Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Druhá časť)

Branislav Krasnovský
16. januára 2024   Cirkev

Rok s Božským Srdcom Nášho Pána

Vo vianočnom období sme si pripomenuli 350. výročie zjavenia Božského Srdca Ježišovho svätej Margite Márii Alacoque. K zjaveniu došlo 27. decembra 1673. Preto sme sa v Nadácii Slovakia Christiana rozhodli, že rok 2024 až do 27. decembra venujeme úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu.

Kult Božského Srdca Ježišovho predstavuje teda už 350 rokov signifikantnú formu katolíckej zbožnosti, ktorá formovala katolícku identitu po Tridentskom koncile a v reakcii na protestantskú revolúciu. Kult Božského Srdca Ježišovho, ktorého obraz dominoval väčšine starších vydaní Jednotného katolíckeho spevníka, bol ozdobou našich katolíckych domácností a zároveň pohoršením pre generácie bludárov, predstavuje jeden zo skúšobných kameňov katolíckej pravovernosti.

Je symbolom toho, že Ježiš Kristus, Boží Syn, prijal ľudské telo, ktorého centrom je práve srdce. Symbolom toho, že trpel v ľudskom tele a vstal z mŕtvych v ľudskom oslávenom tele. Je symbolom lásky Nášho Pána k nám ľuďom, je útočiskom kresťanských rodín v boji s ich nepriateľmi.

V rámci celoročného pripomínania tohto kultu, jeho histórie, umeleckej aj literárnej prezentácie, začíname na portáli Christianitas.sk pravidelnú sériu článkov na tému Božského Srdca Ježišovho.

Božské Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami!

***

predchádzajúca časť:
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi

***

V predošlej časti našej série článkov o Oslave a úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sme písali, ako sa vyvíjal kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho od jeho počiatkov v apoštolskej dobe, cez obdobie patristiky, obdobie raného stredoveku až po známe veľké stredoveké mystičky, ktoré zohrali významnú úlohu pri šírení úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Išlo o štyri hlavné svätice: svätú Lutgardu z Helfty, svätú Mechtildu z Magdeburgu, svätú Gertrúdu z Hackebornu a svätú Gertrúdu Veľkú z Helfty.

Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho usilovne šírili žobravé rády

V 13. storočí, ktoré dalo katolíckej Cirkvi množstvo známych svätcov, sa kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho šíril najmä vďaka žobravým reholiam. Ich členovia sa zriekli majetku nielen na úrovni jednotlivcov, ale majetku sa zriekol celý rád. Na rozdiel od nežobravých rádov (premonštráti, benediktíni, cisterciáni…), žobravé rády tým, že nevlastnili žiadny majetok, boli plne závislé od vlastnej práce a darov dobrodincov.

Štvoricu najznámejších žobravých rádov, ktoré vznikli v období vrcholného stredoveku, tvorili:

– dominikáni (sv. Dominik Guzmán, vznik v roku 1216);

– františkáni (sv. František z Assisi, vznik v roku 1223);

– karmelitáni (sv. Berthold z Kalábrie, vznik v roku 1209 vo Svätej zemi, v Európe sa začali šíriť po návrate križiakov z križiackych výprav približne v polovici 13. storočia);

– augustiniáni (vznik v roku 1256, hlásili sa k odkazu sv. Augustína z Hippa zo 4. storočia).

Členovia týchto žobravých rádov kládli dôraz na asketický spôsob života, chudobu, odriekanie, službu blížnym v podobe služby biednym a trpiacim (najmä cez budovanie nemocníc a liečenie chorých), vzdelávania (zakladanie škôl),či v duchovnej oblasti (pastoračná činnosť, misie). Pre ich činnosť sa zaužíval pojem „vita apostolica“ – bratia sa snažili žiť podobne ako apoštoli a prví kresťania.

Zrieknutie sa majetku, spoliehanie sa na milodary a na žobranie ako spôsob života, prinieslo so sebou odtrhnutie sa od jedného zo základných princípov tradičného monasticizmu. Kazateľská činnosť a poskytovanie duchovnej starostlivosti veriacim zo strany žobravých mníšskych rádov jasne dokazovali, že mních dokáže žiť a vo svete bežných veriacich a predsa stáť mimo sekulárneho sveta. Už nebolo potrebné unikať z ľudského sveta a uzavierať sa v odľahlých kláštoroch, či pustovniach. Mnísi zo žobravých rádov kládli dôraz na pokánie a život v zhode s Evanjeliom. V neskoršom období vznikli aj ďalšie žobravé rády (trinitári, serviti, pauláni, pavlíni, milosrdní bratia a i.)

Františkáni a dominikáni svojimi ohnivými kázňami a katechetickou činnosťou medzi obyvateľstvom šírili aj zbožnú spiritualitu, ktorá bola dovtedy privilégiom mníchov žijúcich v odľahlých kláštoroch. Postupne sa veľkými šíriteľmi úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu stali sv. František z Assisi, sv. Dominik Guzmán, sv. Anton z Padovy, sv. Albert Veľký, sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský, sv. Katarína zo Sieny, sv. Brigita Švédska a mnohí ďalší.

