Falošnosť súcitu v divadlách

28. decembra 2020   Pokladnica viery

Priťahovali ma divadlá plné obrazov mojej biedy a ohňa, ktorý rozpaľoval moju vášeň. Prečo je to, že človek v divadle chce cítiť bolesť, keď sa pozerá na smutné a tragické príbehy? Je isté, že sám by ich nechcel zažiť, a predsa pri pohľade na ne chce cítiť bolesť a bolesť mu pôsobí rozkoš. Čo iné je to ako biedne bláznovstvo? Príhody tie majú na človeka totiž tým väčší účinok, čím viac má takých vášní v sebe. Keď trpí sám, volá ich utrpením; keď trpí spolu s inými, volá ich súcitom.

Ale konečne, aký to môže byť súcit pri vymyslenom divadelnom predstavení? Od diváka sa nežiada, aby prišiel pomáhať, ale len aby prejavil súcit. Divák je potom hercovi tým vďačnejší, čím lepšie vedel v ňom vzbudiť súcit. A keď sa stane, že tieto nešťastia ľudské, či už také, čo sa skutočne stali alebo len vymyslené, sú tak predstavované, že nedojmú divákov, vtedy tí odchádzajú z divadla unudení a nadávajúci. Keď však príhody zapôsobili na divákov, vtedy odchádzajú spokojní a plačú dojatím.

Sv. Augustín: Vyznania

PDF (formát pre tlač)