Sors et consors. Čo nás jedna byzantská modlitba môže naučiť o Eucharistii (Tretia časť)

Lucia Laudoniu
17. apríla 2023   Cirkev   Eucharistia

predchádzajúce časti:
Sors et consors. Čo nás jedna byzantská modlitba môže naučiť o Eucharistii (Prvá časť)
Sors et consors. Čo nás jedna byzantská modlitba môže naučiť o Eucharistii (Druhá časť)

***

Pokiaľ je kňaz alter Christus, komunikant sa účasťou na sviatosti stáva Christus minor, alebo, lepšie povedané, christophorus (nositeľom Krista).

Celá ľudská bytosť sa mení na artophorium (svätostánok) podľa vzoru Panny Márie, ktorá nosila pod srdcom živého Spasiteľa ako v bohostánku.

Obeta sĺz

Slová byzantskej modlitby Credo, Domine et confiteor pripomínajú Kristovej Cirkvi, že duša milujúca pokánie sa Pánovi neprotiví, nech je akokoľvek hriešna.

„Et sicut non abhorruisti os sordidum meretricis osculantis intemeratos pedes tuos: sic, Domine Deus meus, ne abhorreas me peccatorem, sed ut bonus et clemens, dignare me participem fieri Sanctissimi Corporis et Sanguinis tui.“

„Nepohŕdaj mnou hriešnym, Pane Bože môj, ako si nepohrdol nečistými ústami hriešnice (pobehlice), ktorá bozkávala tvoje nepoškvrnené (neporušené) nohy, ale urob ma účastníkom Najsvätejšieho Tvojho Tela a Krvi, (lebo si) dobrý a láskavý.“

Text Ioannikija Baziloviča kladie na miesto akuzatívu plurálu intemeratos nie celkom synonymný tvar illibatos, adverbium sic nahrádza ita a spojenie participem fieri sa mení na participem effici.

Voľba akuzatívu illibatos (pedes) je vzhľadom na pôvod tohto slovesa (in a libo) veľmi zaujímavá. Libácia v starom Ríme predstavovala rituálne odlievanie určitého nápoja (spravidla vína) na počesť bohov.

V prenesenom zmysle ďalej symbolizuje obeť (prelievanie) sĺz za niekoho (lacrimas alicui libo). Hriešnica obmyla Kristove nohy slzami. Spôsob, akým to vykonala, v podstate zodpovedal antickej náboženskej libácii (libatio, libamentum), ktorú Kristovi, jedinému pravému Bohu, dovtedy nepreukázal nikto.

S tým úzko súvisí obetný charakter bozku. Úkon bozkávania ikon, dobre známy každému kresťanovi z východorímskeho kultúrneho okruhu, má okrem neodmysliteľného aspektu lásky aj sakrificiálny rozmer. S nadprirodzenou silou bozku sa zoznamujú už deti. V rozprávkach býva bozk činiteľom premeny a nositeľom života, vitae portans.

Naše pery sformované takmer do tvaru ruže už čakajú na nebeskú eucharistickú včelu, aby opelila kvet našich úst svojou milosťou.

Slová – sviece na svietniku gramatiky

Konštantínopolský patriarcha svätý Ján Zlatoústy utkal nasledujúce slová našej modlitby ante communionem z nití dokonalej ľútosti:

„Deus noster, condona, ignosce, remitte mihi peccatori, quaecumque in te admisi, voluntaria et involuntaria; sive sciens, sive ignorans; seu verbo, seu opere, seu concupiscentia commiserim: omnia mihi indulge, ut bonus et clemens, intercessionibus intemeratae et semper Virginis Matris tuae.“

„Bože náš, prepáč, zmierni a odpusť mne hriešnemu všetky moje hriechy, ktorými som sa voči tebe previnil dobrovoľne či nedobrovoľne, vedome či nevedome, slovom alebo skutkom či žiadostivou túžbou. Všetko mi odpusť na príhovor tvojej Prečistej a vždy Panenskej Matky, ako dobrý a láskavý.“

