O živote večnom

4. januára 2026   Cirkev

„Spravodliví pôjdu do večného života.“
(Mt 25,46)

Svätá Dorota sotva vyrástla z nevinného detinského veku, už i v ďalekom svete bola známa jej náboženská horlivosť. Miestodržiteľ, pohan, dal si ju predviesť a zakázal jej opovážiť sa rozširovať vieru Ježiša Nazaretského, lebo že ju tak dá mučiť, ako ešte ani jedného človeka netrápili. Dievča mu bez strachu odpovedalo: „Mňa darmo strašíš. Radšej ma už daj mučiť a zabiť, aby som sa čím skôr dostala k srdcu môjho božského ženícha.“

Miestodržiteľ sa zarazil nad touto neobyčajne smelou odpoveďou. Pristúpil bližšie a zvedavo sa spýtal: „Kto je ten ženích, po ktorom túžiš? – „Nuž, keď to už chceš vedieť, poviem ti, že mojím ženíchom je ten Ježiš Nazaretský, o ktorom si teraz hovoril. Žil tu na zemi, potom bol pribitý na kríž, lež vstal z mŕtvych, potom vystúpil na nebesia, aby svojim nasledovníkom pripravil miesto v rozkošnej záhrade, kde stromy ustavične rodia, polia sa neprestajne zelenajú, ľalie a ruže večito kvitnú.“

Dosť! – okríkol ju miestodržiteľ – mňa s detskými bájkami nebalamúť, lež mi odpovedz: Chceš obetovať bohom? „Nechcem!“ odvetila dôstojne.

Vtedy miestodržiteľ odovzdal ju katom. Títo ju obesili za nohy, telo jej fakľami pálili, jeden mladý z tých katov povedal Dorote: „Keď sa dostaneš do raja, potom mi odtiaľ pošli z tamojších jabĺk a ruží.“ Sotva vyriekol posledné slovo, krásny mládenec zjavil sa pred nimi, v jednej ruke držal ružu a v druhej jablko priniesol a podal oboje tomu posmievajúcemu sa mladému katovi: „Toto ti posiela ženích Doroty zo svojej záhrady.“ Kat na to padol k nohám panny-mučenice a s plačom zvolal: „Verím v život večný.“

Ako tento pohanský mladík, tak i my každodenne kolenačky modlime sa: „Verím v život večný.“ Lež či viete, čo je ten život večný? Aký je tam život? Koľko viem, vysvetlím vám. Počúvajte!

Ešte i tomu červíkovi je život drahý; keď sa ho dotýkajú, skrúti sa, ukazuje sa akoby bol zdochnutý, len aby si ochránil život. Každý živočích miluje, úzkostlivo stráži svoj život: ten zmrzačený žobrák, ktorý len horko-ťažko vláči svoje dokaličené telo, práve tak chráni svoj život, ako ten zdravý boháč, ktorého dni v blaženosti plynú. Čo všetko nevykoná človek, aby čo len na piaď predĺžil svoj život: užije i tie najhorkejšie lieky, podrobí sa i tej najbolestivejšej operácii, minie polovicu svojho majetku, aby ešte na pár dní polátal svoj život. Žiť, a to naveky chce žiť človek. Bárs deň po deň vyvaľujú sa ľudia spomedzi nás, snáď nieť miesta na zemi ani na piaď, kde by nepráchniveli kosti zomrelých, a predsa túžime po večnom živote.

Táto do nás zaštepená túžba po večnom živote nás učí, šepká nám: „Za pozemským životom musí byť aj iný život“, pretože naše srdce sa s tým neuspokojí, s ľudskou dôstojnosťou sa neporovnáva, svätosti Božej to odporuje, aby človek na spôsob zvieraťa vydýchol svoj dych a v nivoč sa obrátil. Ako slnečnica k slnku hľadí až do zvädnutia, tak i naše srdce túži po večnom živote až do svojho posledného úderu. Túto svoju vieru vyznávame každý deň vo „Verím v Boha“: „Verím v život večný.“ Ježiš Nazaretský, jednorodený Syn Boha Otca riekol a túto svoju náuku i svojou krvou spečatil: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život.“ (Jn 10,27–28)

Z týchto slov Krista Pána, drahí moji, môžete i to vyrozumieť, že život večný bude v Nebi, duše zatratených síce tiež nezomrú, lež ich život večný je večným trápením.

