Povinná vojenská služba – Kde sa vzala a prečo ju „temný“ kresťanský štát nepoznal až do Francúzskej revolúcie?

Branislav Michalka
7. júna 2025   Politika   Komentár

A už opäť víria bubny, paličky tancujú po natiahnutých blanách a verbovači pokroku volajú do zbrane. Tí, ktorí sa kedysi zubami-nechtami vyhýbali povinnej vojenskej službe zostarli o tridsať rokov a zrazu pocítili neodbytné nutkanie vybaviť iným to, čoho sa s takým potešením zriekli. Všetky prestarnuté pravdo-láskové húsenice hipíkov, big-beatov, undergroundov, puňkov a rebelov bez bázne a hany z roku 1989, ktoré sa po svojom voľno trhovom zakuklení vyliahli ako čarokrásne eurofilné, transatlantické, liberálne a neokónske motýle, ohlasujú z tribún, redakcií aj obrazoviek znovuzavedenie povinnej vojenskej služby.

Kam sa podeli slová nanajvýš pravde a láske oddaného dramatika Václava Havla, ktoré nám vojačikom v Brne roku Pána 1989 zvestoval, že treba zrušiť povinnú vojenskú službu, pretože v nej nevidí žiaden zmysel? Kde sú jeho sľuby, že nebudeme členmi žiadnych vojenských paktov? To všetko, podobne ako aj ďalšie lepidlá na dezolátny plebs, vyrábané v pokrokových sľubotechnách, vzali so sebou lanské snehy a odplavili do najväčšieho mora na planéte – do mora nikdy nesplnených politických sľubov.

Povinná vojenská služba – stredoveký prežitok?

Avšak, keď už sa chystáme na tú vojenskú parádu (autor ako slobodník v zálohe), tak by nezaškodilo trochu sa jej pozrieť na koreň a zúbok. Pretože, ak nás pamäť neklame, tak od 19. storočia všetci pokrokoví a nanajvýš liberálni bojovníci proti vojnám, armádam a vojenskej službe, čiže myšlienkové mamičky súčasných euro-liberálov a euro-ľavičiarov (ktorí sa ešte v roku 1968 išli potrhať od angažovanosti pri protestovaní proti vojne vo Vietname a pri pálení povolávacích rozkazov) neustále omieľali niečo o armádach, vojenských službách, masakrovaní miliónov a vojnách ako o pozostatkoch starého temného sveta minulosti, feudálnych prežitkov, o stredovekom barbarstve, ako o návrate do minulosti.

Ako to teda je? Snáď by nás naše hviezdy pokroku a inkluzívnej otvorenosti nechceli predsa vrátiť zavedením povinnej vojenskej služby do temných osídiel stredovekého tmárstva, ktoré sa im tak protiví? Bože uchovaj, ani nápad. To sa len vracajú k svojej osvedčenej revolučnej a pokrokovej armáde, ktorej vznik sa nedatuje v hlbinách stredovekého útlaku, ale naopak – jej história je krátka, kratučká (ako hovoril cvrček Buratinovi o jeho myšlienkach) a má len niečo cez 200 rokov. Povinnú vojenskú službu porodila, ako svoje milované dieťa, Francúzska revolúcia v roku 1789. Môžete preto pokojne spávať, nič stredoveké ani temné sa tu nedeje.

Pôvod a príčiny mobilizácie občianskej masy, sťa potravy pre nenásytné vojnové hrdlo, nepochopíme nikdy, pokiaľ sa budeme pozerať na dejiny optikou demokratických, liberálnych a ľavicových revolucionárov, ktorí účelovo vykresľujú dejiny ako neustály vývoj ľudstva k lepšiemu, smerom od horšieho, samozrejme. V tejto schéme sa všetky demokratické elementy v dejinách pri spätnom pohľade vykresľujú ako kontinuálny odporcovia vojenských konfliktov, agresie, expanzie a militarizmu. A živly konzervatívne ako milovníci odpudivej armádnej zábavy.

