ProLGBT „katolícka“ organizácia New Ways Ministry útočí na Benedikta XVI. pri príležitosti výročia jeho dokumentu o homosexualite

3. novembra 2026   Cirkev   Cirkevná kríza, LGBT, Progresivizmus

Heterodoxná organizácia New Ways Ministry, ktorú Cirkev v minulosti odsúdila, no počas pontifikátu pápeža Františka sa dočkala neoficiálnej rehabilitácie, venuje viacero článkov plných obvinení voči tzv. „Ratzingerovmu listu“. Jeho údajným veľkým previnením malo byť zrejme to, že jasne predstavil učenie katolíckej Cirkvi o vzťahoch medzi osobami rovnakého pohlavia.

New Ways Ministry, americké združenie, ktoré sa označuje za katolícke a venuje sa problematike LGBT, má za sebou dlhú históriu odmietania katolíckej viery a morálky. Organizáciu založili v roku 1977 dvaja heterodoxní rehoľníci: kňaz Robert Nugent a rehoľná sestra Jeannine Gramicková.

V 80. rokoch bolo združenie vykázané z Washingtonskej arcidiecézy a Vatikán nariadil jeho zakladateľom, aby rezignovali, pretože ich učenie o homosexualite obsahovalo závažné omyly. V roku 1999 kardinál Joseph Ratzinger, ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, formálne odsúdil činnosť New Ways Ministry. Toto odsúdenie o desať rokov neskôr zopakovali chicagský arcibiskup kardinál Francis George a Konferencia katolíckych biskupov Spojených štátov amerických. Kardinál Ratzinger zároveň zakázal Gramickovej a Nugentovi vykonávať akúkoľvek pastoráciu osôb pociťujúcich príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Rehoľníčka odmietla poslúchnuť a kňaz sa podriadil iba čiastočne: zanechal verejnú pastoráciu, ale vo svojej činnosti pokračoval súkromne. Ani jeden z nich svoje omyly neodvolal.

Počas pontifikátu pápeža Františka však došlo k určitej neformálnej, alebo prinajmenšom zdanlivej rehabilitácii organizácie. Pápež napísal organizácii New Ways Ministry dva listy, v ktorých ocenil jej činnosť a poďakoval za ňu. Sestra Gramicková bola v jeho vyjadreniach predstavená ako odvážna žena, ktorá dokázala znášať utrpenie pre svoju pastoračnú službu. V roku 2023 navyše pápež prijal rehoľníčku na súkromnej audiencii vo Vatikáne. Gramicková následne opísala toto „dojímavé“ stretnutie a uviedla, že pápežovi Františkovi poďakovala za umožnenie požehnávania párov rovnakého pohlavia.

Nie je prekvapujúce, že organizácia udržiava veľmi blízke vzťahy s jezuitom Jamesom Martinom SJ, ktorý pravidelne šíri jej články a spolupracuje na niektorých jej aktivitách. V roku 2016 mu New Ways Ministry udelila Cenu za budovanie mostov (Bridge Building Award), ktorou oceňuje osoby podporujúce ideológiu LGBT.

Povzbudená faktickým prijatím zo strany pápeža Františka, hoci oficiálne cirkevné odsúdenia združenia zostávajú v platnosti, ako aj následným mlčaním počas súčasného pontifikátu, sa organizácia New Ways Ministry rozhodla publikovať sériu článkov útočiacich na učenie Cirkvi a na Benedikta XVI. Séria si „pripomína“ 40. výročie listu Kongregácie pre náuku viery biskupom o pastorácii homosexuálnych osôb. Dokument podpísal vtedajší prefekt kongregácie kardinál Joseph Ratzinger a schválil ho Ján Pavol II.

Podľa názoru New Ways Ministry má tento list jeden zásadný nedostatok: údajne nevysvetľuje s kresťanskou láskou učenie katolíckej Cirkvi o homosexualite. List Kongregácie pre náuku viery totiž opätovne potvrdil, že Cirkev považuje homosexuálne skutky za morálne neprípustné a to, že osoby, ktoré pociťujú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, majú byť formované tak, aby žili v čistote. Dokument zároveň varuje pred výkladmi Svätého písma, ktoré odporujú tradičnému učeniu Cirkvi, ako aj pred skupinami usilujúcimi sa toto učenie zmeniť.

Práve toto učenie predstavuje pre New Ways Ministry protivníka, proti ktorému treba bojovať. Publikovaná séria preto hovorí o „štyridsiatich rokoch na púšti“ po vydaní „Ratzingerovho listu“, ktorý označuje za „ničivý“ a „zraňujúci“, pretože údajne spôsobil „ranu v Cirkvi, ktorá svojím rozsahom nemá obdobu“.

Túto udalosť autori označujú za „traumatizujúcu“ a „represívnu“. Tvrdia, že vyvolala „novú vlnu ubližovania“ a „rozšírila strach v Cirkvi“. Tento strach sa podľa nich začal rozplývať až v roku 2013, keď sa pápežom stal František a vyslovil známu otázku „Kto som ja, aby som súdil?“. V tejto súvislosti pripomínajú aj výzvu Leva XIV., aby sa nezdôrazňovali sexuálne hriechy.

