Francúzsko: Lev XIV. v paláci s Macronom chválil heslo a zásluhy Francúzskej revolúcie – Sloboda, rovnosť, bratstvo. Genocída katolíkov je už premlčaná?

28. septembra 2026   Cirkev

V piatok minulý týždeň sa začala víkendová návšteva pápeža Leva XIV. vo Francúzsku a jej úvod bol symbolickým potvrdením novej reality, v rámci ktorej sa dnes katolícka Cirkev zmenila z pôvodného dlhodobého a hlavného kritika Francúzskej revolúcie, jej ideí a následkov, na jej apologétu. Státisíce katolíkov, kňazov i laikov, ktorých beštiálnym spôsobom zavraždil revolučný režim (len genocída vo Vendée sa odhaduje na 400 000 obetí) sú už zrejme pasé, aj keď iné, nekatolícke genocídy sa pripomínajú v štáte aj v Cirkvi na dennej báze.

Pápež Lev XIV. bol v spoločnosti Emmanuela Macrona, ktorý je vášnivým zástancom hodnôt Francúzskej revolúcie, sekularizmu a slobodomurárskych ideálov (aj keď oficiálne nie je členom lóže), v piatok prítomný na oficiálnom privítaní v Elyzejskom paláci. Pri tejto príležitosti predniesol Lev XIV. prejav, ktorý zverejnila oficiálna vatikánska stránka:

https://www.vatican.va/content/leo-xiv/en/speeches/2026/september/documents/20260925-francia-autorita.html

Po zvyčajných diplomatických zdvorilostných frázach, došlo najprv na oslavu Francúzska a jeho kultúry. Nikde v prejave sa nevyskytlo samozrejme slovné spojenie „francúzsky národ“. Zrejme preto, žeby mohlo vzbudiť nemilé spomienky na časy, keď Francúzsko nebolo zbernou nádobou všetkých svetových kultúr a rás, ale konkrétnym etnikom, dokonca jedným z prvých v Európe so striktne vyprofilovanou národnou identitou. Ako však povedali nedávno významní francúzski predstavitelia – francúzsky národ ako etnikum neexistuje, je to len zmes ľudí, kultúr, rás a náboženstiev, ktoré túžia spolu žiť na určitom území. Časy sa menia…

Ako tvorca kultúry a vedy bolo preto v prejave Leva XIV. oslovované abstraktné „Francúzsko“ a slovo „národ“ bolo vybavené hneď na začiatku prejavu nasledujúcou dvojznačnou vetou:

„Vaším prostredníctvom pozdravujem všetkých, ktorí žijú v tejto krajine s jej nesmiernym kultúrnym a náboženským dedičstvom. Spoločne tvoria ľud, ktorého rozmanitý pôvod oživil a obohatil národ a jeho demokraciu.“

Od zásluh na poli kultúry a vedy, prešiel pápež postupne k zásluhám Francúzska na budovaní modernej a pokrokovej spoločnosti:

„S veľkými mysliteľmi renesancie a neskôr Grand Siècle (17. storočie, vláda Ľudovíta XIV. a rozmach Francúzska je francúzskou historiografiou vnímané ako „Veľké storočie“ a tak aj nazývané; pozn. aut.), po ktorých nasledovali osvietenci, malo Francúzsko zásluhu na významnom pokroku v našom svete, vrátane uznania ľudských práv zakotvených v podstate ľudskej osoby, najmä náboženskej slobody.“

– Podotknime len, že francúzski osvietenci (Voltaire, Montesquieu, D’Alambert, Diderot, Rousseau, etc) boli všetci radikálne protikresťanky či protikatolícky zameraní, so silnými nenávistnými prejavmi voči Cirkvi (viď Voltaireovo zvolanie „Zničte nehanebnicu!“, čiže Cirkev) a ideu „ľudských práv“ aj „náboženskej slobody“, ako ju prinieslo osvietenstvo a jeho následný derivát – Francúzska revolúcia, pápeži, biskupi a Cirkev od 18. až po 20. storočie nespočetnekrát odsúdili.

Pápež Pius VI. v dokumentoch Quod aliquantum a Charitas explicitne odsúdil Deklaráciu práv človeka a občana, zásadný dokument Francúzskej revolúcie, prijatý revolučným Národným zhromaždením ako aj revolúciu samotnú. Už predtým v dokumente Inscrutabilie divinae sapientiae z roku 1775 odsúdil idey francúzskych osvietencov, ktorých Lev XIV. chváli:

