Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy

Jozef Duháček
13. januára 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Marsilius bol lekár a teológ, narodil sa v Padove okolo roku 1270; zomrel okolo roku 1342. Na rozdiel od tvrdení niekoľkých autorov bol iba laik, nebol ani rehoľník ani legitímny milánsky arcibiskup, aj keď bol kanonikom vo svojom rodnom meste. Najprv slúžil v cisárskej armáde a neskôr sa rozhodol vyštudovať medicínu na Padovskej univerzite. Tam sa stal veľkým ctiteľom Aristotela, ktorého volal božským filozofom. Aby dokončil svoje lekárske štúdium odišiel do Paríža, kde po získaní doktorátu pravdepodobne aj učil. 25. decembra 1312 stal rektorom Parížskej univerzity. Neskôr odišiel do Avignonu, kde získal od Jána XXII. dekrét, ktorým ho vymenoval za kanonika v Padovskej diecéze.

V tejto dobe sa zvolený, ale ešte nie korunovaný cisár Ľudovít IV. Bavorský pripravoval započať svoj boj proti pápežovi. Jeho politika na Apeninskom polostrove, kde mala Rímska ríša nemeckého národa dôležité územia, ohrozovala pápežovu územnú suverenitu. Ján XXII. vinil v tom čase Ľudovíta z podpory heretikov, exkomunikoval ho a nariadil mu, aby sa vzdal svojich nárokov na korunu Rímskej ríše. Cisár odpovedal sériou nových provokácií a hľadal pomoc vo svojom boji.

Marsilius, ktorý práve študoval teológiu, sa spojil so Jeanom de Jandunom, kanonikom zo Senlis a spoločne napísali jeden z veľmi dôležitých a vplyvných stredovekých traktátov známy ako Defensor pacis. Napísali ho v Paríži asi roku 1326, a následne odcestovali do Nemecka, predložili svoje dielo cisárovi. Stali sa jeho blízkymi priateľmi a opakovane mu vysvetľovali svoje učenie. Ľudovít ochraňoval aj iných obhajcov oddelenia štátu a Cirkvi, Michaela z Ceseny a Viliama z Ockhamu.

Aké boli doktríny týchto dvoch parížskych doktorov, ktorých opovážlivosť Ľudovíta IV. Bavorského na začiatku ohromila, ale potom sa ich pokúsil využiť pre svoje ťaženie proti pápežovi? Pripomínali tie najdivokejšie teórie právnikov Filipa IV. Pekného a cisárových teológov ako Guillaume Durand a dominikán Jean z Paríža. Tí však svoju náuku predkladali s istou váhavosťou, výhradami a miernym jazykom, čo sa však nestretlo s pochopením u prísne logického Marsilia z Padovy. Ten úplne opustil starú teokratickú predstavu o spoločnosti, v ktorej je duchovná moc vyššia a je nadradená moci svetskej.

Marsilius sa snažil dokázať argumentmi z rozumu (Dictio I) a z autority (Dictio II), že Svätá Rímska ríša je na pápežovi vonkoncom nezávislá a naopak, práva a výsady si pápeži lživo uzurpovali. Boh, pravdaže, zostáva stále konečným zdrojom všetkej moci, ale táto pochádzala bezprostredne od ľudu, ktorý má navyše moc legislatívne konať. Zákon je vyjadrením nie vôle kniežaťa, ako tvrdil Jean z Paríža, ale vôle ľudu, ktorý, prostredníctvom väčšiny, môže zákony prijímať, interpretovať, upravovať, suspendovať a zrušiť podľa svojej vôle. Zvolený národný vodca alebo prezident má len sekundárnu, inštrumentálnu a exekutívnu autoritu. Odtiaľ je už len krok k Rousseaovej teórii „Spoločenskej zmluvy“ a krvavej revolúcii.

Marsilius sa snaží dokázať z Písma, že Ježiš si žiadnu svetskú moc nenárokoval, ani žiadnu nechcel svojej Cirkvi zveriť. Cirkev je, podľa jeho výkladu Písma, úplne podriadená štátu v svetskej i duchovnej sfére. V Cirkvi majú podľa Defensor pacis veriaci dvojakú moc, alebo autoritu – volebnú a legislatívnu. Ľud volí biskupov a vyberá tých, ktorí budú vysvätení. Legislatívna moc v Cirkvi znamená, že laici majú právo rozhodovať o význame Svätého Písma; to je úloha pre všeobecný koncil, v ktorom právo diskutovať a hlasovať patrí všetkým veriacim (aj laikom) alebo ich delegátom. Cirkevná moc, kňazstvo, pochádza priamo od Boha a spočíva predovšetkým v moci premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista a odpúšťať hriechy, alebo skôr len vyhlásiť, že sú odpustené. Táto moc je rovnaká u všetkých kňazov a každý z nich môže túto moc udeliť pomocou ordinácie inej osobe, ktorú legitímne navrhla daná komunita.

