Augustín Muñoz Grandes, katolík, veliteľ División Azul a verný prívrženec Franca

Branislav Krasnovský
21. marca 2025   História

Dnešný článok by som chcel venovať španielskemu generálovi Augustínovi Muñoz Grandesovi (1896 – 1970), prívržencovi Franca, ktorý stál po jeho boku už počas španielskej občianskej vojny a následne velil divízii španielskych dobrovoľníkov – División Azul (slov. Modrá divízia), ktorí bojovali na strane nacistického Nemecka proti Sovietskemu zväzu. Modrá divízia bola po roku 1941 nasadená na severnom fronte a bojovala v oblasti Leningradu. Neskôr sa zmenšila na Legión Azul a niektorí jej príslušníci bojovali aj v poslednej bitke o Berlín. Mnohí z nich sa dostali do sovietskeho zajatia, odkiaľ sa poslední vrátili až v roku 1954.

Mnohí z mužov Modrej divízie sa na nacionalistickej strane zúčastnili aj španielskej občianskej vojny, pričom viacerí boli pred rokom 1936 členmi španielskej cudzineckej légie a už počas španielskej občianskej vojny úzko spolupracovali s Nemcami a Talianmi, ktorí pomáhali Francovi podobne ako Briti, Američania a Sovieti pomáhali ľavicovým republikánom.

Netreba zabúdať, že mnohých španielskych a talianskych vojakov spájali podobné osudy. Viacerí španielski nacionalistickí vojaci bojovali v 30. rokoch Maroku v severnej Afrike, podobne ako mnohí talianski príslušníci Čiernych košieľ bojovali v Líbyi. Skúsenosti z africkej kampane zbližovali španielskych falangistov a talianskych čiernokošeliarov, ktorí v Španielsku bojovali v jednotke Corpo Truppe Volontarie, chladní Nemci stáli vždy trochu bokom.

Raná kariéra Augustína Muñoz Grandesa a španielska občianska vojna

Augustín Muñoz Grandes (* 27. januára 1896 v Carabanchel Bajo a † 11. júla 1970 v Madride) sa narodil v chudobnej a silno katolíckej španielskej rodine, od roku 1913 ako dobrovoľník slúžil v Toledskej pešej akadémii, ktorú v tom čase viedol vynikajúci španielsky generál José Villalbo Riquelme, rovnako prísne veriaci katolík (venoval som mu samostatný článok, čitatelia si ho môžu pripomenúť na tomto odkaze – https://christianitas.sk/spanielsky-general-jose-villalba-riquelme-tradicny-prisne-veriaci-katolik/ ). V roku 1915 ako mladý dôstojník odišiel dobrovoľne do Maroka, kde bojoval približne 10 rokov. V roku 1924 hrdinsky kryl s najlepšími mužmi svojej jednotky ústup niekoľkých rôt zdecimovanej španielskej légie v bitke pri Xuane a v roku 1925 ho ako mladého dôstojníka ťažko zranili výstrelom do hrude v bitke pri Alhucemas.

Ako skúsený dôstojník dostal dokonca ponuku z najbližšieho okolia panovníka Alfonsa XIII., aby odišiel do Madridu a stal sa jeho poradcom. „Moje miesto je pri mojich mužoch v Maroku, nemôžem ich opustiť“ – toto napísal v liste, ktorým odmietol lákavú ponuku. Po páde monarchie a vyhlásení druhej republiky v roku 1931 získal hodnosť podplukovníka a postupoval na rebríčku hodností aj počas vlády španielskeho premiéra Manuela Azañu. Pokúsil sa zreformovať španielske pešie jednotky, pričom využíval informácie, ktoré získal pod velením José Villaba Riquelmeho a súčasne sa opieral o svojich verných mužov, ktorých poznal z africkej kampane. Svojou húževnatosťou a odhodlanosťou si získal aj množstvo nepriateľov, v roku 1935 ho z Madridu opäť odvelili do Maroka, kde pôsobil až do začiatku občianskej vojny v roku 1936.