Taliani hovorievajú traduttore – traditore (prekladateľ – zradca). Preklady sa občas podobajú na znečistené okuliare, cez ktoré nie je možné vidieť všetky odtiene originálu…

Lexikálne rozdiely medzi Erazmovou a Bazilovičovou redakciou byzantskej liturgie na tomto mieste však nie sú zásadné. Táto modlitba sa v latinských zbierkach objavuje s incipitom Deus noster (Bože náš) a rovnako Deus meus (Bože môj). Formula omnia mihi indulge je často prítomná v podobe indulge mihi cuncta. Hypotetické sloveso dulgere, z ktorého sa pravdepodobne sformovalo indulgere, nie je doložené in corpore klasickej latinčiny, ale vďaka predpokladanému etymologickému vzťahu ku gréckemu adjektívu ενδελεχής (nepretržitý, perpetuálny, pretrvávajúci) nás nabáda k trpezlivosti. Odpustenie je proces, ktorý môže trvať dlhý čas (longe). Je školou trpezlivosti, v ktorej každý z nás niekedy prepadol.

K Bohu sa kráča po schodoch odpustenia a slovesá condona, ignosce (Bazilovič napísal relaxa) a remitte sú ako tri schody, ktoré vedú k Božiemu trónu… Variabilita latinských slovies vzťahujúcich sa na akt odpúšťania pripomína svietnik plný sviec, ktoré medzi sebou súperia v intenzite svojho svetla.

Odpustenie pod jazykovou lupou

Condonare charakterizuje darovanie (donare) niečoho z milosti, vzdanie sa niečoho podstatného a dôležitého v prospech druhého. Identickým významom „dýcha“ neskorolatinské perdonare zahniezdené v Danteho literárnom hniezde.

Odpúšťajúci človek sa vzdáva práva na hnev (vrátane toho spravodlivého a oprávneného), odpúšťajúci Boh si viac neuplatňuje otcovské právo naveky zatratiť márnotratného syna a zašliapnuť svoje stvorenie ako mravca v tráve.

Kým condonare aj perdonare akcentujú význam odpustenia ako nezaslúženého daru, ignoscere v sebe skrýva ďalší rozmer: ten, kto odpúšťa, nemá ustavične pamätať na krivdu a má sa správať, akoby sa skutok nestal, ignorovať ho. Preložiť staré známe pravidlo „odpustil som, ale nezabudol“ pomocou ignoscere nie je možné, pretože toto latinské sloveso (kompozitum in a noscere, teda brať na vedomie) vyjadruje stav oslobodenia, keď spáchaný skutok už spí v hrobe zabudnutia.

Neschopnosť odpustiť býva spojená s vyvolávaním fantóma zlých spomienok. Slovesá remittere, respektíve dimittere, naznačujú riešenie, ktoré spočíva v odoslaní (mittere) ducha zlej spomienky tam, kam patrí – do minulosti, ktorú už nezmeníme a do Božieho milosrdenstva, v ktoré máme dúfať.

Relaxare, naopak, učí, že odpustenie je vlastne úľavou. Aj slovenské sloveso relaxovať sa narodilo na tejto latinskej posteli. Cicero chcel občerstviť svojho ducha náukou (doctrina relaxare), kresťan uľavuje svojmu srdcu pomocou Eucharistie.

Lieči aj zabíja

Záver byzantskej liturgickej modlitby hovorí o tom, že sväté prijímanie skutočne lieči dušu aj telo. Nie je náhradou za pozemské lieky, ale pôsobí vo vyššom zmysle:

„Indemnatum (alebo incondemnatum) me custodi, ut sumam pretiosum et immaculatum Corpus tuum ad medelam animae et corporis. Quoniam tuum est regnum, et virtus, et gloria: Patris, et Filii, et Spiritus Sancti: nunc et semper, et in saecula saeculorum. Amen.“

