Španielska občianska vojna začala pred 90 rokmi: Jej dejiny však dnes nepíšu víťazi, ale liberáli, marxisti a anarchisti (2. časť)

Branislav Krasnovský
23. júla 2026   Cirkev História   Prenasledovanie kresťanov

predchádzajúca časť:
Španielska občianska vojna začala pred 90 rokmi: Jej dejiny však dnes nepíšu víťazi, ale liberáli, marxisti a anarchisti (1. časť)

***

Brutalita komunistov a anarchistov bola patologická

Po nástupe k moci v roku 1931 vytvorili ľavicové frakcie, vystupujúce pod spoločným označením republikáni, po odstránení monarchie okamžite ovzdušie protikatolíckej nenávisti, ktoré vyvrcholilo vypaľovaním kostolov a chladnokrvným vraždením nespočetného množstva kňazov, biskupov, rehoľných sestier, seminaristov i laikov.

Dôkazov, ktoré po sebe zanechali, je viac než dosť. Nielenže sa ich nesnažili utajiť, ale bolo prakticky nemožné ich nevidieť. „Rojos“ (červení) vystavovali svoju cynickú brutalitu až do takej miery, že verejne ukazovali telá, ktoré vykopali z poškvrnených cintorínov, aby demonštrovali, že aj veriaci zomierajú a zostávajú mŕtvi.

Španielski biskupi vo svojom liste svetu napísali, že „politický režim demokratickej slobody bol rozvrátený svojvoľným konaním štátnych orgánov a zhovievavosťou vlády, ktorá potláčala vôľu ľudu“, až napokon pri parlamentných voľbách vo februári 1936 „napriek väčšine (viac než pol milióna hlasov nad ľavicou)mala pravica o 118 poslancov menej než Ľudový front, pretože hlasy celých provincií boli svojvoľne zrušené, čím bola už pri svojom zrode narušená legitimita parlamentu.“

Zároveň „iná mocnosť, Sovietsky zväz (ZSSR), spolupracovala so španielskymi komunistami prostredníctvom divadla a kina, zavádzaním cudzích spôsobov života a zvykov, prostredníctvom intelektuálnych manipulácií a materiálneho podplácania a pripravovala ducha národa na vypuknutie revolúcie, ktorú bolo možné predvídať takmer s úplnou presnosťou.“

Konkrétne „27. februára 1936, bezprostredne po víťazstve Ľudového frontu, nariadila sovietska Kominterna začatie španielskeho povstania a financoval ho mimoriadnymi finančnými prostriedkami. Prvého mája stovky mladých ľudí v Madride verejne zhromažďovali bomby, pušky, pušný prach a dynamit pre pripravovanú revolúciu. Šestnásteho mája toho istého roku sa v Ľudovom dome vo Valencii uskutočnilo stretnutie vyslancov Sovietskeho zväzu so španielskymi delegátmi Tretej internacionály. Deviaty bod ich dohody zveril madridskému výboru „Radios“ číslo 25 spolu s príslušníkmi polície úlohu odstrániť politické a vojenské osobnosti, ktoré mali zohrávať významnú úlohu v kontrarevolúcii. Medzitým dostávali revolučné milície od Madridu až po najodľahlejšie dediny vojenský výcvik a boli vyzbrojené v takom rozsahu, že po vypuknutí vojny mali k dispozícii približne 150 000 vojakov a ďalších 100 000 záložníkov.“

Na podporu svojho tvrdenia, že „vyvražďovanie ľudí a ničenie majetku komunistickou revolúciou bolo vopred naplánované“, biskupi uviedli aj to, že „krátko pred povstaním prišlo zo ZSSR 79 špecializovaných agitátorov. V tých istých dňoch Národná komisia marxistického zjednotenia nariadila vytvoriť revolučné milície v každom meste. Ničenie kostolov, alebo prinajmenšom ich zariadenia, prebiehalo systematicky a podľa vopred určeného plánu. V priebehu jediného mesiaca sa všetky kostoly stali nepoužiteľnými na verejné bohoslužby.“

