Mark Zuckerberg – vzor pre slniečkárov a progresívcov, ktorí možno budú musieť čoskoro obrátiť kabát, alebo: Vstanú noví Feldekovia a Leškovia!

Branislav Michalka
9. januára 2025   Politika   Komentár

Netreba byť príliš bystrým pozorovateľom, aby človek dokázal postrehnúť dva výrazné javy posledných rokov a najmä mesiacov: postupný rozklad západnej europoidnej liberálnej demokracie a následnú narastajúcu paniku i zúfalstvo progresívnych slniečkárov, vyplývajúce z tohto javu. V takejto situácii je, pravda, každá rada dobrá.

A preto aj ja, ako kresťan, by som chcel prispieť svojou hrivnou k upokojeniu myslí nešťastných držiteľov rána. Nemám to z vlastnej hlavy. Ako s hrdosťou hovorieval už sir Humphrey: „Veď dobre viete Arnold, že mne nikdy žiadna nová myšlienka nenapadla!“ Avšak, zadarmo som dostal, zadarmo odovzdám.

Tú nešťastnú liberálnu demokraciu už zrejme nič nemôže zachrániť, to si povedzme na rovinu. Buď ju prevalcuje odpor zo strany konzervatívnejšie ladenej novopohanskej populácie, alebo sa ju samotní jej exponenti rozhodnú pochovať, či aspoň odložiť na nejaký čas do naftalínu a almary. Avšak inak je to s jej doterajšími nádejnými exponentami, ktorí si už zúfajú. Pritom keby sa opýtali nejedného zo svojich liberálnych a euroatlantických mentorov, ktorí boli pred viac ako 30 rokmi čulými a nadšenými komunistami, tí by ich mohli upokojiť a poradiť im ako na to. Ich úspešný príklad nám žiari ako maják, ktorý môže priviesť slniečkársku lodičku životného šťastia, kariér a osobného dobrobytu do pokojného prístavu.

Príčinou toho, že mladí slniečkári tápu v temnotách geopolitických zmien, môže byť aj príslovečná skromnosť a ostýchavosť bývalých úspešných komunistov, neskôr liberálnych demokratov a v budúcnosti možno ešte aj ráznych geopolitických realistov, zástancov rozumných riešení a konečného vypočutia hlasu nahnevaného, pravicovo populisticky naladeného ľudu. Ak dožijú. Majú už totiž všeličo za sebou a jeseň života sa im už pomaly, ale isto premieňa na zimu. Mená ako Feldek, Štrasser, Leško, Schuster, Samson, Kiska, etc., etc., by však mohli byť pre mladú generáciu slniečkárov prísľubom nádeje.

Je však možné, že určitú úlohu v neschopnosti mladých a strednovekých abonentov kaviarenskej obsluhy zúročiť skúsenosti zaslúžilých matadorov chameleonizácie spôsobuje generačný posun a v neposlednom rade aj to, že nešťastní slniečkári namiesto štúdia dejín zasvätili svoj čas a energiu bádaniu na poli plurality pohlaví, rodového jazyka a rasizmu. Preto si ani nedokážu uvedomiť na príkladoch z dejín, ktoré už boli donútené prehltnúť a stráviť hocakú morálnu šľachu, hužvu a držky, že to, čo vidia na svojich mentoroch, sa odohralo už mnohokrát a žeby to teda mohli so svojimi flexibilnými schopnosťami dokázať aj oni.

Všeličo, čo pripadalo v roku 1989 ľuďom morálne nestráviteľné, ba priam nemožné, sa stalo v roku 1990 skutočnosťou a dokonca morálnym víťazstvom. A práve tak v rokoch 1968, 1948, 1945, 1938, 1918, 1867, 1848 atď., atď. Čítajme a učme sa!

Mám však pre mladých slniečkárov (progresívnych, liberálnych aj konzervatívnych, kresťanských aj pohanských) ešte jednu dobrú správu. Ba priam tú najlepšiu. Tak ako radostne napísal už súdruh Zápotocký, že „vstanú noví bojovníci“, tak aj my môžeme smelo zvolať: vstanú noví obracači kabátov! A to nielen tí starí a skúsení, ale aj príslušníci mladej progresívnej generácie, tí, ktorí ešte pred niekoľkými mesiacmi vyzerali ako neochvejné skaly škandinávskeho fjordu, na ktorých sa rozbije akákoľvek vlna odporného pravicového populizmu. A už aj vstali.