Sv. Tomáš Akvinský, tvorca nesmrteľného katolíckeho diela Summa Theologica a najvýznamnejší predstaviteľ stredovekej scholastiky učil, že „Ježiš Kristus vylial svoju Krv z rany v boku a v Srdci, aby posilnil vieru svojich učeníkov a vzbudil ľútosť u tých, ktorí boli vlažní vo viere. Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu oživuje chladné a oslabené ľudské duše.“

Scholastike sa v tomto článku nebudeme bližšie venovať, takže len pre základnú orientáciu – scholastika so svojím prístupom k teológii a filozofii sa šírila najmä na univerzitách v západnej Európe. Za jej zakladateľa je považovaný anglosaský mních Alkuin z Yorku, ktorý na dvore cisára Karola Veľkého zorganizoval kláštorné školy, vďaka ktorým vzdelanie získalo nielen mnoho zasvätených osôb, ale aj laikov, ktorí sa potom uplatnili v štátnej správe.

Alkuin z Yorku definoval „Sedem slobodných umení“, s ktorými sa museli adepti vzdelávania zoznámiť v rámci systému vzdelávania po celej Európe a ktoré boli ďalej rozdelené do dvoch skupín:

– trivium – gramatika, rétorika a logika;

– quadrivium – aritmetika, geometria, astronómia a hudba.

Stredoveký triumfalizmus kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

Od Karola Veľkého až po začiatok humanizmu a renesancie sa kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho niesol v znamení nádherného katolíckeho triumfalizmu. Tak ako bol Náš Spasiteľ zobrazovaný ako Kráľ vo svetle slávy, tak aj jeho aspekty človečenstva boli predstavované v triumfalistickom duchu. Dôkazom tejto skutočnosti sú vyobrazenia ukrižovaného Krista Kráľa na kríži v rúchu veľkňaza a s kráľovskou korunou na hlave. Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ktoré tak uctievali nemecké mystičky z Helfty bolo triumfujúcim Najsvätejším Srdcom Ježišovým, ktoré neodolateľne priťahovalo k sebe všetky ľudské srdcia.

Stredoveký triumfalizmus formoval katolícku Cirkev a tá inšpirovala ducha národov stredovekej Európy, napriek problémom, s ktorými musela katolícka Cirkev zápasiť aj v období stredoveku. Pápež Lev XIII. uviedol vo svojej encyklike Immortale Dei v §9: „Boli časy, keď filozofia Evanjelia viedla všetky štáty. V tom čase sila kresťanskej múdrosti a božské cnosti prenikli do zákonov, inštitúcií, morálnych kódexov národov, ako aj do všetkých tried a spoločenských vzťahov.“

Stredovek bola éra zbožnej viery, éra veľkých katedrál, nádherných kláštorov, hradov, cechového systému, teologickej vzdelanosti, vedeckých objavov a rytierskych rádov. Mnohí z panovníkov boli vyhlásení za svätcov a šľachta sa snažila kráčať po ceste evanjeliovej dokonalosti. V spoločenskej atmosfére stredovekého kresťanstva bol Kristus obklopený úctou, poslušnosťou a láskou.

Úpadok stredovekej duchovnosti v období humanizmu

Poststredoveká a humanistická spoločnosť sa začala formovať v Taliansku na prelome 13. a 14. storočia. Toto obdobie charakterizovalo obnovenie záujmu o antickú kultúru a filozofiu, antropocentrizmu a syntézu katolíckej teológie s aristotelovskou antickou filozofiou. V nasledujúcich dvoch storočiach sa humanizmus rozšíril v celej západnej a strednej Európe, pričom vo výtvarnom umení sa humanizmus pretavil do renesančného výtvarného a architektonického slohu.

Za krajinu zrodu je považované územie dnešného Talianska, konkrétne jeho vtedajšie mestské štáty – Florencia, Benátky, Janov, Mantova, Ferrara, Neapol… Za jeho hlavných predstaviteľov sa považujú Dante Alighieri, Francesco Petrarca či Giovanni Boccaccio. Myšlienky humanistov sa šírili z Talianska aj do okolitých krajín.

S príchodom humanizmu sa postupne stráca triumfálny charakter Cirkvi a jej zbožnosť, nepríjemné zmeny cítiť aj v oblasti duchovnosti, morálky a etiky. Do centra pozornosti spoločnosti sa začína dostávať človek a tento antropocentrický imperatív charakterizovalo vedomie, že nastupuje nová éra, ktorá je iná ako predchádzajúce – antika a stredovek. Práve stredovekom hlavní zástupcovia humanizmu ostentatívne pohŕdali a odmietali aj stredovekú scholastiku. Proti (podľa ich tvrdení „barbarskému stredoveku“) dávali do popredia „antickú spoločnosť“. Zo strany humanistov však išlo o jasné zavádzanie – antika so svojím neľudským otrokárskym systémom, krviprelievaním a hedonizmom nesiahala morálne a eticky stredoveku, jemne povedané, ani len po členky.

