Ján Vojtaššák ako prenasledovaný a väznený slovenský biskup a jeho život podľa vlastných slov

Radomír Tomeček
24. júla 2025   Cirkev História   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Spišský biskup Ján Vojtaššák (1877 – 1965) patrí k slovenským predstaviteľom Cirkvi, ktorí nezradili katolícku vieru a svoj národ ani v časoch, v ktorých mocnosti pozemského sveta ponúkali lákavé pokušenia pre spáchanie takejto zrady. Rozhodol sa vzdorovať týmto pokušiteľom a kráčal po tŕnistej ceste, ktorú mu pripravili nepriatelia Cirkvi a slovenského národa, túžiaci po vytrhnutí slovenských duší z katolíckeho ovčinca.

Jeho život je povzbudzujúcim príkladom pre katolíkov, ktorí sú vystavení pokušeniam zrady katolíckej pravovernosti a zrady vlastného národa. Tieto pokušenia sú totiž ponúkané slovenským katolíkom aj v súčasnosti. Rôzne mocnosti, nadväzujúce na tragické dedičstvo komunistickej diktatúry na Slovensku, vyvíjajú aktivity, aby vymazávali akékoľvek stopy po významných slovenských katolíkoch, akým bol aj biskup Ján Vojtaššák.

Namáhavá cesta k autobiografii biskupa Jána Vojtaššáka

Slovenský dejepisný spolok, o. z., vydal dielo Ján Vojtaššák: Môj životopis (Bytča 2025), ktoré prináša autobiografiu spišského biskupa Jána Vojtaššáka. František Vnuk (* 1926), slovenský historik, v úvodnom slove k tomuto vzácnemu dielu konštatuje:

„Námietky a obvinenia proti biskupovi Vojtaššákovi boli prevažnou väčšinou falošné, jedno z nich bolo však pravdivé – že bol „odporcom socializmu“. Ako verný a poslušný syn katolíckej Cirkvi nemohol zaujať voči socializmu a komunizmu iné stanovisko, než voči týmto zhubným ideológiám zaujala Cirkev. Pápeži od čias Leva XIII. jednoznačne odsudzovali tieto nebezpečné ideológie v svojich prejavoch a encyklikách.“ https://www.zsi.sk/produkt/jan-vojtassak-moj-zivotopis/

Mons. Viktor Trstenský (1908 – 2006), slovenský rímskokatolícky kňaz a politický väzeň, navštívil biskupa J. Vojtaššáka počas jeho „núteného pobytu“ v českom meste Děčín. Vyzval ho, aby napísal svoj životopis, a biskup Vojtaššák prijal jeho návrh. Mons. V. Trstenský získal od neho rukopis tejto autobiografie, a jednu jej kópiu odovzdal knižnici Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme.

Rukopis autobiografie biskupa J. Vojtaššáka bol vystavený nebezpečenstvám likvidácie podobne ako sám biskup. Mons. V. Trstenský musel zakopať tento cenný poklad do zeme, aby zabránil jeho zničeniu zo strany nepriateľov Cirkvi a slovenského národa. V zemi ukrytý dokument mohol byť vynesený na Božie svetlo až po zlepšení politickej situácie. Bol však veľmi poškodený vlhkosťou, a jeho prepísanie vyžadovalo veľa námahy.

Rozsah biskupových spomienok predstavuje 129 strán napísaných na stroji. Vyššie zmienené dielo Ján Vojtaššák: Môj životopis obsahuje redakčné úpravy a gramatické korektúry, ktoré boli zredukované na nevyhnutnú mieru, aby autenticita originálu zostala zachovaná. Takto zaznamenané svedectvo biskupa J. Vojtaššáka o jeho vlastnom živote je použité aj v tomto článku, ktorý je zameraný na vybrané obdobia biskupovho života.

Nech jeho slová povzbudia čitateľov k vernosti Cirkvi a vlastnému národu aj v dnešných časoch. Táto tradičná katolícka vernosť je veľmi vzácna aj na súčasnom Slovensku, vystavenému nátlaku kolaborantov bezbožnej globalizácie, ktorá likviduje katolícke korene a suverenitu národov a štátov.

