Andrej Hlinka a vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918

Radomír Tomeček
30. októbra 2025   Cirkev História   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, pôsobil na Slovensku v meste Ružomberok aj v čase vypuknutia prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Vojnové udalosti priniesli mnoho ľudského trápenia a prispeli aj k postupnému zániku niektorých štátov.

Aj slovenský národ musel reagovať na veľké politické otrasy v záujme vlastného prežitia. A. Hlinka vedel, že zachovanie katolíckej viery bude mať kľúčový význam pre schopnosť Slovákov vydržať v spravodlivom zápase za získanie práv, ktoré boli v Uhorsku potláčané pod vplyvom maďarizácie.

Vypuknutie prvej svetovej vojny v roku 1914

František Ferdinand d’Este (1863 – 1914), rakúsky arcivojvoda a následník habsburského trónu, bol zavraždený pri atentáte, ktorý spáchal Gavrilo Princip (1894 – 1918), bosnianskosrbský nacionalista v Sarajeve 28. júna 1914. Prvá svetová vojna začala písať svoju históriu od tohto dňa. Rakúsko-Uhorsko následne, dňa 28. júla 1914 vyhlásilo vojnu Srbsku.

Táto správa zastihla A. Hlinku práve v deň, keď „vypovedal vojnu“ vtedajším poriadkom v Uhorsku. Mestské zastupiteľstvo v Ružomberku rozhodujúcou väčšinou hlasov, ktorou disponoval A. Hlinka, schválilo zámer žiadať od vlády v Budapešti povinné vyučovanie slovenčiny na všetkých školách v Ružomberku. Národnie noviny poukázali na tento príklad z Ružomberka na svojej prvej strane a začala sa podpisová akcia po celom Slovensku.

Slovenské ľudové noviny, zo dňa 27. júla 1914, priniesli v článku s názvom Slovenská otázka v Prostějove informácie o regionálnom katolíckom zjazde v meste Prostějov na Morave, a o možnostiach usporiadať podobné podujatie na Slovensku. A. Hlinka prednášal o pravom a falošnom pokroku. Článok reagoval aj na vypuknutie prvej svetovej vojny:

„Vrahom je nie Princip, ale tí, ktorí štvú nevyspelú mládež proti Bohu, Cirkvi a autorite. František Ferdinand je mučeníkom katolíckej Austrie. Ale z krvi mučeníckej vyrastie strom slobody a veľkosti našej. Len pracovať a prehlbovať naše národné povedomie. Boh a naša práca, to nás spasí.“

Duchovný život katolíkov prežíval silné otrasy a zmienený článok konštatoval:

„Život náboženský a cirkevný sa neprehlbuje. (…). Celé Čechy a Morava sú v plameni. Závodia v špinení a hanení kresťanstva. Žid Stránský, Herben odpadlík od viery, Masaryk kalvín, Machar židovský nájomník, vedú ľud a štvú proti Rímu, viere, Cirkvi a kňazstvu. (…). Po celej Morave a Čechách vydržiavajú sa ľudové zhromaždenia na oslavu Husa, a trúfajú si do roku 1915 pol milióna nevereckých Čechov od Cirkvi odtrhnúť. (…). Andrej Hlinka podrobil dnešný pokrokársky pokrok duchaplnej kritike. (…). Z Cirkvi chceli by učiniť módny obchod, ktorý každým dňom sa mení. Dnes úzke sukne, zajtra polonohavice, o rok krinolínu.“

JUDr. Matúš Dula (1846 – 1926), predseda Slovenskej národnej strany, reagoval na vypuknutie prvej svetovej vojny vo svojom vyhlásení pre slovenský národ. Národnie noviny, ako oficiálny tlačový orgán Slovenskej národnej strany, zverejnili toto stanovisko dňa 6. augusta 1914, v ktorom uviedli:

„Aby sa vyhlo nedorozumeniam, aké v pohnutých časoch ľahko môžu vzniknúť, predsedníctvo na celú dobu začatej vojny zastavilo všetku činnosť svojej strany, a pričinilo sa aj k tomu, aby už ohlásené zhromaždenia slovenských kultúrnych spolkov (t. j. Muzeálnej slovenskej spoločnosti a Živeny) boli odročené.“

Sarajevský atentát vyvolal znepokojenie v celom Uhorsku. Aj mesto Ružomberok reagovalo oblečením sa do čierneho rúcha. Elektrické osvetlenie bolo zatiahnuté čiernym závojom, na domoch viseli čierne zástavy, prebiehali smútočné bohoslužby v kostoloch a zvony vyzváňali.