Zvyčajná predstava je taká, že do boja sa hrnú konzervatívne živly, kým demokrati a pokrokári sú trpnými obeťami týchto reakcionárskych chúťok. Realita je však, keď sa na ňu pozrieme v dejinách zblízka, trochu iná, ba priam opačná. Konzervatívne sily sú v štáte skôr domasedi, ktorí sa vojne bránia a pokrokári a demokrati ju obľubujú.

Stavovská spoločnosť: šľachta bojuje – roľník orie

Keď sa pozrieme na dejiny stredoveku, tak zistíme, že vojna a armáda boli vysoko špecializované činnosti, ktoré sa týkali len šľachty. Niečo také ako povinnú vojenskú službu pre všetkých mužov, o ženách, ako je tomu napríklad v Izraeli ani nehovoriac, stredovek nielenže nepoznal, ale ani nechápal. Kresťanské stavovské usporiadanie spoločnosti rozdelilo obyvateľstvo na štyri základné kategórie: šľachtu, duchovenstvo, mešťanov a roľníkov a z nich len šľachta mala vojenskú povinnosť. To so sebou prinášalo, ako všetko v našom živote, svoje výhody aj nevýhody. Pre roľníkov, čiže väčšinu obyvateľstva, to však znamenalo, že vojna nie je ich záležitosťou a nemajú povinnosť nijako sa jej zúčastňovať. A to dokonca ani odovzdávaním potravín a ubytovaním armády.

Pri materiálnej podpore armády si často ľudia pletú stredovek s novovekom, ako nakoniec aj v iných záležitostiach, napríklad vo veci nevoľníctva v Uhorsku, ktoré vzniklo až v novoveku po Dóžovom povstaní, avšak ľudia ho majú zafixované ako stredoveké tmárstvo a scénky pálených dereší, okolo ktorých tancujú šťastní roľníci sú interpretované ako definitívny koniec stredoveku v Uhorsku.

Rovnako si pletú rozmach armád počas renesancie a protestantskej revolúcie, prvé príznaky štátneho dirigizmu a potláčanie stredovekej autonómie a partikularizmu počas nástupu novovekého absolutizmu so stredovekom. Jeden príklad stredovekej nezávislosti a autonómie za všetky: počas krížovej výpravy proti Albigéncom sa celá križiacka armáda Šimona z Montfortu rozhodla ubytovať v lokalite čo najbližšie pri meste, ktoré sa chystala obliehať. Kronikár predchnutý zápalom boja proti heretikom si však trpko sťažuje na miestnych sedliakov, ktorí odmietli poskytnúť armáde ubytovanie a jedlo, rozumejme – za peniaze, takže sa musela presunúť ďalej, kde boli ochotní im za peniaze tieto veci poskytnúť.

Predstavme si, žeby si niečo podobné – proti štátnemu záujmu – dovolili ľudia v novoveku. Už z bežného čítania Grimmelhausenovho Simplicia Simplicisima alebo španielskych pikareskných románov je nám jasné, žeby z daných dedín a sedliakov zostali len zmienky v kronikách.

Tak my vám to bojovanie dovolíme, aby bola tá rovnosť

S demokratizáciou spoločenského života, s prelínaním stavov a príchodom renesancie a protestantizmu, začína mobilizácia más, dynamizácia spoločnosti, centralizácia a samozrejme triumf slávi vynikajúca finta protestantskej aristokracie, ktorá v podstate vynálezom ľudu, ľudového jazyka v liturgii, laicizácie a podpory meštianstva vykonala nádherný kopernikovský obrat, v ktorom jej zostali zachované (ba ešte posilnené) stredoveké privilégiá, ale povinnosti boli presunuté na ďalšie stavy. Katolíckej Cirkvi ukradli majetok, ale povinnosti prenechali kňazom, ktorých majetkovo a mocensky riadili. Vojenskú česť a slávu zase poskytli aj mešťanom (zatiaľ), ale ponechali si šľachtické výhody.

