Liberálny valec sa valí ďalej: Dikastérium pre náuku viery ešte viac uvoľnilo pravidlá spopolňovania zosnulých. Padli už pôvodné argumenty platiace do roku 1963?

Branislav Michalka
14. decembra 2023   Cirkev   Komentár

V utorok 12. decembra došlo k ďalšiemu posunu v oficiálnom cirkevnom výklade možnosti spopolňovania zosnulých. Prax, už aj tak veľmi uvoľnená oproti stáročným zásadám Cirkvi, sa teda ešte viac zliberalizuje. Dikastérium pre náuku viery, na čele ktorého stojí kardinál Fernández v texte odpovedí na otázky kardinála Zuppiho, ohľadom možnosti nakladania s popolom zosnulých zo strany ich príbuzných, načrtlo nové možnosti.

Inovácia spočíva v tom, že popol zo zosnulého už nemusí byť nevyhnutne komplexne uchovávaný na posvätnom mieste, ako to požadovala ešte Kongregácia pre náuku viery na čele s kardinálom Gerhardom Müllerom v roku 2016:

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/instrukcia-ad-resurgendum-cum-christo

Dikastérium v novom usmernení síce tvrdí, že „pokyny platia naďalej“, pričom však súčasne dodalo, že pozostalí môžu požiadať o „minimálnu časť popola z pozostatkov svojho príbuzného“ a uložiť ho na mieste, ktoré bolo v živote zosnulého alebo jeho rodiny nejakým spôsobom významné alebo blízke. Tým je však v skratke povedané, že predchádzajúce pokyny síce platia, ale až na prípady, keď neplatia. Čiže v praxi, ako to už býva – neplatia.

To samozrejme pri súčasnej vieroučnej, liturgickej a morálnej anarchii v Cirkvi otvára široké pole pre ďalšiu devalváciu kresťanských zásad pochovávania. Veď kto by odmeriaval, kontroloval a skúmal koľko znamená „minimálna časť popola“ v situácii, keď Cirkev pripomína loďku, do ktorej tečie zo všetkých strán? A kto určí, aká veľká by mala byť tá „zvyšná časť“, ktorá má byť uložená na posvätnom mieste? Dve zrnká? Tri? Podobne ako pri všetkých liberálnych inováciách v Cirkvi, aj táto predstavuje ďalšie pootvorenie Pandorinej skrinky, ktorá sa už nebude dať naspäť zatvoriť a z ktorej sa vyvalia ďalšie pohromy chaosu a deštrukcie.

Že ohľadom pochovávania ako takého (nielen ľudí) vládne aj medzi katolíkmi kreatívny chaos, svedčí článok o teologickom zdôvodnení cirkevného pochovávania zvierat:

https://christianitas.sk/nemecko-v-prvom-kostole-sa-budu-uz-v-decembri-2023-vykonavat-pohrebne-obrady-za-mrtvych-zvieracich-domacich-milacikov/

Je zrejmé, že v takejto atmosfére akékoľvek striktné bazírovanie na dodržiavaní nejakých pravidiel končí v stratene.

Tak ako kongregácia v dokumente z roku 2016, aj teraz sa dikastérium zaštiťuje pripomienkou, že táto prax bude možná len, ak „budú vylúčené praktiky ako panteizmus alebo naturalizmus, či nihilizmus“.

Avšak kto by ich v praxi „vylúčil“, keď v samotnom Vatikáne sa konajú obrady na počesť Pachamamy? A kto by sa vôbec odvážil ich za také označiť? Ktorý kňaz, nasiaknutý dnes ako špongia toleranciou, inkluzívnosťou, sprevádzaním a ohľaduplnosťou, by si už teraz dovolil napomenúť nejakú rodinu, že upadli pri operáciách s popolom svojho príbuzného do herézy panteizmu a naturalizmu?

Legalizácia spopolňovania zosnulých bola po II. vatikánskom koncile jednou z najmarkantnejších známok rozchodu s cirkevnou tradíciou. Nie preto, žeby neexistovali nejaké relevantné argumenty zľahčujúce problematickosť spopolňovania z pohľadu základných článkov katolíckej viery (nie však už z pohľadu jej dejín), ale z dôvodu nepretržitého odsudzovania tejto formy nakladania so zosnulými, počas celých dejín Cirkvi.