Keď ešte okrem Boha ničoho nebolo, vraví Sv. Písmo, najprv stvoril Pán Boh Nebo (Gn 1,1). Do Neba usadil anjelov. Boh vie, koľko tisíc rokov už mohlo stáť Nebo, keď konečne stvoril i človeka. A síce preto stvoril človeka, aby zaplnil miesta padlých anjelov. Tretina anjelov stala sa diablom, diablov vyhnal z Neba a týchto miesto zaujmú spasení ľudia.

Kde je to Nebo? Nevieme, len tušíme podľa slov Sv. Pavla, ktorý hovorí, že bol uchvátený až do tretieho neba (2Kor 12,2). Prvé nebo je v povetrí, druhé medzi hviezdami a tretie najvyššie v sláve Božej. V sláve Božej slnkom je Ježiš, mesiacom Preblahoslavená Panna Maria, hviezdami anjeli a svätí. To božské slnce, žiara Ježiša Krista zažne také svetlo v duši spasených, že rozumieť budú všetky tajomstvá Božie, pochopia všetko učenie našej svätej viery, z tvári do tváre uvidia Najsvätejšiu Trojicu, to božské chápanie, toto nebeské pozeranie bude im pôsobiť nevysloviteľnú blaženosť, roznieti v nich lásku serafínov: uvidia a milovať budú Boha, v tom spočíva život večný.

Veľkí páni, králi svojich verných sluhov na starobu oslobodia ich od služby, pošlú ich na odpočinok, preto však vydajú im celý ich plat. Tak činí Pán Boh i s nami: po pozemských bojoch a trápeniach povolá nás na odpočinok a dá nám sebe podobnú odmenu, život večný. Čím ťažší boj, čím väčšie trápenie sme pretrpeli, tým väčšia bude pláca v odpočinku; v Nebi všetci budeme blažení, lež nie rovnako. Asi tak treba rozumieť túto nerovnakosť, ako keď jeden otec má viac synov a každému dá zhotoviť nové šaty: ten malý školák len tak sa teší svojim šatočkám, ako ten syn-šuhaj svojmu zvrchníku, ani mu na um nepríde závidieť svojmu staršiemu bratovi preto, že šaty jeho staršieho brata sú z väčšieho kusa zhotovené. Tak je to i v Nebi. Nemluvňa je v kráľovstve nebeskom menším, než napríklad sv. Cyril a Metod, ktorí priniesli Slovákom písmo; kajúci lotor je menším, než sv. Peter, ktorý pre Ježiša pribitý bol na kríž.

Táto menšia alebo väčšia dôstojnosť svätých spočíva v tom, že jeden lepšie pozná a miluje Boha než druhý, lež preto tam niet žiadnej závisti, žiadnej zvady, každý je spokojný so svojím podielom, teší sa vyznačeniu vyššie postaveného. Taká láska, taká svornosť panuje v Nebi, že aj tí jeden od druhého najvzdialenejší tisíckrát viac sa milujú, ako tu na zemi rodičia svoje dietky. Akí blažení budeme vtedy: tam v živote večnom po tak dlhom, bolestnom rozlúčení opäť sa zídeme!

Ja som už počul takúto pochabú reč: „Čo tam po tom, nech sa hoci i na posledné miesto dostanem, len nech do Neba prídem.“ Takto len lenivý kresťan hovorí, len strach pred Peklom z neho rozpráva. Kto len polovičato chce, ten nechce nijako. Keď si už môžeme voliť, zvoľme si to väčšie, čo preň priam do konca sveta trpieť musíme, aby sme sa čím bližšie dostali k drahému a láskavému Srdcu Ježišovmu v živote večnom. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)