„Chráň ma pred odsúdením (bez odsúdenia ma zachovaj), aby som prijal (požíval) tvoje vzácne (nadovšetko cenné) a nepoškvrnené Telo na uzdravenie duše i tela. Lebo tvoje je kráľovstvo i moc i sláva, Otca i Syna i Ducha Svätého, teraz i vždycky až na veky vekov. Amen.“

Mnohé liturgikony obsahujú formulku prevzatú z modlitby svätého Bazila Veľkého:

„Domine, ne fiat mihi in iudicium aut in condemnationem communio tuorum sanctorum mysteriorum, sed in sanationem animae et corporis.“

„Pane, nech mi prijatie tvojich svätých tajomstiev (sviatostí) nie je na súd alebo zatratenie (odsúdenie), ale na vyliečenie (uzdravenie) duše a tela.“

Znie to hrozivo: sviatosť oltárna má moc uzdraviť, ale aj odsúdiť človeka na smrť. Je to však naozaj tak? Srbský pravoslávny vladyka Irinej (Bulović) vo svojej štúdii z roku 2020 Sväté prijímanie – Liek nesmrteľnosti, ktorá bola publikovaná aj v slovenskom jazyku, pomocou teologicko-pastoračnej analýzy spoľahlivo vyvrátil námietku, že Eucharistia môže byť transmiterom infekčných chorôb. Na dušu toho, kto pristupuje k Božiemu oltáru s opovážlivou neúctou, s výsmechom, bez viery a bez najmenšej túžby spoznať pravdu, mala fide a s rúhaním vlka v ovčom rúchu, tváriac sa pritom bezúhonne a zbožne, však pôsobí ako jed…, pokiaľ Boh nerozhodne inak.

Sväté prijímanie má podľa báčskeho biskupa Irineja dve dimenzie – božskú (divina gratia, pôsobenie Najsvätejšej Trojice) a ľudskú (eticko-asketickú, súvisiacu s vnútornou dispozíciou človeka). Každý, kto často pristupuje k svätému prijímaniu, vie, že nikdy nebude dokonale disponovaný. Tajomstvo transsubstanciácie i napriek svojej scholastickej presnosti pôsobí mimo empirickej skúsenosti človeka.

Vyššie uvedený verš (indemnatum me custodi…) však nehovorí o tom, že komunikant má porozumieť podstate Eucharistie. Má si však uvedomovať jej účinky a strániť sa svätokrádeže.

Liturgické caveat

Na obaloch rôznych chemických produktov nesmie chýbať varovanie, ktoré upozorňuje spotrebiteľa, že zaobchádzanie s nejakou látkou alebo zlúčeninou predstavuje bezpečnostné a zdravotné riziko. Či nie je Eucharistia viac, než výsledok artificiálnej laboratórnej reakcie? Keď si dávame pozor pri práci s bežnou chémiou, prečo sme takí ľahkovážni v otázkach duchovne zdravého prístupu k Eucharistii?

Podceňovanie modlitebného caveat, aby sme nekráčali ku kalichu in iudicium aut in condemnationem, je nerozumnosťou vedúcou až k ohrozeniu vlastnej spásy. Táto veta je duchovným výstražným trojuholníkom – upozorňuje na duchovné riziká spojené s podceňovaním veľkosti sviatostných darov, ktorý pre nás pripravil Spasiteľ.

Opačným extrémom je blasfemické preceňovanie konsekrovaných darov, akoby boli Arabeliným prsteňom alebo magickou matériou, ktorá „musí“ vždy liečiť, nech sa deje čokoľvek…

Je vhodné vychádzať z predpokladu, že Eucharistia sprostredkúva duši zjednotenie sa s Kristom až na – nazvime to – genetickej úrovni, via sanguinem.

