Mons. Viliam Judák spomína na svojho predchodcu. 5 rokov od smrti kardinála Korca
25. októbra 2020
Krátke správy
Je to už 5 rokov, čo navždy dotĺklo srdce veľkej osobnosti Slovenska, 77-ho známeho nitrianskeho diecézneho biskupa, blahej pamäti Jána Chryzostoma kardinála Korca, ktorý odovzdal svoju dušu Pánovi 24. októbra 2015. Pri tejto príležitosti sa v katedrále – Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade uskutočnila spomienková liturgická slávnosť bez účasti verejnosti, pri ktorej vzdávali vďaku Bohu za osobnosť kardinála Korca a modlili sa za spásu jeho duše.
Otec biskup Viliam Judák napísal pri tejto príležitosti spomienkovú úvahu s názvom Biskup v montérkach a literárne „zlatoústy“ kardinál. Úryvky z nej si môžete prečítať:
Od smrti J. E. Jána Chryzostoma kardinála Korca uplynulo päť rokov. Mnohé z jeho života sa ešte premieta v čerstvej pamäti jeho súčasníkov, a preto pohľad na jeho život a dielo by nemal byť problémom. Predsa však v prípade vzácneho človeka, ktorého strastiplná, pracovitá, heroická životná ľudská a kňazská dráha predstavuje život na niekoľko románov, je neľahké vybrať to, čo by mohlo byť špecifické a zároveň odkazom. On totiž svedčí o tom, čím môže byť človek v svojej slobodnej a zodpovednej voľbe aj v časoch neslobody a neľudského poníženia. Možno ho zbaviť pozemskej slobody, ale nemožno ho, žijúceho v pravde, napokon k ničomu prinútiť: nemožno ho prinútiť, aby odvolal, poprel, zlyhal či aby sa dal svojvoľne unášať prúdom ideológie tej-ktorej doby.
Áno, on, J. E. Ján Chryzostom kardinál Korec, je „človek medzi ľuďmi“, ako hovorí zo srdca veľký slovenský básnik Milan Rúfus, ktorý v tomto duchu pokračuje: „Neobyčajný v svojej skromnosti, a napriek tej neobyčajnosti skromný. Žijúci dôkaz toho, že skutočná veľkosť nepotrebuje šum slávy okolo seba. Nevyhľadáva ju ani pred ňou neuteká, pretože jej je ľahostajná. Jeho tiché gestá nesú v sebe čosi zvláštne. Krotkú, vecnú samozrejmosť úplného odovzdania sa službe, ktorú kedysi prijal bez výhrad a s radosťou. A ktorú koná obdivuhodným spôsobom. Obdivuhodným práve tým, že nič nevystavuje na obdiv. Jednoduchý, múdry robotník viery.
Ján Chryzostom kardinál Korec celým svojím životným smerovaním nepredstavuje výpoveď náhodného svedka ani nestranného pozorovateľa neľahkých udalostí, ktoré prešli v uplynulých desaťročiach Európou a zjavili sa a dejinnej ceste Cirkvi i spoločnosti. Na jeho životnej ceste, skôr ako na ňu nastúpil, prebiehali – pred jeho zrakom – vážne spoločenské metamorfózy s tragickými osobnými (v podobe znemožnenia rehoľnej formácie vtedajším režimom, hrubým zastrašovaním, špicľovaním, odsúdením…) i spoločenskými dôsledkami, ktoré ho však nepokorili, čo svedčí o jeho vernosti a vnútornej sile. Skutočne len tak možno vysvetliť ochotu ísť po tejto ceste nezlomený, nezastrašený, ale dôstojne a cieľavedome.
Počas povestnej „Barbarskej noci“ – ako ju sám nazval – pri likvidácii kláštorov bol so svojimi spolubratmi Spoločnosti Ježišovej internovaný v koncentračných táboroch v Jasove, Podolínci a Pezinku. Po piatich mesiacoch internovania (september 1950) ho prepustili do civilného života – ako nevojaka. Spomína: „Noc z 13. na 14. apríla 1950 – noc ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou, vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu a národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou, a to nielen pre neslýchaný čin proti tisícom rehoľníkov, ale aj pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa….“
Po zmene spoločenského režimu, po mnohých útrapách v úsilí o šírenie kresťanských hodnôt napriek mnohorakej nepriazni, v čase, keď by pod ľa ľudských kritérií mal právo na „zaslúžený odpočinok“, z poverenia pápeža Jána Pavla II. zasadol tento „biskup v montérkach“ na najstarší biskupský stolec strednej a východnej Európy (880) na prestol sv. Metoda v Nitre. Bolo to obdobie jeho zvýšenej aktivity. Okrem mnohých činností, presahujúcich hranice Slovenska, najmä po vymenovaní za prvého slovenského kardinála na Slovensku roku 1991 (bol zároveň členom Kongregácie pre inštitúty posvätného života a Pápežskej rady pre kultúru), bol to čas zasvätený predovšetkým riadeniu diecézy, obnovy seminára, rekonštrukcie duchovného centra a Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre. Bol to čas výstavby vyše 60 kostolov, 18 kaplniek a vyše 20 farských budov, 8 duchovných stredísk, kňazského domova…
J. Ch. Korec okrem svojho životného príkladu zanechal rozsiahle literárne dielo. Biskup (a neskôr) kardinál Korec je skutočne literárne „zlatoústy“. Aj dnes môžeme mať zážitok z jeho prejavov, prednášok, kázní, kde sa popri jasnej, brilantnej argumentácii na veľmi široké horizonty tém a disciplín nielen z teológie, ale aj z antropológie, cirkevných dejín, kultúry vie jasne a zrozumiteľne vyjadriť a vystihnúť podstatu problému. Patrí mu za to naša vďačnosť a ochota čerpať z jeho životnej múdrosti.“
MV
Zdroj: Biskupstvo Nitra
