Prázdny hrob – Víťazstvo Kríža!

Dr. Jozef Búda
31. marca 2024   Cirkev

Po veľkotýždňovom smútku opäť zaznie onemelý organ a znova radostne a víťazoslávne rozozvučia sa zmĺknuté zvony, lebo Kristus víťazne volá celému svetu a aj smrti: Resurrexit – Vstal som z mŕtvych.

Kristovo Zmŕtvychvstanie je historická skutočnosť, ktorá je základom kresťanskej viery, je to najmocnejší dôkaz toho, že Kristus Pán právom o sebe tvrdil, že je Syn Boží a že preto kresťanstvo je náboženstvom, ktoré Boh založil. Tento zázrak aj sám osebe dostatočne dokazuje pravdivosť kresťanstva, bez neho by všetky ostatné dôkazy nemali dostatočnú silu. O tom boli presvedčení aj apoštolovia. Sv. Pavol píše:

„Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márne je naše kázanie, márna je aj vaša viera.“

Preto apoštolovia pri hlásaní Kristovej viery opierali sa hlavne o Zmŕtvychvstanie Zakladateľa – ako očití svedkovia hlásali, že Kristus na tretí deň po svojej smrti vstal z hrobu, ukázal sa mnohým, najmä často sa stýkal so svojimi učeníkmi.

Už sv. Peter pri prvom verejnom hlásaní kresťanskej viery, na Turíce v Jeruzaleme, zdôrazňuje Kristovo Zmŕtvychvstanie, a tým sa usiluje svojich poslucháčov priviesť ku sv. krstu. Zmŕtvychvstanie by vtedy v Jeruzaleme ani nebolo treba dokazovať. Stačilo povedať: Ježiša vzkriesil Boh a my sme toho svedkami. Svoje svedectvo v tejto veci apoštolovia ustavične prízvukovali a konečne potvrdili ho aj mučeníckou smrťou.

Židom však, ktorým sv. Peter vtedy kázal, bolo treba dokázať iné. Bolo ich treba presvedčiť, že Kristovým Zmŕtvychvstaním splnilo sa zasa jedno proroctvo, ktoré bolo povedané v Starom zákone o Mesiášovi. To sv. Peter aj činí; a jeho dokazovanie je veľmi zaujímavé, lebo zároveň dokazuje aj fakt Zmŕtvychvstania, hoci by to, ako som podotkol, ani nebolo treba, veď v Jeruzaleme žilo množstvo svedkov, ktorí Krista Pána po Vzkriesení videli. Dôkaz, na ktorý sa sv. Peter odvoláva, je ešte aj dnes nepríjemný odporcom Kristovho Zmŕtvychvstania. Je to prázdny Kristov hrob.

Sv. Peter tvrdí, že Kristus Pán po smrti zostúpil do Predpeklia

(O tomto článku viery hovorí v Písme sv. len sv. Peter, a to tu a vo svojom prvom liste (1Pt 3,19), kde píše, že Kristus išiel „kázať dušiam, ktoré boli vo väzení“.)

Nebolo však možné, pokračuje sv. Peter vo svojej turíčnej kázni, aby Kristus ostal v Predpeklí alebo v moci smrti, lebo to tak o ňom predpovedal Dávid. A potom doslovne uvádza patričné miesto žalmu (Ž 16,8–11).

Tento žalm bol i podľa jeho nadpisu napísaný naozaj Dávidom, ktorý hovorí v ňom v prvej osobe. Ale práve posledné verše žalmu (Ž 16,8–11), ktoré cituje aj sv. Peter, dokazujú, že kráľovský prorok nemohol v ňom hovoriť o sebe, že hovoril o Mesiášovi. Žalm je teda mesiášsky, obsahuje totiž proroctvo o budúcom Spasiteľovi. Kráľ Dávid dáva slová žalmu do úst Vykupiteľových. Posledné jeho verše, ktoré predpovedajú Mesiášovo Zmŕtvychvstanie, cituje sv. Peter takto:

8. Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa.
9. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji.
10. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie.
11. Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť.

Keď tieto slová sv. Peter uviedol, hneď začína dokazovať: Dávid nemohol o sebe hovoriť, že jeho duša neostane v Predpeklí a že jeho telo nebude porušené. Keby to bol tvrdil, bol by falošným prorokom, veď nielen že umrel a bol pochovaný, ale podnes leží v hrobe: „Jeho hrob je podnes u nás“, hovorí knieža apoštolské.

