Nepoškvrnené počatie v rôznych prameňoch katolíckej viery

Univ. Prof. P. Mag. Dr. Gašpar Friethoff OP.
8. decembra 2022   Cirkev

Pravdu o Máriinom nepoškvrnenom počatí, ktorým bola od dedičného hriechu a od prvej chvíle svojho počatia božskou pomocou Všemohúceho Boha, vzhľadom na Kristove zásluhy uchránená; našiel Pius IX. v prameňoch katolíckej viery, ako to sám na vyzvanie malineského biskupa vysvetľuje v samotnej vieroučnej bule:

„… ktorú (náuku) podivne objasňujú a dokazujú slová Božie, ústne podanie, hodné úcty, ustavičné zmýšľanie Cirkvi, zvláštny súhlas katolíckych biskupov a veriacich a význačné akty a konštitúcie našich predchodcov.“

Slová Božie – dva zdroje vo Svätom písme

Pápež uvádza dve miesta z Písma svätého: Genezis 3,15 a Evanjelium svätého Lukáša 1,28, ale aj s vysvetlením ústneho podania (tradície). Prvé miesto podľa podania Vulgáty znie takto:

„A Pán Boh povedal hadovi: Že si to učinil, … nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou a medzi tvojím semenom a jej semenom; ona pošliape tvoju hlavu, a ty číhať budeš na jej pätu.“

Ale pôvodný text miesto „ona“ obsahuje „ono“ (čo sa teda nevzťahuje na ženu, lež na semeno); a podobne v prvom aj v druhom člene používa to isté slovo „číhať“, takže celok vyzerá takto:

„Že si to učinil: nepriateľstvo položím medzi tebou a ženou a medzi tvojím semenom a jej semenom; ono číhať bude na tvoju hlavu, a ty číhať budeš na jej pätu.“

Každý vidí, že tu je prirovnanie, takže čo sa v prvej časti vraví, inými slovami sa opakuje v druhej. Nepriateľstvo je medzi človekom a hadom, čo sa upresňuje tak, že človek sa usiluje nohu položiť na hlavu hada, a zase had sa pokúša zahryznúť do päty svojej ohrozovateľky. Teda čo sa hovorí v prvej časti vety, je skutočne plasticky zobrazené v druhej, no nič viac. Preto sa nijako nedá dokazovať zo slov Vulgáty slovo „ona“ alebo slovo „pošliapať“, a preto celá závažnosť vyplýva zo samotnej prvej časti.

Jednako treba upozorniť, že Boh ustaľuje nepriateľstvo ako trest pre hada: a že sa tu preto bezpochyby tými slovami hadovi nesľubuje víťazstvo, lebo to by nebolo trestom! A tak zo samotnej prvej časti, v ktorej sa vraví, že Boh kladie nepriateľstvo medzi hadom a ženou a medzi semenom prvého a druhej, dokazujeme, že Boh ako trest pre hada dáva víťazstvo žene a jej semenu nad hadom s jeho potomstvom.

Ale táto žena v doslovnom zmysle, nezdá sa byť inou ženou ako Evou. Lebo menom Eva (Chawwa) nie je označená v predchádzajúcom texte ani v bezprostredne nasledujúcom, ale až neskoršie, keď už sú ľudia vyhnaní z Raja. No predtým sa tá, ktorú voláme Evou, uvádza len ako „žena“ (Issjä). Ak teda v celom kontexte pod týmto menom rozumieme tú, ktorú voláme Evou, tak aj v tomto texte by sme mali takto rozumieť a nie inak.

No jednako najlepší a najväčší Boh sa môže prihovárať aj vecami, ktoré riadi, ako chce. Preto v Písme svätom nielenže slová naznačujú veci, ale aj veci, slovami naznačené, môžu zasa značiť iné veci, a tak vzniká duchovný zmysel, ktorý skutočne aj je zmyslom, ktorý Boh, pôvodca Písma svätého, zamýšľa. Ale sami od seba nemôžeme poznať, kde je taký duchovný zmysel, ktorý Boh zamýšľa, keďže všetko závisí od Božieho zámeru. Preto len vtedy máme pripustiť duchovný zmysel, keď je známy buď z iného miesta Písma svätého alebo z iného prameňa božského zjavenia, totižto z ústneho podania!

Že teda naozaj v tomto božskom výroku jedna vec, naznačená slovami, tzn. Eva, zase značí inú vec, tzn. Máriu, a to tak, že víťazstvo, ktoré v texte a závažnosťou textu je prisľúbené žene a jej semenu, bude Máriino s jej semenom, to čerpáme z ústneho podania, na ktoré poukázal najvyšší cirkevný učiteľ pápež Pius IX.