Spomienky na detstvo a mladosť v časoch maďarizácie

Biskup J. Vojtaššák sa narodil 14. novembra 1877 v slovenskej obci Zákamenné-Klin (v súčasnosti Zákamenné) na Orave v okrese Námestovo. Jeho otec Anton si vo veku 23 rokov vzal za manželku Annu Klimčíkovú, ktorá bola mladšia od neho o jeden rok. Podľa biskupových slov jeho rodina bola požehnaná väčším počtom detí:

„V tejto obci v dobe môjho narodenia žilo okolo 1600 duší, stála moja kolíska, alebo, ako na niektorých miestach Slováci hovoria, „môj belčov“. V tej jednej kolíske drahá moja matka cez 25 rokov odkolísala nás jedenástoro. Mňa v nej kolísala už siedmeho. Bolo nás osem chlapcov a troje dievčat.“

Miestny farár, ktorý potreboval nahradiť staršieho kostolníka, vybral si zmieneného Antona Vojtaššáka. Nový kostolník musel venovať pozornosť službe okolo oltára a súčasne aj miništrovaniu. Jeho syn Ján vo veku 7 rokov začal pásť teliatka pána farára, a pri tejto príležitosti získal od svojho otca aj poučenia z katechizmu od Josepha Deharba (1800 – 1871), francúzskeho teológa a jezuitu:

„Pri svojom posedení so mnou začal mi latinskú miništranciu nahlas čítať a do pamäti vtĺkať. Tak som sa ju naučil, sotva sedemročný, keď som ledva uniesol ťažký misál a s veľkým namáhaním vládal ho ledva vyložiť na vankúš na oltári, už som musel chodiť miništrovať. Rád som miništroval. Preto rodičia nemali trápenia s budením ma do kostola.“

Ján nastúpil do 5. ročníka ľudovej školy v Stankovanoch v okrese Ružomberok vo veku 10 rokov. Mladší brat jeho matky pôsobil ako farár v tejto obci, a umožnil novému žiakovi bývať na svojej fare. Následne mal pokračovať v štúdiu na gymnáziu, ktoré bolo v tomto období zasiahnuté maďarizáciou:

„Na gymnáziách vyučovacou rečou bola už len maďarčina. Preto mi ujec prikázal, že sa musím doma viacej zaoberať s maďarčinou. K tomu mi zadovážil aj učebnice pre počiatočné osvojenie si maďarčiny, aby som na gymnáziu predsa niečo maďarsky vedel. Tu musím poznamenať, že môj ujec už vtedy bol povedomý Slovák. Maďarčinu sa mi kázal učiť len z potreby, a nijako nie s úmyslom pomaďarčenia.“

Ďalším významným medzníkom v Jánovom živote bol rok 1889, v ktorom nastúpil na Kráľovsko-katolícke nižšie gymnázium v Trstenej. Na svoje lúčenie s domovom spomínal takto:

„Ťažko a s plačom som sa odoberal z rodičovského domu. Keď bol už na voze aj kufor, plný mojou výbavou, ťažko a horko plačúc, sťa vydatá a z rodičovského domu odvážaná nevesta, vystúpil som na voz a posadil sa na kufor.“

Následne pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Ružomberku, kde nastúpil v roku 1893. Toto gymnázium bolo mestské a katolícke a vyučovanie vykonávali piaristi s výpomocou niekoľkých svetských profesorov. Finančné náklady na štúdium a ubytovanie mladého študenta Jána boli pre jeho rodičov značnou záťažou.

Štúdium v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule

Študent Ján po skončení 6. gymnaziálnej triedy došiel na životné rázcestie. Farár pôsobiaci v jeho rodisku, a taktiež farár, ktorý bol bratom jeho matky, boli pre neho príťažlivými vzormi a podporovateľmi pre rozhodnutie nastúpiť na náročnú cestu života katolíckeho kňaza. Do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule bol prijatý v roku 1895.