Andrej Hlinka a jeho aktivity v časoch vojnovej skazy

A. Hlinka nestrácal svoju horlivosť v zápase za pozdvihnutie slovenského národa ani po vypuknutí vojnového zmätku. Potešoval zarmútených, zaopatroval zomierajúcich a pomáhal každému, kto potreboval jeho pomoc. Vnímal so znepokojením pôsobenie prebiehajúcej vojny na morálku mužov a žien. Bol presvedčený, že po skončení tejto vojny bude veľmi potrebné poskytnúť Slovákom kvalitné slovenské náboženské diela.

V roku 1917 bol v Ružomberku A. Hlinkom založený Lev, kníhtlačiarsky a nakladateľský spolok. Ján Vojtaššák (1877 – 1965), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší spišský biskup, vtedajší farár v obci Veličná v okrese Dolný Kubín, vydával a redigoval časopis Svätá rodina. J. Vojtaššák bol spoluzakladateľom a spolumajiteľom Leva, a preniesol následne svoj časopis do Ružomberka. Štefan Mnoheľ (1876 – 1944), slovenský rímskokatolícky kňaz, pôsobil na vlastnú žiadosť na ružomberskej fare a stal sa prvým riaditeľom Leva. Bola to vtedy prvá a jediná slovenská katolícka tlačiareň.

JUDr. Jozef Buday (1877 – 1939), slovenský rímskokatolícky kňaz, založil spolu s A. Hlinkom v roku 1917 časopis Duchovný pastier ako časopis katolíckeho kňazstva. Je to najstarší teologický časopis na Slovensku. Spolok svätého Vojtecha vydával tento časopis od roku 1924.

A. Hlinka vnímal aj ťažké postavenie slovenského národa vo vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchii, šíriacej maďarizáciu. Vo svojom liste pre PhDr. Aloisa Kolíska (1868 – 1931), moravského rímskokatolíckeho kňaza a profesora na reálnom gymnáziu v moravskom meste Hodonín, ktorý písal v roku 1917, so zreteľom na možné spojenie Slovákov a Čechov, konštatoval:

„Pomer náš k Čechom má byť bratský, nenútený, voľný, zo srdca a krvi pochádzajúci. Pravda, dnes je malý počet tých, ktorí takto zmýšľajú. Boja sa a strach má veľké oči. Česi sú náboženskí radikáli. Soukup, Masaryk, Stránský, Kramář, všetko samý strašiak pre pohodlného zmaďarizovaného kňaza. Český náboženský radikalizmus nútil by ich k ostražitej práci, na ktorú nie sú naučení.“

A. Hlinka, napriek zjavným rizikám, vkladal do možného spojenia Slovákov a Čechov nádeje, a pokračoval:

„U nás spolkov žiadnych. Česko je nábožensky nepriateľom Ríma od Husa a Bielej Hory. Všetko nešťastie pripisujú Rímu a katolicizmu. So spojením musí sa aj toto napraviť. My musíme Čechov nábožensky a Česi nás národne-hospodársky a kultúrne obrodiť. O reč sa nebojím, veď sme si skoro jedno. Zničiť nás môže jedine ateizmus.“

Cesta k vzniku Česko-Slovenska v roku 1918

Dr. M. Dula, predseda Slovenskej národnej strany, pozval známych predstaviteľov slovenského národa na poradu, ktorá mala byť zameraná na postavenie Slovákov v budúcnosti. Zmienená porada prebiehala dňa 24. mája 1918 v meste Turčiansky Svätý Martin. Na rokovanie prišiel aj A. Hlinka, predseda Slovenskej ľudovej strany, a jeho blízki spolupracovníci, ktorými boli Anton Hromada (1872 – 1937), slovenský rímskokatolícky kňaz a redaktor časopisu Kráľovná svätého ruženca, J. Vojtaššák a Š. Mnoheľ.

Zápisnica z tohto rokovania, zo dňa 24. mája 1918, uvádza:

„Andrej Hlinka vyzdvihuje, že Habsburgovci boli odvekými nepriateľmi nášho národa a Slovanstva. Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k želanému cieľu. Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť. Žiada konečné uzavretie.“

Na zmienenej porade pod vplyvom A. Hlinku bolo prijaté rozhodnutie, ktoré bolo formulované nasledovne:

„Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa, a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na vytvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. Matúš Dula, predseda, poveruje sa, aby o tomto konečnom rozhodnutí upovedomil českého dejateľa v Prahe.“

ThDr. Ferdinand Juriga (1874 – 1950), slovenský rímskokatolícky kňaz, bol poslancom Uhorského snemu za Slovenskú ľudovú stranu. Vo svojom prejave v tomto parlamente zo dňa 19. októbra 1918 uviedol:

