Arcibiskup Georg Gänswein prelomil mlčanie alebo Rozhovor o troch pápežoch, Synodálnej ceste i FSSPX

Branislav Krasnovský
7. júla 2026   Cirkev

Arcibiskup Georg Gänswein, apoštolský nuncius v Litve a dlhoročný osobný sekretár pápeža Benedikta XVI., poskytol rozsiahly rozhovor nemeckému portálu Katholisch.de, ktorého originál sa nachádza na tomto odkaze: https://katholisch.de/artikel/69318-gaenswein-taetige-reue-bei-piusbruedern-noetig-kritik-am-synodalen-weg

Rozhovor má pomerne veľkú výpovednú hodnotu nielen preto, že sa dotýka pontifikátov Benedikta XVI., Františka a Leva XIV., ale aj preto, že arcibiskup Gänswein v ňom otvorene hovorí o Synodálnej ceste v Nemecku, Bratstve sv. Pia X., svojich osobných skúsenostiach vo Vatikáne i o bezpečnostnej situácii v Pobaltí.

Hoci s mnohými jeho názormi možno polemizovať, ide o svedectvo človeka, ktorý sa dlhé roky pohyboval v bezprostrednej blízkosti dvoch pápežov a dnes zastáva významný diplomatický úrad Svätej stolice.

Dedičstvo Benedikta XVI.

Najväčšiu časť rozhovoru venoval arcibiskup Georg Gänswein svojmu dlhoročnému predstavenému, Benediktovi XVI. Zdôraznil, že s pribúdajúcim časom sa čoraz jasnejšie ukazuje skutočná hodnota jeho pontifikátu i teologického odkazu. Za mimoriadne významné považuje vydanie kompletného súboru Opera Omnia, ktorý označuje za pokladnicu pre každého, kto chce preniknúť do Ratzingerovho myslenia.

Opera Omnia (lat. Súborné dielo) je kompletné kritické vydanie teologických spisov Josepha Ratzingera – pápeža Benedikta XVI. Obsahuje jeho najvýznamnejšie knihy, štúdie, prednášky a vedecké práce, ktoré vznikali od začiatku jeho akademickej kariéry až po pontifikát. Jednotlivé zväzky sú tematicky usporiadané a predstavujú ucelený prehľad jeho teologického myslenia o liturgii, Cirkvi, Svätom Písme, viere, vzťahu viery a rozumu či o osobe Ježiša Krista. Dielo patrí medzi najrozsiahlejšie teologické súborné vydania, aké boli v moderných dejinách pripravené pre niektorého pápeža.

Podľa arcibiskupa Gänsweina bol Joseph Ratzinger počas života často nespravodlivo vykresľovaný ako „Boží rotvajler“ či „tankový kardinál“, pričom podobné nálepky sa neskôr preniesli aj na jeho pontifikát. Benedikt XVI. podľa neho sám hovoril o „nepriateľoch pripravených kedykoľvek proti nemu zaútočiť“, čo sprevádzalo jeho pôsobenie.

Arcibiskup zároveň odmietol pokusy oddeľovať Ratzingera – teológa od Benedikta – pápeža. Práve skutočnosť, že na Petrov stolec zasadol teológ mimoriadnej intelektuálnej úrovne, považuje za jedinečnú udalosť moderných cirkevných dejín. Okrem knihy Úvod do kresťanstva a série Ježiš Nazaretský pripomenul aj jeho diela o liturgii, Cirkvi či vzťahu viery a rozumu, pričom zdôraznil, že stredobodom Ratzingerovho myslenia bola vždy otázka Boha.

Podľa arcibiskupa Gänsweina neexistuje žiadny zlom medzi mladým profesorom, kardinálom a pápežom Benediktom XVI. Naopak, jeho život a dielo spája jedna myšlienková línia a jeho teologická autorita významne posilnila samotný Petrov úrad.

Pontifikát pápeža Františka očami arcibiskupa Gänsweina

Významnú časť rozhovoru venoval arcibiskup Gänswein aj svojmu pôsobeniu počas pontifikátu pápeža Františka. Pripomenul, že jeho postavenie bolo odlišné ako za Benedikta XVI. Kým pri emeritnom pápežovi zastával funkciu osobného sekretára, za Františka pôsobil ako prefekt Pápežského domu. Išlo podľa neho o dve úplne rozdielne služby, ktoré prirodzene priniesli aj odlišný spôsob spolupráce.

