Moderná Cirkev a prímerie so svetom podľa II. vatikánskeho koncilu alebo Rezignácia na katolícku misiu v mene pokroku a dialógu

Radomír Tomeček
7. mája 2026   Cirkev História

Jednou z významných zmien spojených s modernou Cirkvou v období po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) je zmena v prístupe voči pozemskému svetu v porovnaní s tradične katolíckym prístupom. Pozoruhodná je samotná skutočnosť, že Cirkev vôbec pristúpila k formulácii svojho postoja voči „súčasnému svetu“, keďže tradičná katolícka viera a tradičná katolícka náuka sú nemenné rovnako, ako hriešnosť obyvateľov pozemského sveta zasiahnutých dedičným hriechom.

Pápež Ján XXIII. oznámil svoj návrh zvolať ekumenický koncil v januári 1959. Tento pápež túžil aj po tom, aby sa zmienený koncil zaoberal aj vzťahmi medzi Cirkvou a moderným svetom. V jednom televíznom rozhovore bol zobrazený vedľa veľkého glóbusu, na ktorom bol nápis „Ecclesia Christi lumen gentium“ („Kristova Cirkev je svetlom národov“).

Tradičné katolícke chápanie pozemského sveta a realita hriechu

Sväté Písmo poukazuje na pozemský svet so zreteľom na tragické dôsledky prvotného hriechu (dedičného hriechu), ktorý spáchali naši prarodičia Adam a Eva. Možno poukázať najmä na vyjadrenia Pána Ježiša Krista, týkajúce sa pozemského sveta:

„Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí.“ (Jn 15,18–19)

„Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.“ (Jn 17,14–16)

Prvý Jánov list obsahuje formulácie, ktoré poukazujú na tragickú realitu pozemského sveta, ktorý v období po dedičnom hriechu človeka predstavuje svet odporujúci nielen pravému Bohu, ale aj všetkým ľuďom, ktorí patria pravému Bohu:

„Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky.“ (1Jn 2,15–17)

„Vy, deti moje, ste z Boha a zvíťazili ste nad nimi, lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete. Oni sú zo sveta, preto hovoria podľa sveta a svet ich počúva.“ (1Jn 4,4–5)

„Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn?“ (1Jn 5,4–5)

P. Lukasz Szydlowski, poľský katolícky kňaz, venoval jednu zo svojich prednášok Cirkvi bojujúcej. Podľa neho každé klasické katolícke duchovné dielo chápe nepriateľa našej večnej spásy v troch podobách: 1) Satan, 2) Svet, a 3) Trojaká žiadostivosť (žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života).

P. L. Szydlowski uvádza, že zmienený svet predstavujú všetci ľudia a inštitúcie pôsobiace na strane Satana, a to vedome, alebo nevedome. Tento svet je založený na láske k sebe, snažiaci sa vyhnať Boha. Stúpenci tohto sveta sú otrokmi trojakej žiadostivosti.

Do tohto sveta patria neveriaci ľudia odporujúci náboženstvu odsudzujúcemu hriechy týchto ľudí, ľudia ľahostajní voči tomuto náboženstvu, nekajúci hriešnici, resp. aj veriaci ľudia v stave hriechu bez snahy o obrátenie, t. j. zotrvávajúci v hriechu, a ľudia zamilovaní do hriechu, liberálni, polovičatí, pripomínajúci soľ, ktorá zvetrala.

Taktika tohto sveta je založená na zvádzaní prostredníctvom bludných zásad. Možno poukázať najmä na neprimeraný individualizmus, ľudské práva, prehnanú starostlivosť o sociálne veci, ekológiu, migráciu, a pod. Človek zvedený bludnými zásadami odsúva Boha a pravé náboženstvo na okraj. Bludné zásady a pokušenia šíria aj rôzne inštitúcie, univerzity a médiá, pôsobiace na trojakú žiadostivosť, so zreteľom najmä na čistotu, chamtivosť a pestovanie kultu tela.

