Kardinál Eijk obviňuje synodálnu správu o homosexualite z podkopávania katolíckej náuky

15. mája 2026   Aktuality   Cirkevná kríza, LGBT, Synodalita

Kardinál Willem Eijk ostro kritizoval správu vypracovanú Študijnou skupinou č. 9 Synody o synodalite a obvinil jej autorov z podkopávania morálneho učenia Cirkvi, zvlášť v otázkach súvisiacich s homosexualitou.

V analýze publikovanej na portáli National Catholic Herald arcibiskup Utrechtu upozorňuje, že dokument zavádza „nebezpečné dvojznačnosti“ v katolíckej náuke a otvára dvere reinterpretáciám nezlučiteľným s nemenným učením Cirkvi o sexualite, manželstve a morálnom zákone.

Eijkovo vystúpenie prichádza uprostred rastúcej polemiky vyvolanej správou koordinovanou kardinálom Carlosom Castillom, arcibiskupom z peruánskej (sic!) Limy, najmä kvôli svedectvám homosexuálnych „manželov“ zahrnutým v texte. Holandský kardinál osobitne kritizuje, že správa bez opravy reprodukuje tvrdenia, podľa ktorých by hriech nespočíval v samotnom homosexuálnom vzťahu, ale v „nedostatku viery v Boha, ktorý chce naše naplnenie“. Podľa kardinála Eijka toto tvrdenie priamo odporuje katolíckej náuke.

https://infovaticana.com/2026/05/15/el-cardenal-eijk-acusa-al-informe-sinodal-sobre-homosexualidad-de-socavar-la-doctrina-catolica

„Homosexuálne skutky sú vo svojej podstate zlé; toto je už ustálená katolícka náuka,“ vyhlasuje holandský prelát. Kardinál zároveň obviňuje autorov správy z úmyselného vnášania doktrinálneho zmätku tým, že tieto svedectvá prezentujú bez vysvetlení a bez odkazov na Katechizmus katolíckej Cirkvi.

Ďalším bodom, ktorý arcibiskup Utrechtu ostro kritizuje, je spôsob, akým správa pristupuje k apoštolátu schválenému Cirkvou, ktorý sprevádza osoby s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu a pomáha im žiť v súlade s kresťanskou čistotou. Podľa Eijka správa implicitne naznačuje, že homosexuálne vzťahy môžu byť normalizované v rámci života Cirkvi, čo považuje za nezlučiteľné s nemenným katolíckym učením.

Okrem konkrétnych otázok homosexuality Eijk kritizuje aj celkový prístup dokumentu, ktorý podľa neho nahrádza morálnu náuku modelom zameraným výlučne na osobné skúsenosti a procesy „vzájomného načúvania“. Kardinál osobitne odmieta, že autori spochybňujú uplatňovanie univerzálnych morálnych noriem a predstavujú náuku ako niečo „rigidné“ alebo iba „abstraktné“. Tento spôsob pastorálneho prístupu nakoniec oslabuje morálnu pravdu a vytvára dojem, že učenie Cirkvi možno meniť podľa kultúrnych okolností alebo subjektívnych skúseností.

„Pravdy o manželstve a sexualite ustanovil Boh raz a navždy,“ hovorí kardinál Eijk.

Kardinál zároveň pripomína, že Ján Pavol II. už podobné prístupy odsúdil v encyklike Veritatis splendor, kde odmietol takzvané „pastoračné riešenia“ odporujúce Magistériu: „Náuku nemožno revidovať prostredníctvom synodálnych procesov,“ dodal kardinál.

Kardinál Eijk varuje, že dôsledky tejto správy ďaleko presahujú debatu o homosexualite. Podľa jeho názoru relativizovanie univerzálnych morálnych noriem nakoniec zasahuje celé etické učenie Cirkvi vrátane obrany ľudského života. Preto sa domnieva, že dokument musí byť „rozhodne odsúdený“, a tvrdí, že viacerí kardináli a biskupi už pripravujú námietky adresované rímskemu Magistériu.

„Učenie Cirkvi nepodlieha revízii prostredníctvom synodálnych procesov,“ uzatvára holandský kardinál. „Je to pravda, ktorá nás robí slobodnými.“

Z pohľadu katolíckej tradície vystúpenie kardinála Eijka predstavuje obranu klasického chápania katolíckej morálky, podľa ktorého Cirkev nie je vlastníkom zjavenia, ale jeho strážcom. Katolícka tradícia často upozorňuje, že morálne učenie o sexualite nebolo vytvorené modernými pápežmi ani disciplinárnymi komisiami, ale vychádza zo Svätého Písma, cirkevných Otcov, scholastickej teológie a nepretržitej tradície Magistéria. Preto pokusy o jazykové „zmäkčovanie“ objektívneho hriechu sú nebezpečným krokom, ktorý môže viesť k relativizácii celej katolíckej morálky, nielen v otázke homosexuality, ale aj manželstva, rozvodu, antikoncepcie či ochrany nenarodeného života.

Skutočná katolícka náuka rozlišuje medzi človekom a skutkom. Cirkev učí o dôstojnosti každej ľudskej osoby, no zároveň hovorí, že nie všetky túžby alebo vzťahy sú morálne dovolené. Je potrebné pomáhať sodomitom žiť kresťanský ideál čistoty podobne, ako je čistota požadovaná od slobodných heterosexuálov, seminaristov či zasvätených osôb. Kritici synodálneho dokumentu sa obávajú, že ak sa hriech začne opisovať iba ako „nedostatok autenticity“ alebo „neúspešná sebarealizácia“, stratí sa samotný pojem objektívneho morálneho zákona.

Z konzervatívneho pohľadu je dôležitý aj širší historický kontext. Tradícia často pripomína, že mnohé krízy v dejinách Cirkvi začínali tým, že sa nemenili dogmy priamo, ale najprv sa menil jazyk, pastorálna prax a spôsob interpretácie. To, čo bolo v jednej generácii označované ako „pastoračná výnimka“, sa v ďalšej generácii často začalo chápať ako nové pravidlo. Preto Eijkove odkazy na encykliku Veritatis splendor tradiční katolíci vnímajú ako pripomenutie, že katolícka morálka nestojí iba na subjektívnom prežívaní človeka, ale na presvedčení, že pravda o dobre a zle existuje nezávisle od nálad epochy či kultúrneho tlaku.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoVaticana, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)