Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci

Jozef Duháček
30. decembra 2024   Cirkev História   Herézy a bludy

Valdénci boli heretickou sektou, ktorá sa objavila v druhej polovici dvanásteho storočia a v značne modifikovanej forme prežila až do dnešného dňa.

Pomenovanie pochádza od ich zakladateľa Valdesa a vyskytuje sa aj vo variáciách ako valdénski alebo vallenskí, niekedy sa píše s W. Túto skupinu označovali množstvom iných mien; vďaka ich vyznávaniu extrémnej chudoby dostali pomenovanie „chudobní“; podľa miesta ich pôvodu z Lyonu boli nazývaní lyonskí, „Leonistae“ a častokrát boli spájané oba tieto pojmy ako „chudobní muži z Lyonu“. Zvyk nosiť sandále alebo drevené topánky (tzv. saboty) stojí za menami ako „sandaliat“, „insabbatati“, „sabbatati“, „sabotiers“.

V snahe obklopiť svoju históriu a učenie aurou starobylosti niektorí valdénci tvrdili, že ich cirkvi majú apoštolský pôvod. Prvé valdénske kongregácie, ako hovorili, založil svätý Pavol, ktorý počas svojej cesty do Hispánie navštívil údolia Piemontu. História týchto valdénskych komunít tak bola „spojená“ s históriou starobylej kresťanskej komunity z čias, kým Cirkev zostávala skromná a chudobná. Na začiatku štvrtého storočia bol však podľa valdéncov pápež Silvester Konštantínom, ktorého vraj uzdravil z malomocenstva, vyzdvihnutý k moci a bohatstvu, a pápežstvo zradilo svoje poslanie. Niektorí kresťania však zostali verní viere a praxi skorých čias, a v dvanástom storočí sa objavil istý Peter, ktorý pochádzal z niektorého alpského údolia a bol nazývaný „Waldes“. Nebol zakladateľom novej sekty, ale misionárom medzi týmito vernými zachovávateľmi skutočného kresťanského zákona, a získal si mnoho nasledovníkov.

Tento príbeh v skutočnosti všeobecne neprijímali ani valdénci; mnohí z nich však považovali za pravdivé tvrdenie, že vznikli v čase Konštantína. Iní z nich považovali za prvých predstaviteľov valdénskej sekty Klaudia z Turína (zomrel 840) alebo Berengária z Tours (zomrel 1088), o ktorom sme písali v jednej z predchádzajúcich častí. Tvrdenie o konštantínovskom pôvode akceptovali najmä protestantskí historici, lebo podporovalo ich predstavu o pápežstve, ktoré zradilo Krista. V devätnástom storočí sa však historickým skúmaním ukázalo, že valdénske dokumenty boli sfalšované a tak sa nároky valdéncov na starobylý pôvod presunuli do sféry bájí a mýtov. Koniec koncov, ako väčšina toho, čomu protestantskí historici o katolíckej Cirkvi verili.

Skutočným zakladateľom sekty bol bohatý obchodník z Lyonu, ktorý je v najstarších dokumentoch nazývaný Valdes (Waldes, Waldo). K tomuto menu sa od roku 1368 pridáva meno Peter, ktoré údajne prijal pri svojej „konverzii“ alebo mu bolo pripísané jeho nasledovníkmi. O jeho osobnej histórii je známych len niekoľko detailov, zachovali sa však dva dôležité záznamy úplnej zmeny jeho náboženského života – jeden napísal okolo roku 1220 premonštrátsky mních, zvyčajne označovaný ako „anonymný kronikár z Lyonu“; druhý napísal dominikánsky mních a inkvizítor Štefan z Bourbonu (zomrel okolo roku 1262), a tento text pochádza z polovice trinásteho storočia.