Progresivisti na koncile a formulovanie nového prístupu k svetu

Roberto de Mattei (* 1948), taliansky profesor a významný katolícky historik, je autorom diela Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny (2011). Predmetné dielo uvádza, že Léon-Joseph Suenens (1904 – 1996), belgický arcibiskup, vymenovaný za kardinála dňa 19. marca 1962, bol jedným zo štyroch koncilových moderátorov na II. vatikánskom koncile.

Zmienený kardinál pôsobil ako rektor Univerzity v Leuvene v Belgicku v období rokov 1940 až 1945. Táto univerzita bola ovplyvnená fenomenologickou filozofiou. Pápež Pavol VI. vymenoval zmienených koncilových moderátorov v septembri 1963.

Mons. Marcel Lefebvre (1905 – 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu a zakladateľ FSSPX, vo veci moderátorov koncilu konštatoval:

„Sedeli za stolom, ktorý bol na vyvýšenom mieste. Oni riadili koncil. Kto boli títo moderátori? Kardinál Döpfner z Mníchova, veľmi pokrokový, veľmi ekumenický. Kardinál Suenens, známy po celom svete svojimi charizmatikmi a tým, že nepopieral možnosť ženenia sa kňazov. Kardinál Lercaro, známy svojím filokomunizmom, ktorého jeden generálny vikár bol členom komunistickej strany. A nakoniec kardinál Agagianian. Ten reprezentoval, ak sa to dá tak povedať, v istom stupni tradicionalistickú frakciu. Bol to človek veľmi diskrétny, neskutočne skromný, nevystavujúci sa vôbec na oči, a preto nemal žiadny vplyv na koncil.“

Carmine Pecorelli (1928 – 1979), taliansky novinár, uvádza vyššie zmienené meno kardinál Leo Suenens, vo zverejnenom Zozname cirkevných slobodomurárov. C. Pecorelli bol zavraždený v roku 1979.

Pápež Ján XXIII. vo svojom príhovore zo dňa 11. septembra 1962, mesiac pred otvorením koncilu, sledoval líniu načrtnutú kardinálom L. J. Suenensom, a ako prvý začal rozlišovať medzi „Cirkvou ad intra“ a „Cirkvou ad extra“. Postoj „Cirkvi ad extra“ sa týkal jej vzťahov so svetom, resp. „dialógu so svetom“.

Rozlišovanie „ad intra“ a „ad extra“ vyplýva z aplikácie fenomenologickej filozofie. To bola zásadná novota nadchádzajúceho koncilu, ktorá prispela k tvorbe koncilového dokumentu Lumen gentium („dogmatickej konštitúcii o Cirkvi“) z 21. novembra 1964. Zmienený dokument neobsahuje pojem „Cirkev bojujúca“, ale zaviedol pojem „Cirkev putujúca“.

Cesta k vzniku dokumentu Gaudium et spes

Pápež Ján XXIII. bol zaujatý návrhom kardinála L. J. Suenensa, ktorý dňa 4. decembra 1962 navrhol generálnemu zhromaždeniu na koncile, aby Cirkev skúmala svoj vzťah k svetu. Zmienený pápež stanovil Koordinačnú komisiu a poveril tohto kardinála vypracovaním novej schémy, ktorá mala sumarizovať učenie Cirkvi priamo súvisiace s problémami moderného sveta.

Kardinál L. J. Suenens následne navrhol, ako iniciátor schémy, aby zmiešaná komisia, zložená z členov Teologickej komisie a Komisie pre apoštolát laikov, bola poverená redakciou textu. Práca na predmetnej schéme bola prerušená smrťou pápeža Jána XXIII., ktorý zomrel dňa 3. júna 1963.

Práce pokračovali v období druhého zasadacieho obdobia koncilu, kedy ďalší experti s protirímskym zameraním boli menovaní do tejto komisie. Zloženie schémy bolo zverené úzkej skupine s progresivistickými postojmi.

Yves Congar (1904 – 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor II. vatikánskeho koncilu“, vnímal zmienenú schému ako „zasľúbenú zem koncilu“. Progresivisti chápali tento dokument ako „prvý skúšobný kameň schopnosti Cirkvi vstúpiť do dialógu so svetom“.

