O materinstve našej svätej Cirkvi

9. novembra 2025   Cirkev

„Poď ukážem ti nevestu Baránkovu!“
(Zjv 21,9)

S milosťou Ducha Svätého viera sv. Petra apoštola a láska sv. Pavla apoštola do jednej spoločnosti zhromaždila celý svet, a táto spoločnosť sa nazýva Cirkvou. Boh Syn založil, Duch Svätý utvrdil a títo dvaja apoštoli rozšírili Cirkev katolícku. Cirkev katolícka je božskou ustanovizňou, lež to i vidieť na nej! Nebolo, niet a ani nebude jej podobného ústavu na zemi. Ako vznešeným menom ju ctíme, keď ju našou matkou voláme, zaslúži si toto pomenovanie, aby som vám ho obšírnejšie vysvetlil.

Šťastlivé dietky našej matky Cirkvi, bratia, dávajte pozor na moje slová, kým vám vysvetlím, prečo voláme Cirkev našou matkou.

Blaženosť rodinného života završujú dietky, na hlavu ženy rodenie kladie korunu materstva, keď obdarí strom človečenstva novým pukom. Lež dušu toho malého človeka už pri jeho príchode na tento svet špiní tmavá škvrna, o ktorej žiaľne hovorí kráľovský žalmista: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (Ž 51,7). Vtedy pristupuje naša dobrá duchovná matka, Cirkev svätá, ku kolíske dieťaťa, okúpe ho v milostnej vode krstu, akoby preporodí to dieťa a snehobielym rúchom milosti Božej odeté nemluvňa odovzdá jeho rodičom, otec blažene bozkáva svoje dieťa, matka vrúcne vinie ho k svojim obživujúcim prsiam, pokrvní mu prinášajú pozdravenia, Cirkev svätá však zapíše si ho medzi svoje údy; sv. krst, akoby zlatá obrúčka spája údy Cirkvi sv. katolíckej.

Ó, ty, drahá Matka, Cirkev Kristova, čím sa ti mám odslúžiť, že si i mňa prijala medzi svoje dietky. Milujem ťa úplným citom svojho srdca, viniem sa k tebe celou oddanosťou svojej duše, úctivo sa korím pred dôstojnosťou tvojho materstva!

Sotvaže dieťa prichádza na svet, hneď za pôžitkom plače, dychtivo za podávanými prsiami svojej matky. K dojčiacej matke podobá sa Cirkev sv., naša matka: mliekom slova Božieho kŕmi svoje dietky. Nezabúda i na ubiedených, do všetkých krajín i medzi úbohých pohanov posiela svojich kňazov, aby i tí požívali Slovo Božie. Lež s týmto sa ešte neuspokojuje nás živiaca sv. Cirkev; prestiera stôl, na hostinu zhromaždí svoje dospelé dietky, mannou, z Neba zostúpiacim chlebom, telom Kristovým živí hladujúcich. Ako keby túto drahú hostinu už bol videl ten prorok v Starom zákone, ktorý nadšene zvolal: „Chlieb z neba si im dal, všetku rozkoš v sebe majúci“ (porov. Múd 16,20)

Drahá naša matka, dajže nám piť z mlieka Slova Božieho, daj nám jesť z tela Kristovho. Silou tohoto drahého pokrmu a nápoja nech dôjdeme do kráľovstva nebeského.

Pohliadnite na matku, keď ide o život jej dieťaťa. Celé týždne prebdie pri svojom dieťati, s obavou lež i s láskou podáva mu lieky, úzkostlivo hladká jeho horúce čelo. S takouto obavyplnou láskou bdie nad nami naša duchovná matka, sv. Cirkev katolícka: očisťujúcou vodou krstu zmýva nám duševné rany; ak nás choroba zloží na posteľ, posiela svojich sluhov, aby nás potešili. Požehnanie dáva umierajúcemu, po smrti posväcuje náš prach.

Požehnáva naše vinice a siatiny, aby ťažké strapce a plné klasy odmeňovali mozole pracujúceho ľudu. Keď sa zatvoria nebeské rieky a sucho hrozí smrťou hladom národom, vtedy prosíme o dážď. Počas nákazlivých chorôb plače v chrámoch a skrúšene prosí, aby Pán Boh odvrátil trestajúcu metlu nákazlivých chorôb. Jej modlitba je milá pred Bohom, lebo veď Cirkev naša je nepoškvrnenou snúbenicou Ježiša Krista. „Pod ukážem ti nevestu Baránkovu.“ (Zjv 21,9)

Mám to povedať, že túto dobrú matku, Cirkev Kristovu máme si ctiť a milovať?

Neveriaci ľudia hocikde po uliciach potupujú cirkevné obrady a posmech si z nich činia, vymýšľajú proti nej lži: my však bráňme ju smelo, neohrozene proti týmto útokom, ak bude potrebné, i za cenu života, za krv svojho srdca: „Nie mu je Boh Otcom, komu je Cirkev nie matkou.“

V Ríme nad hrobom sv. Petra je postavený jeden z najväčších chrámov sveta. V jeho strede, pod kupolou stojí oltár vyznávania, pod oltárom spočívajú ostatky sv. Petra, pred ním dňom i nocou stovky svetiel horia, vôkol kŕmia sa tisíce pútnikov, každé sa tam modlí: „Verím v Boha“, preto sa hrob apoštola po latinsky nazýva „Confessio“, po slovensky „vyznanie“. Pridružme sa k tým šťastlivým pútnikom, vyznávajme svoju vieru, preukážme, že sme poslušné dietky našej matky, sv. Cirkvi rímskokatolíckej. Prosme Ducha Svätého, aby nás až do smrti zachoval v lone jedinej svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)