Biskup J. Vojtaššák spomína na pobyt v tomto kňazskom seminári, a poukazuje aj na niektoré veselé príhody. Jedna z nich pripomína vtedajší zákaz fajčenia v seminári a klerikov, ktorí fajčili tajne v komíne z pecí, do ktorého mohli vojsť dvierkami z chodby:

„V seminári bola taká povesť, že veľmi asketický a prísny prefekt klerikov sa dozvedel, že ktorísi z klerikov fajčiarov vraj chodievajú fajčiť do komína. Aby niekoho z nich prichytil, sám sa schoval do komína a vyčkával, ktorý fajčiar si tam príde zafajčiť. Ktorýsi z fajčiarov spozoroval tú prefektovu lesť odkiaľsi z kúta chodby. Šiel tichučko chodbou a kráčajúc popri dvierkach do komína posunul zástrčku do skoby, a tak ostal pán prefekt v komíne zachlopnutý. Povesť ďalej nehovorí, kým, kedy, a ako sa z komínového väzenia vyslobodil.“

Zmienený kňazský seminár pôsobil v časoch maďarizácie, a študenti pochádzali z rôznych spoločenských tried a národností. Biskup J. Vojtaššák spomína:

„Pri všetkom úsilí nepodarilo sa úplne zahladiť ostrie národnostného šovinizmu, národnostnej nevraživosti. Z niektorého gymnázia prišiel študent s nemalou dávkou maďarskej predpojatosti. Takýto sa nevedel za dlhé časy vžiť do pravého ovzdušia kňazského seminára. Ktorého nevedela vyliečiť seminárna disciplína z chorobného šovinizmu, obyčajne sám potom, prv či neskôr, vystúpil zo seminára.“

Maďarizačný nátlak prinášal rôzne životné situácie, ktoré z dnešného pohľadu pôsobia bizarne:

„Pamätám sa na jeden prípad: Mal som spoluseminaristu, ktorý sa menoval Kapusta. Pravda, ani pre samého Slováka nie je to veľmi príjemné priezvisko. Tomuto klerikovi dohováral istý predstavený, aby si dal pomaďarčiť svoje priezvisko. Patričný bohoslovec dlho odbíjal nápor, nechcel sa zrieknuť priezviska zdedeného po otcovi. Ale konečne predsa len podľahol a prijal priezvisko: „Lipcsei“. Keby ešte žil, dnes sa mohol nazývať „Partizánsko-ľupčianský“. Dobre, že už nežije, lebo toto by bolo zase pridlhé priezvisko a protivné.“

Mladý kaplán v podmienkach slovenskej reality

Spišský biskup Pavol Smrečáni (Szmrecsányi) (1846 – 1908), vysvätil 1. júla 1901 J. Vojtaššáka za kňaza v kaplnke svojho letného sídla v Spišskom Štiavniku. Mladý kňaz pôsobil následne ako kaplán v rôznych obciach, ktorými boli Vyšná Zubrica, Kvačany, Bijacovce, Podvlk, Zubrohlava, Ústie (v súčasnosti Ústie nad Priehradou), Brutovce, Tvrdošín, Veličná a Vyšné Repaše.

Postavenie katolíckeho kňaza vzbudzovalo rešpekt na vtedajšom Slovensku aj napriek maďarizácii, a možno aj preto, že vtedajšia Cirkev bojujúca nepodliehala modernému ekumenickému vábeniu. Biskup J. Vojtaššák, v súvislosti so svojím pôsobením vo Vyšnej Zubrici píše:

„Raz sa mi stalo, že som mal prejsť popri dome, v ktorom bývala židovská rodina. U nej slúžila dievka katolíčka. Žid, otec rodiny, už vopred zastal mi cestu pred svojím domom a prihovoril sa mi po nemecky: „Ale, dôstojný pane, nepohrdnite môj dom, veď aj ja som váš brat v Bohu.“ Rozumie sa, že som vošiel do jeho domu a dal som pobozkať kríž služobnému dievčaťu – katolíčke, ktorú predviedli vo sviatočnom oblečení. V druhom židovskom dome, v ktorom predviedli mi dve služobné dievčatá – katolíčky, dokonca ma aj pohostili, lebo mali to už tak v dávnej obyčaji.“

Biskup J. Vojtaššák pri spomínaní na svoje kaplánske pôsobenie v Tvrdošíne nezabudol ani na slovenského rímskokatolíckeho kňaza a vodcu slovenského národného hnutia, Andreja Hlinku (1864 – 1938):