Zostáva otázkou, či Vatikán zareaguje na túto sériu článkov feministických teologičiek, LGBT teológov, jezuitov a ďalších autorov, ktorí priamo útočia na učenie katolíckej Cirkvi a na pápeža teológa. Vrátia sa odsúdenia učenia, ktoré je v zjavnom rozpore s katolíckou náukou? Alebo bude pokračovať ústretové prijímanie?

Pohľad katolíckej tradície

Katolícka Cirkev nie je spoločenstvom, ktoré si každých niekoľko rokov nanovo určuje obsah svojej viery podľa osobných sympatií, spoločenských nálad či vyjadrení jednotlivých cirkevných predstaviteľov. Jej poslaním je verne uchovávať a odovzdávať učenie, ktoré prijala od Krista a apoštolov. Práve preto nemožno postaviť neformálne prejavy pápežskej priazne proti záväznému učeniu Cirkvi, akoby osobný list alebo priateľské stretnutie mohli zmeniť morálne princípy zakorenené vo Svätom písme a Tradícii.

List Kongregácie pre náuku viery Homosexualitatis problema z 1. októbra 1986, podpísaný kardinálom Josephom Ratzingerom a schválený Jánom Pavlom II. odmietal predstavu, že kresťanská láska vyžaduje mlčanie o morálnej pravde. Cirkev má povinnosť sprevádzať človeka na ceste k svätosti, nie prispôsobovať svoje učenie jeho osobným želaniam. Skutočné milosrdenstvo totiž nemožno oddeliť od pravdy a skutočnú pastoračnú starostlivosť nemožno zamieňať za schvaľovanie konania, ktoré Cirkev pokladá za hriešne.

Rovnakú zásadu dôsledne obhajoval aj Pius X., ktorý v zápase proti modernizmu upozorňoval na nebezpečenstvo podriadenia nemenných právd viery premenlivým predstavám jednotlivých historických období. Benedikt XVI. na túto líniu nadviazal dôrazom na kontinuitu cirkevného učenia. Katolícka náuka nie je majetkom pápeža, biskupov ani teológov, s ktorým by mohli ľubovoľne nakladať. Sú jej služobníkmi a strážcami, nie vlastníkmi.

O to zarážajúcejšie je, keď organizácie, ktoré sa verejne hlásia ku katolíckej identite, považujú jasné formulovanie cirkevného učenia za traumatizujúci útok, zatiaľ čo neformálne prejavy priazne zo strany pápeža Františka interpretujú ako začiatok novej éry. Vzniká tak pozoruhodný paradox: autorita pápežského úradu sa zdôrazňuje vtedy, keď možno citovať povzbudivé slová, no ustupuje do úzadia, keď treba rešpektovať záväzné vieroučné a morálne dokumenty.

Kam sme sa to vlastne dostali, ak stačí niekoľko súcitných listov a priateľských gest, aby sa niekdajšie cirkevné napomenutia začali považovať za prekonanú minulosť? Ako je možné, že slová Jána Pavla II. či Benedikta XVI. strácajú pre niektorých aktivistov váhu, zatiaľ čo každé neformálne progresívne vyjadrenie, ktoré zodpovedá ich predstavám, je okamžite vyzdvihované ako rozhodujúci argument? A prečo sa medzi cirkevnými predstaviteľmi nájde toľko ochoty hovoriť o sprevádzaní a dialógu, ale podstatne menej odvahy pripomenúť, že dialóg nemôže slúžiť ako náhrada pravdy?

Najväčším problémom súčasného cirkevného zmätku nie je samotná existencia skupín, ktoré odmietajú katolícku morálku. Takéto skupiny existovali aj v minulosti. Oveľa vážnejšie je, keď sa ich požiadavky stretávajú s mlčaním alebo nejednoznačnými gestami tých, ktorých povinnosťou je chrániť neporušenosť viery. Ak sa pastoračná ústretovosť začne vykladať ako tichý súhlas s vieroučným odklonom, výsledkom nebude jednota Cirkvi, ale prehlbovanie zmätku medzi katolíckymi veriacimi.

Katolícka tradícia pritom ponúka jednoduché a jednoznačné meradlo: pravda sa neurčuje podľa popularity, mediálneho ohlasu ani osobnej priazne cirkevných hodnostárov. Pápeži prichádzajú a odchádzajú, jednotlivé pontifikáty majú odlišný štýl a dôrazy, ale Kristovo nemenné učenie zostáva. Kto chce byť verný Cirkvi, nemôže si z jej dejín vyberať iba tie vyjadrenia, ktoré sa mu práve hodia. Musí prijať aj tie, ktoré od neho vyžadujú obrátenie, sebazaprenie a poslušnosť pravde.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – pexels.com

PDF (formát pre tlač)