Arcibiskup otvorene priznal, že vo vzájomných vzťahoch existovalo osobné napätie. Nesnažil sa ho zľahčovať ani zakrývať a obdobie svojho odchodu z Vatikánu označil za jednu z najbolestivejších skúseností svojho života. Použil pritom obrazné prirovnanie, že sa cítil, „akoby človeka vyhnali ako psa z dvora bez toho, aby sa dozvedel prečo“. Pripustil, že dôvodov mohlo byť viac, no zdôraznil, že ich nikdy nespoznal. Napriek tomu sa podľa vlastných slov rozhodol zachovať poslušnosť, ktorú pri biskupskej vysviacke sľúbil pápežovi Benediktovi XVI. i jeho nástupcom. Aj keď človek s rozhodnutím nesúhlasí, poslušnosť podľa neho patrí k podstate biskupskej služby.

Zaujímavé je, že napriek týmto osobným skúsenostiam odmietol hodnotiť pontifikát pápeža Františka cez prizmu vlastných krívd. Zdôraznil, že jeho pohľad nie je ovplyvnený osobným zranením. Za najvýraznejší odkaz zosnulého pápeža označil dôraz na ľudí žijúcich na okraji spoločnosti. Práve pojem „periférie“ podľa neho najlepšie vystihuje celý Františkov pontifikát. Pápež sa podľa arcibiskupa Gänsweina usiloval obrátiť pozornosť Cirkvi na chudobných, sociálne vylúčených, migrantov a utečencov, pričom do riadenia univerzálnej Cirkvi preniesol vlastné pastoračné skúsenosti z Argentíny i jezuitské duchovné dedičstvo.

Na Františkov pontifikát bude podľa arcibiskupa Gänsweina dlhodobo odkazovať aj jeho historická cesta na taliansky ostrov Lampedusa, ktorá sa stala symbolom jeho dôrazu na migrantov a utečencov.

Na margo pontifikátu pápeža Františka z pohľadu tradičných katolíkov a nie arcibiskupa Gänsweina: Ak by sa robili dejiny pontifikátov podľa toho, komu venovali najviac mediálnej pozornosti, Františkov pontifikát by sa zapísal do análov predovšetkým migrantmi, klimatickou agendou a komunitou LGBTQ. Mnohí obyčajní katolíci pritom nadobudli oprávnene dojem, že zatiaľ čo voči svetu boli dvere otvorené dokorán, voči tradične zmýšľajúcim katolíkom sa často používal podstatne tvrdší meter. Obmedzenie tradičnej liturgie, ostré výroky na adresu „rigidných“ veriacich či opakované disciplinárne zásahy vytvorili obraz pápeža, ktorý dokázal byť veľmi trpezlivý voči svojim spojencom, no podstatne menej zhovievavý voči tým, ktorí predstavovali „vnútrocirkevnú opozíciu“.

Nie je preto prekvapením, že časť veriacich dnes spomína na jeho pontifikát viac s únavou a znechutením než nostalgiou.

Lev XIV. a nové biskupské vysviacky Kňazského bratstva sv. Pia X.

Arcibiskup Georg Gänswein sa v rozhovore vyjadril aj k novému pontifikátu pápeža Leva XIV., ktorého osobne pozná ešte z obdobia, keď pôsobil ako generálny predstavený augustiniánskej rehole. Po jeho zvolení za pápeža sa opäť stretli počas stretnutia apoštolských nunciov v Ríme a neskôr aj na súkromnej audiencii. Arcibiskup ich vzájomný vzťah označil za priateľský, zároveň však priznal, že počas konkláve nepovažoval budúceho pápeža za jedného z hlavných kandidátov na Petrov stolec. O prípadnej návšteve Nemecka zo strany Leva XIV. nechcel špekulovať a uviedol, že nový pápež dostáva pozvania z celého sveta.

