Sv. Klement, pápež a mučeník

23. novembra 2025   Svätec týždňa

Sv. Klement, najstarší apoštolský Sv. Otec, sa narodil v prvom storočí v Ríme zo židovského pokolenia; lebo sám seba menuje Jakubovým potomkom. Jeho otec sa volal Faustín, matka Matilda. Keď sv. Peter apoštol prišiel roku 42 do Ríma, obrátil ho na kresťanskú vieru, vyučil a pokrstil. A keď sv. Pavol apoštol prišiel roku 61 prvý raz do Ríma, vyznačoval sa sv. Klement medzi poprednými horliteľmi v povznesení sv. Cirkvi v tom svetovom meste, ako to sám sv. apoštol naznačuje vo svojom liste Filipanom (porov. Flp 4,3): «Tak prosím i teba, verný druh (mieni miestneho biskupa Epafrodita), pomáhaj im, ktorí pracovali so mnou v evanjeliu s Klementom a inými mojimi pomocníkmi, ktorých mená sú v knihe života.» A tak bol sv. Klement horlivým učeníkom sv. Petra a Pavla a podporoval ich v ťažkom diele apoštolskom s vernou oddanosťou.

Sv. cirkevní Otcovia, najmä sv. Hieronym, nazývajú sv. Klementa apoštolským mužom, a sv. Klement Alexandrijský ho nazýva apoštolom. Tertullianus, cirkevný Učiteľ z tretieho storočia, rozpráva, že sv. Peter posvätil v Ríme troch zbožných mužov za biskupov, aby počas jeho apoštolských ciest k iným cirkevným obciam konaných ho zastupovali a strážili stádo veriacich v Ríme. Po mučeníckej smrti sv. Petra (roku 67) viedol z nich prvý sv. Cirkev so stolice sv. Petra sv. Linus a síce 11 rokov; za ním nasledoval druhý z nich sv. Kletus či Anaklét, po ktorom roku 90. zasadol tretí z nich, sv. Klement, na pápežskú stolicu pápežskú, a zastával sv. úrad najvyššieho pastiera vo sv. Cirkvi desať rokov.

Správy o blahonosnom účinkovaní sv. Klementa ako najvyššej hlavy sv. Cirkvi sú veľmi skromné; lebo jeho úradovanie spadá do veľmi búrlivej a ťažkej doby, keď zúrili proti kresťanom ukrutní cisári a tyrani Domicián a Traján. Toto krvavé prenasledovanie kresťanov zasahovalo aj do najvzdialenejších krajov rozsiahlej Rímskej ríše, a zapríčiňovalo veľkú starosť sv. Klementovi i v samom Ríme, kde početní vznešení kresťania vykrvácali a to aj príslušníci cisárskeho dvora.

Senátor a konzul Flavius Clemens, pokrvný cisárov, bol zavraždený zato, že vyznával vieru a učenie Pána Ježiša Krista; jeho manželka Flavia Domitilla bola vypovedaná na ostrov Pandataria a vnučka, sv. panna Domitilla do Poncie, kde boli k smrti utrýznené. Ich veľké majetky si privlastnil tyranský pokrvný cisár Domicián. Kresťanská krv tiekla potokmi. I sv. Ján apoštol bol uväznený v Efeze a dovlečený do Ríma, a hodený do vriaceho oleja pred Latinskou bránou; ale keď ostal zázračným spôsobom neporušený, bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Pathmos.

Medzitým pôsobil sv. Klement požehnane počas krvavého prenasledovania pod zverským Domiciánom. Učenie, ktoré počul z úst Spasiteľových učeníkov a apoštolov, skvelé príklady cností, ktoré obdivoval ako ich učeník, pôsobili na jeho srdce tak, že vo všetkom nasledoval ich šľapaje, starostlivo bdel nad Cirkvou Božou, neúnavne ju rozširoval a pracoval na obrátení pohanov a Židov, staral sa o čistotu učenia a o jednotu údov sv. Cirkvi.

Hovorí sa o ňom v ústnom podaní, že mal napísané mená všetkých chudobných a pomáhal im štedro. Rozdelil mesto Rím na sedem čiastok a v každej ustanovil pisára, ktorý mal spísať skutky a utrpenie svätých mučeníkov, ktorí vykrvácali za vieru v božského Spasiteľa. Posielal mnohých apoštolských mužov do Španielska a do Galie, a do iných krajín, aby tam rozširovali učenie Kristovo. Dobrotivý Boh podporoval zázračne jeho dielo.

