Verím v odpustenie hriechov

23. novembra 2025   Cirkev

„Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“
(Jn 20,22–23)

Vo Švajčiarsku na vrchu sv. Bernarda po stáročia stojí jeden kláštor. Za zimných nocí metelice snehom úplne zavejú úzke horské chodníky. Počas takýchto tmavých nočných fujakov v kláštore sv. Bernarda často zazvonia, či nejaký pocestný na zaviatej ceste snáď nezablúdil, aby za hlasom zvonov mohol nájsť cestu. Ó, akým sladkým potešením je pre blúdiaceho pocestného ten hlas zvonov, bez neho tisíce a tisíce by zahynuli na tých nebezpečných cestách. Ba za veterných nocí i sami rehoľní bratia vychádzajú na tie cesty, so sebou berú vycvičené múdre psy, ktoré všade hľadajú a keď zmeraveného človeka nájdu, štekotom volajú na to miesto rehoľných bratov, ktorí prídu a toho nešťastníka odnesú do kláštora.

Kláštor sv. Bernarda krásne vyobrazuje katolícku Cirkev, vybudovanú na skale sv. Petra; po nociach hriechu blúdia milióny ľudí, ona rozposiela svojich sluhov, posvätených kňazov k ochráneniu hriešnikov. Sťa tie ochranné zvony, ozývajú sa napomínajúce slová duchovných otcov:

„Synovia, nehrešte! Ak však niekto zhrešil, máme u Otca príhovorcu, Ježiša Krista spravodlivého. On je zmierením za naše hriechy, lež nielen za naše, ale i za celého sveta“ (porov 1Jn). Na toto milé volanie precitne i ten zatvrdnutý hriešnik a otvárajú sa mu ústa na dávno počutú modlitbu, s dôverou vzdychá: „Verím v odpustenie hriechov.“

I pohania túžili po odpustení hriechov, preto na zmierenie prinášali bohom rozličné obety. I Židia prosili Pána Boha o odpustenie hriechov, preto v jeden deň v roku sa zhromaždili, svoje ruky skladali na kozľa, že na neho skladajú ťarchy svojich duši. Lež všetko toto bolo len obradom, symbolom. Pred Kristom nebolo dokonalého odpustenia hriechov. On sám prišiel na zem, priniesol najvzácnejšiu milosť, splnomocnil sluhov Cirkvi, aby božskou mocou odpúšťali hriechy. Ježiš Kristus dal moc odpúšťať hriechy jedine svojej svätej Cirkvi, toto veríme a vyznávame, keď sa vo „Verím v Boha“ každý deň takto modlíme: „Verím v odpustenie hriechov“.

Ako obdržala a ako vysluhuje Cirkev katolícka túto moc k odpúšťaniu hriechov, to sa môžete naučiť z desiateho článku Apoštolského vyznania viery, o tom bude moja dnešná náuka. Počúvajte!

Moc odpúšťať hriechy má len sám Boh, pretože hriešnika učiniť spravodlivým je vec väčšia než Nebo i zem z ničoho stvoriť. Ako teda bola v stave tvoriť len božská moc, tak i odpúšťať hriechy dokáže len božská moc. Uznávame to sami, veď v Otčenáši prosíme od Boha, aby nám odpustil naše viny.

Keď jednorodený Syn Boží prišiel na svet, nebeský Otec mu odovzdal všetku moc (porov. Mt 28,18), odovzdal mu i moc odpúšťať hriechy. On bol tým dobrým Pastierom, ktorý zanechal deväťdesiatdeväť oviec, aby vyhľadal tú jednu stratenú ovcu. On bol tým milosrdným Otcom, ktorý do rodičovského domu navrátivšieho sa márnotratného syna privinul k svojmu srdcu. Nemravnej Magdaléne zošklivil sa jej predošlý nemravný život, i padla k nohám Ježišovi, a Pán Ježiš žehnajúc pozdvihol kajúcnu ženu a potešil ju týmito spasiteľnými slovami: „Tvoje hriechy sú odpustené“ (Lk 7,48). Dismas, lotor z pravej strany, sa na kríži uchádzal o milosrdenstvo u Syna Božieho, a i tomu do seba vstúpivšiemu vrahovi odpustil a prisľúbil mu nebeský Raj (porov. Lk 23,43).

Blažení ľudia, šťastliví hriešnici, len k Ježišovi vám bolo treba obrátiť sa a obdržali ste odpustenie svojich hriechov! Nuž a my, neskorší vaši potomkovia, vám podobní hriešnici, kde a ku komu sa máme obrátiť o odpustenie svojich hriechov? Požehnané buď naveky milosrdné Srdce nášho Ježiša, svoju moc odpúšťať hriechy nevzal so sebou do Neba, sťa dedičstvo zanechal ju svojim apoštolom a ich nástupcom. Po svojom zmŕtvychvstaní zjavil sa zhromaždeným apoštolom, vdýchol na nich a riekol im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22–23).