„V roku 1907 prišiel k nám do Tvrdošína ružomberský farár Andrej Hlinka. Bolo to krátko po tom, ako bol vyzdvihnutý z ružomberskej fary biskupom Párvym. Môj principál bol mu spoluseminaristom, ja zase pred štrnástimi rokmi miništrantom, keď ako novokňaz bol v mojom rodisku kaplánom. Teraz bol suspendovaný, a tým aj uvoľnený od starostí o farnosť. Takto mohol robiť návštevy u svojich spolubratov v Kristu a národe.“

Vtedajší slovenskí katolícki kňazi, hlásiaci sa k tradičnej Cirkvi bojujúcej, prejavovali prirodzený záujem aj o vlastné zapojenie sa do zápasu o záchranu vlastného národa. Biskup J. Vojtaššák v tejto súvislosti uvádza:

„Keď slučka maďarizačných snáh vlády slovenčinu v samom koreni uškrtiť hotová bola, zišlo sa v roku 1908 niekoľko mladých katolíckych kňazov – rodoľubov, aby sa poradili, ako a čím by sa dalo aspoň čiastočne nahradiť, čo národu slovenskému bolo odňaté školou. Rozhodli, že zo svojich skromných hmotných prostriedkov obetujú na vydanie nejakého ľudového mesačníka, ktorý bude mať obsah nábožensko-mravný a spoločenský. (…). Názov mesačníka bol „Svätá rodina“.“

Vyššie uvedené slová nás pozývajú k zamysleniu. Mnohí predstavitelia modernej Cirkvi putujúcej, teda Cirkvi po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965), sledujú obraz morálnej, duchovnej a kultúrnej devastácie svojich národov. Súčasne však neprejavujú žiadne viditeľné známky tradičného katolíckeho zápasu za záchranu vlastného národa.

Porovnanie miery aktivít slovenských katolíckych kňazov, zameraných na podporu svojho národa v časoch biskupa J. Vojtaššáka, so súčasnou slovenskou cirkevnou realitou, prináša smutné zistenie. Možno vnímať všeobecne rozšírenú súčasnú ľahostajnosť a rezignáciu voči tradičnému katolíckemu pôsobeniu v národných veciach.

Česko-Slovenská republika a sklamanie slovenských katolíkov

Česko-Slovenská republika (1918 – 1938) vznikla dňa 28. októbra 1918. Biskup J. Vojtaššák poukazuje na problematické vzťahy českého a slovenského národa v tomto novom štáte:

„Stránka silnejšia a uchvatiteľka moci čoskoro zabudla na dohody so stránkou slabšou. Začala si túto čím ďalej tým viacej nevšímať, ju zatláčať, oberať o práva, vykorisťovať a konečne silou si ju úplne podmaniť. (…). Nikto rozumný, kto sledoval pozorne vytvárajúce sa pomery medzi Slovenskom a Čechami v spoločnej republike, nebude sa diviť, že po urputnom boji slabšieho s mocnejším, za celých dvadsať rokov muselo prísť, k čomu došlo 6. októbra 1938, a zase aj 14. marca 1939.“

Biskup J. Vojtaššák pripomína aj Pittsburskú dohodu z 30. mája 1918, ktorú podpísali zástupcovia Čechov a Slovákov. Niektoré ustanovenia zmienenej dohody sú účelovo zamlčiavané aj v súčasnosti:

„V zmysle tej dohody tieto dve územné zložky mali sa spolčiť vo federatívnom zväzku ako rovný s rovným cez desať rokov na skúšku. Keby sa to federatívne spolunažívanie neosvedčilo, poťažne osvedčilo sa ako škodlivé, územná zložka ukrivdená má právo zo zväzku federatívneho vystúpiť a sa osamostatniť. Slovensko pocítilo hneď od začiatku, že v tomto federatívnom zväzku stalo sa kolóniou Česka na celej čiare, na každom úseku spoločenského života.“

Problematické nerovné postavenie Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi potvrdzujú aj ďalšie biskupove slová:

„Už v prvom kroku federatívneho spolunažívania porušená bola zásada dohody. Do prvého revolučného národného zhromaždenia v Prahe revolučná vláda menovala za Slovensko viacero Čechov za poslancov. (…). Na Slovensko hrnuli sa aj nepotrební učitelia, profesori, úradníci, v najčastejších prípadoch takí, ktorí doma v Čechách uplatniť sa nevedeli. Boli z trestu posielaní na Slovensko, alebo pre slovenské výhody – dvojitý plat – na Slovensko prišli.“