„Schéma XIII.“, nazvaná neskôr Gaudium et spes („pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete“), bola doručená koncilovým otcom dňa 30. septembra 1964, počas tretieho zasadacieho obdobia koncilu. Emilio Guano (1900 – 1970), taliansky biskup, bol predseda komisie, ktorá pracovala na vytvorení schémy Gaudium et spes od roku 1963.

Biskup E. Guano predstavil dňa 20. októbra 1965 tento dokument v mene komisie na koncilovom zhromaždení, ktoré dostalo zmienenú schému na svoj program. Vo svojom prejave konštatoval:

„Dokument chcel podporiť dialóg so všetkými ľuďmi, aby im načúval, a poznal tak, ako vnímajú svoje situácie a svoje problémy, a ozrejmiť, akým spôsobom sa Cirkev podieľa na pokroku našej doby, čo môžu a musia robiť kresťania, aby prispeli k riešeniu veľkých problémov, s ktorými ľudia zápasia v tejto dejinnej chvíli.“

Gaudium et spes, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete, bola schválená dňa 7. decembra 1965. Tento dokument hľadal dialóg s moderným svetom v presvedčení o nezvratnom procese prechodu sveta od humanizmu a protestantizmu až po Veľkú francúzsku revolúciu (1789 – 1799).

Avšak moderný svet stál na prahu veľkej krízy, ktorá nastala v „revolúcii roku 1968“. Konciloví otcovia, ktorí mali stáť dôrazne proti modernite, rozhodli sa objať toto telo v rozklade.

Kritické výhrady a obavy talianskeho kardinála

Ernesto Ruffini (1888 – 1967), taliansky kardinál, vystúpil dňa 20. októbra 1965 na koncile s prejavom, v ktorom vyjadril dôvody svojich obáv v súvislosti s predloženým dokumentom Gaudum et spes. Vo svojom prejave povedal:

„Ľudská dôstojnosť sa spomína sedemkrát, ale vykúpenie ani raz. Slovo povolanie sa objavuje v texte neprestajne, bez toho, aby sa definovalo, o čo ide, a používa sa v rôznych významoch. Na jednej strane sa päťkrát spomína boj proti nespravodlivosti. Je to skôr kázeň, než koncilová konštitúcia! (…) Napríklad na strane 10, v 4. riadku sa píše, že ľudská prirodzenosť sa objavila ako výsledok evolúcie, trvajúcej nespočetné množstvo rokov. To sa mi nepáči, pretože tvrdiť, že ľudská prirodzenosť bola pripravovaná evolúciou, je v protiklade s učením Cirkvi. Na strane 15, v 25. riadku sa zasa hovorí, že veriaci pri skúmaní svojho svedomia musia preukázať prezieravosť a inteligenciu. To zaváňa „situačnou morálkou“. Chce sa tým zrejme naznačiť, že normou má byť svedomie, hoci pravdou je opak: normou sú princípy Cirkvi.“

Giacomo Lercaro (1891 – 1976), taliansky kardinál a jeden z progresívnych moderátorov II. vatikánskeho koncilu, vystúpil následne dňa 20. októbra 1965 na koncile s kritikou zmieneného postoja kardinála E. Ruffiniho, a konštatoval:

„Diskutujme o tejto schéme, ale nenaťahujme zbytočne pritom čas, ani neunáhľujme diskusiu. Bolo by chybou zavrhnúť celú schému kvôli nedostatkom. Tento text je v súlade s duchovnou líniou posolstva pápeža Pavla VI. Ako základ pre diskusiu postačuje. Skúsenosť ukazuje, že len diskusia vylepšuje schémy.“

Kardinál G. Lercaro vystúpil k tejto schéme na koncile aj dňa 4. novembra 1965, a povedal, že Cirkev musí ukázať otvorenejší postoj voči svetu, pokiaľ ide o chudobu, a v prípade potreby musí sa vedieť zriecť niektorých „bohatstiev z minulosti“, ako je scholastický systém vo filozofickej a teologickej oblasti, a určité akademické a vzdelávacie inštitúcie. Vyjadril želanie v rámci svojej vízie, aby postava laika – teológa stála po boku biskupa – učiteľa v budúcnosti.

