Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Piata časť)

Branislav Krasnovský
6. februára 2024   Cirkev

Rok s Božským Srdcom Nášho Pána

Vo vianočnom období sme si pripomenuli 350. výročie zjavenia Božského Srdca Ježišovho svätej Margite Márii Alacoque. K zjaveniu došlo 27. decembra 1673. Preto sme sa v Nadácii Slovakia Christiana rozhodli, že rok 2024 až do 27. decembra venujeme úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu.

Kult Božského Srdca Ježišovho predstavuje teda už 350 rokov signifikantnú formu katolíckej zbožnosti, ktorá formovala katolícku identitu po Tridentskom koncile a v reakcii na protestantskú revolúciu. Kult Božského Srdca Ježišovho, ktorého obraz dominoval väčšine starších vydaní Jednotného katolíckeho spevníka, bol ozdobou našich katolíckych domácností a zároveň pohoršením pre generácie bludárov, predstavuje jeden zo skúšobných kameňov katolíckej pravovernosti.

Je symbolom toho, že Ježiš Kristus, Boží Syn, prijal ľudské telo, ktorého centrom je práve srdce. Symbolom toho, že trpel v ľudskom tele a vstal z mŕtvych v ľudskom oslávenom tele. Je symbolom lásky Nášho Pána k nám ľuďom, je útočiskom kresťanských rodín v boji s ich nepriateľmi.

V rámci celoročného pripomínania tohto kultu, jeho histórie, umeleckej aj literárnej prezentácie, začíname na portáli Christianitas.sk pravidelnú sériu článkov na tému Božského Srdca Ježišovho.

Božské Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami!

***

predchádzajúce časti:
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Druhá časť)
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Tretia časť)
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Štvrtá časť)

***

Keď svätá Margita Mária Alacoque informovala o posolstve Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, zasvätila svoj ďalší život tomu, aby sa kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho začal šíriť v spoločnosti. Tu však existoval na prvý pohľad jeden problém. Ako mohla rehoľníčka, žijúca za múrmi kláštora šíriť kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v spoločnosti, keď ani nemohla verejne opustiť priestory kláštora?

Treba si uvedomiť, že Milostivý Boh nikdy nežiada od ľudí nemožné. Ak ich niečím poverí, dá im k dispozícii nástroje, ktorými je možné Božiu vôľu plniť. Takisto Margita Mária Alacoque dostala prísľub, že jej príde na pomoc „verný priateľ a verný Boží sluha“.

Týmto priateľom, ktorý svätej Margite Márii Alacoque pomohol v šírení úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu bol kňaz svätý Claude La Colombière, ktorého do Paray le Monial vyslal jezuitský páter de la Chaise, predstavený jezuitov v Lyone. Ten poznal mladého Clauda La Colombière ako vynikajúceho kňaza a vzdelanca, ktorý okrem iného vychovával aj synov ministra Colberta (riadil ekonomiku Francúzska počas vlády panovníka Ľudovíta XIV.).

Jezuitský páter Claude La Colombière (1641 – 1682) pochádzal z bohabojnej francúzskej šľachtickej rodiny, ktorej členovia pracovali ako kráľovskí úradníci aj v Kanade. Mladý Claude študoval v Lyone, jezuitom sa stal v Avignone v roku 1658. Vyššie teologické vzdelanie získal vo vychýrenom Clermonte.

Keď sa otec De la Chaiste dozvedel, že v kláštore Paray-le-Monial žije pokorná rehoľníčka, obdarená mystickými milosťami, ktorú však vyšší francúzsky klérus prehliada, poslal v roku 1674 do kláštora spomenutého pátra svätého Clauda La Colombière. Páter Claude sa stretol so svätou Margitou Máriou Alacoque, vyslúžil jej sviatosť zmierenia. Ubezpečil ju, že je vedená dobrým duchom a vyzval ju, aby bola Bohu vďačná za všetky milosti, ktoré získala. Tiež jej poradil, aby ostala skromná a poslušná k predstaveným a ponúkol sa jej ako duchovný vodca.

Páter svätý Claude La Colombière sa potom stretol s matkou predstavenou de Saumaise, ktorá bránila svoju rehoľníčku, no bola ustarostená tým, že množstvo vysokých cirkevných hodnostárov zaujalo voči sestre svätej Margite Márii Alacoque odmietavé stanovisko. Keď však matka predstavená zistila, že páter Claude stojí plne na strane sestry Margity Márie Alacoque, upokojila sa a čoskoro sa sama stala horlivou ctiteľkou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Svätá Margita Mária Alacoque, páter svätý Claude La Colombière a matka predstavená de Saumaise sa tak stali zakladateľmi hnutia, ktoré iniciovalo šírenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu do celého sveta.

Páter Claude však musel o niekoľko mesiacov odísť z Paray le Monial do Anglicka, kde bol duchovným vodcom Marie Beatrice d’Este, manželky nového anglického panovníka Viliama Oranžského. Vďaka otcovi Claudovi sa aj Mária Beatrice d’Este stala ctiteľkou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. V Londýne s nadšením hovoril o Najsvätejšom Srdci Ježišovom aj svojmu priateľovi, anglickému františkánovi Johnovi Wallovi, ktorého neskôr anglikánski vrahovia, ktorých uši nedokázali počúvať katolícku pravdu od Krista uväznili a popravili. Katolícka Cirkev Johna Walla neskôr vyhlásila za svätca.