Je tu už žiarivý vzor, na ktorého sa môžeme odvolať – Mark Zuckerberg. On ako jeden z prvých zdvihol 30 rokov zaprášenú zástavu politickej flexibility zo zeme, poriadne si ju poprezeral a poobracal, preskúmal všetky jej švy a záhyby, aby nakoniec dospel k uváženému a zmysluplnému rozhodnutiu, že doteraz sa politicky mýlil, no hlas ľudu a predovšetkým zmena nálady v spoločnosti a politike mu otvorili oči. Bratia, rodáci, Rimania: čujme a s nami i celé fórum, aké evanjelium prispôsobivosti nám zvestoval Mark, ktorého zaiste nikto do slniečkova opálený nebude podozrievať z nejakého nevhodného či nebodaj netolerantného myslenia.

Totkaj v utorok s veľkou slávou oznámil, pričom informačné kanály a stoky Fox News a NBC šíria túto radostnú zvesť ďalej do éteru, že jeho spoločnosť Meta ukončí svoj program overovania faktov s dôveryhodnými partnermi a nahradí ho systémom riadeným komunitou podobným komunitným poznámkam spoločnosti X.

Inými slovami: ten, čo ešte počas volieb do Europarlamentu vehementne pomáhal bruselskému molochovi cenzurovať a naháňať dezinformácie:

https://christianitas.sk/zuckerbergova-spolocnost-meta-zavadza-ohladom-volieb-do-europarlamentu-specialnu-cenzuru-proti-tzv-nebezpecnym-dezinformaciam/

a ten, čo počas covidu slúžil ako filter „dezinformácií“ v mene svätej vedy:

https://christianitas.sk/priznanie-sefa-facebooku-zuckerberga-pod-tlakom-vedcov-sme-cenzurovali-pravdu/

sa odrazu a náhle vydal na cestu Elona Muska a jeho platformy X. Doba to tak chcela.

Zmeny sa dotknú Facebooku a Instagramu, dvoch najväčších platforiem sociálnych médií na svete, ktoré majú miliardy používateľov, a tiež aplikácie Threads. A Mark s pátosom a hrdo volá do sveta, ktorému ešte pred rokom aktívne pomáhal uchovať jeho liberálnu fasádu:

„Vrátime sa k našim koreňom a zameriame sa na zníženie počtu chýb, zjednodušenie našich politík a obnovenie slobody prejavu na našich platformách. Konkrétne ide o to, čo sa chystáme urobiť. Po prvé, zbavíme sa overovateľov faktov a nahradíme ich komunitnými poznámkami podobnými X, počnúc USA.“

Ale, ale, ale, a čože, na platformách doteraz nebola „sloboda prejavu“? Veď ju tam chráni samotná Európska únia na čele s dvojnásobnou Uršuľou! Snáď by nám predsa neklamali…? Alebo nám predtým klamal Mark? Ťažko uveriť, ťažko, žeby niečo také bolo možné. V demokracii…

A čože sa to stalo, že sa z Marka odrazu stal taký usilovný bojovník za tú slobodu prejavu?

Načo dlhé vytáčky, najlepšie sa srdcu aj žalúdku uľaví, keď to z neho vypadne naraz a rýchlo. Netreba okolo toho chodiť, ako mačka okolo nových granúl. Mark vysvetľuje:

„Nedávne voľby sa tiež javia ako kultúrny zlom smerom k tomu, aby sa opäť uprednostnil slobodný prejav.“

No prosím, ani to nebolelo. Alebo ako kedysi povedal poslanec Peter Tatár, keď sa ho pýtali, prečo hlasoval jeden týždeň tak a druhý onak – „Zmenila sa nálada.“ Je to jednoduché. Neviem, ako to niekto nemôže chápať. Pri moci je nová garnitúra, voľby prebehli, treba sa prispôsobiť a nie klásť hlúpe otázky. Na to teraz nie je čas.

Lenže to nestačí. Nestačí len obrátiť kabát. Hovorím to hlavne preto, aby sa naši mladí slniečkári nedali náhodou hlúpo nachytať. Treba jasne ukázať, hanba-nehanba, že sme vlastne nielenže neboli za bývalú garnitúru a jej techtle-mechtle, ale že sme boli – proti. Bojovne, rázne. Však oni to už tie dejiny nejako strávia. Majú bachor, knihu aj čepiec.

A preto Zuckerberg nezaváhal a rovno kritizoval „vlády a staršie médiá“ za to, že tlačia „na čoraz väčšiu cenzúru“. No vidíte, on nebol kolaborant, on bol obeťou.

