Holandský biskup Mutsaerts komentuje synodálnu konferenciu vo Welse: „Vážim si účastníkov, ktorí tam prišli s dobrými úmyslami. Ja by som to tam nevydržal“

23. septembra 2026   Aktuality   Synodalita

Po sérii článkov, v ktorých portál Christianitas.sk informoval o synodálnej konferencii v rakúskom Welse, si dovoľujeme publikovať postoj známeho holandského biskupa Mons. Roberta Mutsaertsa, ktorý s inteligentnou iróniou sebe vlastnou podrobil kritike synodálne rozkonárené sprevádzanie modernistov a progresívcov.

Počas troch dní sa v Rakúsku stretli biskupi, kňazi, rehoľníci a laici z 31 európskych krajín, aby diskutovali o tom, ako možno v Európe konkrétne uskutočniť reformu Cirkvi, ktorú podnietil pápež František. Stretnutie Shaping Synodality in Europe: From Vision to Roadmap sa konalo od 14. do 17. septembra 2026 na zámku Puchberg neďaleko Welsu. „Nech som sa akokoľvek snažil, nedokázal som na tom nájsť nič pozitívne. Vážim si účastníkov, ktorí tam prišli s dobrými úmyslami. Ja by som to tam nevydržal,“ vyjadril sa biskup Mutsaerts ohľadom konferencie a jej účastníkov a pokračoval svojím komentárom k udalosti, ktorý vám v skrátenej podobe prinášame.

Biskup Mutsaerts:

– Existuje teda zvláštny druh cirkevného stretnutia, na ktorom sú potrebné tri dni na to, aby sa dospelo k záveru, že ľudia by sa mali navzájom počúvať. Zišli sa kvôli tomu biskupi, kňazi, rehoľníci, teológovia a laici z 31 krajín. Precestujú stovky kilometrov, otvoria notebooky, rozdelia sa k 21 stolom, hovoria o procesoch, participácii, rozlišovaní, spoločnej zodpovednosti, vzťahových priestoroch a novej kultúre vedenia – a napokon dospejú k prekvapivému objavu, že pokrstení kresťania sa majú medzi sebou rozprávať. Nie som proti dialógu, ale je predsa len trochu komické, keď odborníci znovu objavujú samozrejmosti a následne ich predstavujú ako revolučné myšlienky. Zdá sa, že práve v tom do istej miery spočíva problém stretnutia vo Welse.

– Konferencia sa zaoberala krstom ako základom dôstojnosti všetkých veriacich, ako aj počúvaním, vzťahmi a spoločnou zodpovednosťou. Samo osebe na tom nie je nič nekatolícke. Práve naopak: Cirkev vždy učila, že každý pokrstený má skutočnú účasť na Kristovom živote a poslaní. Ale práve tu vzniká zaujímavá otázka: Načo sme boli pokrstení? Boli sme pokrstení preto, aby bolo počuť náš hlas, alebo preto, aby sme najskôr počúvali Hlas, ktorý hovorí: „Kajajte sa a verte evanjeliu“?

– Pri čítaní súčasných cirkevných dokumentov má človek niekedy dojem, že katolícke náboženstvo sa premenilo na zbierku slovies. Musíme počúvať, rozlišovať, sprevádzať, participovať, viesť dialóg, rozbiehať procesy. Všetko sú to bezchybné slovesá, ale katolícka Cirkev napokon žije z podstatných mien. Boh. Kristus. Pravda. Hriech. Milosť. Kríž. Zmŕtvychvstanie. Eucharistia. Obrátenie. Večný život. Keď tieto slová zmiznú, a v programových dokumentoch zvyknú miznúť, slovesá sa menia na prázdne frázy. Pretože počúvať má zmysel iba vtedy, keď je čo počúvať. Rozlišovať má zmysel iba vtedy, keď možno odlíšiť pravdu od omylu. Byť na ceste má zmysel iba vtedy, keď človek vie, kam smeruje. A dialóg je plodný iba vtedy, keď má napokon niekto čo povedať.

– Možno práve toto predstavuje najväčšiu slabinu mnohých súčasných diskusií o synodalite. Podrobne nám vysvetľujú, ako sa máme medzi sebou rozprávať, ale s oveľa menšou jasnosťou hovoria, čo máme povedať Európe. A Európa práve teraz v prvom rade nepotrebuje rýchlokurz cirkevných konverzačných techník. Potrebuje Evanjelium.

– Európa sa nachádza v hlbokej duchovnej kríze. Kostoly sa vyprázdňujú. Kresťanská pamäť sa vytráca. Manželstvo a rodina sa stali krehkými. Mnohí mladí ľudia už takmer nevedia, prečo vlastne existujú. Pôrodnosť klesá. Osamelosť narastá. Vedomie transcendencie sa vytráca. Uprostred toho všetkého Cirkev zorganizuje stretnutie a pýta sa, ako by mohla lepšie počúvať. Nie je to nič zlé. Je to iba trochu podobné situácii, keď lekár pri lôžku ťažko chorého pacienta usporiada trojdňový kongres o tom, ako by mohli lekári medzi sebou komunikovať s väčšou empatiou. Možno je to veľmi užitočné. Ale v istej chvíli sa pacient predsa len opýta: „Pán doktor, viete vlastne, čo mi je?“

– Tradičná katolícka odpoveď na krízu Európy je mimoriadne jednoduchá: Európa potrebuje Krista. Nie „kresťanské hodnoty“ v abstraktnom zmysle. Ani štruktúry cirkevnej participácie. Ani ďalšie fórum, na ktorom sa budú interpretovať znamenia čias.