Kardinál E. Ruffini považoval zmienené vystúpenie kardinála G. Lercara za veľmi závažné, a zaslal pápežovi Pavlovi VI. list, zo dňa 5. novembra 1965, v ktorom písal:

„To, čo Jeho Eminencia kardinál G. Lercaro vyhlásila vo včerajšom vystúpení, mi pripadalo „abnormálne“, paradoxné, ba, povedal by som, že až absurdné, pretože to je v príkrom protiklade s našimi tradíciami, pokiaľ ide o vzdelávanie a štúdium.“

Šírenie heréz v mene pokroku a evolúcie

Ďalšou závažnou skutočnosťou v súvislosti s prípravou dokumentu Gaudium et spes bolo dovtedy neslýchané vyjadrovanie rešpektu voči teológom, ktorých názory boli zo strany Cirkvi odsúdené v predchádzajúcom období. Napríklad Otto Spülbeck (1904 – 1970), nemecký biskup, zdôraznil veľký vplyv, ktorý mal Pierre Teilhard de Chardin (1881 – 1955), francúzsky filozof, vedec, jezuita a kňaz, na vedecký svet.

Svätá stolica však podrobovala zmieneného francúzskeho modernistického teológa a heretika častej kritike pre jeho heterodoxné tézy. To však bolo v období pred koncilom. Biskup O. Spülbeck vo svojom prejave na koncile povedal:

„De Chardin hovorí naším vedeckým jazykom. Myslíme si tiež, že pochopil naše problémy, a preto sa obraciame na neho, aby sme dostali pomoc v náboženských otázkach, vyplývajúcich z nášho štúdia. (…) Ťažkosti a obavy mnohých teológov, žiaľ, stále ešte brzdia pokrok v tejto oblasti, ktorý si Cirkev veľmi praje, a to pripomína situáciu z čias Galilea pred štyristo rokmi, na ktorej vzniku nie sme celkom bez viny.“

Mons. Geraldo de Proença Sigaud (1909 – 1999), brazílsky arcibiskup, kritizoval vplyv de Chardina na II. vatikánsky koncil. Podľa neho sa „Schéma XIII.“ odvoláva na nebezpečnú myšlienku de Chardina o „stavbe sveta“, a zabúda, že aj „Babylonská veža“ chcela byť novou „stavbou sveta“. Tento arcibiskup vo svojom prejave na koncile povedal:

„Táto teilhardovská myšlienka o stavbe sveta s Bohom je nebezpečná. „Babylonská veža“ bola tiež „stavbou sveta“. Aj hedonizmus Grékov a Rimanov bol „stavbou sveta“. Napriek tomu neviedli k Bohu, ale k hriechu a k skaze, a napokon až k zničeniu národov.“

Dokument Gaudium et spes poukazuje na „pokrok“ celkovo až 30-krát. Tento dokument reaguje na myslenie de Chardina napríklad aj príklonom ku globalizačným a evolucionistickým tendenciám, a v texte uvádza:

„Súčasne ľudstvo čoraz väčšmi uvažuje o predvídaní a regulovaní svojho vlastného demografického rastu. Samotné plynutie dejín sa natoľko zrýchľuje, že jednotlivec ho už sotva môže sledovať. Údel ľudského spoločenstva sa stáva jediným a nerozčleňuje sa na množstvo akoby rozdielnych histórií. Takto ľudstvo prechádza z prevažne statického chápania stavu vecí k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu.“ (Bod 5)

Dokument Gaudium et spes a problematické tvrdenia

Dokument Gaudium et spes obsahuje formulácie, ktoré možno považovať za problematické so zreteľom na vyššie zmienené tradičné katolícke chápanie pozemského sveta a dôsledkov dedičného hriechu. Možno poukázať na niektoré z nich.

„Veriaci a neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.“ (Bod 12)

Predmetné tvrdenie možno vykladať aj v zmysle, podľa ktorého večná spása človeka je redukovaná na hospodársky a sociálny rozvoj ľudstva. Tento postoj zvádza k spochybňovaniu Božieho majestátu a Božej vlády nad svetom a človekom, ktoré je veľmi rozšírené v myslení mnohých predstaviteľov modernej Cirkvi.