Žiaľ, vďaka humanizmu sa najvyššie spoločenské vrstvy (mešťania, aristokracia, ale aj vysoký klérus) začali vzďaľovať od viery. Svoj záujem sústreďovali na pyšné vyzdvihovanie človeka, nezávislého od Boha a Cirkvi. Emancipovaný človek mal nahradiť Krista, zrodila sa protikresťanská revolúcia, ktorá sa stala motorom sekularizácie a neskôr aj reformácie.

Zbožní katolíci však aj naďalej šírili úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, hlásali pokánie za hriechy humanistickej spoločnosti. Kartuziánsky opát Ján z Landsbergu (1485 – 1539) šíril učenie sv. Gertrúdy Veľkej, rovnako ako benediktínsky opát Louis Blois (1506 – 1566) z Liessies, či všeobecne známi svätci František Saleský (1567 – 1622) a Peter Kanízius (1521 – 1597).

Obaja posledne spomenutí svätci viedli duše k pokore, miernosti a trpezlivosti, formovali ľudské srdcia podľa obrazu a podoby Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v tých najlepších neskorostredovekých tradíciách.

Veľkými ctiteľmi Najsvätejšieho Srdca Ježišovho boli aj francúzski jezuiti Louis Lallemant († 1635), či Jean Baptiste de Saint Jure (1588 – 1657), ktorí úctu k Srdcu šírili medzi pospolitým ľudom.

Najsvätejším Srdcom Ježišovým sa inšpirovala aj svätá Jana de Chantal, ktorá založila rehoľu Navštívenia Panny Márie. Práve svätej Jane de Chantal neskôr Náš Pán Ježiš Kristus zjavil niektoré tajomstvá svojho Najsvätejšieho Srdca Ježišovo, ktorými sa inšpirovala aj svätá Margita Mária Alacoque.

Začiatkom 17. storočia sa otcom, učiteľom a apoštolom kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho stal svätý Ján Eudes (1601 – 1680), zakladateľ Kongregácie Ježiša Krista a Panny Márie. Svätý Ján Eudes pochádzal z rodiny, v ktorej sa otec chcel stať kňazom, keďže však morová epidémia zabila rodičov a časť rodiny, musel sa postarať o zvyšných súrodencov. Kňazom sa teda napokon nestal, oženil sa s veriacim katolíckym dievčaťom Martou Corbinovou a v dedinke, kde žili, pôsobil aj ako lekár. Každý deň sa modlieval breviár a bol veľmi zbožným človekom. Svätý Ján Eudes bol prvým zo siedmich detí, rodičia ho krátko po narodení obetovali Panne Márii.

Mladý Ján Eudes začal študovať u jezuitov v Caen, v roku 1618 vstúpil do Mariánskej kongregácie. Od roku 1623 už pôsobil ako oratorián, v roku 1625 bol vysvätený za kňaza. Počas morových epidémií sa obetavo staral o nakazených morom, pričom sa aj sám nakazil a takmer umrel. Chorobu však prekonal a získal voči nákaze imunitu. Do konca svojho života preto následne poskytoval duchovnú útechu a pomoc postihnutým morom.

Svätý Ján Eudes neskôr založil kňazský seminár, v ktorom sa mohli vzdelávať diecézni kňazi a svojimi kázňami odvrátil z cesty hriechu veľké množstvo duší. Celý život si nesmierne ctil Najsvätejšie Srdce Ježišovo a Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, vďaka nemu sa úcta k týmto srdciam rozšírila nielen v celom Francúzsku, ale aj v zahraničí. Z významnejších osôb, ktoré sa zoznámili s kultom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho práve vďaka sv. Jánovi Eudesovi možno spomenúť poľskú kráľovnú Máriu Sobiesku, manželku poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, víťaza bitky pri Viedni v roku 1683.

Najznámejšími dielami svätého Jána Eudesa sú spisy Ježišov život a jeho kráľovstvo, Dobrý spovedník a Obdivuhodné srdce Božej Matky. Na konci života mnoho trpel kvôli ťažkej chorobe a pre ohovárania a osočovania voči svojej osobe. Všetky svoje bolesti a neprávosti voči svojej osobe však obetoval za obrátenie hriešnikov. V roku 1909 ho svätý Pius X. blahorečil a v roku 1925 ho pápež Pius XI. kanonizoval.

V nasledujúcej, tretej časti našej série sa budeme venovať zjaveniam svätej Margity Márie Alacoque, s ktorou sa kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho oprávnene spája.
(Pokračovanie)

Titulný ilustračný obrázok, Najsvätejšie Srdce Ježišovo v strede okennej ružice vo farnosti Nepoškvrneného počatia v São Paulo, Brazília, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)