Luther by v týchto heretických tvrdeniach spoznal svoje teórie a neskorší galikáni by s radosťou súhlasili s takýmito revolučnými vyhláseniami. Marsilius je nemenej odvážny vo svojich predstavách o úlohe Rímskej ríše a Cirkvi v kresťanskej spoločnosti a vzťahoch medzi týmito dvoma mocnosťami.

Podľa Marsiliovej koncepcie štátu, ktorú v traktáte formuluje, všetka cirkevná moc pochádza od komunity a od cisára, jej hlavného predstaviteľa, pričom neexistuje žiadna hranica, kde práva laického štátu končia a nastupujú práva Cirkvi. Pokiaľ ide o Cirkev, tak tá nemá žiadnu viditeľnú vládu. Sv. Peter podľa jeho tvrdení nedostal väčšiu moc alebo autoritu než ostatní apoštoli a nie je isté, že by bol niekedy prišiel do Ríma a tam zomrel. Pápež má len moc zvolať ekumenický koncil, ktorý je ale nad ním a pápež musí rešpektovať jeho rozhodnutia. Pápežove dekréty a výnosy nie sú záväzné; môže ľuďom uložiť len to, čo rozhodol a prikázal všeobecný koncil. Komunita si sama volí svojho farského kňaza a dohliada na duchovenstvo pri vykonávaní jeho povinností; jednoducho – komunita alebo štát je všetkým, Cirkev hrá len podpornú, servisnú úlohu. Nemôže legislatívne konať, rozhodovať, vlastniť majetok, predávať alebo kupovať bez povolenia; je to večné dieťa.

Máme tu teda občiansku ústavu duchovenstva, podobnú tej, na ktorú takmer 500 rokov neskôr nútili prisahať francúzsky klérus. Marsilius rád vystupuje ako veľmi prísny, ale nutné je povedať, že často nespravodlivý cenzor rozličných abúzusov, prešľapov a chýb Rímskej kúrie. Čo sa týka vzťahov medzi cisárom a pápežom, v Defensor pacis tvrdí, že pápež nemá moc nad žiadnym človekom, pokiaľ mu ju neprepožičia cisár. Cisár na druhej strane má moc nad pápežom aj nad všeobecným koncilom. Pápež môže konať len ako splnomocnený zástupca rímskeho ľudu; všetky majetky Cirkvi patria podľa zákona cisárovi. Toto je očividne koncept pohanského impéria v tom najhoršom možnom zmysle, je to heretický útok na ústavu Cirkvi a hanebné popretie práv pápeža v prospech cisára. Týmto prekonal ghibellinského teoretika Danteho a vyrovnal sa Arnoldovi z Brescie. Ani Viliam z Ockhamu nikdy nenavrhol nič revolučnejšie. Marsilius síce súhlasí s Aristotelom, že účelom vlády je rozumné naplnenie prirodzených ľudských túžob po spokojnom živote. Rozchádza sa však s ním vo svojom republikánskom presvedčení, keď považuje ľud za jeden jediný legitímny zdroj autority. Na rozdiel od Aristotela považuje demokraciu za najlepšiu formu vlády, ktorá produkuje najlepšie zákony, ochraňuje verejné dobro a najviac prispieva k dobrému životu.