Už vyššie sme sa museli odvolať na výklad Pia IX., ktorý uviedol v bezprostrednom súvise so samotným definovaním tohto článku viery a ako sme povedali, na žiadosť biskupov, že ústne podanie – tradícia vždy práve takto chápalo citované Božie slovo:

„Jasne a zrejme bol predpovedaný milosrdný Vykupiteľ ľudského pokolenia, totižto jednorodený Syn Boží Ježiš Kristus, a spolu s tým aj bolo mimoriadne vyjadrené samotné nepriateľstvo oboch (aj ženy) voči hadovi.“

Podobne vysvetlíme dôkaz z Evanjelia svätého Lukáša (1,28). Preto zasa Pius IX. vraví:

„Cirkevní Otcovia a spisovatelia (…) učili, že toto zvláštne a slávnostné pozdravenie, ktoré nikdy inokedy nebolo počuť, ukazuje, že Božia Rodička bola stolicou všetkých božských milostí a ozdobená všetkými darmi (charizmami) božského Ducha, ba temer nekonečnou pokladnicou a nevyčerpateľnou priepasťou týchto darov, takže nikdy nebola pod prekliatím a spolu so Synom sa zúčastnila na večnom požehnaní, a tak si zaslúžila, aby od Alžbety, ovplyvnenej božským Duchom, počula: Požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod života tvojho.“

Preto ani z prvého ani z druhého textu sa sama osebe nedá odvodiť pravda nepoškvrneného počatia, avšak je tam obsiahnutá tvarovo (formálne), aj keď zastrene. Lebo ak predpoveď čítame tak, ako ju tradícia čítala, a práve keď pripustíme nepoškvrnené počatie; vtedy pochopíme dokonalé Máriino víťazstvo nad hadom. Inak by totižto nevíťazila ona, lež diabol. A práve tak ani Anjelské pozdravenie a Alžbetino požehnanie rovnako nepochopíme, ak nepripustíme nepoškvrnené počatie; lebo inak by Mária podliehala dedičnému prekliatiu a nemala účasť na večnom požehnaní.

Ústne podanie (tradícia), hodné úcty

Je zrejmé, že v Cirkvi neverilo sa vždy explicitne v článok viery o Máriinom nepoškvrnenom počatí. Ba naporúdzi máme dišputy, ktoré sa po stáročia tiahli, ako sme vyššie povedali. Ale ani prvé ani druhé neprekáža. Preto Pius IX. výslovne učí:

„Ani z božských Písem ani z ústneho podania a hodnovernosti Otcov nemožno nič oprávnene predložiť, čo by akokoľvek odporovalo výsadnej prednosti takej veľkej Panny.“

Pápežský doklad v prvých náčrtoch uvádzal a spomínal mnohé veci, ktoré boli vynechané, aby vieroučná bula nemala ráz akejsi doktorskej dizertácie alebo polemického spisu. No aj tak ostali niektoré veľmi dôležité veci. Text dokladu ukazuje, že keď cirkevní Otcovia a spisovatelia používajú protikladné prirovnanie, ktoré sme vyššie spomínali, tak Máriinu svätosť prirovnávajú s tou, z ktorej sa Eva tešila pred hriechom, alebo aj so svätosťou samého Krista. Ale odvoláva sa najmä na veľmi bohaté názvoslovie, ktoré zvyčajne tak vyvyšuje Máriinu svätosť, že vecne vylučuje aj náznak hriechu. Doklad medzi inými uvádza tieto:

ľalia medzi tŕním,
vonkoncom nedotknutá zem,
raj nevinnosti,
bez akejkoľvek nákazy hriechu,
neporušená,
nepoškvrnená,
najutešenejšie miesto nevinnosti,
bezúhonná,
vždy požehnaná,
nevysychajúci strom,
krajšia nad krásu,
svätejšia nad svätosť,
ľúbeznejšia nad ľúbeznosť,
svätejšia nad cherubov atď.

A opakujem: Nejde o to, žeby v takom názvosloví bolo vyjadrené nepoškvrnené počatie; lebo to je otázka skrytosti významu a jeho rozvinutia. Ale ide o to, či v tomto názvosloví je vecne obsiahnuté Máriino výsadné postavenie. A o tom netreba pochybovať.

Ustavičné zmýšľanie Cirkvi

Ustavičné zmýšľanie Cirkvi sa najviac zračí v slávení samotného sviatku, ktorý slávili dávno pred slávnostným vyhlásením dogmy, ako aj dnes na celom svete slávime sviatok Nanebovzatia, ktoré ešte nie je slávnostne vyhláseným článkom viery. (Text bol písaný ešte pred rokom 1950, pozn. red.)