Ide o rovnakú fintu všetkých elít už od antiky: presunúť zodpovednosť za riadenie a povinnosti šľachty na nižšie vrstvy, ale moc si uchovať. To je skutočná podstata demokracie, obzvlášť novovekej. Všetky výhody sa odrazu ocitnú na strane elity a z jednej povinnosti roľníka – živiť šľachtickú vrstvu bojovníkov, ktorí museli zomierať a organizovať za vlastné peniaze armádu, sa stali nespočetné povinnosti bez reálnej moci. Vrátane povinnosti narukovať do armády a bojovať. A to už ani nie za to, aby neboli zničené lokálne hospodárske a panovnícke záujmy najvyššieho majiteľa štátu – kráľa, ktorý si svoj majetok patriarchálne chránil, ale za záujmy anonymnej elity, ktorá roľníka (alebo dnes postsedliaka) pod rôznymi abstraktnými heslami a zastretými záujmami posielala do vojny v iných, vzdialených a cudzích štátoch.

Postupná erózia stredovekých kresťanských pravidiel štátu a spoločenského života, ktorá každému stavu vyhradzovala špecifické povinnosti a práva, sa s nástupom novovekého pokroku šírila čoraz hlbšie do štruktúry vtedy ešte kresťanských štátov a pripravovala pôdu na krásne demokratické oslobodenie. Armády 17. a 18. storočia, už síce dostatočne osvietené a pokrokové (akoby aj nie, keď ich riadili takí libertíni ako Fridrich II. alebo Karol XII.), sa však ešte trápili tým, ako zladiť zvyšky kresťanského stavovského štátu s potrebou stále väčších, racionálnejších, nekresťanskejších a efektívnejších armád. Vo svojej zaostalosti si ešte nevedeli predstaviť taký typ štátu, ktorý by umožňoval uchmatnúť každého roľníka z jeho stavovského priestoru a odlifrovať ho do armády.

Namiesto toho vznikali mimoriadne rafinované postupy verbovania vojakov. Od štrngania mincami a opíjania cez zapojenie krásnych veštíc predpovedajúcich vojakom slávu a bohatstvo (Fanfán Tulipán) až po klasické lúpežné nájazdy, pri ktorých si verbovači vypomáhali v cudzích štátoch únosmi statných junákov. Fridrich II. Pruský napríklad obľuboval Horné Uhorsko, kde zháňal dostatočne vysokých a lacných adeptov do svojej osobne gardy, ktorých by mu jeho obyvateľstvo nebolo ochotné poskytnúť.

Revolúcia volá do zbrane

To všetko však bolo len nesystémové príštipkárenie, ktoré stále ignorovalo novú dobu a žilo v reziduách stredovekých predstáv, že vojna je záležitosťou elít. Až konečne zaviala nad našimi hlavami zástava demokracie a francúzsky revolucionár definitívne oslobodil ľud od jeho stavovského privilégia – kašľať na vojnu. Okamžite ako zrušili dvanásť francúzskych lokálnych parlamentov a zaviedli centralizmus, ktorý im umožnil pracovať „efektívnejšie“, čiže prijímať zákony, dane a reformy bez zbytočných prieťahov a lokálneho odporu, rozhodli sa revolucionári zaviesť skvelú novinku, ktorú mali všetci demokratickí občania nového oslobodeného sveta s radosťou privítať – povinnú vojenskú službu.

Nechýbali dokonca ani obligátne frázy o tom, že to, čo bolo kedysi výsadou spupnej aristokracie sa konečne dostane aj im. Budú môcť s jasotom na perách a so skvelým pocitom v srdci skapať za sladkú Republiku, namiesto toho, aby hnili (a žili) niekde na poli, v temnote starého režimu. To bolo radosti. A ešte aj voľby k tomu, ktože by už odolal?