Následkom tohoto božského splnomocnenia posvätení sluhovia Cirkvi katolíckej môžu odpustiť každý hriech, kdekoľvek, kedykoľvek a toľkokrát, koľkokrát sa kajúci hriešnik k nim obráti; ako to Ježiš vypovedal pýtajúcemu sa Petrovi, ktorý sa pýtal Pána Ježiša, že koľkokrát možno odpustiť vinníkovi, či snáď i sedemkrát? A Ježiš mu odpovedal: nielen sedemkrát, lež i sedemdesiat sedemkrát. Niet tak veľkého hriešnika, ktorý by i práve tak veľkým svätým nemohol byť, musí len chcieť; v katolíckej Cirkvi z nekonečných zásluh Kristových môžeme obsiahnuť odpustenie všetkých hriechov, len jednu podmienku nám určil Kristus Pán, aby sme svoju ľútosť pripojili k jeho učeniu, aby sme svoje kajúce slzy spojili s Jeho vyliatou svätou krvou.

Čo od hriešnika žiada, to pozostáva len z jedinkého slova, ktoré takto znie: „pokánie“. A čo je pokánie? Oplač, zoškliv si svoje hriechy a viac sa nedopusť toho, čo by si mal oplakať: to je pokánie. Lačný ide ta, kde ho jedlom ponúknu, smädný pôjde ku prameňu, ktorý mu zďaleka ukážeme. Nuž a ty, hriešny človeče, ak lačnieš a si smädný za svojím spasením, nešiel by si ku prameňu milosrdenstva?

Prameňom milosrdenstva je sviatosť pokánia!

Blažený si, ó, katolícky ľud, pretože si údom tej Cirkvi, ktorej odovzdal Kristus moc odpúšťať hriechy; ak sme svojimi hriechmi stratili Nebo, môžeme si ho vydobyť späť, ak vykonáme opravdivú skrúšenú spoveď.

Istý mladík v ošklivých výtržnostiach strávil svoj mladý vek. Lež odrazu začali sa mu hnusiť jeho ošklivé skutky, takže začal pomýšľať na samovraždu. Nad utrápeným mladíkom zľutoval sa milostivý Pán Boh, uľavujúce slzy vyronil v jeho očiach, mladík išiel do kostola, aby vykonal spoveď. Lež ako si kľakol pred duchovným otcom, ani len slovíčka nevedel prehovoriť, len plakal ako malé dieťa. Duchovný otec si s ním nevedel poradiť, preto mu odporúčal, aby išiel domov, upokojil sa a na kus papiera aby napísal svoje hriechy. Mladík s uboleným srdcom vstal, šiel domov a s trasúcou rukou spísal svoje hriechy. Potom sa vrátil, lež opäť sa rozplakal, s hlasitým nárekom odovzdal ten popísaný papier spovedníkovi. „Syn môj, čože mám čítať na tomto papieri: ani len čiarku na ňom nevidím?“ S údivom hľadel mladík na duchovného otca a potom na papier, lebo papier bol naozaj celkom čistý. Spovedník vyrozumel, že sa stal zázrak, hriechy skrúšeného mladíka už boli zotrené v Nebi.

Lež táto milostivá dobrota Božia nech nikoho neučiní opovážlivým. Tras sa dopustiť sa takého, čo by si mal oplakať, lebo nevieš, či budeš mať dosť času to oplakať. Páchateľ nech sa bojí spravodlivosti, hriešnik nech dúfa v milosrdenstvo.

– Boh dal Mojžišovi trojnásobné znamenie, aby mu dokázal, že sa Boh s ním zhováral: palica, ktorú mal v ruke, premenila sa na hada, jeho malomocná pravica odrazu ozdravela, voda sa premenila na krv. I Cirkev svätá nám ukazuje trojnásobné znamenie, aby dokázala, že má moc odpúšťať hriechy: totižto kríž, Krista Pána na kríži umretého a zo svätého boka jeho tečúcu krv a vodu.

Ó, hriešnik, uchop ten sv. kríž, a premôžeš s ním na zlé náchylnú svoju prirodzenosť. Padni Ježišovi do náručia, aby ozdravelo tvoje nemocné srdce. Umy sa v Jeho svätej krvi, aby sa očistila tvoja hriešna duša. Nielen vyznávaj, lež si i vypros odpustenie hriechov. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)