Začiatok občianskej vojny v roku 1936 ho zastihol v Madride, kde sa ocitol zo služobných dôvodov. Keď uvidel ako sa komunistické a republikánske bandy zmocnili vlády, rozhodol sa utiecť, no komunisti ho stihli zatknúť a uväznili ho v smutne známej madridskej väznici Modelo, kde komunisti a anarchisti umučili mnohých veriacich katolíkov. Ako trest dostal 9 rokov, ktoré mu znížili za sľub, že bude ako dôstojník bojovať na republikánskej strane. V marci 1937 naoko prebral velenie nad republikánskou jednotkou, pri najbližšej príležitosti však prebehol na frankistickú stranu.

Frankisti s veľkou radosťou privítali svojho „starého známeho“ – Augustín Muñoz Grandes osobne poznal všetky esá španielskej frankistickej armády – s generálmi Juanom Jagüe (republikánmi a komunistami hystericky označovaného za „Mäsiara v Badajoz“, pretože nechal svojich Maročanov, aby podrezali stovky zajatých zranených anarchistov a komunistov, ktorí takmer dva roky sadisticky a beztrestne vraždili španielskych katolíkov, vrátane tých, ktorých jeho Maročania vytiahli z nemocničných lôžok) a José Varelom ho zbližoval približne rovnaký vek i skutočnosť, že všetci pôsobili už od mlada v Afrike. Generál Queipo de Llano bol jeho africký veliaci dôstojník a Franco bol veliteľom španielskej cudzineckej légie.

Od 1. apríla už Augustín Muñoz Grandes velil niekoľkým navarrským brigádam. Tento pojem sa používa na označenie karlistických milícií Requetes z Navarry. Requetes boli militantní katolíci z Navarry, Baskicka a Aragónska, podporovatelia monarchie a tradičných katolíckych hodnôt. Karlisti bojovali svoj katolícky boj v Španielsku už od 19. storočia, ich symbolom boli červené baretky.

Ešte pred útekom Augustína Muñoz Grandesa z republikánskeho zajatia, v roku 1936 pomohli Francovi udržať baskickú metropolu San Sebastian a izolovať Baskicko a Navarru od Francúzska, odkiaľ Francúzi, Briti a Američania zásobovali španielskych republikánov. Útočili aj v prvej neúspešnej ofenzíve proti Madridu, republikáni, v radoch ktorých slúžili nielen mnohí sovietski dôstojníci a vojaci, ale aj Američania a Briti, však pomohli Madrid udržať.

V bitke o Teruel (december 1937 – február 1938) však Grandesovi Requetes, jeho verní muži z Afriky, ktorých dotiahol do svojho štábu a vojaci 150. španielskej pešej divízie (od marca 1938 sa stal ich veliteľom) v extrémnych zimných podmienkach prerazili republikánske pozície a následne zohrali kľúčovú úlohu pri oslobodzovaní Aragónska z rúk republikánov, komunistov a anarchistov.

Ním vedené sily oslobodili Belchite, Caspe a Lleidu, ukázal sa ako znalec blitzkriegu – kombinoval tankové útoky s náletmi nemeckej légie Condor. Jeho vojaci boli skvele vycvičení a dôverovali si.

Grandes sa potom angažoval aj v poslednom útoku na Barcelonu, pri ktorom boli rozdrvené posledné marxisticko-anarchisticko-republikánske jednotky. Opäť bravúrne vedená operácia v zimných podmienkach decembra 1938, kedy Grandesovi Requetes a muži 150. pešej divízie prerazili republikánske obranné línie na rieke Segre a oslobodili mesto Artesa de Gegre, dôležité centrum republikánskeho velenia. Následne sa republikánsky front zrútil.

Kto z republikánskych ozbrojencov nestihol utiecť do Francúzska, skončil v zajateckých táboroch. Tých, čo mali na svojich rukách krv nevinných civilistov počas marxisticko-republikánskej hrôzovlády v Španielsku, Grandesovi muži neušetrili. Bola to práve zimná kampaň v bitke o Teruel, ktorá vydobyla pre budúcnosť Grandesovi post hlavného veliteľa španielskej Divisióm Azul pri Leningrade.