Slovenská spoločnosť bola konfrontovaná s počešťovaním a so šírením pokrokárskeho svetonázoru, odporujúceho vtedajšej prevažne katolíckej slovenskej mentalite:

„V ľudových, stredných školách, úradoch, prevádzalo sa bezohľadné počešťovanie Slovenska, nielen jazykovo, ale aj duchovne. Slovákom dávalo sa na vedomie kdekade, že sú menejcenní, alebo „blbí“. Prinášali na Slovensko pokrokovú kultúru bezbožníctva, husitizmu, školstva s heslom: „Pryč od Říma“, atď… Na poli politiky červený socializmus, predvoj neskorších vyložených komunistov, liberálny agrarizmus bol dieťatkom, ktoré Česi doma vypestovali a dovliekli na Slovensko pod zvučným menom pokroku a boja za „chudobu“.“

Vymenovanie troch slovenských biskupov v roku 1921

Štefan Mišík (1843 – 1919), slovenský rímskokatolícky kňaz, národný buditeľ a známy kazateľ, pôsobil po smrti spišského biskupa Dr. Alexandra Párvyho (1848 – 1919) ako kapitulný vikár v Spišskej Kapitule. Biskup J. Vojtaššák spomína:

„Dňa 9. mája 1919, vtedy ako farár veličniansky, obdržal som listinu úradnú od kapitulného vikára Štefana Mišíka, ktorou volá ma do diecézneho úradu za vedúceho. Toho som sa zľakol a odpísal som, že necítim sa na to ani schopným, ani k tomu povolaným, a konečne, ako redaktor a vydavateľ mesačného časopisu „Svätej rodiny“ v prijatí takej úlohy prekážaný.“

J. Vojtaššák na naliehanie Š. Mišíka prijal svoju novú funkciu od mája 1919. Počas týždňa bol zamestnaný v diecéznom úrade a v sobotu sa vracal do svojej farnosti, kde býval do nedeľného popoludnia. Na svojej fare bol zastúpený kaplánom. Cestovanie vo vlakoch, poškodených vojnovým ničením, bolo sprevádzané aj takmer 10 kilometrovým kráčaním s nákladom potravín. Biskup J. Vojtaššák pokračuje v spomienkach:

„Toto moje cestovanie domov do farnosti trvalo od mája 1919 až do Vianoc 1920. (…). A práve tu a vtedy prekvapila ma desivá zvesť, že 16. novembra 1920, bol som v tajnom zasadaní kardinálov Svätou stolicou menovaný na osirotenú biskupskú stolicu v Spiši.“

Apoštolská nunciatúra v Prahe doručila menovacie listiny Mariánovi Blahovi (1869 – 1943), ktorý sa stal banskobystrickým biskupom, Karolovi Kmeťkovi (1875 – 1948), ktorý sa stal nitrianskym biskupom, a J. Vojtaššákovi, ktorý nastúpil ako nový biskup do Spišskej diecézy. Biskupská konsekrácia troch slovenských biskupov prebiehala vo farskom chráme v Nitre, dňa 13. februára 1921. Vykonal ju Mons. Clemente Micara (1879 – 1965), vtedajší apoštolský nuncius Svätej stolice v Prahe.

Vznik Slovenského štátu v roku 1939 a nadšenie národa

Biskup J. Vojtaššák, so zreteľom na vznik prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945), vysvetľuje, ako vyššie zmienené negatívne vplyvy z Čiech presvedčili Slovákov o nevyhnutnosti kráčať k svojmu vlastnému štátu:

„To, a ešte mnoho iného, vrazilo klin medzi Slovákov a Čechov hneď na začiatku ich spolunažívania v jednej republike. Slovensko na obranu a na vymáhanie svojich práv organizovalo sa v osobitnej politickej strane pod názvom Slovenská ľudová strana. Na čelo jej postavil sa neohrozený a neúnavný bojovník Andrej Hlinka, rímskokatolícky farár v Ružomberku. (…). Aj dobyl mimoriadnych výsledkov, napriek všetkým prekážkam a prenasledovaniam, ktoré strane tak Česi, ako aj Čechoslováci, do cesty váľali. Jedine politickej Slovenskej ľudovej strane môže ďakovať Slovensko, že nestalo sa po každej stránke v pravom slova zmysle českou kolóniou.“