Najväčšiu pozornosť v tejto časti rozhovoru venoval nedávnym biskupským vysviackam v Bratstve sv. Pia X. Podľa jeho slov sa pápež Lev XIV. ešte pred samotnými vysviackami osobným listom obrátil na generálneho predstaveného Bratstva s prosbou, aby od tohto kroku upustil. Tento pokus o zmierenie však podľa arcibiskupa Gänsweina nepriniesol výsledok.

Arcibiskup následne pripomenul stanovisko platného cirkevného práva. Biskupské vysviacky bez pápežského mandátu podľa neho automaticky spôsobujú exkomunikáciu svätiaceho biskupa i novovysvätených biskupov. Zároveň zdôraznil tradičné rozlišovanie medzi platnosťou a dovolenosťou sviatosti. Samotné vysviacky označil za platné, avšak vykonané proti jednote Cirkvi, keďže ich účastníci podľa jeho názoru odmietli poslušnosť Petrovmu nástupcovi, ktorý je garantom cirkevnej jednoty. Z tohto dôvodu podľa arcibiskupa Gänsweina stoja mimo plného spoločenstva s katolíckou Cirkvou.

V tejto súvislosti sa rozhovor vrátil aj k udalostiam z roku 2009, keď pápež Benedikt XVI. zrušil exkomunikácie štyroch biskupov vysvätených arcibiskupom Marcelom Lefebvrom v roku 1988. Arcibiskup Gänswein zdôraznil, že tomuto kroku predchádzala ich prejavená ľútosť, obrátenie a žiadosť o odpustenie. Pripomenul tiež, že exkomunikácia nemá byť chápaná ako trest sám osebe, ale ako nápravný prostriedok, ktorého cieľom je priviesť človeka k uznaniu vlastnej chyby a k návratu do plného spoločenstva Cirkvi.

Osobitne spomenul aj prípad biskupa Richarda Williamsona. Podľa jeho slov Benedikt XVI. v čase zrušenia exkomunikácie nevedel o jeho výrokoch popierajúcich holokaust. Až následne sa rozpútala mediálna búrka, ktorá výrazne zatienila pôvodný zmierovací úmysel pápeža.

Na záver tejto témy arcibiskup Gänswein zopakoval, že aj dnes považuje za nevyhnutnú nielen vnútornú ľútosť, ale aj jej verejné prejavenie. Ak podľa jeho názoru došlo k verejnému narušeniu jednoty Cirkvi, musí byť verejne viditeľné aj obrátenie. V prípade nedávnych vysviacok Bratstva sv. Pia X. však podľa jeho slov zatiaľ nemožno hovoriť ani o účinnej ľútosti, ani o obrátení.

A opäť pár slov na spomenuté udalosti „z iného pohľadu“ ako zastáva arcibiskup Gänswein.

Ak sa na celú záležitosť pozrieme aj očami druhej strany, nemožno obísť odpoveď generálneho predstaveného Bratstva sv. Pia X. dona Davida Pagliaraniho adresovanú pápežovi Levovi XIV. List nepôsobí ako manifest vzdoru ani ako vyhlásenie rozkolu, ale skôr ako hlas človeka, ktorý sa cíti nepochopený. Don Pagliarani si hneď v úvode pomáha slovami Krista z Evanjelia podľa sv. Lukáša a píše, že Bratstvo prosilo o „chlieb“ – teda o pochopenie úprimného prípadu svedomia a otcovský prístup, no dostalo „kameň“. Prosilo o „vajce“, ktoré chcelo raz vrátiť celej Cirkvi v podobe zachovanej posvätnej Tradície, no dostalo „škorpióna“. A namiesto potvrdenia vo „viere všetkých čias“ bolo podľa jeho slov po druhý raz označené za schizmatické.