To však nie je všetko. Čerstvý konvertita na slobodu prejavu a politickú nekorektnosť vymenoval témy, v rámci ktorých sa odteraz končí cenzúra: imigrácia a gender. O la la, to sú inovácie, to sú zmeny. Koľko odvahy a uvážlivosti bolo treba, aby sa Mark obrátil. Jeden by rovno mohol povedať: Veď je to zázrak!

Lenže to by celú vec stavalo pre slovenských mladých slniečkárov (okrem tých kresťanských, ktorí na zázrak, napríklad vakcinačný, veria) do príliš odťažitej a nedostupnej polohy. Ak by to bol zázrak, tak ako sa na ňom môžu podieľať, keď sú ich stovky, ba tisíce? Nie, nie, žiaden zázrak, len výsledok usilovného premýšľania, zvažovania faktov, zmeny nálady, prihliadnutia ku geopolitickej realite a poslúchnutia múdrej rady starších.

A tak sa už teším na tých liberálno-progresívno-konzervatívnych rusofóbov a rusobijcov, ktorí odrazu objavia čaro panslavizmu a rodoľubstva; na gaučových stratégov, ktorí v roku 2022 písali (aj na portáloch, ktoré dnes už hudú novú geopolitickú pieseň), že ruská armáda má jedlo a pohonné hmoty len na tri dni, ako nám teraz vysvetlia, že o tom všetkom už „hovorili dávno pred vojnou s okresným hajtmanom“, ako písal Hašek, pričom jasne načrtnú smiešnosť tých, čo podceňovali ruského medveďa.

Už sa teším na bývalé súdružky, ktoré dostali magisterské tituly za diplomové práce o rodovom jazyku, feminizme či rasizme, ako nás poučia o plodnej tradičnej pohanskej rodine, ktorá dodá štátu nových silných bojovníkov, robotníkov a najmä pracujúcu inteligenciu. Srdce mi už teraz hlasno bije pri predstave televíznych redaktorov, ktorí s úľavou a slzami v očiach oznamujú rovnako zmáčaným divákom, že už im nemusia klamať. Starecké prsia sa mi chvejú dojatím, keď si predstavím, ako budú politici v štýle protestantských kazateľov volať: Hosanna, opäť vidím!

Avšak to stále ešte nebude koniec, pretože jedna otázka zostane visieť vo vzduchu: Kto to vlastne všetko zavinil? Nejakí zradcovia, to je predsa jasné, ale ktorí sú to?

Logika veci však sama poskytne riešenie. Tí, čo boli skeptickí a kritickí počas predchádzajúceho režimu, budú pravdepodobne takými aj naďalej. Preto začnú už čoskoro po obrate kritizovať prílišné nadšenie a eufóriu, ktorá bude slúžiť tak ako v roku 1989 obracačom kabátov na zamaskovanie vlastnej minulosti. Veční pesimisti a vrtáci začnú kritizovať nové smiešne frázy, schladzovať nadšenie z nového geopolitického a politického usporiadania, všímať si odveké postupy ľudského rodu, zaťaženého dedičným hriechom.

To bude chvíľa, na ktorú čakajú obracači kabátov. Hľa, už budú mať zradcov. S pohnutím zvolajú: Čo vlastne robili kedysi títo bývalí údajní konšpirátori a dezinformátori, čo boli na zoznamoch? Neboli to náhodou skrytí kolaboranti? Ako môžu teraz tak škaredo písať o Putinovi, Trumpovi, Le Penovej, Muskovi, Orbánovi, Ficovi a Farageovi? Chcú nás uvrhnúť späť do liberálno-demokratickej poroby?

Uvidíme veci, ktoré sme už 30 rokov nevideli a ktoré mladšie ročníky ešte vôbec nevideli. My si ich konečne vychutnáme, ako si ich v roku 1989 vychutnali tí ľudia, čo si pamätali roky 1945, 1948 a 1968, no a iní sa zase budú čudovať a čudovať.

Život je plný prekvapení. Mená ako Jozef Vicen, Karel Kryl, Ivan Hofmann, Miroslav Dolejší, Jaroslav Wolf, Ján Čarnogurský nás presviedčajú, že nie je disident ako disident. Ani sa nenazdali a odrazu ich kádrovali bývalý súdruhovia. Stali sa zradcami európskych ideálov a liberálno-demokratického dobrobytu.

Na rozdiel od nich nám mená ako Ľubomír Feldek, Ján Štrasser, Marián Čalfa, Marián Leško, Rudolf Schuster, Petr Pavel a záplava ďalších hovoria jasnou a nádejnou rečou: nikdy to nevzdávaj, vždy je možné ešte obrátiť kabát. A pozrieť sa s hrdo vztýčenou hlavou do budúcnosti.

PDF (formát pre tlač)