Prvý záznam opisuje aký veľký vplyv mala na Valdesa história svätého Alexia, a druhý hovorí, ako sa Valdes oboznámil s obsahom Biblie prostredníctvom prekladov. Históriu Valdesovej konverzie možno rekonštruovať nasledovne: Túžiac po získaní poznatkov zo Sv. Písma požiadal Valdes dvoch kňazov, aby mu preložili štyri evanjeliá. Neskôr podobným spôsobom získal preklady aj iných biblických kníh a niektoré spisy Otcov Cirkvi. Čítaním týchto diel v ňom vznikla túžba po praktizovaní kresťanskej dokonalosti; jeho horlivosť vzrástla, keď jedného dňa počul od potulného speváka (ioculator) príbeh svätého Alexia. Potom sa radil s istým teológom o najlepšej a najistejšej ceste k spáse. V odpovedi dostal slová Krista bohatému mladíkovi: „Ak chceš byť dokonalý, predaj, čo máš, a rozdaj to chudobným.“ (Mt 19,21)

Valdes okamžite uskutočnil radu Božského Majstra. Časť svojho majetku odovzdal svojej manželke, časť tým, od ktorých ho získal, niečo zanechal mníškam z Fontevrault, v ktorých kláštore umiestnil svoje dve malé dcéry a väčšiu časť rozdal chudobným. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v roku 1176 sa vzdal zvyšku svojho majetku a krátko nato zložil sľub chudoby. Jeho príklad v Lyone vyvolal veľkú vlnu záujmu a čoskoro ho viacerí nasledovali, najmä medzi nižšími a negramotnými vrstvami. Založili zvláštne bratstvo pre praktizovanie apoštolskej chudoby. Jeho členovia takmer okamžite začali kázať na uliciach a verejných priestranstvách a získali ďalších stúpencov.

Ľudia podvedome cítia pravdu Kristovho odporúčania, že cesta apoštolskej chudoby je lepšia a istejšia, potrebujú však niekoho, kto ich pohne, aby sa po nej vydali. Ich kázania však neboli bez náboženských omylov, a preto, podľa Štefana z Bourbonu, ich arcibiskup z Lyonu zakázal. Walter Map hovorí, že to urobil III. všeobecný lateránsky koncil (1179), na ktorého zasadaní sa zúčastnil. Valdénci neposlúchli zákaz, pokračovali v kázaní s odvolaním sa na to, že poslúchať treba viac Boha než človeka. Pápež Lucius III. ich následne zaradil medzi heretikov, proti ktorým vydal exkomunikačnú bulu vo Verone v roku 1184.

Valdénska organizácia bola reakciou proti veľkoleposti a vonkajšej forme, ktorá existovala v stredovekej Cirkvi; bol to praktický protest proti svetskému životu niektorých vtedajších cirkevných hodnostárov. Valdénci urobili zo sľubu extrémnej chudoby podstatný prvok svojho života a dôrazne vyzdvihovali potrebu – v tej dobe veľmi zanedbávaného – kázania. Keďže boli väčšinou regrutovaní z kruhov, ktoré nielenže nemali teologické vzdelanie, ale boli vo všeobecnosti negramotné, bolo nevyhnutné, aby ich učenie skĺzlo do omylov a aby v dôsledku toho cirkevné autority zastavili ich evanjelizačnú činnosť. Toto je bohužiaľ vzorec, ktorý pozorujeme aj dnes, keď proti ohromným neporiadkom v dnešnej Cirkvi spravodlivo povstávajú kritici, ale ich reakcia je teologicky neprimeraná a nesprávna.

Medzi doktrinálnymi omylmi, ktoré valdénci šírili, bolo popieranie Očistca, odpustkov a modlitieb za zomrelých – to si od nich protestanti zobrali. Odsudzovali všetky lži ako ťažký hriech, odmietali skladať prísahy a považovali prelievanie ľudskej krvi za nezákonné. Preto odsudzovali vojnu a tresty smrti – to dnes pozorujeme u mnohých moderných katolíckych teológov. Niektoré body ich učenia sú nápadne podobné katarským doktrínam, takže sa považuje za isté, že si od nich niečo požičali. Obe sekty mali podobnú organizáciu, rozdelenú na dve triedy. Vyššie boli tzv. „dokonalí“ (perfecti) a pod nimi boli u valdéncov „priatelia“ (amici), u katarov „veriaci“ (credentes).

