Zmena paradigmy -

Zmena paradigmy

Jozef Duháček
13. novembra 2023
  Cirkev  

V dnešnom svete existuje veľa duchovných nebezpečenstiev. Je ich toľko, že človek má občas pocit, že kráča cez mínové pole. Napokon, Cirkev bojujúca vedie ozajstnú vojnu „proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom sveta temnoty, proti zlým duchom“ (Ef 6,12). V tejto vojne neexistuje neutralita ani kompromis. Nepravdy musia byť zničené svetlom pravdy a hriech mocou svätosti. Niet inej cesty a v hre je naša večná spása.

Pápež František
zdroj: wikimedia commons

Materializmus, ateizmus, modernizmus, sexuálna „revolúcia“, genderizmus, indiferentizmus a množstvo iných. Každý -izmus, ktorý kedy zdvihol svoju démonickú hlavu proti autorite Boha a Jeho Cirkvi. Cirkev, samozrejme, pevne stojí na Kristovom prísľube, že „brány pekla ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Tento prísľub je udržiavaný a zaručený zvláštnou milosťou neomylnosti udelenou nástupcom svätého Petra, čím chápeme, že katolícka Cirkev, zjednotená pod Petrom a jeho nástupcami, nikdy nebude učiť omyl.

Preto môžeme byť pokojní, však? Keďže Petrovi nástupcovia nikdy nezlyhajú a keďže Cirkev nikdy nebude učiť omylom, nemáme dôvod na obavy z množstva znepokojujúcich správ, ktoré dnes prichádzajú z rôznych častí Cirkvi, však? Všetko, čo sa okolo nás deje, nás nijako neohrozuje a nič zlé sa nemôže stať, nie?

Ak si to myslíme, celkom vážne klameme sami seba. Áno, nebezpečenstiev je veľa. Ale tieto -izmy nie sú primárnym nebezpečenstvom. Cirkev má zaručené, že tieto omyly nikdy nebude učiť ako pravdu. Skutočné nebezpečenstvo však spočíva v tom, že Cirkev bude tolerovať omyl a dovolí odchýlky od katolíckej disciplíny. Toto nebezpečenstvo možno vidieť vždy, keď pápež, biskup alebo teológ hovoria o tom, že aj keď sa cirkevné učenie nezmenilo, bude treba upraviť „pastoračné prístupy v konkrétnych situáciách“, aby „reflektovali“ súčasnú realitu. To je kódové slovo – pastoračné prístupy v konkrétnych situáciách. V praxi to znamená, že ľudia, ktorí považujú požiadavky katolíckej viery a morálky za príliš ťažké, dostanú povolenie ich beztrestne porušovať – v mene pastoračného sprevádzania v daných okolnostiach.

Potreba úpravy „pastoračných prístupov za konkrétnych okolností“ ako prostriedku na vyhýbanie sa nepríjemným dôsledkom doktríny je ďalším úžasným príkladom moderného učenia vyhláseného „ex voce“, inými slovami, učenia, ktoré máme nasávať akousi neoficiálnou osmózou; náuky, ktoré nie sú komunikované oficiálnymi, autoritatívnymi kanálmi, ale napriek tomu sú komunikované na nižších úrovniach hierarchie. Je to rafinovaný spôsob, ako komunikovať nové prístupy k teológii a morálke bez toho, aby sa čokoľvek formálne zmenilo. Nič sa nezmenilo, ale pritom sa zmenilo všetko.