Zároveň je pozoruhodné, že napriek veľmi tvrdej kritike rozhodnutia Ríma don Pagliarani opakovane zdôrazňuje, že Bratstvo sa nepovažuje za náhradu katolíckej Cirkvi a nechce vytvárať paralelnú cirkevnú štruktúru. Naopak, pápežovi sľubuje, že bude aj naďalej „venovať všetky svoje sily zachovaniu Tradície a jej službe Cirkvi“, nové sankcie neprijme „s horkosťou ani vzburou“ a utrpenie z nich obetuje „za dobro všeobecnej Cirkvi a Vašej Svätosti“. V závere dokonca prosí pápeža: „Ak môžete, napriek svojmu nedávnemu rozhodnutiu, požehnajte nás ako svojich synov. Pre nás sa nič nezmenilo a nikdy sa nezmení.“

Zaujímavá je aj jeho dlhodobá perspektíva. Don Pagliarani vyjadruje presvedčenie, že raz „Vy sám alebo niektorý z Vašich nástupcov“ prijme program svätého Pia X. – Instaurare omnia in Christo („Obnoviť všetko v Kristovi“). Vtedy podľa neho pápež objaví v Bratstve nie „hniezdo hadov a škorpiónov“, ale „malú armádu verných synov, pripravených urobiť čokoľvek“, aby mu pomohli pri obnove Cirkvi. Či sa táto nádej niekedy naplní, ukáže až budúcnosť. Dejiny vzťahov medzi Rímom a Bratstvom sv. Pia X. už totiž viackrát ukázali, že obdobia napätia a obdobia dialógu sa v Cirkvi dokážu striedať rýchlejšie, než by sa v danej chvíli zdalo.

Synodálna cesta podľa arcibiskupa Gänsweina stratila svoj pôvodný cieľ

Ďalšou významnou témou rozhovoru bola Synodálna cesta v Nemecku, ktorú arcibiskup Georg Gänswein kritizuje už od jej začiatku. Ani po niekoľkých rokoch svoje stanovisko nezmenil. Pripomenul, že pôvodným impulzom celého procesu bolo hľadanie odpovede na škandály sexuálneho zneužívania v Cirkvi. Podľa jeho názoru sa však tento zámer postupne vytratil a Synodálna cesta sa začala uberať úplne iným smerom.

Arcibiskup pripomenul list pápeža Františka adresovaný nemeckým katolíkom, v ktorom pápež podľa jeho slov jasne naznačil, akým smerom by sa mala obnova cirkevného života uberať. Hoci nemeckí biskupi tento dokument verejne ocenili, arcibiskup Gänswein je presvedčený, že jeho obsah napokon nevzali vážne. Pápež František podľa neho kládol dôraz predovšetkým na evanjelizáciu, zatiaľ čo nemecká diskusia sa čoraz viac sústreďovala na organizačné štruktúry, mocenské otázky a fungovanie cirkevných grémií.

Rozhovory medzi predstaviteľmi nemeckej cirkvi a Rímom podľa arcibiskupa Gänsweina nepriniesli očakávaný výsledok. Keď sa dnes podľa neho človek pozrie na konkrétne ovocie Synodálnej cesty, celkovú bilanciu označuje za sklamanie. Domnieva sa, že bolo vynaložené veľké množstvo energie bez primeraného duchovného úžitku.

Na záver tejto časti rozhovoru poukázal na vlastné skúsenosti zo stretnutí s veriacimi katolíkmi. Tvrdí, že od nich často počúva, že ich vnútrocirkevné diskusie o štruktúrach a kompetenciách nezaujímajú. Veriaci podľa neho túžia predovšetkým žiť svoju vieru, hľadajú duchovnú orientáciu a hľadajú Boha. Práve na tieto základné úlohy by sa podľa arcibiskupa Gänsweina mala Cirkev sústrediť.

Pri čítaní slov arcibiskupa Gänsweina o Synodálnej ceste i Bratstve sv. Pia X. sa nejednému katolíkovi prirodzene natíska otázka: Podľa akého metra sa dnes v Cirkvi meria poslušnosť? Nemecká Synodálna cesta už roky spochybňuje katolícke učenie o kňazstve, sexualite, cirkevnej autorite i morálke. Rím opakovane vydáva kritické vyhlásenia, napomenutia a listy, no konkrétne disciplinárne opatrenia prakticky neprichádzajú. Na druhej strane Bratstvo sv. Pia X., ktoré sa síce dostáva do vážneho konfliktu s cirkevnou disciplínou, no zároveň opakovane vyznáva svoju vernosť pápežstvu, katolíckej náuke a Tradícii, sa stretáva s okamžitými a tvrdými sankciami. Takýto kontrast prirodzene vyvoláva otázky aj medzi veriacimi, ktorí nepatria ani k priaznivcom Synodálnej cesty, ani k členom Bratstva.