Medzi valdéncami boli dokonalí viazaní sľubom chudoby, putovali od miesta k miestu a kázali. Takýto potulný život sa nehodil pre manželský stav, a k sľubu chudoby preto pridali aj sľub čistoty. Sobášeným osobám, ktoré sa k nim chceli pripojiť, bolo povolené rozviazať svoje manželstvo aj bez súhlasu partnera. Fungovanie organizácie poisťoval ďalší sľub poslušnosti nadriadeným. Dokonalým nebolo povolené vykonávať manuálnu prácu, ale mali závisieť na príjmoch členov sekty známych ako priatelia. Títo pokračovali v živote vo svete, boli zosobášení, vlastnili majetok a venovali sa svetským činnostiam. Ich štedrosť a almužny mali zabezpečiť materiálne potreby dokonalých. Priatelia zostávali v jednote s katolíckou Cirkvou a naďalej prijímali jej sviatosti, okrem pokánia, pre ktoré hľadali, kedykoľvek to bolo možné, niektorého zo svojich vlastných vysluhovateľov.

Názov valdénci bol najprv vyhradený pre dokonalých, ale v priebehu trinásteho storočia bolo toto pomenovanie rozšírené aj na priateľov. Dokonalí boli rozdelení do troch tried: biskupov, kňazov a diakonov. Biskup, nazývaný „major“ alebo „majoralis“, kázal a vysluhoval sviatosť pokánia, Eucharistiu a ordinoval kňazov a diakonov. Slávenie Eucharistie, ktoré bolo pravdepodobne časté v ranom období, sa čoskoro konalo už len na Zelený štvrtok. Kňaz kázal a mal obmedzené právomoci pri počúvaní spovedí. Diakon, nazývaný „junior“ alebo „minor“, pôsobil ako asistent vyšších hodnostárov a zbieral almužny, čím ich zbavoval všetkej materiálnej starostlivosti. Biskupa volil spoločný zbor kňazov a diakonov. Pri jeho vysviacke, ako aj pri vysviacke ďalších členov kléru, bol konštitučný prvok vkladanie rúk a recitácia Otče náš, ktorá bola dôležitá v celej valdénskej liturgii.

Moc jurisdikcie zjavne vykonával len jeden biskup, známy ako „rector“, ktorý bol najvyšším výkonným úradníkom. Najvyššia legislatívna moc bola zverená do rúk generálnej konferencie alebo generálnej kapituly, ktorá sa schádzala raz alebo dvakrát ročne a pôvodne sa skladala z dokonalých, neskôr iba zo starších členov. Zaoberala sa celkovou situáciou sekty, skúmala náboženský stav jednotlivých oblastí, prijímala nových biskupov, kňazov alebo diakonov a rozhodovala o prijímaní nových členov a vylúčení nehodných.

Lombardské komunity boli v niekoľkých ohľadoch radikálnejšie než francúzske. Tvrdili, že platnosť sviatostí závisí od hodnosti vysluhovateľa (toto zdieľali s Viklefom a Husom) a považovali katolícku Cirkev za spoločenstvo Satana, preto odmietali celú jej organizáciu, pokiaľ nebola založená na Písme (toto doposiaľ vyznáva mnoho protestantov). Pokiaľ ide o prijímanie sviatostí, ich prax bola menej radikálna ako ich teória. Aj keď považovali katolíckych kňazov za nehodných vysluhovateľov, často prijímali sväté prijímanie z ich rúk a ospravedlňovali tento krok tvrdením, že Boh nahrádza nedostatky vysluhovateľa a priamo udeľuje svoju milosť hodnému príjemcovi.

Dnešná valdénska cirkev môže byť považovaná za protestantskú sektu kalvínskeho typu. Ako svoj doktrinálny štandard uznáva vyznanie viery zverejnené v roku 1655, ktoré je založené na reformovanom vyznaní z roku 1559. Uznáva iba dve sviatosti, krst a Pánovu večeru. Najvyššiu autoritu vykonáva každoročná synoda (v synodalite sú zjavne ďalej ako katolíci) a záležitosti jednotlivých kongregácií spravuje konzistórium pod vedením pastora.