Ukázalo sa, že neoficiálna línia presadzovania „pastoračných prístupov za konkrétnych okolností“ naráža na viaceré problémy a vyžaduje si istú formu zoficiálnenia. Preto boli koniec koncov zvolané všetky posledné synody. Plodom tej poslednej je aj nové motu proprio Ad Theologiam Promovendam. V ňom pápež František volá po „zmene paradigmy“ v katolíckej teológii a odôvodňuje to „hlbokými kultúrnymi zmenami“ moderného sveta. František trvá na „odvážnej kultúrnej revolúcii“ v rámci katolíckeho myslenia a žiada, aby bola naša teológia „kontextuálna“. Okrem iného vyzval, aby bola teológia predovšetkým „induktívna“, zameraná na „dialóg a stretávanie sa medzi rôznymi tradíciami a rôznymi náukami, medzi rôznymi kresťanskými vyznaniami a rôznymi náboženstvami a zapájala každého“. Tento nový prístup postavil do protikladu s „abstraktným opakovaním formúl a tém z minulosti“, ktoré nazval „teológiou za písacím stolom“.

František tvrdí, že jeho nový teologický experiment je vhodný pre synodálnu Cirkev. Synodálna, misijná a „vychádzajúca“ Cirkev môže zodpovedať iba tejto novej teológii, povedal. Aké sú charakteristiky tejto „vychádzajúcej“ teológie? Jednak je „transdisciplinárna“, to znamená že je súčasťou „siete vzťahov a prepojení najmä s inými disciplínami a inými poznatkami“. Toto si od teológov vyžaduje, aby používali „nové kategórie vyvinuté inými vedami“, aby „prenikali a sprostredkúvali pravdy viery a odovzdávali Ježišovo učenie v dnešných jazykoch, s originalitou a kritickým vedomím“. Prioritu má mať „zdravý rozum“, o ktorom František tvrdí, že je „teologickým zdrojom, v ktorom žije mnoho obrazov Boha“. Nazýva to „ľudovou teológiou“ a chce, aby celá katolícka teológia niesla túto „pastoračnú pečať“.

O úlohe teológie v Cirkvi povedal: „Teológia sa dáva do služieb evanjelizácie Cirkvi a odovzdávania viery, aby sa viera stala kultúrou; čiže múdry étos Božieho ľudu, ponuka ľudskej a poľudšťujúcej krásy pre všetkých.“ Dokument ešte nebol oficiálne preložený, preto ešte nie je na mieste komplexný rozbor, ale skôr niekoľko postrehov.

Tento dokument neskrýva ambíciu byť jedným z najhorších dokumentov rímskeho pontifika, aké kedy uzreli svetlo sveta. Kam sa hrabe volanie Jána Pavla II. k Jánovi Krstiteľovi, aby požehnal islam. Alebo túžobné vzdychanie Benedikta XVI. za jedinou svetovládou s donucovacou autoritou (Caritas in Veritate, 67). Istotne to tromflo aj vatikánskych „Desať prikázaní pre vodičov“ z roku 2009. Revolučný význam, šokujúca arogancia, ignorovanie katolíckej Tradície a trápne lízanie nôh modernej kultúry.

Ak nie je jednostranné prehodnotenie dvetisícročnej práce na teologickom poli, ktorú vykonali velikáni, ktorí sa intelektuálne i osobnou svätosťou týčia nad Františkom ako mrakodrapy, do neba siahajúca arogancia, potom čo ešte možno za aroganciu považovať? Postavme si vežu, čo bude siahať až do neba a vyženieme odtiaľ Boha! Aké autority František uvádza pre túto „zmenu paradigmy“? Cituje tri zásadné teologické texty – Laudato si, Veritatis Gaudium z roku 2018 a príhovor k Rímskej kúrii z roku 2013. Všetky napísal, alebo aspoň podpísal istý František pp.

Príhovor k Rímskej kúrii podáva krkolomnú citáciu, ktorou František začína svoje motu proprio: „To, čo zažívame, nie je éra zmien, ale zmena éry.“ To je bergogliánsky prístup k veciam! Volá po revízii spôsobu, akým Cirkev robí teológiu, volá po hlbokej zmene od objektívneho k subjektívnemu. František chce, aby katolícka teológia bola „kontexuálna“ a „induktívna“. Čo sa tým myslí?