V tomto smere sa oplatí zacitovať z knihy Katolícka mravouka od Prof. ThDr. Alexandra Spesza, niekdajšieho profesora katolíckej morálky na Bohosloveckej fakulte v Bratislave, ktorá vyšla v roku 1947:

C. Zákaz spaľovať mŕtvoly

Už prírodný človek v každej dobe si ctil mŕtvoly blížnych. Ba u primitívnych kmeňov táto úcta je súčiastkou náboženského kultu. Patri to k nepísanému zákonu, ako hovorí Aristoteles. Kresťanstvo túto úctu len potvrdilo a povýšilo. Dôvody toho sú, že ľudské telo kresťana je chrámom Ducha Svätého, údom tela Kristovho, že bolo živené živým telom Kristovým a že v Súdny deň vstane z mŕtvych. Preto lepšie zodpovedá jeho prirodzenosti uložiť ho do zeme, než násilne sa ho dotknúť a ho spopolniť, hoci výsledok je ten istý – rozpadnutie. Ide tu viac o náš čin, ktorý má smerovať k úcte.

(Môžeme pozorovať, že podobne ako v prípade eucharistického prijímania, aj tu tradícia argumentuje úctou, pričom protiargument liberálov spočíva v inovačnom spochybnení samotnej neúctivosti daného konania. Vzniká paradox: to, čo bolo po stáročia Cirkvou považované za neúctivé, odrazu neúctivým nie je., pozn. aut.)

Ako je zločin mŕtvolu bez príčiny rozkúskovať, okradnúť, pošpiniť, tak je tiež jej zneuctením spáliť ju. Ak sa však zahrabe, dostáva sa priamo ta, kam patrí. Jej zničenie nespôsobí už sám človek svojím pričinením, ale príroda sama. Tento spôsob odporúčajú aj iné úvahy. Zodpovedá to lepšie Sv. Písmu. Po páde do hriechu vyslovuje Boh trest: „V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, kým sa nenavrátiš do zeme, z ktorej si vzatý, lebo prach si a v prach sa navrátiš.“

A sv. Pavol, hovoriac o zmŕtvychvstaní, píše: „Seje sa porušiteľné, vstane neporušiteľné, seje sa neslávne, vstane slávne; seje sa slabé, vstane mocné; seje sa telo živočíšne, vstane telo duchovné.“ Odporúča to aj Kristov prípad, ktorého telo tiež pochovali.

No nemožno povedať, že je to jediný prirodzený spôsob. Čo potvrdzuje aj okolnosť, že z vážnych príčin (mor, ťažkosť pochovať do zeme) Cirkev sama nič nenamieta proti spopolneniu. No časom pochovávať do zeme sa považovalo za kresťanské (aj Židia tak pochovávali) a spopolnenie za pohanské (kolumbária s urnami). Toto ponímanie bolo napr. už roku 785 tak jasné, že Padernborský snem za spopolnenie ustanovil trest smrti.

(Tu prichádza kľúčová pasáž, ktorá zdôvodňuje zákaz spopolňovania v súčasnosti tým, že ide o ideový prvok proticirkevných hnutí. Oprávnená otázka preto znie: Pominulo nebezpečenstvo proticirkevných hnutí? Alebo sa skôr ešte znásobilo? Pokiaľ sa znásobilo, ako to, že Cirkev legalizovala a ako vidíme, ďalej liberalizuje tendenciu a prvok, ktorý bol až do poslednej chvíle pred II. vatikánskym koncilom jednoznačným tabu? K legalizácii došlo v roku 1963., pozn. aut.)

V novej dobe tento rozdiel podchytili tí, ktorí sa hlásili k pohanstvu a ktorí práve propagovaním spopolnenia chceli oslabiť vieru, spomenuté kresťanské pravdy a tak aj bojovať proti Cirkvi. Sú to rozličné sekty na čele so slobodnými murármi, ktorí zakladajú spolky na spopolnenie, pričiňujú sa o vybudovanie krematórií atď. Na kongrese slobodomurárov 8. decembra 1869 prvý raz pribrali spopolnenie do programu ako vynikajúci prostriedok ako sekularizovať kresťanský svet. Aby pravý úmysel zakryli, vymysleli všelijaké dôvody proti pochovaniu.