Valdénci vo Francúzsku a Španielsku

Kázanie Valdesa a jeho nasledovníkov dosiahlo okamžitý úspech nielen vo Francúzsku, ale aj v Taliansku a Španielsku. Taliani sa veľmi skoro vyčlenili ako nezávislá skupina. Vo Francúzsku sa hnutie rozšírilo najmä na juhu, odkiaľ sa šírilo do severného Španielska. Cirkev sa snažila odvrátiť nebezpečenstvo veľkého odpadlíctva presviedčaním. Už v roku 1191 sa konala náboženská konferencia medzi katolíkmi a valdénskymi na mieste, ktorého nebolo zaznamenané; následne sa konala druhá v roku 1207 v Pamiers. Táto druhá schôdza viedla k návratu Durana z Huescy a niekoľkých ďalších do Cirkvi. S povolením Inocenta III. sa zorganizovali do špeciálneho náboženského rádu Chudobných katolíkov s cieľom obrátiť valdénskych.

Tento cieľ bol dosiahnutý len v malom rozsahu a čoskoro bola heretická iniciatíva potlačená násilím. V roku1192 rozkázal biskup Otto z Toul, aby boli všetci valdénci zajatí a odovzdaní biskupskej súdnej autorite. O dva roky neskôr ich kráľ Alfonz II. Aragónsky vyhnal zo svojich dŕžav a zakázal komukoľvek poskytovať im úkryt alebo jedlo. Tieto nariadenia obnovil Peter II. na koncile v Gerone (1197), pričom proti heretikom bol vydaný rozsudok smrti upálením.

Francúzske autority sa na určitý čas zdali byť menej prísne. Albigénske vojny však tiež ovplyvnili politiku voči valdénskym, a v roku 1214 bolo v Maurillacu sedem z nich odsúdených na smrť. Ale až v polovici 13. storočia stratila heréza v Provence a Languedocu pôdu. Z týchto provincií nezmizla, kým nesplynula s hnutím protestantskej reformácie v 16. storočí. Španielsko a Lotrinsko sa jej zbavili v priebehu 13. storočia. Najdôležitejšie centrum valdénskych aktivít vo Francúzsku počas neskorého stredoveku bolo Dauphiné a západný svah Cottianskych Álp. Sekta, zdá sa, sem prišla z Lombardska. Z Dauphiné a Alpských údolí vykonávali misijnú prácu po celom juhu Francúzska až po atlantické pobrežie. V roku 1403 sv. Vincent Ferrer podnikol rozhodnú akciu získať späť valdéncov z Louise, Argentière a Freissinières, ale nebol úspešný. Inkvizícia bola rovnako neúspešná a neúspešné boli aj prísne opatrenia miestnych civilných autorít. Politika represie ustala za vlády kráľa Ľudovíta XI., ktorý, veriac, že sú ortodoxní, rozšíril nariadením z roku 1478 na valdéncov z vyššie spomenutých dolín svoju kráľovskú ochranu.

Obdobie pokoja bolo v roku 1488 nasledované neúspešnou križiackou výpravou, ktorú zvolal proti nim Inocent VIII. Reformácia výrazne ovplyvnila históriu a doktrinálny vývoj sekty. Valdénska delegácia zložená z G. Morela a P. Massona bola v roku 1530 vyslaná do Švajčiarska, aby získala informácie o nových náboženských myšlienkach. Na ceste späť bol Masson zatknutý v Dijone a popravený, ale Morel úspešne dokončil svoju misiu. Správa z tejto cesty viedla k zvolaniu všeobecného zjazdu do Chanforans v doline Angrogne a valdénci tam prijali reformované učenie (1532). Menšina, ktorá sa proti tomuto postupu postavila, sa márne snažila zastaviť vlnu radikalizmu apelovaním na pomoc od českých bratov. Nový zjazd v doline St. Martin v roku 1533 potvrdil rozhodnutia z Chanforans. Verejné prijatie protestantizmu čoskoro viedlo k prenasledovaniu, v ktorom bolo valdénstvo z Provence (1545) vypudené. História komunít v iných oblastiach sa od tejto doby spája s históriou protestantizmu vo Francúzsku.

