Z čoho pramení autorita vlády? Teória prenosu autority a stredná cesta medzi absolutizmom a demokraciou v myslení scholastikov

Jozef Duháček
21. augusta 2026   Cirkev Politika Spoločnosť   Filozofia

Scholastickí myslitelia ako kardinál Kajetán, sv. Robert Belarmín a Francisco Suárez rozvinuli to, čo sa niekedy nazýva „teória prenosu“ vládnej autority. Tá hovorí, že autorita vládnuť v konečnom dôsledku pochádza od Boha, ale Boh ju priamo udeľuje spoločenstvu ako celku a toto spoločenstvu ju potom prenáša na nejakú konkrétnu formu vlády, ktorá môže, ale nemusí byť demokratická. Katolícky filozof Ed Feser na svojom blogu komentuje knihu Yvesa Simona Philosophy of Democratic Government, v ktorej sa Simon teórii prenosu vládnej moci venuje. Pokúsime sa zrekonštruovať niektoré Feserove postrehy.

Simon tvrdí, že predstavitelia vlády sú analógiou kočiša, ktorý poslúcha príkazy cestujúcich v koči. „Teória božského práva“, ktorú predkladali niektorí myslitelia 16. storočia naopak tvrdí, že vládnu autoritu panovníci/vláda dostávajú priamo od Boha.

Teóriu prenosu možno chápať ako akúsi strednú pozíciu medzi týmito dvoma teóriami. Simonova teória kočiša v podstate chápe politickú autoritu tak, že začína a končí v spoločenstve (obec, štát, provincia, cirkevné spoločenstvo, atď), pričom predstavitelia vlády fungujú iba ako nástroje vôle spoločenstva a nemajú nijakú skutočnú autoritu. Teória božského práva popiera, žeby spoločenstvo zohrávalo akúkoľvek úlohu, pokiaľ ide o politickú autoritu, a takúto autoritu vidí iba v panovníkovi, ktorý ju prijal a v Bohu, ktorý ju panovníkovi dal. Teória prenosu pripisuje spoločenstvu väčšiu úlohu, než mu pripisuje teória božského práva, ale menšiu úlohu, než mu pripisuje teória kočiša. Tvrdí, v protiklade k teórii božského práva, že politická autorita skutočne spočíva v spoločenstve a že iba prostredníctvom spoločenstva získavajú vládcovia túto autoritu od Boha. Zároveň však tvrdí, v protiklade k teórii kočiša, že takáto autorita nevzniká v spoločenstve a nezostáva v ňom, nakoľko pochádza od Boha a je prenášaná na vládnych predstaviteľov.

Ďalším zaujímavým kontrastom je spôsob, akým svoju autoritu prijímajú pápeži. Tá pochádza priamo od Boha, a nie skrze spoločenstvo. Preto je pápežská autorita podobnejšia autorite, ktorú teória božského práva pripisuje kráľom, než autorite, ktorú majú vládni predstavitelia podľa teórie prenosu. Iste, pápežov vyberajú ľudské bytosti, dnes kardináli – volitelia, v minulosti bol pápež volený rímskymi farnosťami, aklamáciou a inými spôsobmi. Teória prenosu však v tomto prípade tvrdí, že zatiaľ čo kardináli vyberajú človeka, na ktorého bude pápežská autorita prenesená, oni sami túto autoritu neprenášajú. Opäť platí, že to robí Boh.

Toto rozlíšenie naznačuje ešte jednu teóriu sekulárnej politickej autority, známu ako „teória určenia“. Tá tvrdí, že zatiaľ čo spoločenstvo určuje predstaviteľov, na ktorých bude politická autorita prenesená, je to Boh, a nie spoločenstvo, kto ju prenáša. Je to podobné teórii božského práva, ale dáva to určitú úlohu aspoň časti spoločenstva (opäť úlohu určiť príjemcu autority, ale stále nie preniesť autoritu). Zástancovia teórie prenosu hovoria, že teória určenia priznáva vládnym autoritám až príliš veľa a spoločenstvu príliš málo. Teória určenia v podstate robí sekulárnu politickú autoritu podobnú pápežskej autorite.