Teológia je tradične deduktívna; to znamená, že začína s objektívnym súborom právd (božským zjavením, tzn. „depozitom viery“) a z neho dedukciou odvodzuje alebo potvrdzuje ďalšie pravdy. Teologický vývoj teda predstavuje akési „objasňovanie“ alebo „prehlbovanie“ toho prvotného zdroja teologického poznania. Teológovia neskorších storočí poznajú pravdu jasnejšie, presnejšie, ich definície zahŕňajú a vymedzujú tému oveľa precíznejšie, pretože každý nový krok teologického pokroku, každý ďalší teologický stupeň poznania sa logicky odvíja od krokov, ktoré mu predchádzali. Napríklad teológia Najsvätejšej trojice. V našej sérií textov o herézach sme mohli sledovať postupné spresňovanie teologického poznania. V šiestich hlavných pravdách stojí, že v Bohu sú tri božské osoby, Otec, Syn a Duch svätý, že Syn Boží sa stal človekom a zároveň, že Boh je len jeden. Tieto pravdy sú pevné ako skala, ale ich vzájomné prepojenie, vyváženie a presné pochopenie nebolo jednoduché, o čom svedčia prípady ariánskych, sabelliánskych, nestoriánskych a iných omylov. V boji s týmito bludmi sa však teologická veda dostala hlbšie a objasnila s oveľa väčšou precíznosťou množstvo poznatkov, ktoré na prvý pohľad neboli úplne zrejmé. Išlo o dedukciu zo zjavených právd.

František však chce induktívnu metódu založenú na kontextualizácii. Induktívne uvažovanie znamená, že budujeme teórie založené na konkrétnych pozorovaniach; v tomto prípade František chce, aby tieto teórie boli kontextualizované na základe „zdravého rozumu“, „ľudovej teológie“ a „iných disciplín“ – inými slovami zo skúsenosti jednotlivcov v kontexte súčasnej kultúry. Toto otáča os teológie o 180 stupňov. A čo ak sa kultúra o 50 rokov úplne zmení? Budeme reagovať, ako povestná koruhvička vo vetre, a prerobíme teológiu podľa kontextu kultúry panujúcej práve v tej dobe? Nebolo zmyslom viery a Kristovej náuky meniť seba a svet podľa Božej pravdy? Ideme teraz meniť pravdu poľa sveta? Koniec dedukcií z objektívnych princípov a nástup teórií konštruovaných na základe subjektívnych skúseností ľudí. František kedysi chválil kardinála Kaspera –, ktorý takýmto spôsobom „teologicky“ pracoval už v minulosti – za teológiu robenú na kolenách. Mýlil sa – je to teológia postavená na hlavu.

Vidíme tu z prvého radu, ako sa perverzia modernej filozofie a smrť metafyziky, za ktorú sa modlili všetky hviezdy filozofického neba od Kanta až po Harrariho preniesla na teologické pole a ako rakovina zožrala katolícku teológiu zvnútra. Vidíme tu zmenu teologického prístupu, ktorý teraz zdôrazňuje „udalosť“, „výskyt“ alebo „stávanie sa“ nad substanciou a bytím. Lev XIII. v encyklike Aeterni patris vyzdvihol dôležitosť a význam tomistického filozofického prístupu v katolíckej teológii a naštartoval novotomistické hnutie, ktoré však zahubila reforma II. vatikánskeho koncilu. Po nezáväznom intermezze s existencializmom sa veci dostávajú do poslednej fázy, ktorou je čistý modernizmus.

V modernizme sa stretáva subjektivizmus protestantizmu s nominalizmom a antimetafyzickým naladením modernej filozofie. Modernizmus sa dá zhrnúť do tézy, že nejestvujú večné a nemenné pravdy, tobôž nie nejaké nemenné dogmy. Z nominalizmu si zobral presvedčenie, že nejestvujú univerzálie, obecné pojmy a že nie je nič, čo by mohlo platiť vždy a pre každého. Z Kanta si požičal empirické predpojatie, z Hegela hyperdynamický koncept reality. Preto korešpondenčné pojatie pravdy, aké zastával napríklad Aristoteles, či sv. Tomáš Akvinský, že pravda je adaequatio intellectus et rei, zhoda rozumu a skutočnosti, nahradil presvedčením, že pravda je zhoda intelektu a životného štýlu – adaequatio intellectus et vitae.