Jednoznačným dôkazom, že takéto rozsiahle ničenie bolo vopred naplánované, sú podľa biskupov „desivé čísla. Hoci odhady ešte nie sú konečné, možno bezpečne povedať, že približne 20 000 kostolov bolo zničených alebo úplne vyplienených. Počet usmrtených kňazov, aj keď započítame iba diecézne duchovenstvo, dosahuje približne šesťtisíc. Poštvali na nich dokonca psov, prenasledovali ich až do hôr, bezohľadne ich vyhľadávali vo všetkých možných úkrytoch. Vo väčšine prípadov boli zabití bez akéhokoľvek súdu a bez vznesenia obvinenia – jedinou ich vinou bolo ich duchovné poslanie.“

„Mnohým odsekli končatiny alebo ich zohavili ešte pred smrťou; vypichovali im oči, odrezávali jazyky alebo ich strieľali z vyvýšených miest. Iných upálili zaživa, pochovali zaživa alebo ich zabili sekerami. Voči služobníkom Božím bola použitá najvyššia možná krutosť. Ženy boli znásilňované bez akejkoľvek úcty dokonca aj k tým, ktoré sa zasvätili Bohu. Hroby a cintoríny boli znesvätené. Toto dielo ničenia sa uskutočňovalo s bojovým pokrikom „Nech žije Rusko!“ pod zástavou medzinárodného komunizmu…“

Tým, ktorí tvrdili, že ak by sa Francisco Franco nepostavil na čelo povstania, desaťtisíce duchovných a katolíckych laikov by nezahynuli a mohli by naďalej slúžiť Cirkvi, biskupi odpovedali:

„Pravda je presne opačná: podrobný plán na uskutočnenie marxistickej revolúcie, ktorá by sa rozšírila do celého sveta, keby jej vo veľkej miere nezabránilo občiansko-vojenské hnutie, bol pripravený s týmito cieľmi: vyhladiť katolícke duchovenstvo a najvýznamnejších katolíckych predstaviteľov pravice, sovietizovať všetok priemysel a nastoliť komunizmus.“

Podľa biskupov to otvorene priznal už v januári toho roku v rozhlasovom vysielaní jeden z vodcov anarchistov:„Musíme povedať pravdu takú, aká je; ozbrojené sily nás predbehli, aby nám zabránili v rozpútaní revolúcie.“

Celosvetová dezinformačná kampaň, financovaná priamo z Moskvy, využila podľa autorov listu klasickú metódu ľavicovej propagandy – zvaliť tragédiu na samotnú obeť. Katolícka Cirkev sa tak ocitla na lavici obžalovaných, aby po zničení jej materiálnej prítomnosti bolo možné zničiť aj jej dobré meno. Preto podľa biskupov medzi omyly, ktoré je potrebné napraviť, patria aj ohovárania namierené priamo proti Cirkvi. Ako príklad uvádzajú tvrdenie:

„Cirkev bola obvinená, že sa bránila proti ľudovému hnutiu tým, že z kostolov urobila pevnosti, čím spôsobila masakrovanie duchovenstva a zničenie kostolov. Toto odmietame. Útok na kostoly bol náhly, takmer súčasný vo všetkých oblastiach a prebiehal súbežne s vraždením kňazov. Kostoly boli pálené preto, že boli domami Božími, a duchovní boli obetovaní preto, že boli služobníkmi Božími.“

Okrem toho, pokračujú biskupi: „Zo zahraničia sa nás pýtajú, či je pravda, že Cirkev v Španielsku vlastnila tretinu územia krajiny a že ľud povstal, aby sa oslobodil od jej útlaku. Cirkev nevlastnila viac než niekoľko bezvýznamných pozemkov, farských budov a škôl, pričom aj z tohto majetku sa štát nedávno zmocnil. Všetko, čo Cirkev v Španielsku vlastní, by nepokrylo ani štvrtinu jej potrieb a je určené na plnenie jej najsvätejších povinností.“