V Ríme žil bohatý a urodzený muž menom Sisinius. Votrel sa ako horlivý pohan do podzemných cintorínov (katakomb), kde sa slúžili Božie služby, aby sa dozvedel, čo sa tam deje a či sa tam nachádza i jeho manželka. Boh potrestal zlomyseľného pohana náhlou slepotou. V úzkostiach sa vyznal, že je pohanom a prosil, aby ho zaviedli domov. Sv. Klement pristúpil k nemu, vzdychol skrúšene k Bohu, poznačil ho sv. krížom a Sisinius opäť videl. S telesnými očami sa mu otvorili i duševné. Vyučený vo sv. viere bol pokrstený a stal sa horlivým kresťanom; jeho príklad nasledovali mnohí rímski pohania vznešeného rodu.

Sv. Klement napísal viacero spisov, medzi nimi dva listy o panenstve a mládenectve, o ktorých sa zmieňuje sv. Hieronym vo svojom spise proti Joviniánovi a ktoré boli objavené v osemnástom storočí v sýrskom rukopise Nového Zákona (protestant Vetstein, ktorý objavil tieto listy, uznáva, že sv. Klement inak zmýšľal o panenskom živote a najmä o bezženstve kňazstva než Luther, a dosvedčuje: «Nie je dokázané, že tento pápež mal nepravdu, keď takto zmýšľal. Keď sa niekto zrieka toho, čo právom môže požívať, aby sa úplne a s väčšou voľnosťou venoval Cirkvi, nenahliadam, že by nemal očakávať za to i väčšiu odplatu v budúcom živote.»). Ale ešte dôležitejší je pre naše časy spis sv. Klementa, ktorý poslal toho času z Ríma, ako hlava sv. Cirkvi, veriacim a kňazom cirkevnej obce v gréckom meste Korint, ktorá sa k nemu, ako ku pápežovi obrátila s prosbou, a to vtedy, keď sv. Ján apoštol ešte žil, aby urovnal spor, vzniklý medzi nimi.

V Korinte zapríčinili niektorí nespokojenci roztržku zo závisti a nevraživosti proti najzaslúžilejším a najcnostnejším kňazom a prenasledovali ich tak dlho osočovaním a úskokmi, kým zbožní kňazi neboli pozbavení úradov. Táto roztržka spôsobovala sv. Klementovi veľké starosti. A keď sa cirkevná obec obrátila k nemu s prosbou, aby urovnal neblahý spor, napísal menom sv. katolíckej Cirkvi roku 96 pastiersky list, ktorý je dôkazom, akú vážnosť požívala už toho času Petrova sv. stolica v celej sv. Cirkvi. A tento list bol v takej všeobecnej vážnosti, že sa dlho čítaval popri Sv. Písme pri Božích službách v kresťanských zhromaždeniach a chrámoch.

V tomto pastierskom liste sv. Klementa sa zračí zriedkavá znalosť jeho ľudí, plný duch moci a apoštolskej dôstojnosti, výrečnosť, hlboká učenosť a klasická zbehlosť v gréckej reči. V úvode ľutuje, že následkom častých utrpení a počas prenasledovania kresťanov nemohol obrátiť svoju pozornosť k neblahým neporiadkom a roztržkám v Korinte, ktoré zapríčinili niektorí svojvoľní veriaci a chváli staré kresťanské mravy v cirkevnej obci, keď zjednotení v kresťanskej láske, vzdialení od pýchy a ctižiadosti, v pokore a poslušnosti poslúchali všetci veriaci starostlivé slovo Božie a prechovávali ho vo svojich srdciach; keď rozpálení horlivosťou, aby sa snažili po dokonalosti a konali dobré, obsiahli dary Ducha Svätého v plnej miere a slúžili za krásny príklad ako obec, posvätená Bohu, všetkým kresťanom. Napísal:

«Vtedy prebýval nebeský pokoj medzi vami, a vaša túžba po dobročinnosti a spravodlivosti bola nenásytná, a Duch Svätý prebýval vo vašich srdciach. Plní svätej vôle a zbožnej dôvery pozdvihovali ste vtedy svoje ruky k najmilosrdnejšiemu Bohu, aby vám bol milostivým a ráčil odpustiť hriechy, ktorých ste sa dopustili proti svojej vôli z ľudskej slabosti. Vtedy ste horlili v modlitbe za veľké bratstvo veriacich, aby bol zachránený počet vyvolených Božích v milosti a sv. svedomí. Žili ste medzi sebou ako bratia v kresťanskej prostote a zabúdali ste na každú urážku. Každé straníctvo, tieň roztržky vám boli zločinom. Smútok panoval medzi vami nad priestupkami našich bratov, a bieda chudobných bola i vašou biedou. Boli ste pripravení ku každému dobrému skutku, okrášlení zbožnosťou a vznešenými cnosťami ste pôsobili vtedy v bázni Božej na svojom spasení, a zákony Božie boli napísané vo vašich srdciach (C. 1–7)»

Potom napomína sv. Klement Korinťanov dojímavými slovami a dôkazmi, aby sa stránili nesvornosti, nevraživosti, zvady a roztržky, aby činili pokánie, konali kresťanskú lásku, znášali sa srdečne a pokorne medzi sebou, aby sa poddávali a boli poslušní svojim pravým predstaveným, i aby zachovávali podriadenosť a potrebnú zvrchovanosť v cirkvi. Píše:

«Kresťan je majetkom tých, ktorí sú pokorní a nepozdvihujú sa proti stádu Kristovmu. Berla vyvýšenosti Božej – Pán náš, Ježiš Kristus, neprišiel v nádhere chvastania sa alebo vysokomyseľnosti, hoci to mohol, ale v pokore ako Duch Svätý predpovedal o Ňom.» Potom pokračuje: «Nasledujte ctihodné vedenie svojho povolania a obracajte neodvratne svoj zrak na Krv Kristovu, a berte si na srdce, ako vysoko si váži Boh túto Krv, ktorá bola vyliata k nášmu spaseniu a ktorá zapríčiňuje milosť zmierenia u všetkých ľudí.» (C. 16)

Poukazuje, že i svätí Starého Zákona sa stali týmto spôsobom veľkými a slúžiť im môžu za príklad, hodný nasledovania (C. 20.). Píše: «Všetci praotcovia (patriarchovia) dosiahli slávu a veľkosť nie skrze samých seba, alebo skrze skutky, ktoré konali v svätosti srdca; ale skrze Jeho (Božiu) vôľu. Tak i my sme povolaní v Kristu Ježišovi skrze Jeho vôľu; bývame ospravedlnení nie skrze samých seba, alebo skrze svoju múdrosť a rozumnosť, alebo skrze nábožnosť, alebo skrze skutky, ktoré sme činili vo svätosti srdca; ale skrze vieru, skrze ktorú nás učinil od počiatku Všemohúci Boh. Nech je sláva Jemu na veky vekov. Amen… Čože budeme robiť teda, milí bratia? Či prestaneme konať dobré skutky a opustíme lásku? Nech to Boh nikdy nedopustí, aby sa toto nám prihodilo; ale my sa chceme podujímať s namáhaním a vytrvalosťou duše, aby sme dokonali každý dobrý skutok. On sám, Stvoriteľ a Pán všetkých vecí, raduje sa nad Svojimi skutkami (C. 20).»

Aby poučil ich, že majú byť poslušnými Bohu, poukázal na zjavy v Božej prírode (C. 24), i na Posledný súd a na vzkriesenie z mŕtvych (C. 28). Píše:

«Nebeské hviezdy postávajú na svojej dráhe, ktorú im vykázal Boh; zem donáša v poriadku pokrm pre všetky tvory; more zostáva vo svojich medziach, ročný beh vo svojej premene a pramene vytekajú ustavične. Toto všetko jestvuje v pokojnom poriadku k nášmu úžitku podľa Božej vôle. Podobne jestvuje Cirkev Ježiša Krista tak, že býva zachovávaná ustanovizeň a svornosť v láske, ako to nariadil Zakladateľ Boží. A preto jeden nech je poddaný druhému podľa daru milosti, ktorý mu bol udelený. Mocný nech neopovrhuje slabým, a slabý nech má úctu voči mocnému. Bohatý nech pomáha chudobnému, a chudobný nech ďakuje Bohu, že sú zámožní, ktorí odpomáhajú jeho nedostatku. Múdry nech preukazuje múdrosť nie v márnivých slovách, ale v skutkoch. Pokorný nech nechváli seba svojimi cnosťami, ale nech ponechá, aby druhí o tom vydávali svedectvo. Striezlivý nech sa nepovyšuje, ale nech hľadí vždy na Toho, ktorý mu poprial dar striezlivosti. Rozvážme si, z akej lásky pochádzame, ako a akí sme vstúpili na tento svet akoby z hrobu a z temnosti. – Ten, ktorý nás stvoril a učinil, uviedol nás na svoj svet, mal už prichystané pre nás dobrodenia prv, než sme boli učinení. Pretože máme všetko od Neho, je treba, aby sme Mu ďakovali za všetko, ktorému nech je sláva na veky!»