Pre lepšie pochopenie Simonovho argumentu prichádza Feser na pomoc s analógiou s rôznymi metafyzickými teóriami kauzality, o ktorých diskutovali scholastickí autori.

Názor obhajovaný sv. Tomášom Akvinským je známy ako concursus divinus (spolupôsobenie). Tvrdí, že stvorené veci sú „sekundárnymi príčinami“. To na jednej strane znamená, že majú skutočnú kauzálnu moc (sú to príčiny), na druhej strane túto moc majú iba vypožičaným spôsobom, nakoľko vôbec nemôžu konať bez božskej prvej príčiny (sú sekundárne). Feser opakuje príklad, ktorý používa v každej svojej knihe o metafyzike – príklad palice, ktorá hýbe kameňom. Palica skutočne pohne kameňom, ale iba do tej miery, do akej nejaká osoba palicu na posunutie kameňa používa. Palica by nemohla konať bez toho, aby osoba „spolupôsobila“. Rovnakým spôsobom majú prírodné objekty skutočnú kauzálnu moc – slnko skutočne roztápa ľad, vták skutočne stavia hniezdo a tak ďalej –, ale iba preto, že Boh spolupôsobí s ich činnosťou tým, že im neustále udeľuje kauzálnu moc.

Ide o strednú pozíciu medzi okasionalizmom a tým, čo komentátori niekedy nazývajú čistým konzervacionizmom. Podľa okasionalizmu vo svete prírody neexistujú žiadne skutočné sekundárne príčiny. Boh je jedinou skutočnou príčinou. Preto to v skutočnosti nie je slnko, ktoré roztápa ľad. Je to Boh, kto ho roztápa pri príležitosti, keď je prítomné slnko. V skutočnosti to nie je vták, ktorý privádza hniezdo do existencie. Je to Boh, kto tak robí pri príležitosti, keď je prítomný vták. A tak ďalej.

Opačný postoj je čistý konzervacionizmus, ktorý naproti tomu tvrdí, že hoci Boh svojou mocou zaisťuje existenciu prirodzených veci/príčin (udržiava ich v existencii), tieto sú úplne autonómne a konajú samy bez jeho spolupôsobenia. Je to iba slnko, ktoré roztápa ľad, iba vták, ktorý stavia hniezdo, a tak ďalej, bez potreby, aby im Boh po ich stvorení neustále udeľoval kauzálnu moc.

Feser potom predstavuje svoje spracovanie teórie prenosu autority. Podľa nej je spoločenstvo akousi „sekundárnou príčinou“. Zohráva skutočnú kauzálnu úlohu pri udeľovaní moci vládnucim autoritám, aj keď to robí iba ako nástroj prvej božskej príčiny. Teória božského práva a teória určenia sú analogické okasionalizmu v tom, že spoločenstvu nepripisujú pri prenose moci na vládnuce autority vôbec žiadnu kauzálnu úlohu. Prenáša ju iba Boh (hoci teória určenia pripúšťa, že spoločenstvo zohráva inú, nie prenosovú úlohu). Teória kočiša je analogická čistému konzervacionizmu do tej miery, že robí zo spoločenstva samotného zdroj autority namiesto toho, aby ju prenášalo od Boha.

Feser hovorí, že tieto rozdiely a analógie tiež objasňujú spôsob, akým sa scholastická tradícia prirodzeného práva líši od liberalizmu. Liberálne teórie spoločenskej zmluvy sú v podstate variáciami teórie kočiša. Politická autorita pochádza úplne od ľudu, a nie od Boha. Platí to dokonca aj pre Lockovu verziu spoločenskej zmluvy, a to napriek jej teologickej zložke. To, že v stave prirodzenosti existuje zákon prirodzenosti, je podľa Locka spôsobené Bohom. V tomto stave prirodzenosti však neexistuje žiadna vládna autorita. Vláda nie je prirodzenou inštitúciou, a jej moc teda nie je takým druhom moci, ktorý pochádza od pôvodcu prírody. Namiesto toho je umelým produktom ľudskej aktivity a jej moc pochádza od ľudských tvorcov, ktorí ju vytvárajú.

