Svätí Traja králi

6. januára 2026   Cirkev

Sviatok Svätých Troch kráľov nazýva sa i Zjavenie Pána, pretože Pán Boh zjavil im a v nich skrze hviezdu i Svojho jednorodeného Syna.

Národ židovský bol už v tých dňoch, keď sa Kristus Pán narodil, upadnutý, ako aj teraz, prestal byť národom vyvoleným; nemôže sa preto hovoriť, že sa Pán Ježiš zjavil len ich otcom, že len im zvestoval svoj zákon a spasenie.

V tých dňoch, keď sa Kristus Pán narodil, úcta pravého Boha temer celkom vyhynula a národy sa klaňali modlám. Pri tom všetkom udržala sa aj medzi pohanmi povesť, že sa v istom čase zjaví na zemi veľký osloboditeľ, ktorý na svete všetko obnoví a oblaží. Toto očakávanie sa udržalo z prisľúbenia, ktoré Boh učinil v Raji prvým rodičom. Zvlášť vo východnej Arábii sa prechovávala táto nádej ako drahý poklad; viac než ostatní, tešili sa jej traja muži, ktorí sa pre ich hvezdárske umenie nazývali mudrci a pre ich dôstojnosť králi; tešili sa viac než iní, pretože viac než iní nahliadali, ako veľmi potrebný je svetu vykupiteľ.

Muži títo za tichých nocí, keď hriešny život na zemi sa do spánku ponoril, často spytovali nebeskú oblohu. Tu sa jednej noci ožiarilo pred nimi nebo a oni zbadali neobyčajnú hviezdu; stála ona na oblohe, všetky ostatné hviezdy zatieňujúc a nadprirodzeným svetlom oblohu ožarujúc. Iskra túžby a čakania rozhorela sa v srdci mudrcov v plameň, a sväté tušenie im povedalo, že je to hviezda Mesiáša, ktorý sa má narodiť. Ihneď sedlali svoje ťavy a chystali dary, aby za pohybom podivnej hviezdy hľadali Zasľúbeného Božieho a vzdali mu príslušnú úctu.

Nevšímali si oni veľkú diaľku, nerestí a nebezpečia cesty, nebáli sa búrok na púšti, jedovatých hadov, levov, ktorí po koristi dychtiac, obchádzali ich tábory; lež kráčajúc ustavične za svitom hviezdy, ocitli sa konečne v Jeruzaleme, hlavnom meste židovskej krajiny. Tam, domnievali sa, že nájdu Nádej všetkých vekov, Očakávanie všetkých národov a preto zastaviac beh svojich tiav, pýtali sa: «Kde je ten, ktorý sa narodil, kráľ židovský? Lebo videli sme jeho hviezdu na Východe a prišli sme sa mu pokloniť.»

Ako blesk hromu udrela táto otázka do množstva ľudu, táto povesť sa rozšírila rýchlo ako vietor po uliciach mesta, kňazi utekali vyľakaní z chrámu; kráľ Herodes stŕpol od strachu a celý Jeruzalem s ním; lež ani on, ani jeho rada nevedeli nič určitejšie, než že sa podľa proroctva Micheáša má narodiť v meste Betlehem. Vtedy Herodes tajne povolal k sebe mudrcov; a títo prišli a povedali mu všetko: Videli sme na Východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť. Falošný neúprimný Herodes v sebe potlačil svoje bezbožné myšlienky, lichotiac mudrcom prepustil ich a hovoril k nim: «Choďte, pýtajte sa usilovne na to Dieťa, a keď ho nájdete, zvestujte mi, abych som sa aj ja, príduc, poklonil sa mu.»

Či snáď na toto ich viera počala klesať a ochabovať? Či sa snáď rozmrzeli nad cestou tak ďalekou a sklamaní vo svojom očakávaní, prestali dôverovať v zasľúbení Božom? Nie! Ich viera bola pevná ako skala a akonáhle vyšli z mesta, hviezda, ktorú videli od Východu slnca, predchádzala ich, a oni sa s radosťou uberali za ňou. Konečne prišli k judskému mestu, zvanému Betlehem Efrata. Pred týmto mestom stála na lúkach maštaľ, do ktorej pastieri za dáždivých a studených dní svoje stáda ukrývali. A nad týmto opovrhnutým miestom, nad týmto obecným chlievom sa zastavila hviezda, dotknúc sa žiarivým chvostom strechy, akoby riekla: Tu je Ten, ktorého hľadáte! Čože! Toto miesto malo byť túžobným cieľom tak ďalekej cesty?