A ďalej píše sv. Klement: «Preto, premilí, majme na mysli, čo sa od nás sluší Pánu nášmu, Ježišovi, ktorého krv tiekla za nás! Preukazujme úctu svojim predstaveným a ctime si svojich starších (kňazov a biskupov). Vychovávajme mladých mužov v bázni Pánovej, a veďme panny k dobrému, k milostnej a čistej cudnosti, k opravdivej dobrosrdečnosti, aby krotili svoj jazyk… (…), ale aby milovali všetkých, ktorí žijú v zbožnosti. Vštepujte do sŕdc svojich dietok čistú lásku k Ježišovi, aby poznali, čo môže pokorné zmýšľanie u Boha, ako si on váži cudnú lásku, a aká krásna i vznešená je bázeň Božia, ktorá oduševňuje všetkých, ktorí sväté s čistým srdcom prežívajú v nej.

Bratia moji, a ako že dôjdeme ku takému cnostnému životu, ktorý nám raz zadováži blahoslavenstvo dietok Božích?

Keď zachováme vždy myseľ svoju vo viere v Boha a budeme sa usilovať vykonávať najsvätejšiu Jeho vôľu vo všetkých svojich skutkoch. Toto je cesta, po ktorej sa dostaneme k svojej spáse, ku Ježišovi Kristovi, najvyššiemu Kňazovi, ktorý nás posilňuje v našich slabostiach a teší nás v našich pozemských biedach. Pozdvihujme skrze Neho pevný zrak svoj k výsosti nebeskej a rozjímajme v Ňom akoby v zrkadle slávu Božiu! Skrze Ježiša dosiahne naša nerozumná a zatemnelá myseľ podivné svetlo, a ten, kto má lásku Kristovu, zachováva príkazy Božie. Kto môže dôstojne opisovať túto lásku k Ježišovi? Ona nás spojuje s Bohom, ona prikrýva naše hriechy, ona trpí všetko, ona znáša všetko so zhovievavosťou. V tejto láske nie je nič nízke, nič chvastavé (pyšné). Láska nepozná žiadnu roztržku (rozkoly), nebúri sa, robí všetko v svornosti, a skrze ňu stali sa všetci vyvolení dokonalými. Bohu nie je nič milé a príjemné bez lásky. Pán sa nás zaujal v láske, z lásky k nám obetoval Ježiš Svoju krv, Svoje telo za naše telo, Svoj život za náš život. A ktože nadobudne túto lásku, keď ho Boh neudôstojní k tomu? Preto vzdychajme a prosme, aby sme boli ako živí hodní Boha v láske, a nie podľa ľudskej náklonnosti. Blahoslavení sme, najmilší, keď zachovávame príkazy Božie vo svornosti lásky: tak nám budú odpustené i naše hriechy z lásky! Také blahoslavenstvo dosiahnu vyvolení Boží skrze Ježiša, Pána nášho, Jemu nech je sláva od večnosti na veky.»

Svoj pastiersky list končí sv. pápež Klement slovami: «Aké blahonosné a podivné sú dary Božie už tu na zemi, najmilší! Život v nesmrteľnosti, skvelosť v spravodlivosti, pravda v slobode, viera v nádeji, zdržanlivosť v posvätení, všetko toto vstúpilo do našich predstáv. Čo je teda to, čo je pripravené vytrvalým? Stvoriteľ a Otec časov, Najsvätejší, pozná veľkosť a krásu toho! Teda bojujme, aby sme boli pripočítaní k tým, ktorí trpia i očakávajú Ho, aby sme boli účastnými na zasľúbených daroch. Ako sa to stane, najmilší? Keď naše zmýšľanie skrze vieru obracia sa k Bohu, a skúma, čo je Jemu milé a príjemné, keď plníme Jeho sv. vôľu a nasledujeme Ho na ceste pravdy; i keď odvrhujeme od seba každú nespravodlivosť a priestupok, lakomstvo, zvady, zlosť, úskoky, klamstvo, pošuškávanie, nenávisť Boha, spupnosť, pýchu, márnu česť a lásku k márnomyseľnosti. Lebo tí, ktorí činia toto, sú ohavnými pred Bohom; a nielen tí, ktorí činia podobné, ale i tí, ktorí schvaľujú ich skutky (C. 36).»

