Svätý Severín

7. januára 2024   Svätec týždňa

Roku 452, po smrti krvilačného kráľa Hunov Atilu, vrazili do rímskych území na Dunaji divoké hordy Alemanov, Rúgiov, Herulov, lúpiaci, páliaci a kynožiaci všetko; dlhé potoky krvi na zemi, vysoké stĺpy dymu a celé pásy plamennej žiary na oblohe označovali ich cestu. Tu odrazu, okolo roku 455, zjavil sa v mieste zvanom Asturis (asi Klosterneuburg) muž, o ktorom nikto nevedel kto je alebo odkiaľ pochádza, ktorého ctihodná postava, prívetivá tvár a sväté zaobchádzanie hlbokou úctivosťou k nemu naplňovali každého človeka tak, že bol všeobecne ctený ako «poslaný od Boha». Tento muž bol sv. Severín.

Životopisné údaje

Z jeho vysokej učenosti dalo sa usudzovať, že vyšiel z toho času slávnych času škôl rímskeho Východu, reč však jeho prezrádzala, že pochádza z južných krajov, pravdepodobne zo severnej Afriky. Ký div, že ako Riman obrátil sa Severín najprv k svojim rodákom.

Na pravom brehu Dunaja bývalo vtedy ešte mnoho rímskych rodín katolíckej viere oddaných; Rimania tu ešte mali viacero posádok v opevnených mestách, ako napríklad Soľnohrad (Iuvavia, Salzburg), Pasov (Batavia), Viedeň (Fabiana). Katolíckych kresťanov v týchto mestách však prenasledovali pohania a heretickí ariáni, ktorí sa v týchto krajoch neustále túlali.

Tu ako anjel strážca ocitol sa medzi kresťanmi sv. Severín, vzkriesil bratského ducha starých kresťanských obcí, a svojou múdrosťou porovnal a usporiadal ich náboženské a občianske pomery a záležitosti, na všetky strany rozširoval pokoj a požehnanie.

Začiatok svojho blahodarného účinkovania učinil v mieste zvanom Asturis. Avšak nielen odtiaľ, ale zo všetkých strán náhlil sa k nemu ľud, a on usporadúval ich duševné záležitosti, učil, napomínal a tešil ich. Kde nebolo chleba a pokrmu, tam prenikavým slovom svojím obmäkčil srdcia bohatých ľudí tak, že otvorili svoje stodoly pre chudobných.

Tak sa raz stalo, že obyvatelia terajšieho mesta Viedne (Fabiana) boli navštívení veľkým hladom. Dozvediac sa o divotvornej moci svätého, poslali k nemu a prosili ho, aby im v tejto veľkej núdzi pomohol. Keď svätý prišiel do mesta, bolo mu povedané, že istá bohatá vdova menom Prokula má veľké zásoby zbožia ukryté, vzal ju preto verejne a ostro na slovo:

„Ty si zo šľachtickej krvi a uponižuješ sa za otrokyňu lakomstva; – zatvor len srdce svoje, avšak to ti nič nebude na osoh; Boh postará sa láskavo o svojich služobníkov, ale ty svoje skazené obilie do Dunaja vysypeš, službu preukážeš rybám, ktorú si odoprela svojim blížnym; preto iď a pomôž chudobným, kým je ešte čas.“

Tieto slová sa tak dotkli zatvrdnutého srdca vdovy, že išla a rozdala chudobným všetko čo mala. Onedlho potom pustil sa na riekach Dunaj a Enns ľad, následkom čoho viacej obilím naplnených lodí do Viedne prišlo a tak bolo toto mesto na príhovor a obozretnosťou svätého od hladu oslobodené.

Náš svätý najradšej prebýval vo svojej chatrnej pustovni neďaleko Viedne. Tu sa cvičil v najprísnejšom umŕtvovaní, tu sa neustále modlil za blaho a spasenie národov. Jeho lôžkom bola tvrdá zem, na ktorej rozprestrel svoje rúcho; jedol málo, i to len raz cez deň, navečer. Po celú zimu chodil bosý. Jeho najväčší obľúbenci boli chudobní; týmto hľadel pomôcť, kde a ako len mohol.

Miloval predovšetkým pokoru, márnosť a pýchu nenávidel. Aby sa márnym byť nezdal, neprijal biskupskú dôstojnosť, ktorú mu viackrát ponúkali. Jeho svätý život prilákal k nemu mnoho kajúcich mužov, pre ktorých dal vystaviť kláštor, ktorý sa teraz volá Heiligenstadt a tam ich viedol k dokonalosti.