Mnohí tradicionalisti preto nadobudli presvedčenie, že v posledných rokoch sa v Cirkvi vytvorili dva metre. Jeden pre progresívne prostredie, ktoré môže dlhodobo experimentovať s návrhmi odporujúcimi stáročnej katolíckej disciplíne bez citeľných následkov, a druhý pre tých, ktorí sa odvolávajú na liturgickú a doktrinálnu Tradíciu. Takéto vnímanie sa ešte prehĺbilo počas pontifikátu pápeža Františka, keď sa do čela viacerých dikastérií dostali jeho najbližší spolupracovníci a biskupi s podobným pastoračným prístupom. Práve oni dnes vo veľkej miere určujú praktické uplatňovanie cirkevnej disciplíny.

Nech je odpoveď na tieto otázky akákoľvek, jedno je isté. Ak Cirkev chce byť presvedčivou učiteľkou pravdy, musí byť presvedčivá aj vo svojom uplatňovaní spravodlivosti. Podobné skutky nemôžu byť posudzované očividne rozdielnym metrom podľa toho, kto ich vykonal. Inak bude čoraz viac veriacich nadobúdať dojem, že rozhodujúcim kritériom už nie je vernosť katolíckej viere, ale príslušnosť k tomu-ktorému cirkevnému táboru.

Apoštolský nuncius v Pobaltí

Záver rozhovoru venoval arcibiskup Georg Gänswein svojej súčasnej službe apoštolského nuncia v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Zdôraznil, že na pochopenie postoja obyvateľov týchto krajín k vojne na Ukrajine je potrebné poznať ich vlastné historické skúsenosti so sovietskou nadvládou. Keďže všetky tri štáty získali plnú slobodu až po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991, obyvatelia podľa neho veľmi dobre rozumejú tomu, čo znamená strata slobody.

Práve preto je podľa Gänsweina v celom Pobaltí viditeľná výrazná solidarita s Ukrajinou, ktorej symbolom sú ukrajinské vlajky vyvesené na mnohých verejných budovách i súkromných domoch. Súčasne dodal, že obavy z možného rozšírenia vojny nie sú pre Litovčanov, Lotyšov ani Estóncov abstraktnou politickou otázkou, ale každodennou realitou.

Arcibiskup upozornil aj na rastúcu prítomnosť nemeckých ozbrojených síl v Litve. Ako apoštolský nuncius udržiava pravidelné kontakty s vojenskou duchovnou službou a pripomenul, že katolícka vojenská pastorácia nedávno otvorila vo Vilniuse vlastné centrum pre vojakov a ich rodiny. Podľa jeho slov obyvatelia Litvy veľmi oceňujú, že Nemecko prevzalo časť zodpovednosti za obranu východného krídla Severoatlantickej aliancie.

Na otázku o svojej každodennej práci vysvetlil, že úlohou apoštolského nuncia je zastupovať Svätú stolicu vo vzťahu k štátnym orgánom a zároveň vytvárať spojenie medzi Rímom a miestnou katolíckou cirkvou. Preto sa pravidelne stretáva s predstaviteľmi vlády, parlamentu, akademického prostredia i kultúrnych inštitúcií, pričom zároveň udržiava úzke kontakty s biskupmi pobaltských krajín.

Rozhovor uzavrel optimistickým hodnotením náboženskej situácie v Litve. Približne štyri pätiny obyvateľstva sa podľa neho hlásia ku katolicizmu a v mnohých farnostiach sa na nedeľných bohoslužbách pravidelne zúčastňuje 30 až 40 percent veriacich, čo označil za veľmi povzbudzujúci údaj v porovnaní s väčšinou európskych krajín. Napriek pokračujúcej sekularizácii vidí množstvo mladých rodín a mladých veriacich, čo mu dáva dôvod na nádej. Zároveň priznal, že služba apoštolského nuncia si vyžaduje neustále cestovanie po troch krajinách, a preto sa do rodného Nemecka dostáva už iba zriedka.