Mali snáď v maštali medzi nerozumnými tvormi arabskí králi hľadať Vykupiteľa sveta? To sa zaiste protivilo ich rozumu. Oni sa však nedali týmto zmiasť, ale zostúpiac zo svojich tiav, s úctou vošli do maštale. A čo našli? Našli Dieťatko tak milé, aké nemôže byť žiadne ľudské dieťa; našli Máriu najčistejšiu, s perlou lásky na čele, s korunou nevinnosti na hlave, ako s blaženým vytržením hľadí na svoje Dieťa; našli Jozefa, muža vážneho a vľúdneho, ako zamyslený, plný začudovania rozjímajúc na boku stojí; i padnúc pred Pacholiatkom klaňali sa mu, a otvoriac svoje poklady, obetovali mu zlato, kadidlo a myrhu, vylievali slzy radosti, s úctou mu nohy a ruky bozkávali a Boha velebili. Druhého dňa, súc od Pána napomenutí vo snách, aby sa nevrátili k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny, nesúc vo svojich srdciach hviezdu čulej viery, a rozprávali vo svojej krajine všetko, čo zakúsili a videli zázračné, o Dieťati a o matke.

Traja Králi viac než tridsať rokov, rozpráva stará povesť, žili život pobožný a svätý v kruhu svojich, schádzali sa často, tešili sa peknou rozpomienkou, a mysleli všelijako, čo sa asi z toho Dieťaťa stať mohlo. Tu im raz prostý cudzinec skutočnú a vernú zvesť podal o betlehemskom Pacholiatku: ako narástlo v múdrosti a milosti pred Bohom a ľudmi; ako Ježiš chodil a učil; ako plný lásky a vľúdnosti všade tešil a pomáhal, zázraky a znamenia konal, kráľovstvo cnosti a pravdy založil, ako trpel a umrel, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, a ako znovu príde s mocou a slávou súdiť živých a mŕtvych v posledný deň súdny. Toto zvestoval im Tomáš apoštol, očitý svedok, ktorý vlastnou rukou dotkol sa rán svojho Majstra. A srdcia staručkých mužov žasli dojatím a túžbou; a apoštol ich pokrstil v mene Ježiša, na čo pocítili v duši zázračnú blaženosť. Len kratučký čas žili oni ešte na tejto zemi a presťahovali sa do blaženosti, ktorá z hviezdy nad krížom vyviera.

Ich sv. ostatky boli prenesené najprv do Carihradu a odtiaľ v XII. storočí skrze Fridricha I. do Kolína na Rýne, kde sa podnes v nábožnej úcte uchovávajú.

Poučenie

Rozpomeň sa, kresťan, či by si aj ty niekde svojho Boha a Pána vyhľadať mohol, či On nie je prítomný niekde v Betleheme, t. j. v dome Pána, a tebe príležitosť dáva, Jemu sa klaňať? – Hľa, to môžeš učiniť pri každej sv. omši, kde Ježiš Kristus na oltári prítomný je, ako isté je slovo jeho, ktoré riekol pri ustanovení svojej večere: «Toto je moje telo.» A keď pri svätom pozdvihovaní kľakneš a kňaz ukazuje sv. hostiu, to máš pred sebou, čo sv. mudrci videli, keď im Panna Mária ukazovala Dieťa.

Pováž, čo podnikli sv. mudrci, ako pohania, aby sa malému Ježiškovi mohli klaňať; teda nie, aby od Neho niečo dostali, lež aby Jemu priniesli úctu a dary. Pováž, čo si podnikol ty! Mnohý nejde do kostola alebo na sv. omšu, pretože je zima alebo, že prší, že nemá čas pre prácu; mnohý ta nechce ísť v pracovný deň, aby to ľudom nebolo nápadné nebolo; mnohí ta zas idú trebárs každý deň, nie však, aby sa Pánu Ježišu klaňali, lež aby od Neho niečo prosili. I prosiť je dovolené; bolo by to však predsa veľmi pekné, keby sme kedy-tedy len preto šli do kostola, aby sme sa Pánu Ježišu klaňali, bárs by sme pri tom museli nejakú škodu utrpieť, alebo nejakej ujme vystavení boli.

Musíme tiež aj my otvoriť svoje poklady a obetovať Pánu Ježišovi dary tak milé, ako zlato, kadidlo a myrha. Čo také napríklad? Sľúbiť mu, že budeš častejšie do kostola chodiť, sv. sviatosti prijímať, že nebudeš navštevovať neviazané zábavy a besedy, že budeš prívetivý k rodičom a predstaveným, že nebudeš utŕhať na cti blížnemu svojmu.

Na deň sv. Troch Kráľov nikto by nemal zabudnúť obetovať niečo malému Ježiškovi, pretože to k pravému zasväteniu tohoto dňa patrí. A ak nevieš, čo by si mal obetovať, daj almužnu chudobnému, a ak sa ti poďakovať chce, povedz mu, aby sa poďakoval Ježiškovi, ktorý sa stal bratom chudobných.

Modlitba

Ó Pane a Otče nebeský, ktorý si mi pri svätom krste skrze Ducha Svätého vlial nebeský dar viery a prijal ma za svoje dieťa, popraj mi milosti, aby som podľa svetla tejto viery vždy konal a svetla večného dojsť mohol. Amen.

PDF (formát pre tlač)