Dnes sa už celkom iste nevie, kde je Dávidov hrob. Ale v dávnych časoch tento hrob bol v Jeruzaleme známy. V piatom storočí pred Kr. spomína sa v knihe Nehemiášovej (Neh 3,16): v prvom storočí po Kr. ho viac ráz spomína židovský spisovateľ Iosephus Flavius. Ba hrob bol známy ešte aj v piatom storočí po Kr., lebo sv. Hieronym v jednom liste vyslovuje nádej, že sa pôjde na Dávidov hrob modliť.

Sv. Peter sa teda opiera o to, že sa každý môže presvedčiť, že telo Dávidovo bolo porušené. Preto Dávid nehovorí o sebe, ale o svojom veľkom, od Boha prisľúbenom potomkovi, o Mesiášovi:

„Hovoril o zmŕtvychvstaní Kristovom, lebo ani duša jeho nebola nechaná v podsvetí ani jeho telo neuzrelo porušenie.“

Sv. Peter ani nespomína, že Kristov hrob je prázdny a že každý sa o tom môže presvedčiť. Vec bola neodškriepiteľná, veď od Veľkej noci do Turíc minulo len 50 dní. Tento prázdny hrob, na ktorom Apoštol buduje svoje dokazovanie, ešte i dnes robí odporcom Zmŕtvychvstania starosti. Fakt zaprieť nemožno, lebo Židia hneď by sa boli ozvali na Petrovu reč: „Však aj telo Kristovo bolo porušené, poďte si len pozrieť jeho hrob.“

Dnes sa už nikto neopováži vážne tvrdiť, že apoštolovia ukradli z hrobu telo Kristovo a oklamali svet. Apoštolovia boli ustrašení a bezbranní, stráž nad Kristovým hrobom bola ozbrojená. A za klamstvo by neboli podstúpili mučenícku smrť. Preto sa hľadajú všelijaké nevážne výhovorky, aby sa vysvetlilo, ako mohol ostať Kristov hrob prázdny; napr. že zemetrasenie vyhodilo telo z hrobu, že divá zver ho roztrhala, atď. Tieto vykrúcačky, pravda, nemôžu dokázať, že Kristus nevstal z mŕtvych, ale istotne dokážu to, že neverec musí byť omnoho ľahkovernejší ako veriaci človek.

Ako sv. Peter, tak aj sv. Pavol dokazuje Pánovo Zmŕtvychvstanie pri jednej príležitosti. Bolo to v Antiochii, kde apoštol národov Židom hlásal Krista, preto tiež zo Starého zákona musel dokazovať, že sa proroctvá na Kristu Pánu splnili. Medzi inými starozákonnými miestami cituje aj slová žalmu 16,10: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie“; potom dokladá, že Dávid po svojej smrti „uzrel porušenie, ten však, ktorého Boh vzkriesil, porušenia neuzrel“.

Teda i sv. Peter, i sv. Pavol dokazujú, že v Starom zákone bolo predpovedané aj Kristovo Zmŕtvychvstanie, tak ako boli predpovedané ostatné dôležité udalosti a okolnosti z jeho života.

Nech týchto niekoľko riadkov upevní našu vieru v Zmŕtvychvstalého Krista. Jeho praotec Dávid slúžil len svojmu času a svojmu pokoleniu, potom zomrel a spráchnivel. Kristus neostal v hrobe, vstal, aby prospieval všetkým dobám a všetkým pokoleniam.

Preto sa sv. Cirkev vo veľkonočnom čase modlí k nemu slovami emauzských učeníkov: „Ostaň s nami, Pane!“ Ak ho takto budeme aj my prosiť, on nám dozaista – keď nie slovom, tak skutkom – odpovie slovami, ktoré kňaz jeho menom spieva pri Vzkriesení: Resurrexi et adhuc tecum sum — vstal som z mŕtvych a ešte som s tebou.

A aj ostane s nami, kým ho my neopustíme.

***

Prevzaté z časopisu Smer č. 4/1941, jazykovo mierne upravené.

PDF (formát pre tlač)