Byzantská liturgická lyžička – dar z nebies

V roku 2016 obohatila knižný trh výborná liturgická syntéza Tomáša Mrňávka Vývoj a struktura liturgie sv. Jana Zlatoústeho. Autor, gréckokatolícky kňaz, dôsledne analyzuje byzantské liturgické reálie. K spôsobu prijímania Najsvätejšej oltárnej sviatosti otec Mrňávek uvádza nasledovné:

„Ještě v roce 691 trulánský koncil (kán. 101) potvrzuje starobylou praxi, podle které věřící přijímali proměněný chléb na dlaň pravé ruky položené na levé ruce ve tvaru kříže a tak si jej podali do úst.“

Z uvedenej citácie vyplýva, že prijímanie na ruku malo vo východných Cirkvách odlišný priebeh a atmosféru, než je tomu v súčasnej rímskokatolíckej praxi.

Stojí za pripomenutie, že komunikant mal dlaň zvyčajne prikrytú šatkou, ktorá symbolizovala Kristov pohrebný rubáš, respektíve plienky v betlehemských jasliach, takže konsekrovaná partikula prosfory sa priamo nedotýkala dlane laika, ako je tomu dnes.

Otec Mrňávek správne poznamenáva, že liturgická lyžička (po latinsky cochlear – úžitkový predmet v tvare slimačej ulity, κοχλῐ́ᾱς) má pôvod v sýrskom prostredí a v ostatných oblastiach kresťanského Východu sa stáva normou v 9. a 10. storočí.

Autor cituje príbeh o Saracénovi, ktorý do kresťanského chrámu zavliekol svoje ťavy. Zostal na svätej liturgii a uvidel, že prosfory sa pod rukami kňaza zmenili na zabité dieťatko. Prestrašený vyznávač Mohameda bol svedkom mystického podávania tela Božieho Dieťaťa do úst veriacim pomocou lyžičky. Toto rozprávanie zaznamenáva v jednej zo svojich kázní mních a bojovník proti ikonoklazmu svätý Gregor Dekapolita. Lyžička na podávanie Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi do úst je teda súčasťou nebeského zjavenia, ktoré spôsobilo obrátenie Alahovho služobníka.

Pravoslávny svätec a kanonista 18. storočia Nikodémos Hagiorita (ὁ Ἁγιορείτης, Svätohorec), ktorý sprostredkoval grécky hovoriacemu svetu preklad ignaciánskych duchovných cvičení (Πνευματικά γυμνάσματα), bol toho názoru, že zavedenie eucharistickej lyžice v byzantskej tradícii je priamo Božou vôľou. Nikodémos tvrdí, že prípady zneužitia svätého chleba na zlé účely sa množili a urážali Pána Ježiša, až sa situácia stala neúnosnou. Model prijímania na ruku mal preto ďaleko od patristického ideálu, ktorý sa mu pripisuje tempore hodierno.

Žeravý uhlík

Legitimita byzantského úzu podávať zhromaždenému ľudu (σύναξις) konsekrovaný chlieb na lyžičke a do úst sa zdôvodňovala tiež biblickým veršom z Izaiáša o rozpálenom uhlíku (carbo ardens, Iz 6,6):

„Et volavit ad me unus de seraphim, et in manu eius calculus, quem forcipe tulerat de altari.“

„I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, čo kliešťami vzal z oltára.“

Horiaci uhlík, ktorý východní Otcovia radi stotožňujú s eucharistickým Kristom, serafín nevložil prorokovi do rúk, ale dotkol sa ním jeho úst, čo sa dozvedáme z nasledujúceho verša (Iz 6,7):

„Et tetigit os meum et dixit: Ecce tetigit hoc labia tua, et auferetur iniquitas tua, et peccatum tuum mundabitur.“

„Dotkol sa mi úst a povedal: Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený!“

Je pozoruhodné, že grécke pomenovanie eucharistickej lyžičky (λαβίδιον, λαβίς) zodpovedá názvu rukoväte klieští (λαβή). Priama súvislosť s Izaiášovým videním je teda preukázateľná i jazykovým dôkazom.

Záver nášho článku o modlitbe Credo, Domine et confiteor bude patriť pohľadom do dejín. Stručne si priblížime dejinné metamorfózy byzantských modlitieb ante communionem a zoznámime sa so slovenskou redakciou tohto textu.

PDF (formát pre tlač)