Život je však premenlivý a prináša stále nové a nové situácie, nič nie je nemenné a fixné a preto treba i v náboženstve zanechať staré dogmy. Pravda je zo svojej podstaty vždy večná a nemenná, nepodlieha času, móde a nestará sa o pulzovanie doby.

To modernizmus neakceptuje. Modernizmus požaduje živé pravdy, živú tradíciu, všetko podliehajúce času, dobe, vývoju a zmene. Novšie a moderné je pre modernistu vždy lepšie ako to staré. A čo je v katolíckej Cirkvi staršie ako Zjavenie? A čo je vlastne Zjavenie? Odkiaľ prišlo? Vari zospodu, z ľudu, zo skúsenosti? Toto obrátenie paradigmy úplne vypitvá akýkoľvek koncept objektívneho Božieho zjavenia. Zjavenie je v tomto koncepte niečo, čo ľudstvo neustále objavuje prostredníctvom historického procesu.

A to je presne to, o čom tu František hovorí: o zjavení chápanom v kontexte kultúrneho pokroku. Kultúra – tým sa myslí všeobecná intelektuálna nálada danej doby – sa stáva predzvesťou rozvoja teológie. Namiesto snahy o aplikáciu „abstraktných vzorcov a tém“ na kultúru je potrebné tento proces obrátiť; skutočný teológ rozpozná, že Duch Pánov, ktorý v pokocilovej ére obzvlášť vanie kam chce – prechádza kultúrou, a skrze kultúru a jej zmeny rozvíjajú teológiu. Toto nazývajú „rozpoznávanie znamení času“ (tento jazyk je použitý v Ad Theologiam Promovendam 8, kde František hovorí, že teológ sa musí nechať napadnúť realitou, a tak rozoznať „segni dei tempi“).

Treba mať prst na pulze doby, ako hovoria moderní teológovia už dávno, strnulé dogmy treba rozbúrať a musia i v rámci katolicizmu povstať nové vyznania a nové kréda, ktoré spĺňajú požiadavky „moderného človeka“. Aké budú požiadavky moderného človeka? Ak ich neformuje viera založená v nemennom Zjavení a Tradícii, bude ich formovať dedičný hriech, vďaka ktorému sa rozum zatemil, vôľa oslabila, nastúpila žiadostivosť, sklon hrešiť a smrť.

Nedá sa nevidieť ako veľmi František a jeho fámulus Fernández pohŕdajú disciplínou teológie. Sledovali sme to už pri iných Františkových spanilých jazdách, napríklad zničení Pápežskej akadémie pre život (2016) a demontáži Inštitútu pre štúdium manželstva a rodiny Jána Pavla II. (2017), v pošliapaní a opľutí učenia Jána Pavla II. o rodinnom živote a sexuálnej etike, ako ho podáva vo Familiaris Consortio. Ale to bolo len vypaľovanie dedín v teologickom pohraničí. V Ad Theologiam Promovendam František zatrúbil na frontálny útok, ktorým sa snaží zničiť celú disciplínu teológie ako takú. Kontextualistická vízia katolíckej teológie degraduje teológa z vedca, ktorý z skúma Božie zjavenie na tlmočníka ľudovej vôle. Na populistického tlčhubu oddaného predstave, že hlas ľudu je naozaj hlas Boží. V tejto „dialogickej“ teológii bude rozpoznávať pohyb Ducha v „hlbokých kultúrnych zmenách“. Potom pozrie na to, čo človek dokázal a vykonal a spozná, že jeho diela sú dobré.