„Slovenský národ neuznáva oprávnenosť tohto parlamentu a vlády, aby považovali sa za zastupiteľstvo slovenského národa. (…). Slovenský národ neuznáva právo nejakého cudzieho faktora, aby zastupoval záujmy slovenského národa na mierovej konferencii, lebo zastupovanie len slovenskému Národnému zhromaždeniu, len Národnej rade slovenského národa, alebo týmto dvom zástupcom môže zveriť.“

Predstavitelia slovenského národa prijali vyhlásenie zo dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine, v budove Tatra banky, známe ako Deklarácia slovenského národa, alebo Martinská deklarácia. Týmto vyhlásením stanovili Slovenskú národnú radu za jediný zvrchovaný orgán, vystupujúci v mene slovenského národa. Slováci sa prihlásili k právu na sebaurčenie česko-slovenského národa, a tento pojem národa chápali len v politickom zmysle, teda len so zreteľom na požiadavku vytvorenia spoločného štátu.

Národnie noviny, zo dňa 31. októbra 1918, v článku s názvom Dojmy zo zhromaždenia poukázali na výroky A. Hlinku na vyššie zmienenom deklaračnom zhromaždení:

„A ozvala sa tá duša zvláštnou výrečnosťou, uľavujúcou a elektrizujúcou na perách veľkého kňaza a martýra slovenského Andreja Hlinku. Pod slovami jeho stvrdla zjednotená vôľa v oceľ. Márne by sial kto dnes medzi nás kúkoľ rozporu, mätežníctva, nesvornosti, márne. Nás nik viac – hovoril Hlinka – nás nik a nič viac nerozbije, nech sme akejkoľvek konfesie, alebo sociálnych názorov, ktorí cítime v žilách svojich slovenskú krv, sme jedni a jedni ostaneme. Tu zahrmela dvorana po druhý raz neskrotiteľným potleskom a volaním na slávu. Búrny prejav jednomyseľnosti nevmestil sa viac do dvorany, vyznel von na ulicu mesta, ktoré chová pamäť tak vzácnych tradícií, ohláša sa celým slovenským krajom, ako pieseň novej vesny, dnes už úplne svorných Slovákov.“

Česko-Slovensko ako samostatný štát bolo vyhlásené Národným výborom v Prahe dňa 28. októbra 1918. A. Hlinka sa vrátil do Ružomberka hneď po vyhlásení Martinskej deklarácie, teda ešte dňa 30. októbra 1918.

Andrej Hlinka a jeho kritika pokusov zachovať uhorský štát

Mons. ThDr. Ján Černoch (1852 – 1927), ostrihomský arcibiskup, uhorský prímas a kardinál, pochádzal zo slovenského mesta Skalica. Bol poslancom Uhorského snemu za Zičiho ľudovú stranu aj vďaka podpore slovenských voličov v období rokov 1901 až 1910. Ako uhorský prímas vydal v čase prevratu v roku 1918 dôverný obežník dekanom ostrihomského arcibiskupstva, aby pracovali so svojimi kňazmi na záchrane Uhorska.

Napríklad Martin Pazúrik (1859 – 1936), slovenský rímskokatolícky kňaz a dekan dištriktu Dolný Liptov od roku 1906, bol povinný vydať dôverný obežník, zo dňa 5. novembra 1918, v ktorom pre jednotlivých farárov uviedol:

„Krátky obsah dlhého prípisu je tento: Pridŕžať sa tejto vlasti. Ak slovenský ľud pripojí sa k českému štátu, neodtrhne sa len od koruny svätého Štefana, ale stratí svoj jazyk, tradíciu svojich predkov, hodnotné rasové vlastnosti a do vážneho nebezpečenstva uvrhne aj oblažujúci pokoj svojej náboženskej duše. Najradikálnejšia čiastka českých vodcov z Francúzska chce importovať pojem slobody.“

A. Hlinka nesúhlasil s vyššie zmieneným stanoviskom uhorského prímasa, zameraným proti vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, a Slovenskú národnú radu považoval za smerodajnú politickú autoritu. Slovenský denník, zo dňa 9. novembra 1918, v článku s názvom Naša odveta zverejnil stanovisko A. Hlinku, v ktorom uviedol:

„V dnešných pohyblivých a neistých časoch každé slovo, nemiestne upotrebené, vzrušuje a rozpaľuje. Povolávajú štáty, ustáľujú alebo premieňajú sa formy už bývalých štátov. Ľud prešiel k slovu, jeho vôľa je smerodajnou. Preto za veľmi nemiestne a netaktické považujem vyzvanie Jeho Eminencie Jána Černocha, knieža primáša, ktoré upravil na katolícke duchovenstvo, aby zaujalo stanovisko proti česko-slovenskému štátu.“