Propaganda a „Biely teror“

Vidíme, že občiansku vojnu v Španielsku nesprevádzali iba ozbrojené zrážky, ale aj intenzívna propaganda. Revolučné anarchistické a komunistické organizácie často využívali propagandu, zámerné skresľovanie udalostí, zamlčiavanie vlastných zločinov či šírenie nepravdivých informácií ako prostriedok na mobilizáciu obyvateľstva a získanie zahraničných sympatií. Manipulácia s faktami sa stala jednou z mocných zbraní konfliktu a jej dôsledky ovplyvňujú pohľad na španielsku občiansku vojnu dodnes.

Boj o interpretáciu udalostí tak prebiehal súbežne s bojom na frontoch. Kým v predchádzajúcej časti sme sa venovali najmä prenasledovaniu katolíckej Cirkvi a tzv. „Červenému teroru“, v tejto časti sa zameriame na vojenské operácie nacionalistov a na represie, ktoré nasledovali po ich víťazstvách a ktoré historiografia označuje ako „Biely teror“. Iba poznanie oboch strán konfliktu umožňuje lepšie pochopiť tragédiu španielskej občianskej vojny ako celku.

Podobne ako Sovietsky zväz poskytoval vojenskú pomoc republikánskej vláde a Spojené štáty, Veľká Británia či Francúzsko sa rôznymi spôsobmi zapájali do medzinárodného diania okolo španielskej občianskej vojny, aj nacionalistická strana vedená generálom Franciscom Francom získala významnú podporu zo zahraničia. Najvýznamnejšími spojencami nacionalistov sa stali nacistické Nemecko a fašistické Taliansko, ktoré poskytli vojenskú techniku, letectvo, výcvik, finančnú pomoc i dobrovoľnícke jednotky. Zahraničná intervencia výrazne ovplyvnila priebeh vojny a stala sa jedným z faktorov víťazstva nacionalistov.

Najznámejším symbolom nemeckej vojenskej pomoci bola Légia Condor (Legion Condor), vytvorená na jeseň roku 1936. Išlo o elitnú jednotku nemeckej Luftwaffe, doplnenú o tankové, delostrelecké a spojovacie oddiely. Počas vojny sa na Pyrenejskom polostrove vystriedalo približne 19 000 nemeckých vojakov a špecialistov. Okrem priamej bojovej činnosti získavali cenné skúsenosti s nasadením moderného letectva, ktoré neskôr využili počas druhej svetovej vojny.

Légia Condor sa zapojila do viacerých významných operácií vrátane bitiek pri Madride, Brunete, Teruele či na rieke Ebro. Najznámejšou akciou zostalo bombardovanie baskického mesta Guernica 26. apríla 1937, ktoré sa stalo jedným zo symbolov utrpenia civilného obyvateľstva počas občianskej vojny. Nemecká pomoc však nebola obmedzená iba na letectvo, zahŕňala aj dodávky tankov Panzer I, delostrelectva, protivzdušnej obrany, spojovacej techniky a vojenských poradcov.

Nemenej významnú úlohu zohralo fašistické Taliansko pod vedením Benita Mussoliniho. Do Španielska vyslalo Corpo Truppe Volontarie (CTV),ktorého stav počas vojny presiahol 70 000 vojakov. Taliansko poskytlo nacionalistom stovky lietadiel, tankov, obrnených vozidiel, delostreleckých zbraní i rozsiahle zásoby munície. Talianske jednotky bojovali na viacerých frontoch a významne sa podieľali na víťazstvách pri Malage, Santanderi či Aragóne.