Pripomeňme si, že v roku 1990 kardinál Ratzinger a Kongregácia pre náuku viery povedali, že úlohou teológa „je usilovať sa osobitným spôsobom o stále hlbšie pochopenie Božieho slova nachádzajúceho sa v inšpirovanom Písme a odovzdávaného živou Tradíciou Cirkvi. Že teológ to robí v spoločenstve s Učiteľským úradom Cirkvi, ktorému bola zverená zodpovednosť za uchovávanie pokladu viery“ (Donum Veritatis, 6). Zdrojom teológie je teda Božie zjavenie, ktoré sa nachádza vo Svätom písme a v svätej Tradícii. Povolaním teológa je prehĺbiť pochopenie tohto zjavenia v Cirkvi.

Ale František tu popri Písme a Tradícii označil tretí zdroj zjavenia – „zdravý rozum“; v Ad Theologiam Promovendam 8 čítame, že „zdravý rozum… je v skutočnosti teologický zdroj“, ktorému musia teológovia venovať primárnu pozornosť, keď robia teológiu. To je sfalšovanie úlohy rozumu v teologickom skúmaní. Rozum je nástroj, s ktorým teológ i filozof pracuje, ale nie je zdrojom právd – ani teologických, ani filozofických. Pravda je korešpondencia medzi skutočnosťou a rozumom, ktorý skutočnosť poznáva. Pravda je objektívna a rozum ju môže spoznať, nie je však jej zdrojom. Sotva by sme mohli viac ublížiť teológom, ako povedať im, že zdravý rozum a „konkrétne situácie“ treba teraz považovať za teologické zdroje. Povieme aj študentovi matematiky, že nemá rešpektovať základné matematické princípy, ale budovať matematiku na základe znamení časov a presvedčenia ľudu?

Autonómia teológie je tiež vypitvaná, keďže František trvá na tom, aby sa teológia stala „transdisciplinárnou“ vedou. Vysvetľuje to tým, že na teológiu by sa malo nazerať ako na súčasť „siete vzťahov, predovšetkým s inými disciplínami a inými poznatkami“, pričom vychádza z poznatkov iných oblastí poznania, najmä vedy. Nie je jasné o akej vede teraz hovorí, ale mimo metafyziku nie je žiadna veda z definície schopná zaoberať sa témami ako je Boh, duša či prirodzenosť a zmysel života. A dnešná intelektuálna klíma vo svojom empirickom a scientistickom predpojatí dokonca rezolútne odmieta akúkoľvek možnosť poznať niečo o takýchto témach. Tak aké vedecké poznatky tu majú formovať teologické poznanie? To podkopáva autonómiu teológie.

Aj keď sa vždy chápalo, že teológia môže čerpať zo sekulárneho učenia na doplnkové a ilustračné účely, nikdy sa netvrdilo, že teológiu samotnú treba chápať ako spojenú v „sieti vzťahov“ s inými disciplínami, ktorým teraz podliehajú jej závery. A ak by niekedy došlo k nejakému nesúladu medzi teológiou a jednou z týchto iných vied v „sieti vzťahov“, myslím si, že vieme, od ktorej disciplíny sa očakáva, že prinesie výsledky. V časoch scholastikov bola filozofia slúžkou teológie. Ale teraz bude teológia dostávať príkazy a vedenie od všetkých iných vied a dokonca im ani nebude slúžkou, ale pobehlicou, ktorou si poslúži každé iného odvetvie ľudskej vedy, pričom sama nebude mať na svoj osud a život žiaden dopad.

Vyššie som to označil za modernizmus, hoci možno slová „modernista“ a „modernizmus“ nie úplne sedia, lebo toto ide oveľa ďalej. Pôvodní modernisti boli napriek všetkým svojim bludom vysoko inteligentní a systematickí myslitelia. Veď sa regrutovali spomedzi kňazov a teológov a dostalo sa im poriadneho vzdelania. Možnože boli vzdelaní až tak veľmi, že im to uškodilo. Naproti tomu dokumenty, ktoré vychádzajú zo Synody o synodalite sú mimoriadne banálne, prázdne a vonkoncom nesúdržné. Synoda dokonca považovala za potrebné odporučiť vytvorenie výboru, ktorý by definoval, čo vlastne synodalita znamená. Toto nie je modernizmus. To je niečo horšie, niečo ešte nižšie ako modernizmus.