Podľa biskupových slov, cesta Slovákov k vlastnému štátu vyžadovala aj primeranú vytrvalosť:

„Koncom roka 1938, keď Česko-Slovenská republika – ako sa hovorí – mala dušu už na jazyku, vláda po zjednotení politických strán Slovenska, v Žiline, 6. októbra 1938, z nutnosti privolila k akejsi autonómii Slovenska, ale aj tak neúprimne. Dokázalo sa to začiatkom roka 1939, keď aj len ten záblesk autonómie chcela pučom zmariť.“

Biskup J. Vojtaššák spomína veľkú radosť slovenského národa zo vzniku samostatného Slovenského štátu, ktorý Slovenský snem vyhlásil jednomyseľne 14. marca 1939:

„Slovenský národ jasal od radosti, že dávne jeho túžby konečne sa splnili. Mnohí vo veľkej radosti z toho hovorili si: „Aj keby život slovenského štátu bol sebakratší, stačí pre dejiny.“ Rozradostnení Slováci hovorili tak aj preto, lebo predvídali, že v strednej Európe spejú veci k mimoriadnym otrasom. (…). Slovenský štát stál tu vtedy akoby Pánom Bohom ochraňovaný ostrov, dokazujúc na obdiv celému svetu, že je sebestačný, a vie seba múdro spravovať.“

Česko-Slovensko a začiatky komunistickej diktatúry po roku 1945

Biskup J. Vojtaššák poukazuje na udalosti po skončení druhej svetovej vojny (1939 – 1945), ktoré Slovákov pripravili o svoj vlastný štát:

„Zúriaca sopka chrlila lávu v strednej Európe ďalej v rokoch 1944 – 1945. A vtedy padol jej za obeť aj mladý, nádejeplný Slovenský štát. Ukoristila si ho zase Republika Česko-Slovenská, vzkriesená po druhý raz pomocou Červenej armády Sovietskeho zväzu.“

Nový politický režim bol otvorený šíreniu komunistickej ideológie, ktorá následne predstavila aj svoju brutalitu. Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský prezident a rímskokatolícky kňaz, bol 18. apríla 1947 popravený po politickom procese pod patronátom komunistov. Biskup J. Vojtaššák, so zreteľom na túto neslýchanú justičnú vraždu slovenskej hlavy štátu, konštatuje:

„Najčernejším zločinom tejto druhej republiky ostane tá neslýchaná pomsta, spáchaná na prezidentovi Slovenského štátu, ktorého hanobným spôsobom popraviť dali. Úlohou objektívnych slovenských dejín je zvečniť tieto udalosti obšírnejšie.“

Česko-Slovenská republika po roku 1945 podľa biskupových slov bola formovaná pod vplyvom Sovietskeho zväzu a jeho komunistickej diktatúry:

„Je výplodom komunisticko-boľševického Sovietska. Stvorená je teda na obraz a podobenstvo ruského sovietu. (…). Dňa 25. februára 1948 pučom zmocnila sa vlády v republike Komunistická strana. Nastúpila hrôzovláda neslýchaného teroru, zastrašovania a násilenstva. (…). Komunistická vláda Komunistickej strany, čiže diktatúra proletariátu, vyniesla zákony, ktorými Cirkev úplne si podmanila a zotročila.“

Nástup komunistov k moci znamenal brutálny zásah do politických pomerov na Slovensku, ktorý dlhodobo ovplyvnil jeho ďalší vývoj. Biskup J. Vojtaššák uvádza:

„Košická revolučná vláda, zložená v januári 1945 zo samozvancov, a v máji 1945 doplnená členmi nasadenými Moskvou, bola v skutočnosti už komunistickou. Vládla podľa smerníc daných jej Moskvou, pripravovala poslanecké voľby do Národného zhromaždenia. Tieto mali sa prevádzať v máji 1946. Svoje vladárenie začala hneď zastrašovaním a násilím. Do národných výborov miestnych, okresných a krajských poumiestňovala len svojich, ľudí strany.“