„Najzradnejší filozofi idú ešte ďalej. Ničia všetky tie putá, ktorými sú ľudské bytosti spojené navzájom so svojimi vládcami a ktorými sú udržiavané v ich zmysle pre povinnosť; neustále kričia a hlásajú až do úmoru, že ľudské bytosti sa rodia slobodné a nie sú podriadené vláde nikoho a že spoločnosť je preto množstvom hlúpych ľudských bytostí, ktorých hlúposť ich podriaďuje kňazom, ktorí ich klamú a kráľom, ktorí ich utláčajú; a to do takej miery, že spolupráca medzi kňazstvom a vládou nie je údajne ničím iným ako obrovským sprisahaním proti vrodenej slobode človeka.“

https://nobility.org/2014/06/pius-vi-on-liberty-and-equality

Po oslave osvietencov a ich prínosu pre ľudské práva sa pápež v pozitívnom kontexte dotkol aj ideálov samotnej revolúcie v jej hesle a spojil ho s Evanjeliom! Ktovie ako by sa pri týchto slovách tvárili pápeži z 18., 19. a 20. storočia:

„Toto neustále zameranie na dôstojnosť, ktorá je vlastná každému človeku, sa odráža aj vo vašom národnom motte. Sloboda, rovnosť a bratstvo nie sú len slová vytesané na priečelí vašich verejných budov; odkazujú na univerzálne etické imperatívy, ktoré nachádzajú nevyčerpateľný zdroj inšpirácie a naplnenia tiež v evanjeliovom posolstve.“

– Odhliadnuc od kolosálneho utrpenia, ktoré Francúzska revolúcia spôsobila od roku 1789 až po porážku jej produktu – Napoleona v roku 1815, pričom sa toto utrpenie miliónov šírilo práve pod eufemistickým a falošným heslom: „Sloboda, rovnosť, bratstvo!“, je krajne bizarné tvrdiť, že práve toto heslo, ktoré si zvolili úhlavní nepriatelia katolíckej Cirkvi, čerpalo svoj zdroj inšpirácie v evanjeliovom posolstve. Mýlili sa snáď 160 rokov všetci pápeži od Pia VI. až po Pia XII., keď tvrdili presný opak?

V pokračovaní prejavu sa Lev XIV. pozitívne vyjadril aj o ďalšom produkte revolúcie – o sekularizme, čiže úplnom oddelení štátu od katolíckej viery a o strážení tzv. „laïcité“, čiže úplného zákazu stotožňovania štátu a národa s nejakým náboženstvom. Dokonca sa, ak to dobre chápem, v pozitívnom zmysle odvoláva na termín sv. Augustína „pozemské mesto/obec“ (nezabúdajme, že pápež je augustinián) z jeho diela De civitas Dei (O Božom štáte) . Termín „pozemská obec/civitas; pozemský štát, svetský štát“ však sv. Augustín používa v negatívnej konotácii, ako protiklad k „Božiemu štátu“. V zápätí dokonca Lev XIV. ubezpečuje predstaviteľov sekularizmu, že kresťan takto angažovaný v sekulárnej „pozemskej obci“ nebude nikoho obracať na vieru:

„Ako môžeme nepovažovať takýto záväzok za prejav autentickej „sekularity“ (laïcité) pozemského mesta? Kresťan angažovaný vo verejnej službe a vedený svetlom svojho svedomia osvetleného vierou (!) nemôže byť považovaný za prozelytizátora ani za hrozbu pre jednotu národa. Autentická sekularita vskutku nevylučuje náboženstvo, ale je schopná ho oceniť ako výchovný zdroj.“

Lev XIV. tu má na mysli pod „výchovným zdrojom“, ako neskôr v prejave uvádza, konkrétne katolícke školy vychovávajúce katolíkov, nie celkovú výchovu národa v katolíckom duchu.

V tomto kontexte spolupráce súčasného francúzskeho sekularizmu s Cirkvou sa pápež odvolal na II. vatikánsky koncil:

„Takéto formy spolupráce sú dobrým príkladom zdravej komplementarity opísanej Druhým vatikánskym koncilom, keďže politické spoločenstvo a Cirkev „sú v službách osobného a spoločenského povolania tých istých jednotlivcov, hoci pod rôznymi titulmi. Ich služba bude efektívnejšia a prospešnejšia pre všetkých, ak obe inštitúcie budú rozvíjať lepšiu spoluprácu“.“

Na konci prejavu pápež predniesol zdravicu, do ktorej ešte raz zahrnul heslo Francúzskej revolúcie:

„Nech vaša sloboda rastie v neustálej starostlivosti o spoločné dobro. Nech vaše bratstvo zahŕňa celú ľudskú rodinu. A nech rovnosť, po ktorej túžite, je vždy budovaná na základoch spravodlivosti a lásky – nie stieraním rozdielov medzi ľuďmi, ale tým, že im umožníte harmonicky prosperovať v prospech celej spoločnosti.“

Pokiaľ boli na slávnosti prítomní členovia lóže, o čom by sme vo Francúzsku a v jeho administratíve nemali ani na sekundu pochybovať, tak boli zrejme s týmito pasážami nanajvýš spokojní. A zvyšok prejavu? To sa už časom poddá. Kresťanov ubúda, moslimov a agnostikov pribúda. Všetko ide podľa plánu…

Branislav Michalka

Zdroj: vatican.va, titulný ilustračný obrázok, zdroj – Srpske noviny

PDF (formát pre tlač)