Zaujímavé je, že pôvodní modernisti nežiadali zmeny liturgie. Tradičná liturgia si pre nich zachovala svoju hodnotu ako systém symbolov. Vývoj podľa modernistov sa netýkal samotného obradu, ale toho, čo si ľudia z obradu subjektívne odvodili.

„Vývoj doktríny“ je zaklínadlo, ktoré opakujú stále dokola, ale ktoré nič neznamená. Nemá žiadnu definíciu, používa sa príliš eufemisticky. Poklad viery sa, samozrejme, nemôže rozvíjať; teologické náhľady založené na tomto poklade sa môžu rozvíjať, prehlbovať a vyjasňovať. Musíme si však pripomenúť, že vývoj doktríny – ako ho slávne vysvetlil Newman – neprebieha bez smerovania. Prebieha podľa špecifického vzoru, podľa pevných princípov. Súčasný duch doby však nevidí vývoj doktríny smerom k jasnejšiemu chápaniu viery, ale skôr prechod do stále väčšieho zmätku. Toto vôbec nie je „vývoj“. Rozvoj prestal znamenať zdokonaľovanie a objasňovanie doktríny a namiesto toho znamená čokoľvek a všetko, čo nám chce Boh prekvapení v tomto roku vnútiť.

Ak si kladiete otázku, komu tento zmätok môže prospieť, treba na rovinu povedať, že spod nažehlenej kňazskej sutany vykúka čertovo kopýtko. Teologická agenda Františka a jeho podporovateľov obsahuje také špecialitky, ktoré je neľahké, ba nemožné dostať dedukciou zo Zjavenia či Tradície. Na programe je úplná integrácia sodomitov, sv. prijímanie pre ľudí v smrteľnom hriechu, ekumenizmus bez pravdy, protežovanie nekatolíckych migrantov na úkor dobra kresťanských obyvateľov, ekologická agenda a pod.

Napríklad taká srdcovka ako sodomia. Ako vidí Pán Boh pastoračné sprevádzanie aktívnych sodomitov možno pozorovať vo vyprahnutej pustatine a neživej vode Mŕtveho mora, ktoré ako večná jazva na tvári tejto zeme bude naveky pripomínať, že sodomia je hriech volajúci o trest do samotného Neba. Svätý Pavol opakovane vylučuje sodomitov a všetkých praktizujúcich protiprirodzený styk spomedzi dedičov Neba. Preto je treba obrátiť sa k tretiemu zdroju viery, ktorý sa nám tu zrazu ukázal, k „zdravému rozumu“, ktorý bude poučený výsledkami bádania z iných „vedných“ disciplín a tak presadiť to, že sa teologicky sodomia ospravedlní natoľko, že sa sodomské zväzky budú požehnávať aj v Cirkvi. Slizkých teologických sofistov, ktorí sa o to postarajú, je dosť.

V rámci katolicizmu určite došlo k „zmenám paradigmy“ a poctivý historik to nesmie popierať. Napríklad Cirkev zažila zmenu paradigmy medzi 10. a 12. storočím, keď sa katolicizmus rozhodol, že už nie je ochotný tolerovať laickú vládu nad Cirkvou v takej miere, ako predtým. Tieto druhy posunov sú dôvodom, prečo tridentský katolicizmus vyzerá inak ako stredoveký katolicizmus, ktorý zase vyzerá inak ako patristický katolicizmus. Je zrejmé, že základné pravdy a praktiky zostávajú nezmenené, ale stále existuje široká miera variability toho, ako to všetko vyzerá.