„Ako je v záujme sveta uznať Cirkev za historickú skutočnosť a kvas spoločnosti, tak aj Cirkev si uvedomuje, koľko sama prijala z dejín a vývoja ľudstva.“ (Bod 44)

Je problematické predstaviť si, že Spasiteľ zriadil Cirkev preto, aby čerpala spasiteľnú pravdu a silu aj z iného zdroja, než je sám Boh.

„V pastoračnej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické zásady, ale aj objavy profánnych vied, najmä psychológie a sociológie, aby aj veriaci boli vedení k čistejšiemu a zreteľnejšiemu životu podľa viery.“ (Bod 62)

Aj predmetné tvrdenie je znepokojujúce, najmä so zreteľom na zjavné blúdenie mnohých „psychologických a sociologických škôl“, podporujúcich mravný rozvrat a šírenie hriechu.

„Nech teda veriaci žijú v čo najužšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a nech sa usilujú dokonale pochopiť ich zmýšľanie a cítenie, prejavujúce sa v kultúre. Nech vedia zosúladiť nové vedecké poznatky, nové teórie a najnovšie objavy s kresťanským spôsobom života a kresťanským učením, aby ich nábožnosť a bezúhonnosť držala krok s vedeckým poznaním a ustavičným technickým pokrokom, aby boli schopní všetko hodnotiť a interpretovať v integrálnom kresťanskom zmysle.“ (Bod 62)

Spasiteľ nevyzýval svojich nasledovníkov, aby „žili v čo najužšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby“ a aby hľadali neustále súlad svojho spôsobu života s aktuálnym stavom vedy a techniky. Snažiť sa nadväzovať hlboké kontakty s ľuďmi odporujúcimi pravému Bohu a pravej Cirkvi je nebezpečné, a môže viesť k strate katolíckej viery. Rozhodujúce je hľadať súlad medzi požiadavkami katolíckej viery a svojím životom, keďže len tak možno smerovať k večnej spáse.

„Je teda jasné, že sa máme zo všetkých síl snažiť pripravovať časy, keď sa so súhlasom národov bude môcť úplne zakázať akákoľvek vojna. To si však vyžaduje, aby sa zriadila taká všeobecne uznávaná verejná autorita, ktorá by mala účinnú moc zaručiť všetkým bezpečnosť, zachovávanie spravodlivosti a rešpektovanie práv.“ (Bod 82)

„Už jestvujúce medzinárodné ustanovizne, tak celosvetové, ako aj regionálne, istotne poskytli ľudstvu veľké služby. Tieto inštitúcie sa javia ako prvé pokusy o položenie medzinárodných základov celosvetového spoločenstva na vyriešenie najzávažnejších otázok našich čias: napomáhať pokroku všade na svete a predísť vojnám každého druhu.“ (Bod 84)

Vyššie zmienené tvrdenia pripomínajú skôr blúznenie mladých revolučných utopistov než triezve stanovisko koncilových otcov, zohľadňujúcich dôsledky dedičného hriechu. Mnohé aktivity medzinárodných organizácií podporujú satanské zámery „v mene pokroku“, založené na šírení antikoncepcie, potratov, eutanázie a genderizmu. Skutočný katolík musí vedieť, že najzávažnejšou otázkou všetkých čias nie je „napomáhať pokroku“, ale dosiahnutie večnej spásy prijatím spasiteľnej náuky Pána Ježiša Krista a Cirkvi.

Záverom možno poukázať na koncilového otca, ktorým bol John Carmel Heenan (1905 – 1975), anglický kardinál. Vo svojom výstižnom kritickom prejave na koncile, zameranom proti obsahu dokumentu Gaudium et spes, konštatoval:

„Schéma je nedôstojná pre ekumenický koncil Cirkvi. Bolo by lepšie nepovedať nič, ako tieto prázdne slová a banality. (…) Svet sa vysmeje z tejto biednej schémy. (…) Aj keď je doplnená dodatkami, naďalej je nepostačujúca a nejednoznačná.“

PDF (formát pre tlač)