniť a jeho skrze mučenícke víťazstvo k sláve nebeskej priviesť ráčil: zachovaj nás na jeho príhovor od všetkého protivenstva a popraj nám, žeby sme sa s ním v Nebi radovali, skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)