Avšak našli sa aj čierne ovce, plné tmárskych predsudkov. Konkrétne obyvatelia kraja Vendée, kde vzniklo povstanie proti revolúcii. A ako vzniklo? Tak, že do kraja prišiel oznam o povinnej vojenskej službe pre všetkých mužov v určitom veku. To bola primárna príčina najznámejšieho rojalistického povstania vo Francúzsku. Šokovaní roľníci vôbec nechápali prečo by mali ísť do armády a bojovať. Armáda mala samozrejme záujem o mladých a zdatných členov rodín, ktoré s nimi však mali úplne iné plány, tak ako počas celých „temných“ stáročí. Pochopiteľne, s takými reakcionármi sa nebude sloboda maznať (podobne ako ani dnes na Ukrajine) a rovno ich začali zatýkať, chytať a arestovať. To sa miestnym akosi nepáčilo, slovo dalo slovo, palica palicu a už sa to mlelo.

V iných regiónoch však boli občania buď ideovo vyspelejší alebo ustráchanejší a tak vznikla prvá demokratická a revolučná armáda na základe všeobecnej brannej povinnosti. A slávila úspechy, takže všetci naokolo si potom hovorili: to je ale pekná armáda, samý talent a mladá krv. Navyše došlo k zaujímavému efektu, ktorý nikto predtým nepredpokladal a s ktorým odvtedy pracujú všetky demokratické a masové armády: pri všeobecnom záťahu verbovacej siete sa v nej ocitli skryté vojenské talenty, ktoré by sa inak nikdy neprejavili.

Kto nemá masovú demokratickú armádu, je zaostalý tmár

Keď Napoleon potom prevzal revolučnú armádu, vďaka brannej povinnosti najväčšiu v danej dobe, začal z obuvníkov, tesárov a úradníčkov sústružiť maršalov, akých svet nevidel. Povinná vojenská služba, nech bola akokoľvek v rozpore s dovtedajšou kresťanskou tradíciou, slávila svoj triumf, takže postupne, chtiac či nechtiac, ju museli zaviesť všetky štáty, ktoré si chceli uchovať aké-také tempo pri pokrokovom cvale za krajšími zajtrajškami. Len Británia, pokrytecká ako vždy, pravý to predobraz liberálnej demokracie, sa celé 19. storočie dušovala, že povinná vojenská služba nie je liberálna a je slobodymilovných občanov nehodná, aby ju v roku 1915, keď už jej tieklo do topánok bez škrupúľ zaviedla. Na veľké začudovanie svojich občanov, ktorí dovtedy také radosti nepoznali a nemali žiaden výcvik. Preto ich v začiatkoch mohli udivení a vzorne masovo aj pokrokovo vycvičení Nemci kosiť guľometmi, pričom nechápavo hovorili svojim veliteľom, že už na tie jatky nemajú nervy.

Model osvietenej demokracie anglosaského typu, ktorá svojim občanom v čase mieru navráva, že sa ich vojna netýka (pretože na prípadnú pacifikáciu domáceho obyvateľstva stačí aj profesionálna armáda a polícia), aby im potom pri prvej kríze so sladkým úsmevom oznámila, že vojenská služba sa ide znovu zaviesť, sa presadil takmer vo všetkým moderných štátoch po roku 1990, keď sa rozpadla ďalšia z bášt pokroku – Sovietsky zväz. Hra na dobrovoľnosť a slobodu sa však, zdá sa, končí, a to nielen v oblasti vojenskej služby.

Najtristnejšie však nie je to, že Demokracia a Revolúcia odhodili svoje masky a zase sa začínajú správať tak, ako sa vždy správali: v mene abstraktnej slobody násilím mobilizujú masy, centralizujú, cenzurujú, naháňajú zradcov slobody, usvedčujú reakcionárov a snáď sa dočkáme aj nejakej tej gilotíny, ale to, že nevinní truhlíci, ktorí už možno čoskoro dostanú v obálke povolávací rozkaz budú vo svojich úvahách presvedčení, že sa k nám vracia temný stredovek a niekto nám siaha na našu sladkú demokraciu a slobodu.

PDF (formát pre tlač)