Hoci talianske expedičné jednotky utrpeli citeľnú porážku v bitke pri Guadalajare v marci 1937, ich celkový prínos pre nacionalistické vojská zostal významný. Okrem bojových operácií zabezpečovali námornú podporu v Stredozemnom mori, chránili zásobovacie trasy a poskytovali Francovmu režimu logistickú aj materiálnu pomoc. Podobne ako nemecké jednotky, aj talianska armáda získala v Španielsku cenné skúsenosti s moderným spôsobom vedenia vojny, ktoré neskôr využila počas druhej svetovej vojny.

Postup nacionalistických vojsk sprevádzali od samého začiatku občianskej vojny rozsiahle represie, ktoré historiografia označuje ako „Biely teror“ (Terror Blanco). Ich cieľom bolo nielen vojensky poraziť republikánske jednotky, ale aj zlikvidovať politické a revolučné zázemie protivníka. V oblastiach obsadených nacionalistami dochádzalo k hromadným zatýkaniam, vojenským súdom, popravám i mimosúdnym likvidáciám osôb podozrivých zo spolupráce s republikánmi, anarchistami, komunistami či ďalšími ľavicovými organizáciami. V mnohých prípadoch boli zajatci po urýchlenom vypočutí popravení, najmä počas prvých mesiacov vojny.

S „Bielym terorom“ bývajú najčastejšie spájaní generáli Emilio Mola, Gonzalo Queipo de Llano, Juan Yagüe a v širšom zmysle aj Francisco Franco ako vrchný veliteľ nacionalistických vojsk. Mola už v lete 1936 vydával rozkazy požadujúce nekompromisný postup voči odporcom, Queipo de Llano preslávili tvrdé rozhlasové prejavy a represie v Andalúzii a Juan Yagüe je dodnes spájaný s masovými popravami po dobytí Badajozu. Franco niesol ako hlava nacionalistického tábora politickú zodpovednosť za systém represií, ktorý pokračoval aj po skončení občianskej vojny.

„Biely teror“ sa neskončil víťazstvom nacionalistov 1. apríla 1939. Represie pokračovali aj počas prvých rokov Francovho režimu, keď vojenské tribunály odsúdili desaťtisíce bývalých republikánov na tresty smrti alebo dlhoročné väzenie. Intenzita represií bola najvyššia v rokoch 1939 – 1945, postupne sa zmierňovala, no politické prenasledovanie odporcov režimu pretrvávalo v rôznych formách až do Francovej smrti v roku 1975.

Tisíce republikánov, anarchistov a komunistov po porážke utiekli najmä do Francúzska, Mexika, Sovietskeho zväzu a ďalších krajín Latinskej Ameriky. Francov režim ich považoval za nepriateľov štátu a španielske bezpečnostné zložky ich monitorovali prostredníctvom diplomatických zastúpení, policajných kontaktov a spravodajských sietí. Počas druhej svetovej vojny režim spolupracoval s vládou vo Vichy pri vydávaní niektorých republikánskych utečencov späť do Španielska. Po roku 1945 sa spravodajská činnosť sústreďovala najmä na sledovanie exilových organizácií, ktoré sa snažili koordinovať odpor proti frankistickému režimu zo zahraničia.

Pár slov na záver

Španielska občianska vojna (1936 – 1939) patrí k najvýznamnejším a zároveň najtragickejším udalostiam európskych dejín 20. storočia. Konflikt medzi republikánskou vládou podporovanou socialistami, komunistami, anarchistami a ďalšími ľavicovými silami na jednej strane a nacionalistickým táborom generála Francisca Franca na strane druhej sa stal nielen zápasom o politickú budúcnosť Španielska, ale aj ideologickým konfliktom medzi revolučným marxizmom a tradičným kresťanským spoločenským poriadkom. Občianska vojna si vyžiadala približne pol milióna obetí a stala sa predohrou ešte ničivejšieho konfliktu – druhej svetovej vojny.