Pôvod sviatku Nepoškvrneného počatia musíme hľadať vo východnej cirkvi, v ktorej ho nezaviedli pre nejaký vieroučný základ, ale len na doplnenie okruhu mariánskych sviatkov. Už dávno slávili sviatok Počatia svätého Jána Krstiteľa (dňa 23. septembra), ktorý zaviedli pre zvesť z Evanjelia svätého Lukáša. Podobná správa o anjelovi, ktorý prináša zvesť Máriiným rodičom, je v apokryfnom Evanjeliu Jakubovom. A tak podobne so sviatkom svätého Jána zaviedli podobný sviatok Najblahoslavenejšej Panny Márie a to na 9. decembra.

Teda príčinou oboch sviatkov, totižto svätého Jána Krstiteľa a Najblaženejšej Panny, bolo anjelské zvestovanie, no na slávenie tých sviatkov vplývali aj ďalšie dva rôzne prvky: po prvé zázrak, keď neplodná matka sv. Jána počala, a po druhé sám cieľ počatia, tzn. potomstvo, ktoré Boh vyvolil pre veľké veci. Postupne sa dôraz kládol na samu Božiu starostlivosť, ktorú Boh má o toto potomstvo; preto je jasné označenie oboch počatí: sväté, božské, slávne.

Lež Božská Prozreteľnosť v prípade vlastnej Matky Božej je zvlášť vyjadrená uznávaním ustavičnej svätosti Najblahoslavenejšej Panny Márie a napokon v rozvinutom priznaní počiatočnej svätosti. Aj mená sviatku zodpovedajú stupňovanému zdôrazňovaniu, a tak najprv bolo Anjelské zvestovanie svätej Anne, neskôr Počatie u svätej Anny, naostatok Počatie Blahoslavenej Panny Márie.

Prvé hodnoverné svedectvo (asi z konca 7. storočia alebo na začiatku nasledujúceho) o slávení tohto sviatku vo východnej cirkvi je svedectvo svätého Andreja Krétskeho, v ktorom sa hovorí o počatí u Božej starej matky Anny. V 9. storočí mali ho aj Gréci v Taliansku, v 9. alebo 10. storočí v Írsku, v 11. storočí aj v Anglicku, kde ho volali Máriiným Ctihodným počatím; z čoho je jasné, že slávili sviatok samotného počatia, hoci nevieme, prečo sa má volať ctihodným, či pre svätosť a či pre zázrak.

Keď Normani vtrhli do Anglicka, zanikol tento sviatok, lež v nasledujúcom storočí bol obnovený, a vtedy s istotou vieme, že tam slávili Nepoškvrnené počatie (Eadmer). Avšak na kontinente nebola vôľa, aby bolo všeobecne slávené a sv. Bernard, inak Márii vášnivo oddaný, veľmi obviňoval Lyončanov, ktorí sa usilovali o zavedenie tohto sviatku. A v nasledujúcom storočí svätý Tomáš Akvinský tvrdil, že rímska Cirkev ho nikdy neslávila, lež len trpela, že iné cirkvi ho slávili. Vtedy začali nezhody odporcov a obhajcov, avšak nakoľko sa vzmáhala nábožná mienka, šírilo sa zároveň aj slávenie sviatku, ktoré naostatok bolo predmetom dišputy rovnako, ako aj samotné Nepoškvrnené počatie.

Svedectvá pápežov

Nakoľko ide o samotný sviatok, rímski pápeži opätovne dali svoje rozhodnutia, či už o slávení, či o zveľadení slávnosti a či už o schválení cirkevných hodiniek, v ktorých sa výslovne pripomína Máriina výsada: Sixtus IV., Lev X., Klement VII., Pavol III., Sixtus V., Klement VIII., Pavol V., Urban VIII., Alexander VII. podobne pod menom alebo názvom Nepoškvrneného počatia postavili oltáre a kaplnky, schválili rehoľné spoločnosti alebo bratstvá alebo ústavy; alebo dali odpustky a výsady na slávenie sviatku, na modlitbu cirkevných hodiniek alebo zúčastnenie sa na svätej omši. Okrem spomenutých tak učinili aj ďalší: Inocent VIII., Július II., Hadrián VI., Pius V., Gregor XIII., Gregor XV., Klement XII., Klement XIII., Klement XIV., Pius VI. a Pius VII.