Vplýval tiež na rozličné pohanské kniežatá: často k nim chodil, orodujúc za utláčaných a hnev ich utišujúc. Neraz sa stalo, že na jeho prosbu boli uväznení na slobodu prepustení, alebo vinní dostali menší trest. Avšak aj kniežatá ho navštevovali, prosiac ho o radu a požehnanie.

Raz k nemu prišiel vysoký mladý muž. Severín ho vľúdne prijal a predpovedal mu v prorockom duchu:

„Choď do Itálie; teraz si ešte chudobný a len do kože odetý, stane sa však z teba mocný panovník.“

Bol to Odoaker, ktorý sa v krátkom čase vyšvihol za kráľa celej vtedajšej Itálie. Keď sa tak stalo, napísal Odoaker úctivý list svätému, v ktorom mu sľuboval, že vykoná pre neho všetko, o čokoľvek ho bude prosiť. Severín však pre seba nič nežiadal. Prosil kráľa, aby niekoľko zajatých prepustil a niekoľko vyhnancov do vlasti pripustil, čo sa aj hneď stalo. O vyslobodenie zajatých sa sv. Severín vôbec veľmi staral, takže na jeho príhovor bolo mnoho zajatých na slobodu prepustených.

Takto účinkoval sv. Severín vždy pre česť a slávu Božiu, za duchovné a telesné blaho svojich blížnych, široko-ďaleko svietil svetlom svojich cností a rozširoval požehnanie Božie všade, kadiaľ len jeho noha kráčala. Takto pracoval vo vinici Pána bez vysokej cirkevnej dôstojnosti, rovný prorokom Starého zákona, iba svojím mravným vplyvom a svojou osobnosťou. V posledných rokoch mnoho hovorieval o svojom blízkom skonaní a predpovedal svojim, že v krátkom čase rímski obyvatelia týchto krajov do Itálie šťastlivo sa navrátia, a pri tej príležitosti žiadal, aby aj jeho pozostatky vzali so sebou.

V prvých dňoch roku 482 prepadlo ho veľké bodanie v boku; zhromaždil kolo seba svojich učeníkov, odobral sa od nich, pobozkal ich a napokon prijmúc s najväčšou zbožnosťou Sviatosť oltárnu, dokonal beh svojho života v noci zo 7. na 8. januára. Rímski obyvatelia sa šesť rokov po smrti Severína vrátili do Itálie, pod ochranou kráľa Odoakera, a vzali so sebou aj neporušené mŕtve telo sv. Severína a pochovali ho v osade Monte Feltre pri Ancone; skadiaľ sa nakoniec v 9. storočí dostalo do Neapola k stálemu odpočinku.

Poučenie

Pokora, tichosť a láskavosť sú cnosti, ktorými skvel sa sv. Severín, nimi vynikal podľa príkladu Nášho Spasiteľa. Či aj ty, drahý čitateľ, v tomto ohľade nasleduješ príklad Spasiteľa a sv. Severína? Ty sa možno vyvyšuješ nad druhých a žiadaš, aby ťa každý chválil. Či taká má byť tvoja pokora? Voči svojim blížnym máš len pyšné a tvrdé slová. Či toto má byť tvoja tichosť a láskavosť?

Veru, odpovedz si sám na tieto otázky a zaumieň si, že nabudúce sa nebudeš pyšne vyvyšovať nad iných, že nikoho nebudeš urážať surovými a pyšnými slovami a že v svojej núdzi a trápeniach nebudeš reptať proti Pánu Bohu.

Sv. Severín horel aj láskou k chudobným a nešťastlivým, on plakal spolu s plačúcimi a kde len mohol, hľadel ubiedeným k pomoci prispieť. Táto jeho útrpnosť s núdzou pochádzala nielen z jeho mäkkého, cituplného srdca, lež najmä z lásky k Bohu.

Láska k Bohu to bola, čo ho nútilo, aby sa za svojich blížnych obetoval. Sv. Severín videl svojho Spasiteľa, ako trpiac na dreve kríža obetoval sa za všetkých ľudí, áno aj za nepriateľov; a tento pohľad dodával mu odvahu, aby sa aj on cvičil v najväčších obetách lásky. Preto zabudol sám na seba, nežil pre seba, ale pre druhých, nepoznal oddych a únavu, neštítil sa ťažkostí, ale keď počul volať o pomoc, hneď každému na pomoc prispel. Aj ty, drahý čitateľ, čiň podľa príkladu sv. Severína; očisti svoje srdce od všetkej sebalásky a od všetkého sebectva.

Modlitba

Milosrdný Bože, ktorý si z lásky k nám hriešnikom svojho jednorodeného Syna na kríži za nás obetoval, popraj nám milosti, aby sme všetko sebectvo zo srdca vypudili a z lásky k Tebe chudobným a núdznym vždy podľa možnosti k pomoci prispievali. Amen

PDF (formát pre tlač)