Navyše, hoci „ťažkosti“ stavu prirodzenosti spôsobujú, že je rozumné opustiť ho a ustanoviť vlády, podľa prirodzeného práva neexistuje žiadna prísna povinnosť tak urobiť. Akúkoľvek autoritu vlády majú, nedostávajú ju od Boha prostredníctvom ľudu, ale pochádza iba od ľudu. Ba prísne vzaté, ľud si túto moc ponecháva, a preto podľa Locka, keď sa ľud rozhodne zvrhnúť tyranskú vládu, je to vláda, a nie ľud, kto „sa búri“. Vláda je ako neposlušný zamestnanec, ktorého treba prepustiť – alebo ako kočiš, ktorý zrazu vezie cestujúcich niekam inam, než kam si rozkázali.

Problémom teórie kočiša je, že dôsledne uplatňovaná vedie k anarchii. Cestujúci v koči nemá povinnosť ísť tam, kam ho chce kočiš odviezť, ani vtedy, ak tam chcú ísť ostatní cestujúci. Nesúhlasiaci cestujúci má plné právo vystúpiť z koča namiesto toho, aby sa podriadil vôli kočiša alebo väčšiny cestujúcich. Teória kočiša nepozná žiadny vierohodný spôsob, ako vysvetliť, prečo by sa členovia spoločenstva, ktorí nesúhlasia s väčšinou, mali podriadiť tejto väčšine alebo vládnym pracovníkom, ktorí konajú v jej mene.

Teórie spoločenskej zmluvy majú podobný problém. Nepoznajú žiadny vierohodný spôsob, ako vysvetliť, prečo by sa od ľudí, ktorí namietajú proti podmienkam hypotetickej liberálnej spoločenskej zmluvy, malo očakávať, že sa ňou budú riadiť – alebo dokonca, prečo by mala byť iba hypotetická zmluva vôbec pre niekoho záväzná.

Feserova analógia čistým konzervacionizmom tiež naznačuje, že nie je náhodou, že liberálne spoločnosti sa napriek Lockovmu teizmu postupom času stávali čoraz sekularistickejšími. Jednou z námietok proti čistému konzervacionizmu je, že vzhľadom na jeho predpoklady sa zdá, že nevyhnutne upadá do deizmu alebo dokonca ateizmu. Ak môžu prirodzené objekty konať alebo pôsobiť bez Boha, potom (vzhľadom na scholastickú zásadu, že činnosť nasleduje bytie) je ťažké pochopiť, prečo by bez Boha tiež nemohli aj existovať. Podobne, ak politická autorita nijako nepochádza od Boha, nie je prekvapujúce, že ľudia začnú čoraz viac vnímať teológiu ako niečo, čo nemá v politike žiadnu náležitú úlohu.

Feser svoj komentár uzatvára zamyslením nad postliberalizmom. Mnohí predpokladajú, že postliberalizmus musí byť autoritatívny alebo despotický. No Feser je presvedčený, že to tak nie je a vyššie načrtnuté rozlíšenia objasňujú prečo. Iste, človek by mohol odmietnuť liberalizmus v prospech teórie božského práva alebo teórie určenia politickej autority a je ľahké pochopiť, prečo by takéto teórie mohli smerovať k autoritárstvu. Človek by však mohol odmietnuť liberalizmus v prospech teórie prenosu autority. A hoci je táto teória zlučiteľná s monarchiou, je tiež zlučiteľná s aristokraciou, demokraciou alebo nejakou zmiešanou ústavou.

Mnohí liberáli skutočne tvrdia, že v Belarmínovi a Suárezovi vidia predchodcov svojej vlastnej pozície. Veľmi sa mýlia, ak sa domnievajú, že v týchto scholastikoch je niečo striktne liberálne. Majú však pravdu v tom, že ideály ako vláda práva, ústavné obmedzenia vládnej moci a základy pre politické spoločenstvo so silnou demokratickou zložkou možno nájsť v scholastickej tradícii. To, čo to ukazuje, nie je to, že scholastici boli protoliberáli, ale skôr to, že nie všetci neliberáli zapadajú do despotickej karikatúry, ktorú o nich liberáli radi vykresľujú, hovorí Feser.

PDF (formát pre tlač)