Žiaľbohu, nezhoda medzi odporcami a obhajcami nábožnej mienky neostala vždy v hraniciach lásky, ako sme už vyššie spomenuli; preto Sixtus IV. vydal povestnú bulu Gravenimis, ktorej ustanovenia viacerí Sixtovi nástupcovia museli obnoviť. Sixtus odsudzuje ako mylné, bludné a pravde veľmi cudzie tvrdenia podaktorých, ktorí vyhlasujú, že všetci tí, ktorí sa pridŕžajú nábožnej mienky alebo si ju privlastňujú, smrteľne hrešia alebo sú kacíri; že ťažko hrešia tí, ktorí slávia ofícium Nepoškvrneného počatia a ktorí počúvajú reči tých, čo potvrdzujú túto nábožnú mienku. Podobne zavrhuje všetky knihy, v ktorých sú takéto tresty. No kára aj tých, ktorí by sa odvážili tvrdiť, že opačná mienka je kacírska, alebo že ťažko hrešia, ktorí vyhlasujú, že Mária nebola nepoškvrnene počatá. Lebo Cirkev nemôže trpieť takýchto cenzorov, keďže rímska Cirkev a Apoštolská stolica ešte nerozhodla.

Tridentský snem, 19. všeobecný, obnovil Sixtov dekrét, ale ako sme povedali, nadto výslovne vyhlásil, že do tohto dekrétu, v ktorom ide o dedičný hriech, nemieni zahrnúť blahoslavenú a nepoškvrnenú Pannu Máriu, Božiu Rodičku. No jednako rozpory sa zväčšili aj po 19. všeobecnom sneme a to tak, že mnohí biskupi znova požadovali rímske rozhodnutie. Svätý Pius V. dúfajúc, že rozpory skončia, v bule Super speculam Domini nariadil, aby nabudúce vo všetkých rečiach a pri zhromaždeniach, na ktoré prichádzajú muži a ženy, zachovávalo sa úplné mlčanie o celej tejto otázke; len učenci mohli spolu rokovať, no zato platil aj Sixtov dekrét.

Pavol V. do istej miery zmenil Piovo nariadenie; zakázal v rečiach, pri vyučovaní, pri vývodoch a pri všetkých takých verejných schôdzkach hájiť mienku, že Mária bola v dedičnom hriechu počatá. Avšak aj keď bolo dovolené predpokladať opačnú nábožnú mienku, predsa len sa nemalo útočiť na mienku o hriešnom počatí. Kým teda svätý Pius V. prikázal úplne mlčať o celej otázke, Pavol V. nariadil mlčať len o nepriaznivej mienke (bula Sanetissimus). Gregor XV. v bule s tým istým menom rozšíril dekrét aj na súkromné rozhovory! A tak Alexandrovi VII. nebolo už ťažko po obnovení spomenutých dekrétov odsúdiť všetky knihy, ktoré vyjadrovali pochybnosť o nábožnej mienke alebo o sviatku Nepoškvrneného počatia (Sollicitudo omnium ecclesiarum).

Následne Klement XI. sviatok vyhlásil a celej Cirkvi ho nariadil ako sviatok zasvätený. Ale veľmi dôležité bolo rozhodnutie Leva XII. Totižto v celom období vedeckého skúmania aj viacerí tomisti, najmä otcovia dominikáni, boli za dogmu o Nepoškvrnenom počatí, a to tým viac, čím viac sa nábožná mienka šírila v Cirkvi. Avšak predsa aj mnohí dominikáni ako teraz, tak aj vtedy prísahou viazaní pridŕžať sa náuky svätého Tomáša mysleli, podlá môjho presvedčenia celkom nesprávne, že svätý Tomáš neuznával náuku o Nepoškvrnenom počatí; a preto aj keď osobne radi by sa boli pridŕžali nábožnej mienky, mysleli, že svedomie ich viaže, aby nábožnú mienku odmietali. A tak Lev XII. vyhlásil, že aj keď zložili prísahu, nenarušia ju, ak sa budú pridŕžať mienky priaznivej o Nepoškvrnenom počatí. Tým rozpory prakticky prestali!

A potom Benedikt XIV. v bule Mulierem pulchram, plným právom mohol tvrdiť, že rímska Cirkev po celý čas dišputy ustavične priala nábožnej mienke o Nepoškvrnenom počatí. Preto aj celkom oprávnene Pius IX. v bule Ineffabilis Deus neodvoláva sa len na Písmo sväté a ústne podanie, na ustavičné zmýšľanie Cirkvi, na súhlas katolíckych biskupov a veriacich, lež aj na akty a konštitúcie svojich predchodcov!

Článok vyšiel pôvodne v časopise Smer 10/1942, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)