A končí týmito slovami: «Toto je cesta, najmilší, na ktorej nájdeme svojho Spasiteľa, Ježiša Krista, najvyššieho Kňaza svojich obetí, Ochrancu a Podporcu svojich slabostí. Skrze Neho pozdvihujme stály zrak k nebeskej výške, v Ňom akoby v zrkadle vidíme nemennú najvyššiu tvár Božiu! Skrze Neho boli otvorené oči nášho srdca! Skrze Neho chcel Boh dať nám zakúsiť nesmrteľné poznanie, ktoré je odleskom Jeho slávy (C. 45)!»

Tento dojímavý pastiersky list sv. pápeža Klementa I. dobre pôsobil v rozvadenej korintskej cirkevnej obci, lebo hneď zatíchol spor po jeho obdržaní a je tiež skvelým dôkazom pre primát rímskej pápežskej stolice už na úsvite sv. Cirkvi.

Sv. Klement, ktorý sa nedal zastrašiť krvavým prenasledovaním za panovania ukrutného Domiciána a trpezlivo niesol všetky nátlaky a nebezpečenstvá, vydýchol si pri zavraždení tyrana, ktorého sama manželka dala roku 96 zabiť, keď siahal i na jej život. Jeho nástupca, šľachetný Nerva, panoval mierne, vážil si kresťanov, poprial im pokoja a požadoval od nich a od Židov iba osobné dane, ako predtým cisári Vespasian a Títus. Sv. Klement usilovne pracoval slovom a svojím skvelým životom na povznesení sv. cirkvi v Ríme. Jeho horlivému účinkovaniu sa podarilo získať mnohých pohanov, ktorí sa zriekli modiel a stali sa nasledovníkmi Krista.

Roku 98 zomrel šľachetný Nerva a cisárom rímskym stal sa Traján, ktorého prijal Nerva za syna. Zo začiatku neprenasledoval kresťanov a panoval múdro i spravodlivo. Všemožne sa snažil, aby povzniesol moc a slávu Rímskej ríše: preto chcel neskôr i pozdvihnúť pohanskú bohoslužbu, ktorá veľmi poklesla a ktorá bola s vládou úzko spätá. Vydal rozkaz, ktorým sa zakazovali tajné spoločnosti – k takým spoločnostiam sa počítali pohanské úrady i tajné schôdzky kresťanov, v ktorých sa odbavovali Božie služby. Pohania začali zúrivo prenasledovať kresťanov a cisár Traján, ktorý sa oddal opilstvu, nebránil svojim úradníkom, aby mučili a vraždili nevinných kresťanov. Roku 100 začal i sám prenasledovať kresťanov, keď vydal prísny rozkaz proti Kristovým vyznávačom. Sv. Klement, známy ako hlava sv. Cirkvi, pokrstil premnohých vznešených Rimanov a bol uväznený. Cisár Traján vyniesol výrok súdu, že má obetovať štátnym bohom alebo ísť do vyhnanstva cez more do Chersonesu na Kryme. Sv. Klement nebol v rozpakoch pri vynesení súdu, naopak, ďakoval milostivému Bohu, že mu dal trpieť pre sv. vieru a vyvolil si vyhnanstvo.

Sputnaný okovami bol odvedený na Krym do mesta Chersonese pri Čiernom mori.

Vo vyhnanstve našiel sv. Klement 2000 kresťanov, ktorí tam boli tiež vypovedaní pre vyznávanie Krista Pána, aby pracovali v okolí v mramorových kameňolomoch. Nešťastní kresťania radostne privítali sv. pápeža ako anjela, poslaného z Neba. Úbohí väzni trpeli veľkú biedu a trápenie. V okolí, kde pracovali, nebolo pitnej vody, takže boli nútení donášať ju z ďaleka. Keď to počul sv. pápež, dal sa do skrúšenej modlitby. A hľa, uzrel na blízkom skalnatom vrchu baránka, ktorý hrabal prednou pravou nohou. Kresťania sa dali kopať na rozkaz sv. pápeža na tom mieste; ale márne, voda sa neukazovala. Sv. Klement teda prežehnal miesto, chytil rydlo a začal kopať v skale. A hneď vytryskol hojný prameň čerstvej vody.