Osobitnou kapitolou tejto vojny bolo rozsiahle prenasledovanie katolíckej Cirkvi v oblastiach ovládaných republikánskymi revolučnými milíciami. Počas „Červeného teroru“ boli systematicky ničené kostoly, kláštory a náboženské pamiatky, zatiaľ čo tisíce biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok i veriacich laikov prišli o život len preto, že zostali verní katolíckej viere. Cirkev neskôr mnohých z nich vyhlásila za blahoslavených a svätých ako mučeníkov viery. Napriek tomu zostáva otázka náboženského prenasledovania počas španielskej občianskej vojny mimo Španielska často zatienená politickými interpretáciami konfliktu a dodnes patrí medzi najdiskutovanejšie témy modernej európskej histórie.

Žiaľ, v poslednej dobe sa rozhodli španielski socialisti znova jatriť rany španielskej spoločnosti a liečiť si svoje socialistické komplexy exhumáciou ostatkov generála Francisca Franca a zakladateľa falangy José Antonia Prima de Riveru.

Exhumáciu ostatkov generála Francisca Franca iniciovala vláda socialistického premiéra PedraSáncheza. Po dlhom právnom spore ju v septembri 2019 definitívne povolil španielsky Najvyšší súd a 24. októbra 2019 boli Francove pozostatky vyzdvihnuté z baziliky v Údolí padlých (Valle de los Caídos, dnes Valle de Cuelgamuros) a prevezené na cintorín Mingorrubio-El Pardo, kde bola pochovaná aj Francova manželka Carmen Polová.

Pedro Sánchez označil exhumáciu za ukončenie „historickej anomálie“ a symbolický krok španielskej demokracie. Argumentoval tým, že v demokratickom štáte by diktátor nemal byť pochovaný v štátnom monumente, ktorý môže byť vnímaný ako miesto jeho oslavy.

Na druhej strane proti exhumácii vystúpila Francova rodina, časť historikov, viaceré konzervatívne politické strany a niektoré katolícke kruhy. Tvrdili, že ide o politické otváranie starých rán občianskej vojny a že vláda využíva otázku historickej pamäti na súčasný politický zápas. Spor sa dostal až pred Najvyšší súd, ktorý napokon dal vláde za pravdu.

Exhumácia Franca nebola posledným krokom. Vláda Pedra Sáncheza následne prijala Zákon o demokratickej pamäti (Ley de Memoria Democrática), premenovala Valle de los Caídos na Valle de Cuelgamuros, nechala z tohto miesta v roku 2023 exhumovať aj zakladateľa falangy José Antonia Prima de Riveru a pokračuje v premene celého areálu na pamätník venovaný obetiam občianskej vojny a frankizmu, mŕtvi katolíci sú teda u socialistov opätovne menej ako mŕtvi komunisti a ľavičiari.

Katolícka tradícia učí, že dejiny nemožno hodnotiť selektívne ani podľa momentálnych politických potrieb. Každá obeť občianskej vojny si zaslúži úctu a kresťanské pochovanie bez ohľadu na to, na ktorej strane konfliktu stála. Zároveň však Cirkev nemôže mlčať o systematickom prenasledovaní viery, pri ktorom boli zavraždené tisíce biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok i laikov len preto, že boli katolíkmi. Ak sa historická pamäť sústreďuje iba na jednu časť tragédie a druhú odsúva do úzadia, prestáva byť hľadaním pravdy a stáva sa nástrojom ideologického zápasu.

Práve preto mnohí katolíci prijali so znepokojením zásahy do Údolia padlých a ďalšie kroky sprevádzajúce politiku historickej pamäti. Kresťanské zmierenie totiž nevyrastá z odstraňovania symbolov alebo prepisovania minulosti, ale z poctivého pomenovania viny všetkých strán, z úcty k mŕtvym a z odpustenia, ktoré je možné iba tam, kde sa nezamlčuje pravda. Pamätníky by preto nemali slúžiť ako bojisko súčasných politických sporov, ale ako tiché pripomenutie ceny, ktorú národy platia, keď brat pozdvihne zbraň proti bratovi.

PDF (formát pre tlač)