Po víťazstve v španielskej občianskej vojne získal Augustín Muñoz Grandes hodnosť brigádneho generála. Augustín Muñoz Grandes sa nikdy netajil svojím odporom voči komunizmu, rovnako však pohŕdal aj Američanmi a Britmi, ktorých ako hrdý Španiel a katolík považoval za bezbožných slobodomurárov a plutokratov. Jeho osobné vzťahy s Francom však neboli práve najlepšie. Ako veliteľ novovytvorenej španielskej 250. divízie, prešpikovanej veteránmi z občianskej vojny, karlistami a falangistami, sa netajil so svojimi názormi ohľadom oslobodenia Gibraltáru, ktorý obsadili Briti podvodom ešte počas napoleonských vojen a v ktorom „trčia“ dodnes (na webe sa dá nájsť množstvo informácií o nemeckej pripravovanej operácii Felix, v ktorej Nemci rátali s podporou Augustína Muñoz Grandesa, ktorý spočiatku velil španielskym jednotkám v oblasti Gibraltáru, Francom prijatá španielska neutralita však tento plán operácie pochovala).

Caudillo Franco bol podstatne lepší diplomat ako Augustín Muñoz Grandes a Hitlerove návrhy, aby Španieli s nemeckou a talianskou pomocou po roku 1940 a najmä 1941 obsadili Gibraltár odmietal. Augustína Muñoz Grandesa držal vo svojej tesnej blízkosti, aby ho mal pod dohľadom, pretože sa obával čoraz užších kontaktov medzi ním a Nemcami. Keďže Grandes nebol presvedčený monarchista, vzťahy medzi Requetes a ním sa postupne uvoľňovali, podobne ako vzťahy s falangistami, ktorí zas boli nadšenými prívržencami Franca. Vzťahy s najvýznamnejšími predstaviteľmi Francovej vlády a samotným Francom sa u Augustína Muñoz Grandesa postupne čoraz viac zhoršovali, takže nakoniec v roku 1940 rezignoval.

Pre tých čitateľov portálu Christianitas.sk, ktorí sa v tejto téme lepšie orientujú – po Ramónovi Serranovi Suñerovi a Pilar Primo de Riverovi sa spočiatku stal tretím najdôležitejším mužom v Španielsku po caudillovi Francovi. Jeho vzťahy s Pedrom Gamerom del Castillo boli napäté aj kvôli tomu, že sa prihovoril za približne 10 republikánskych dôstojníkov, ktorých poznal ešte zo svojich mladých liet vo vojenskom učilišti v Tolede a s ktorými bojoval v 20. rokoch v Maroku. Bol ochotný za týchto mužov dať záruky a prijať ich medzi dôstojníkov svojho štábu, čo však vyvolalo odpor najmä u falangistov (medzi falangistami a republikánmi sa preliali potoky krvi – ich vzájomná nenávisť bola veľká). Takže táto Grandesova aktivita, spoločne s prepojením na Nemcov predznamenala Grandesov politický pád. Grandes jednoducho nebol politik, nemal politické cítenie, bol to vojak.

Účinkovanie v Modrej divízii

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom sa Augustín Muñoz Grandes stal veliteľom 250. španielskej pešej divízie, zloženej z dobrovoľníkov. Väčšinou išlo o tých najtvrdších frankistov, ktorí považovali boľševizmus za novodobý mor a z ktorých mnohí mali za sebou dlhú bojovú minulosť. Dobrovoľníci svoju službu v 250. španielskej pešej divízii považovali za prejav vďaky. Tak, ako im Taliani a Nemci pomohli v ich občianskej vojne, cítili oni teraz morálnu povinnosť pomôcť Nemcom a Talianom v boji proti boľševikom (aj Taliani bojovali na frontovej línii v ZSSR).

V júli 1941, po nemeckej invázii do Sovietskeho zväzu teda caudillo Francisco Franco poveril nepohodlného generála Augustína Muñoz Grandesa velením španielskej dobrovoľníckej divízie, División Azul. Divízia dostala nemecké vybavenie a prešla výcvikom Wehrmachtu, bojovala do roku 1943 na východnom fronte pri Leningrade, väčšina španielskych dobrovoľníkov bola zvyknutá na boje v horách, pretože pochádzali zo severných hornatých oblastí Baskicka a Aragónska, mnohí z nich boli známymi karlistami.