Biskup Ján Vojtaššák a jeho prenasledovanie a väznenie

Biskup J. Vojtaššák spomínal na strašidelný sen, ktorý mal v apríli 1949. V tomto sne videl postavu pekelného Mefista – Lucifera, ktorá sa pomaly blížila k nemu do jeho spálne, a pozerala sa na neho hnevlivým pohľadom:

„Čím bližšie prichádzala, tým väčší, až smrteľný strach ma prenikal, až za mojou hlavou zmizla. (…). Pravda, bol to len sen. Ale v tom sne rysoval sa obraz tých dejov a udalostí, ktoré skoro nato tak okolo mojej osoby, ako aj okolo Cirkvi sa zohrali. Nasledovala apokalyptická doba, keď bolo treba svätého Michala Archanjela stále na pomoc vzývať, a tak seba a svoj príbytok dávať pod jeho ochranu.“

Karol Šmidke (1897 – 1952), slovenský komunistický vodca a podporovateľ tzv. Slovenského národného povstania, ktoré vypuklo v auguste 1944, viedol Povereníctvo vnútra. Tento orgán vydal nariadenie, z 23. marca 1945, k zaisteniu biskupa J. Vojtaššáka, ktorý bol následne 5. mája 1945 zaistený a deportovaný zo svojej biskupskej rezidencie.

Biskup J. Vojtaššák bol vo väzení v Štiavniku 7 mesiacov. Väzenie ho utvrdilo v presvedčení o nemorálnosti komunistickej ideológie. Pripomínal svojim kňazom, že za podobné postoje budú vystavení ťažkým skúškam vernosti Cirkvi a národu. Nátlak komunistov sa stupňoval. Slovenský úrad pre veci cirkevné obmedzoval činnosť biskupa J. Vojtaššáka dosadením tzv. „vládneho zmocnenca“ na biskupský úrad.

Po likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi, po zrušení reholí, po zaisťovaní a žalárovaní verných kňazov a veriacich, biskup J. Vojtaššák bol celkom izolovaný od 3. júna 1950, a po 3 mesiacoch bol násilne odvlečený do väznice v Prahe Ruzyni. Stalo sa to v noci, 15. septembra 1950. Od tohto dňa až do svojej smrti, ku ktorej došlo dňa 4. augusta 1965, bol prakticky väzňom komunistického režimu.

Biskup J. Vojtaššák živoril v komunistických žalároch vo Valdiciach, Leopoldove, Ilave, atď…, a to v období rokov 1951 až 1956. Jeho trest bol zľahčený v júni 1956. Bol prepustený z väzby, ale nesmel sa vrátiť na Slovensko.

Ďalším miestom jeho „núteného pobytu“ bol Charitný dom dôchodcov v českom meste Děčín, v období od júna 1956. Jedným z jeho častých návštevníkov bol Mons. V. Trstenský. Biskup J. Vojtaššák mohol v októbri 1963 navštíviť svojho synovca na Slovensku v Oravskej Lesnej, avšak po troch týždňoch bol deportovaný do Domu dôchodcov v Senohraboch pri Prahe.

Pohreb biskupa J. Vojtaššáka prebiehal v Zákamennom dňa 7. augusta 1965. Napriek prekážkam, ktoré komunisti kládli účastníkom pohrebu, zúčastnilo sa ho niekoľko tisíc ľudí, vrátane 150 kňazov. Jozef Krajňák (1929 – 2015), katolícky laický disident, predniesol reč nad biskupovou rakvou, za ktorú bol zaistený a odsúdený na 2 roky väzenia. Táto reč je stále viac aktuálna aj pre súčasných slovenských katolíkov, brániacich tradičnú katolícku vieru a suverénne postavenie svojho národa:

„Toto je doba, ktorá prenasleduje pravdu a lož do popredia kladie. Doba, ktorá ničí najlepších synov nášho národa, ľudí túžiacich pracovať pre hmotné a duchovné dobro. Týchto ľudí nám násilne vytrháva z našich radov. Vláči, týra po väzeniach a po rokoch vracia, hľa, bezduché mŕtvoly.“

PDF (formát pre tlač)