– „Počúvanie“ bolo vo Welse opäť jedným z kľúčových slov. Po ôsmich rokoch synodálneho počúvania však stále nevidím nijaké zmysluplné ovocie. Navyše je čosi zvláštne na cirkevnom procese, ktorý neustále produkuje ďalšie procesy. Synoda vedie k implementačnej fáze. Implementačná fáza vedie k cestovnej mape. Cestovná mapa vedie k európskemu cirkevnému stretnutiu v roku 2028. A človek sa začne opatrne pýtať, či cieľom tejto cesty napokon nie je samotné cestovanie. Medzitým sa človek stáva podozrivým už len preto, že nevie, kam táto cesta vlastne vedie. Človek dúfa, že do Jeruzalema; ja sa obávam, že do Emauz.

– Takto to dopadne, keď sa pozornosť sústredí na otvorené procesy, nepretržitý dialóg a otázky, na ktoré sa predovšetkým nesmie odpovedať príliš rýchlo. Nijaká veľká reforma Cirkvi sa nikdy nezačala otázkou: „Ktoré štruktúry musíme zmeniť?“ Začínala sa inou otázkou: „Ako sa stanem svätým?“ Štruktúru možno zmeniť bez toho, aby človek zmenil sám seba. Svätosť však takýto únik neumožňuje. Možno práve preto tak radi hovoríme o štruktúrach. Štruktúry sa totiž obracajú oveľa ľahšie než ľudia.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície pomenoval biskup Mutsaerts základný problém súčasnej synodálnej mentality veľmi presne: Cirkev nie je diskusný klub, ktorý musí najskôr zistiť, čomu vlastne verí. Dostala Zjavenie, Evanjelium, sviatosti a poslanie od Krista. Jej úlohou preto nie je neustále nanovo zisťovať svoju identitu, ale verne odovzdávať to, čo prijala. Počúvanie má v Cirkvi svoje miesto, ale existuje hierarchia počúvania: katolík má predovšetkým počúvať Boha, nie nekonečnú ozvenu vlastných názorov.

Poznámka biskupa Mutsaertsa o slovesách a podstatných menách je preto oveľa hlbšia, než sa na prvý pohľad zdá. „Počúvať, sprevádzať, rozlišovať, participovať a viesť dialóg“ znie príjemne, ale samo osebe to nie je katolicizmus. Katolicizmus začína slovami Boh, Kristus, hriech, obrátenie, milosť, kríž, Eucharistia, Zmŕtvychvstanie a večný život. Ak sa z cirkevného jazyka vytratia tieto skutočnosti, zostane dokonale fungujúci proces, ktorý už iba nevie, kam smeruje. Možno budeme všetkých výborne počúvať, ale zabudneme povedať jedinú vec, pre ktorú Cirkev vôbec existuje: že človek potrebuje Krista a spásu.

Dejiny Cirkvi navyše ukazujú, že jej skutočnú obnovu nespôsobovali „cestovné mapy“, pracovné skupiny ani nové modely riadenia. Svätci ako Benedikt z Nursie, František z Assisi, Dominik Guzmán, Terézia z Avily, Ignác z Loyoly či Karol Boromejský nezačínali tým, že vytvorili ďalšiu platformu na počúvanie. Začínali obrátením, modlitbou, pokáním, sviatostným životom a požiadavkou svätosti. A práve ľudia, ktorí najskôr reformovali seba, dokázali následne reformovať svoje rehole, kláštory, diecézy a napokon celé prostredie Cirkvi.

Preto je otázka biskupa Mutsaertsa pre dnešnú Európu nepríjemne aktuálna. Kontinent, v ktorom sa vyprázdňujú kostoly a stráca sa elementárna znalosť kresťanstva, nepotrebuje dokonalejšiu techniku vnútrocirkevnej komunikácie. Potrebuje kňazov, ktorí budú hovoriť o Kristovi; biskupov, ktorí budú jasne učiť katolícku vieru; rodiny, ktoré ju budú odovzdávať deťom; kláštory, v ktorých sa bude človek skutočne modliť; a liturgiu, pri ktorej bude zrejmé, že jej stredobodom nie sme my sami, ale Boh. Cirkev, ktorá chce zachrániť svoju relevanciu tým, že bude stále viac hovoriť sama o sebe, môže nakoniec dosiahnuť presný opak.

A možno najväčšou iróniou nekonečného synodálneho procesu je práve to, že Cirkev už dostala svoju „cestovnú mapu“ pred dvetisíc rokmi. Je podstatne stručnejšia než dokumenty pracovných skupín: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich…“ (Mt 28,19). Kristus apoštolov neposlal organizovať permanentný proces vzájomného synodálneho počúvania, ale obrátiť národy a priviesť ich k spáse. Počúvať sa navzájom môže byť užitočné. Len by bolo tragikomické, keby sa Cirkev pri všetkom tom počúvaní napokon stala jedinou v miestnosti, ktorá už nepočuje hlas svojho Zakladateľa.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)