V roku 1942 sa dokonca Augustín Muñoz Grandes stretol osobne aj s Adolfom Hitlerom v jeho „Vlčom brlohu“ na území Východného Pruska (dnes súčasť Poľska). Od Hitlera dostal Rytiersky kríž železného kríža s dubovými listami, jedno z najväčších nemeckých vojenských vyznamenaní. Hitler už evidentne spriadal plány, ako odstaviť Ramóna Serrana Súñera a caudilla Francisca Franca, pretože myšlienka na obsadenie Gibraltáru a zatiahnutie Španielska do vojny na strane Nemecka (podobne ako u Talianov) mu nedávala spávať.

Stalo sa však to, čo sa muselo stať – mladý španielsky dôstojník Víctor José Jiménez z Grandesovho štábu a nemecký diplomat Hans Hoffman, ktorí pôsobili ako prekladatelia medzi Hitlerom a Augustínom Muñoz Grandesom, informovali španielsku tajnú službu o rozhovoroch Grandesa a Hitlera a Caudillo Franco následne odvolal Augustína Muñoz Grandesa v roku 1942 z východného frontu. Stiahol aj väčšinu Španielov z División Azul, ostalo len torzo v podobe Legión Azul. Vo vedení nahradil Augustína Muñoz Grandesa generál Emilio Esteban Infantes, ktorý bol pod Francovou kontrolou a bol jeho obdivovateľom.

Keď sa Muñoz Grandes v roku 1942 vrátil do Španielska, bol povýšený na generálporučíka a získal množstvo ďalších významných vyznamenaní a funkcií. Našli mu miesto v Madride a tak ho Franco povýšením a stiahnutím z východného frontu úplne dostal pod svoju kontrolu. V roku 1945 bol veliteľom vojenskej oblasti Madrid a náplňou jeho práce bolo formovanie a výcvik španielskych pozemných peších jednotiek. Od roku 1951 bol ministrom španielskej armády, v roku 1957 ho z dôvodu veku v tejto funkcii nahradil generál Antonio Barroso. Augustín Muñoz Grandes však naďalej prednášal na prestížnych španielskych vysokých školách a zastával viacero čestných funkcií. Zomrel približne 5 rokov pred Francom, pohreb mal s mnohými poctami a na najvyššej úrovni.

Po Francovej smrti v roku 1975 sa do čela Španielska postavil panovník Juan Carlos. Nastalo obdobie vyrovnávania sa so španielskou frankistickou minulosťou. Španielski ľavičiari, liberáli a komunisti začali takmer okamžite unisono volať po odsúdení frankistických pohlavárov, vrátane mŕtveho Augustína Muñoz Grandesa.

Augustín Muñoz Grandes bol veriaci katolík, silne antikomunisticky orientovaný, ktorý katolicizmus považoval za dôležitú súčasť španielskej identity a ochranu pred bezbožným komunizmom. Po skončení II. svetovej vojny neochvejne pomáhal všetkým svojim spolubojovníkom z División Azul, s ktorou bojoval na východnom fronte. Divízia pod jeho vedením prišla o približne 4000 mužov, 8000 mužov bolo ranených a 1600 zajatých. Len niektorí zo zajatcov sa mohli po roku 1954 vrátiť zo sovietskych gulagov pri Vorkute.

Aj vďaka jeho úsiliu sa domov vrátili José Manuel Ruiz Asenjo, major Modrej divízie; Felix Campos poddôstojník, ktorý bol jedným z posledných repatriovaných Španielov; Manuel Cobo Vega, veterán troch rokov bojov pri Leningrade či španielsky príslušník Waffen SS Miguel Ezquerra Sánchez, ktorý do posledných dní roku 1945 bojoval v Berlíne pri obrane Reichstagu a v sovietskom zajatí ho kruto vypočúvali členovia NKVD, ktorí zisťovali informácie o zmiznutých pohlavároch SS, ktorí sa v máji 1945 nachádzali v Berlíne.

PDF (formát pre tlač)