Následkom tohoto zázraku sa obrátili na sv. vieru mnohí okolití pohania, borili svoje modlárske chrámy a začali stavať chrámy pravému Bohu.

Keď sa dopočul cisár Trajan, že sa v okolí Chersonesu vzmáhajú povážlivým spôsobom kresťania, vyslal ta úradníka menom Aufidianus a naložil mu prísne, aby nútil všetkými možnými prostriedkami kresťanov k zapretiu Krista Pána a Jeho učenia, a porúcal kresťanské chrámy. Nastalo krvavé prenasledovanie kresťanov na Kryme. Sv. pápež Klement povzbudzoval veriacich ku stálosti vo sv. viere. Mnohí kresťania boli hrozne umučení. Rímsky sudca sa nahneval na horlivého Božieho muža a vec oznámil Trajánovi, ktorý vydal rozkaz usmrtiť sv. pápeža. Aufidianus dal zviazať sv. Klementa, upevniť mu na hrdlo ťažkú železnú kotvu a zhodiť ho do Čierneho mora. To sa stalo dňa 23. novembra roku 101.

Kresťania, ktorí stáli na morskom brehu sa skrúšene modlili, aby im milostivý Boh poprial nájsť telo drahého duchovného otca. A Boh vyslyšal ich prosby. Ešte počas modlitby ustúpilo more na 3000 krokov od brehu. A hľa, objavilo sa im telo sv. Klementa v mramorovej priehlbine, ktorá vyzerala ako hrobová kaplnka a pri nej kotva. Nábožní kresťania vyzdvihli telo sv. Klementa a pochovali ho na blízkom ostrove v Čiernom mori neďaleko Chersonesu a neskôr vystavali nad jeho hrobom Boží chrám, v ktorom sa konávali Božie služby. Mnohé divy sa stali pri jeho ostatkoch a mnohí pútnici navštevovali chrám. V neskorších časoch bolo zničené mesto Chersonesos divokými kočovnými národmi a s ním bol zrútený chrám sv. Klementa a upadol do zabudnutia.

V deviatom storočí zavítal v tie kraje sv. Cyril, apoštol Slovanov, roku 861 našiel ostatky sv. pápeža Klementa, uložil ich do drahocennej schránky a nosil ich na svojich apoštolských cestách. Keď založil sv. Cirkev u Chazarov na Kryme, prišiel roku 863 so svojím bratom sv. Metodom na Veľkú Moravu, doniesol ostatky sv. Klementa so sebou, a spolu ohlasovali sv. Evanjelium a pokrstili celý národ. Roku 868 sa vybrali do Ríma aj s ostatkami sv. Klementa. Pápež Hadrián II. ich privítal so všetkými kňazmi. Ostatky sv. Klementa boli uložené s veľkou slávou do baziliky, ktorá bola v Ríme postavená k pocte tohoto nepremoženého sv. mučeníka už v piatom storočí a ktorá i dnes patrí k hlavným rímskym chrámom. Sv. Klement, ktorý patrí k apoštolským Sv. Otcom a ktorý býva od najstarších časov ako veľký mučeník pripomínaný v kánone sv. omše, napísal okrem spomenutého listu ku Korinťanom a okrem dvoch pripomenutých listov na mládencov a panny ešte i nasledujúce podľa svedectva ústneho podania: preklad listu svätého Pavla Židom; 5 listov dekretálnych; 10 kníh «Recognitiones (Poznania)»; 9 homílií; «Kánony (Canones)»; Ustanovizne apoštolské (Constitutiones apostol.)». Dejepisní spisovatelia sa však domnievajú, že od sv. Klementa pochádza iba list písaný Korinťanom.

Sv. Klement sa vyobrazuje v pápežskom rúchu, v pravej ruke drží knihu, na ktorej je znamenie sv. kríža, v ľavej palmovú ratolesť; vedľa neho je kotva, ako nástroj jeho mučeníckej smrti.

Modlitba

Ó Bože, ktorý nás obveseľuješ výročnou slávnosťou blahoslaveného Klementa, Svojho mučeníka a pápeža, popraj nám milostivo, aby sme i my, ktorí ctíme jeho narodenie, nasledovali cnosti jeho utrpenia. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)