Čo je však hlboko nesprávne, je zobrať historický vývoj katolicizmu a extrapolovať z neho, že si my sami môžeme zostrojiť vývoj smerom, ktorý si vyberieme. Katolicizmus nie je len doktrína a morálka, ale celý komplex života jedinca i spoločnosti formovaný katolíckou náukou. Niektoré jeho časti závisia na kultúrnom kontexte, niektoré nie. Okrem toho vo všetkých týchto rečiach o „kontextualizácii“ viery pre moderný svet, „vývoji“ náboženstva, hľadaní nových spôsobov, ako „osloviť“ moderného človeka atď., sa nikdy nepripúšťa, že historicky rozvoj náuky prebiehal organicky, to znamená, že najdôležitejším vývojom v katolicizme neboli nariadenia vyplývajúce z byrokratického diktátu, ale šlo o pomalý proces, v ktorom katolícki myslitelia, rehoľníci a laici rozvíjaním zjavených právd reagovali na potreby svojej doby a dialo sa to počas mnohých rokov, niekedy aj storočí. Tento „vývoj“ prebiehal organicky v priebehu času, prostredníctvom postupných zmien vyplývajúcich z potrieb Cirkvi posudzovaných počas mnohých rokov; neboli vnucované na základe niekoho ideologickej vízie o tom, kde má byť Cirkev. A opäť treba zdôrazniť, že zmeny sa nikdy netýkali a ani nemôžu týkať Zjavenia a existujúceho pokladu viery, ktorý je výsledkom trpezlivého teologického bádania.

A ťažko by ste mi ukázali akúkoľvek zmenu paradigmy v minulosti Cirkvi, ktorú presadil jediný muž. Zavedenie zdravého rozumu ako ďalšieho zdroja zjavenia nás vracia 130 rokov do minulosti. 10. novembra 1793 sa v Paríži konala oficiálna celoštátna slávnosť Fête de la Raison – sviatok rozumu; slávnosť bola stelesnením nového republikánskeho spôsobu náboženstva. V obradoch, ktoré vymyslel a zorganizoval Chaumette, sa kostoly po celom Francúzsku zmenili na Chrámy rozumu. Najväčší ceremoniál zo všetkých bol v katedrále Notre-Dame v Paríži. Na mieste katolíckeho oltára bol postavený oltár slobody a sviatočné oblečené dievčatá tancovali okolo prostitútky, ktorá sa vydávala za bohyňu rozumu. Podľa Thomasa Carlyla to napriek pokazeným zubom bola jedna z najlepších bohýň rozumu. Takto to vyzerá, keď sa rozum začne považovať za zdroj Božského zjavenia…

Autentické poznanie – doktrína a skutočné milosrdenstvo nie sú nikdy oddelené od pravdy. Disciplína, aj keď je logicky odlišná od doktríny, je predsa úzko spojená s doktrínou a vyplýva z nej. Keď svet skĺzava stále viac do chaosu a ľudstvo sa stále viac zbavuje všetkých morálnych zábran, je treba reagovať tak, že budeme stále dôraznejšie trvať na náuke a morálke Cirkvi a vyzývať katolíkov, aby ju dodržiavali a nie sa nechať viesť svetom, aby nám vnucoval svoju morálku a svoju teológiu, ako to požaduje nové Františkovo motu proprio.

***

Portál Christianitas.sk svojim čitateľom odporúča:

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny (slov. vydanie – Nadácia Slovakia Christiana), ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes.

Uvedenú knihu si môžete objednať na adrese:

https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/

V našom e-shope si však môžete objednať vo výraznej zľave aj ďalšie zaujímavé tituly – viac informácií na našej stránke christianashop.sk/.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Po honbe na „extrémistov“ v nemeckej cirkvi prichádza podobný pohon aj v rakúskej cirkvi: Musíme zachrániť liberálnu demokraciu!

Liberálna demokracia je žalárom pre dobromyseľných a cestou do Pekla alebo Liberálna revolúcia ako nástroj diablovej vzbury

Totálny škandál na prvom Katolíckom svetovom dni detí v Ríme, organizovanom pápežom: Deťom tancoval transsexuálny umelec!

Křesťanství v pojetí Ortegy y Gasseta, II. část