Prvý je estetický a znie: Ľudské telo, ktoré je tak vzácne a mnohým drahé, predsa sa nemôže vydať napospas hnilobe a červíkom. Je omnoho estetickejšie, vraj, odovzdať ho čistému ohňu. Nuž kto videl mŕtvolu v peci, ako sa zvíja, dvíha a potom rozpadá v ohni, nie je nadšený týmto spôsobom. Pri pochovaní do zeme aspoň má človek pocit, že túto strašnú zmenu nie sám zavinil. Pochovanie neslúži estetike, ale spopolnenie je priamo barbarský spôsob.

Druhý dôvod je psychologický. Spopolnenie sa, vraj, odporúča preto, lebo v prípade zdanlivej smrti človek sa netrápi dlho, ale za okamih sa usmrtí. K tomu treba poznamenať, že ani toto trápenie netrvá dlho, lebo ak zdanlivo mŕtvy človek sa preberie, tiež sa čoskoro zadusí. Ináč sa vynašli už spôsoby zabrániť tomu. Taký prístroj zostavil po mnohých pokusoch s veľkým nákladom Poliak Karnice-Karnicki, a ktorým prebudený v hrobe môže dať signál a zároveň uvolniť otvor pre vzduch, kým dôjde záchrana a ho vyslobodí. Aparát bol roku 1898 v Turíne na výstave a veľmi dobre fungoval.

Tretí dôvod je hygienický. Pochovanie, vraj, škodí zdravým, lebo látky pochádzajúce z rozkladu mŕtvol infikujú vzduch a vodu. No tomu nik neverí, lebo je to proti skúsenosti. Ak by tak bolo, hrobári, strážcovia cintorínov atď. by mali byť chorí ľudia, čo nie je pravda. Ak sa zachovávajú predpisy, čo sa týka hĺbky atď. hrobu, nič také nemôže sa stať. Zem je najlepší dezinfekčný faktor. …

No tieto dôvody ani pro ani contra, by nestačili pohnúť Cirkev, aby sa postavila proti spaľovaniu. Najhlavnejším je dôvod, ktorý sme už spomenuli: agitácia proti Cirkvi a úsilie spohanštiť kresťanský život.

Preto Cirkev už zo začiatku postavila sa na odpor. Už 19. mája 1886 Sväté ofícium zakázalo katolíkom vstúpiť do spoločnosti, ktorá propaguje myšlienku spopolnenia a vyhlásilo za nedovolené, aby niekto dal svoje alebo cudzie telo spopolniť. Kto po napomenutí z takej spoločnosti nevystúpi alebo neodvolá svoju vôľu dať sa spopolniť, nemôže sa pripustiť ku sviatostiam. A 15. decembra 1886 vyhlásilo: Ak telo má sa spopolniť proti vlastnej vôli, cirkevné obrady môžu sa vykonať doma alebo aj v kostole, nie však v krematóriu. Pravda, pritom treba odstrániť pohoršenie (vyhlásením, vysvetlením dovolenosti). Avšak, kto dobrovoľne súhlasil so spopolnením a svoju vôľu neodvolal, nemôže mať cirkevný pohreb.

Väčšina argumentov, ktoré boli v minulosti uvádzané proti možnosti katolíkov spopolňovať svojich pozostalých, ako vidno smeruje k dvom zdrojom. Jedným z nich je cirkevná tradícia, ktorá u kresťanov vždy prikazovala pochovávanie do zeme a druhým je fakt, že spopolňovanie mŕtvych je novovekou (nie starovekou) protikresťanskou agendou.

Ak by sme už rezignovali na tradíciu (ako dnes býva zhusta zvykom), tak v prípade druhého zdroja logika velí, že k zrušeniu ostražitosti pred novopohanskými trendmi by malo dôjsť až vtedy, keď ich hrozba pominie. Pominula táto hrozba v roku 1963? Či dokonca dnes, keď nám rok 1963 v porovnaní so súčasným celosvetovým rozkladom pripadá ako idylka?

Niečo sa nepochybne zmenilo. Protikresťanská agresia to však určite nebola. Tá neustále narastá, ako musia pripustiť dokonca aj tí, ktorí sa pokroku rozhodne nebránia:

https://m.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20231128035

Ak teda bolo problematické legalizovanie spopolňovania v relatívne ešte kresťanskom svete roku 1962, z dôvodu obavy pred vplyvom nového pohanstva na katolíkov skrze tento obrad, tak potom ako to, že tento najčastejšie používaný argument už neplatí v dobe, keď z kresťanskej spoločnosti zostali len trosky? Už sa nemusíme báť spohanštenia, ako ho opisuje Alexander Spesz vo svojej knihe?

PDF (formát pre tlač)