Dejiny učia aj jednu starú pravdu – každá vojna sa raz skončí. Po nej zvyčajne neprichádza večná nenávisť, ale mier, obnova a návrat k bežnému životu. Keď raz utíchnu zbrane na Ukrajine, Litva, Lotyšsko a Estónsko budú môcť naďalej pomáhať svojim ukrajinským priateľom už nie iba vojensky či humanitárne, ale predovšetkým pri obnove zničenej krajiny.

A ak sa niektorí ukrajinskí občania rozhodnú zostať natrvalo v Pobaltí alebo tam nájsť nový domov, bude to už výsledok slobodného rozhodnutia v časoch mieru, nie úteku pred vojnou. To je napokon cieľ, o ktorý by malo ísť všetkým – aby utečenci prestali byť utečencami a opäť sa stali slobodnými občanmi, ktorí si môžu sami vybrať, kde chcú žiť. Verím, že obyvatelia Pobaltia vystrú Ukrajincom svoju bratskú a priateľskú ruku.

Pohľad katolíckej tradície

Rozhovor arcibiskupa Georga Gänsweina je cenným svedectvom človeka, ktorý dlhé roky stál po boku pápeža Benedikta XVI. a následne z bezprostrednej blízkosti zažil aj pontifikáty Františka a Leva XIV. Mimoriadne presvedčivo pôsobia jeho slová o teologickom odkaze Benedikta XVI., kritika nemeckej Synodálnej cesty i upozornenie, že Cirkev nemôže stratiť zo zreteľa svoju hlavnú úlohu – evanjelizáciu a privádzanie ľudí ku Kristovi. Práve v týchto bodoch jeho hodnotenie presne pomenúva problémy, na ktoré tradiční katolíci upozorňujú už dlhé roky.

Na druhej strane nemožno prehliadnuť určitú opatrnosť, ktorá sprevádza jeho hodnotenie pontifikátu pápeža Františka. Arcibiskup Gänswein korektne opisuje dôraz pápeža Františka na periférie, migrantov či sociálne otázky a macošský postoj zosnulého pápeža voči katolíckej tradícii. Obmedzenie tradičnej rímskej liturgie, zásahy proti tradičným reholiam a spoločenstvám či nejednotný prístup k disciplinárnym otázkam zanechali v Cirkvi po pontifikáte pápeža Františka hlboké jazvy, ktoré nemožno jednoducho prekryť diplomatickými formuláciami.

Rovnako zložitá zostáva otázka Bratstva sv. Pia X. Katolícka tradícia vždy učila, že jednota Cirkvi je nesmiernou hodnotou a že rímsky pápež je jej viditeľným princípom. Zároveň však dejiny poznajú množstvo období, keď napätie medzi Rímom a jednotlivými cirkevnými prúdmi trvali celé desaťročia, ba dokonca stáročia, kým dozreli podmienky na zmierenie. Ak predstavitelia Bratstva aj dnes opakovane vyhlasujú, že sa nepovažujú za inú Cirkev, že uznávajú pápežský úrad a že chcú slúžiť zachovaniu katolíckej Tradície, bolo by múdre hľadať cesty dialógu bez zbytočných emócií a ideologických predsudkov.

Katolícka tradícia zároveň pripomína ešte jednu zásadu – spravodlivosť musí byť nielen vykonaná, ale musí byť aj viditeľná. Pokiaľ veriaci nadobúdajú dojem, že voči tým, ktorí experimentujú s katolíckou náukou, sa postupuje s veľkou trpezlivosťou, zatiaľ čo voči tým, ktorí sa hlásia k Tradícii, sa uplatňuje okamžitá prísnosť, vzniká nebezpečný pocit dvojakého metra. Takýto stav nikdy neposilňuje autoritu Cirkvi, ale práve naopak.

Napriek všetkým súčasným sporom však dejiny katolíckej Cirkvi učia optimizmu. Cirkev prežila ariánsku krízu, západnú schizmu, reformáciu, revolúcie i totalitné režimy. Prežije aj dnešné vnútorné napätie. Pontifikáty prichádzajú a odchádzajú, cirkevné stratégie sa menia, no poklad viery, Apoštolská tradícia a Kristov prísľub, že pekelné brány Cirkev nepremôžu, zostávajú nemenné. Práve táto nádej umožňuje katolíkom pozerať na dnešné udalosti bez rezignácie, ale aj bez naivity.

PDF (formát pre tlač)