Valdénci v Taliansku a ďalších krajinách

Taliansko sa stalo trvalejším domovom valdénstva a aktívnejším v misijnej práci než Francúzsko. Konvertiti sa spomínajú už v prvých rokoch kázania Valdesa v Lombardsku. Rýchlo sa šírili a pridali sa k nim niektorí členovia rádu humiliati. Ale medzi valdénskymi vo Francúzsku a Lombardsku čoskoro vznikli rozpory. Tí v Lombardsku zorganizovali cechy remeselníkov, požadovali vlastných vodcov a odmietli prijať ženatých ľudí bez súhlasu ich partnera medzi dokonalých. Valdes toto neschválil a jeho nasledovníci v Taliansku sa oddelili v priebehu prvej dekády 13. storočia. Po jeho smrti sa v Bergame v roku 1218 uskutočnil neúspešný pokus o zjednotenie. Talianska vetva po určitom čase nielen prosperovala v dolinách západného Piemontu, ale vytvorila aj dôležité kolónie v Kalábrii a Apúlii. V 15. storočí sa spomínajú rovnako dôležité komunity v Pápežských štátoch a iných častiach stredného Talianska.

Objavenie valdéncov v diecéze Štrasburg je zaznamenané v roku 1211 a roky 1231–1233 boli v Nemecku charakterizované rozhodnými snahami vyhubiť ich omyly. Čoskoro sa však nasledovníci sekty objavili v Bavorsku, Rakúsku a ďalších oblastiach. Rozšírili sa na sever až k brehom Baltského mora a na východ do Čiech, Poľska a Uhorska. S objavením sa nových heréz časom čiastočne stratili svoj charakter. V Čechách sa zlúčili s husitmi a českými bratmi, pričom si zachovali niektoré svoje osobitosti.

Veľmi ochotne prijímali protestantizmus. Nielenže si jeho doktríny všeobecne osvojili, ale mnohé valdénske komunity sa zlúčili s protestantskými cirkvami, pričom talianske kongregácie si zachovali nezávislú existenciu a pôvodný názov. Komunity v dolinách Piemontu mali náboženský pokoj v rokoch 1536–1559 vďaka politickej závislosti týchto oblastí na Francúzsku. Proti tejto politike sa postavili savojskí vojvodovia, ale valdénci hneď na začiatku úspešne odolali a v roku 1561 im bolo povolené slobodne vyznávať svoje náboženstvo, hoci len v určitých oblastiach. V roku 1655 sa vojvoda opäť neúspešne uchýlil k násiliu. Neskôr v tom istom storočí (1686, 1699) niektorí z nich, pod tlakom obnoveného prenasledovania, emigrovali do Švajčiarska a Nemecka. V Piemonte im bola občianska rovnosť udelená v roku 1799, keď ho obsadili Francúzi. Tento pokoj si užívali až do pádu Napoleona I., ale opäť ho stratili po návrate savojských kniežat. Tie od roku 1816 však začali postupne voči valdénskym uplatňovať ústupky a v roku 1848 im Karol Albert poskytol úplnú a trvalú slobodu.

To vyvolalo istú obnovu ich činnosti. V roku 1855 založili teologickú školu v Torre Pellice a v roku 1860 ju presunuli do Florencie. Po roku 1945 talianski valdénci nadviazali úzku spoluprácu s EKD (Konfederáciou nemeckých evanjelických cirkví) a v roku 1975 sa pripojili k Talianskej metodistickej cirkvi. Odhaduje sa, že majú 50-tisíc členov, ktorí sa emigráciou rozšírili do niekoľkých miest južného Francúzska a tiež do Severnej a Južnej Ameriky. V Uruguaji existovalo na začiatku 20. storočia päť kongregácií a dve v Argentíne. Tri kolónie vznikli v Spojených štátoch. Osvojili si to, čo si správni protestanti skôr či neskôr osvojiť musia – svätenie žien a požehnávanie homosexuálnych zväzkov. Koniec koncov, snahy o tieto vymoženosti pozorujeme aj v katolíckej Cirkvi. V USA sa valdénci v roku 1920 spojili s Presbyteriánskou cirkvou. Existuje tam niekoľko občianskych organizácií, ktoré sa venujú charite a šíreniu povedomia o valdénskej histórii.

Komunity, ktoré sa usadili v Nemecku v 17. storočí, prerušili svoj vzťah s cirkvou a opustili svoj pôvodný jazyk. Veľa z nich pohltila štátna luteránska cirkev v roku 1823. Neskôr začali dostávať finančnú podporu od „Americkej valdénskej pomoci“, založenej v roku 1906 a od podobnej organizácie vo Veľkej Británii.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma

PDF (formát pre tlač)