Pápeža tieto heretické doktríny samozrejme mimoriadne rozčúlili. V bule z 3. apríla 1327 Ján XXII. vyčítal Ľudovítovi IV. Bavorskému, že prijal „duos perditionis filios et maledictionis alumnos“ (dvoch synov zatratenia a učeníkov Pekla). Dňa 9. apríla ich suspendoval a exkomunikoval. Komisia, ktorú pápež v Avignone ustanovil, 23. októbra odsúdila päť tvrdení Marsilia nasledujúcimi slovami:

1) títo zatratenci sa neboja tvrdiť v súvislosti s Kristom v Evanjeliu sv. Matúša, že keď On (Kristus) platil daň…, že to urobil nie zo súcitu a štedrosti, ale z nevyhnutnosti – čo je v rozpore s učením Evanjelia a slovami nášho Spasiteľa. Ak by sa tieto tvrdenia akceptovali, znamenalo by to, že všetok majetok Cirkvi patrí cisárovi a že ho môže opäť získať ako svoj vlastný;
2) títo synovia Beliala sú tak odvážni, že tvrdia, že blahoslavený apoštol sv. Peter nedostal väčšiu autoritu ako ostatní apoštoli, že nebol ich hlavou a že Kristus neustanovil žiadneho správcu pre svoju Cirkev, a že nikoho neustanovil ako svojho zástupcu na zemi – všetko toto je v rozpore s apoštolskou a evanjeliovou pravdou;
3) títo synovia Beliala sa neboja tvrdiť, že cisár má právo vymenovať, zosadiť a dokonca trestať pápeža – čo je určite v rozpore so všetkým právom;
4) títo frivolní a klamní muži tvrdia, že všetci kňazi, či už pápeži, arcibiskupi alebo obyčajní kňazi, majú rovnakú autoritu a rovnakú jurisdikciu na základe ustanovenia Krista; že ak má jeden má viac ako druhý, dostal to od cisára, ktorý tiež môže odvolať to, čo udelil – tieto tvrdenia sú určite v rozpore so svätým učením a znejú hereticky;
5) títo bludári tvrdia, že univerzálna Cirkev nemôže uvaliť na nikoho trest alebo sankciu, pokiaľ k tomu nedá povolenie cisár.

Všetky tieto pápežské výroky proti učeniu Marsilia z Padovy a Jeana de Janduna sú podrobne dokázané zo Svätého Písma, tradície a histórie. Marsiliove náuky sú odsúdené ako nebezpečné pre katolícku vieru, heretické, mylné a ich autori, Marsilius a Jean, sú považovaní za heretikov a dokonca heréziarchov (Denzinger, Enchiridion, 423).

Keď na hlavu Marsilia dopadlo toto odsúdenie, vinník práve v sprievode cisára prichádzal do Talianska a videl, ako sa jeho revolučné myšlienky postupne uvádzajú do praxe. V Miláne Ľudovít zosadil Galeazza Viscontiho a nechal sa korunovať za talianskeho kráľa. V januári 1328 vstúpil do Ríma a nechal sa korunovať za cisára od senátora Sciarru Colonnu, syndika (zástupcu, zmocnenca) rímskeho ľudu. O tri mesiace neskôr obvinil Jána XXII. z herézy, zosadil ho a nahradil ho františkánskym minoritom Petrom Rainalduccim z Corbary (prijal meno Mikuláš V. a bol zosadený, keď v roku 1329 Ľudovít mesto opustil), ktorému udelil aj sekulárnu moc. Súčasne udelil Marsiliovi titul cisárskeho vikára a dovolil mu prenasledovať duchovenstvo verné Jánovi XXII.

Pápež z Avignonu proti tomuto svätokrádežnému správaniu dvakrát protestoval, ale márne. Marsiliov triumf však netrval dlho. Cisár ho v októbri 1336 opustil a Marsilius zomrel koncom roka 1342, nezmierený s Cirkvou. Medzi jeho hlavné diela patrí už spomenuté Defensor pacis, ktoré sa zachovalo v dvadsiatich rukopisoch, a bolo neskôr často tlačené a preložené do rôznych jazykov. Defensor minor, súhrn jeho predchádzajúceho diela zostavený samotným Marsiliom, sa našiel koncom 19. storočia v Bodleyovej knižnici (Bodleian library) v Oxforde. Vyjasňuje niektoré časti väčšieho diela, publikované bolo až v druhej polovici 20. storočia. Zachovali sa ešte spisy De translatione Imperii Romani a De jurisdictione Imperatoris in causa matrimoniali. Dopad jeho knihy Defensor pacis bol katastrofálny a Marsilius môže byť a právom aj je považovaný za jedného z otcov protestantskej reformácie.

Dnes sa mnohé z myšlienok Marsilia z Padovy v Cirkvi čoraz častejšie objavujú a sú čoraz častejšie prijímané. Demokraciu dnešný klérus považuje za najlepšiu formu vlády a hierarchia sa pokúša zdemokratizovať Cirkev synodálnym procesom.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif

PDF (formát pre tlač)