V Londýne uväznili na niekoľko mesiacov aj pátra Clauda, po niekoľkých mesiacoch väzenia sa s podlomeným zdravím vrátil do Francúzska, kde sa venoval šíreniu kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a výuke mladých jezuitov a po niekoľkých rokoch zomrel v kláštore Paray-le-Monial. Blahorečený bol v roku 1929 pápežom Piom XI., kanonizoval ho v roku 1992 pápež Ján Pavol II.

Relikvie pátra Clauda sú uložené v Paray-le-Monial, v kaplnke Colombière, neďaleko kláštora sestier Navštívenia. Postulátorom kauzy jeho blahorečenia bol jezuitský kňaz Victor Drevon (1820 – 1880).

Páter Claude má teda rovnako leví podiel na šírení úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Po jeho smrti sestra sv. Margita Mária Alacoque navrhla vzdávať hold Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vždy v prvý piatok po oktáve sviatku Božieho Tela. Po prvýkrát sa sestry zasvätili Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu 20. júla 1685 pred jednoduchým obrazom Nášho Pána Ježiša Krista. O tri roky neskôr sv. Margita Mária Alacoque otvorila v kláštore malú kaplnku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, z ktorej sa úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu úspešne šírila do všetkých krajín.

Niekoľko slov o Bazilike Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Paray le Monial

V 10. storočí začali benediktíni stavať kláštorný komplex a kostol, ktorý bol vysvätený v roku 977 a svojím pôdorysom pripomína benediktínsky kláštor v Cluny, baziliku následne aj spravovali. V dnešnej dobe patrí k najnavštevovanejším katolíckym svätyniam vo Francúzsku – ročne ju navštívi okolo 450-tisíc veriacich a turistov. Od roku 1985 Baziliku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho spravuje Komunita Emmanuel.

Prvý kláštor a kostol v Paray-le-Monial bol, ako už bolo spomenuté vyššie, postavený v roku 977, no v roku 1004 podľa historických prameňov bol pôvodný kostol už zničený a na jeho mieste postavili nový, vysvätený 9. septembra 1004. Približne o 100 rokov bol aj tento kostol zničený a nahradený chrámom, ktorý už mal približne podobu dnešnej baziliky. Exteriér baziliky sa vyznačuje aj dnes strohosťou a jednoduchosťou: rozsiahle holé steny pripomínajú silu románskej architektúry 10. a 11. storočia.

Na výstavbe baziliky sa podieľalo niekoľko významných francúzskych architektov a staviteľov: Christian Sapin, Nicolas Reveyron, Minnot Ker a najmä svätý Hugo z Cluny. K ďalším architektonickým zmenám prišlo približne v polovici 12. storočia, následne sa prestavba kostola začala predlžovať. Zvonica bola dokončená až v 14. storočí a v roku 1470 bola zbúraná kvôli zlému stavu pôvodná južná kaplnka z roku 1004, pričom bola nahradená novou, ktorá stojí dodnes. Počas storočnej vojny kostol vypálili francúzske vojská, pretože Burgunďania boli spojencami Angličanov. Kostol i kláštorný komplex po vojne narýchlo opravili, no k ďalšej významnej prestavbe kláštora a kostola prišlo až v prvej polovici 18. storočia.

Práve 18. storočie bolo pre kláštor v Paray-le-Monial ťažkým a krutým obdobím. V roku 1791 benediktíni opustili kláštorný komplex, boli zakázané bohoslužby, revoluční republikánski antiklerikáli dokonca požadovali zbúranie kostola. Z časti kláštorného komplexu bola odstránená strecha, kostol bol zmenený na sklad. Až po porážke francúzskych republikánov a korunovácii Napoleona sa situácia začala meniť. Benediktíni sa vrátili do kláštora v roku 1802, rekonštrukcia kostola a kláštora však bola finančne náročná.

V roku 1850 vďaka neúnavnému úsiliu francúzskeho architekta Eugène Milleta, ktorý bol veľkým znalcom stredovekého umenia, prikročili Francúzi k financovaniu obnovy tohto nádherného kláštorného komplexu. V kostole inštalovali orgán známeho orgánového majstra Jeana Pierre Jacquota.

Od konca 19. storočia je kláštor v Paray-le-Monial a jeho kostol jedným z najobľúbenejších pútnických miest vo Francúzsku. Cieľom týchto pútí je uctievanie Najsvätejšieho Srdca vďaka víziám Margity Márie Alacoque v druhej polovici 17. storočia a ešte viac vďaka pôsobeniu jezuitu Claude La Colombière. V roku 1875 pápež Pius IX. povýšil kostol na baziliku minor.

Komplex Paray-le-Monial

Okrem Milleta treba ešte spomenúť miestneho farára Dargauda, ktorý rokoch 1908 – 1938 riadil proces výskumu interiéru celého kláštorného komplexu a tiež kostola. Najznámejší francúzski reštaurátori tu pracovali takmer 30 rokov a v ich priebehu odkryli niekoľko nádherných stredovekých malieb v interiéri kláštora a chrámu. Dnes môžu návštevníci v Bazilike vidieť nádhernú výzdobu zo života sv. Jána Krstiteľa, sv. Margity Márie Alacoque a svätého Clauda La Colombière.
(Pokračovanie)

***

Titulný ilustračný obrázok, Najsvätejšie Srdce Ježišovo v strede okennej ružice vo farnosti Nepoškvrneného počatia v São Paulo, Brazília, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)