Dôvody svojho nesúhlasu A. Hlinka formuloval nasledovne:

„Považujem to za netaktické po prvé preto, že česko-slovenský štát je už uznaný štvordohodou, uznaný samým Nemeckom. Uznaný maďarskou národnou radou, prípadne jej hlavou, gr. Károlyim, ktorý blahoželal a svoju vernosť prisľúbil dňa 30. októbra utvorenej Slovenskej národnej rade. Za nemiestne to držím ďalej preto, že Jeho Eminencia prekročila hranice jeho kompetentnosti. Je to krok a čin eminentne politický. Týmto činom Jeho Eminencia nesmierne poškodila aj tak dosť ohrozenému katolicizmu.“

A. Hlinka sledoval aj tendencie zamerané proti katolicizmu šírené v českej spoločnosti, avšak vnímal aj neudržateľnosť doterajšieho postavenia slovenského národa, a preto konštatoval:

„Známe, že česká duša pre rozličné chyby a poklesky minulosti je nie veľmi naklonená katolicizmu, by veľmi rada kloní sa k radikálnym názorom. Prečo, načo obťažovať postavenie naše, ktorí chceme v tomto novom štáte účinkovať. A ktorí jeho utvorenie s jasotom vítame, lebo v ňom vidíme úsvit a splnenie našich odvekých túžob. Konečne sme samo svoji. (…). Naše krivdy sú mnohé a veľké. Nemáme katolícky cítiacej slovenskej inteligencie, nemáme učiteľov, kňazov a úradníkov. Čiou vinou, na to by nám vedela odpovedať Jeho Eminencia? Nám v politických veciach smerodajnou je jedine naša Slovenská národná rada. Túto budeme poslúchať a jej pokynom sa podrobíme.“

„Kňazská rada“ a konsolidácia slovenských cirkevných pomerov

A. Hlinka pôsobil v Slovenskej národnej rade ako člen výkonného výboru. Maďarské vojsko z Košíc vyslalo vojakov aj do Ružomberka, a strhávalo z ramien slovenskej stráže slovenskú trikolóru. Košické komando vydalo ružomberským Židom 100 pušiek s muníciou. A. Hlinka ako predseda Slovenskej národnej rady v Ružomberku kráčal so vztýčenou hlavou aj medzi svojimi nepriateľmi. Súčasne musel odrážať aj útoky budapeštianskej tlače, zaplavujúce Slovensko.

Slovenský denník, zo dňa 29. novembra 1918, v článku s názvom Povedzme si pravdu priniesol reakciu A. Hlinku na článok maďarských novín Alkotmány. A. Hlinka odmietol jeho argumenty za zachovanie Uhorska ako Mariánskeho kráľovstva, keďže uhorská cirkevná hierarchia nebránila dostatočne pozície Cirkvi a bola zameraná proti Slovákom:

„Prečo vy beriete do úst Regnum Marianum? Veď ste vy to mariánske kráľovstvo zemanom, Židom a liberálom oddali. Či je to mariánske kráľovstvo, kde katolík je nútený ísť k matrikárovi Židovi na sobáš? Nerúhajte sa. Nešlo vám nikdy a nikde o kráľovstvo mariánske, alebo Kristovo – ide vám, páni Medkovci, o šovinizmus a úrady. Keďže vám ide o to kráľovstvo Božie a dedičstvo Márie, prečo že ho nehlásite v peknej slovenčine? Prečo vyháňate slovenských klerikov zo seminára? (…). Či dopustili vaše šovinistické vlády a nimi postavení hierarchovia Slováka k nejakému úradu? Akonáhle zbadali v ňom lásku k materčine, akonáhle videli v ňom kus demokratizmu slovenského, už ho hnali zo seminára.“

A. Hlinka bol zakladateľom Kňazskej rady, ktorej prvá porada výkonného výboru konala sa dňa 28. novembra 1918 v Ružomberku. Tento orgán pozostával zo 100 členov, pričom vo výkonnom výbore bolo 15 členov.

Na rokovaní Kňazskej rady boli riešené veľmi dôležité záležitosti pre slovenských katolíkov. Bolo to najmä zriadenie slovenskej katolíckej hierarchie, zriadenie komisie pre vypracovanie memoranda krívd, spáchaných vtedajšími biskupmi, zriadenie teologickej fakulty v Bratislave, zriadenie komisie pre vydávanie kníh pre ľudové školstvo, zriadenie konfesionálnych škôl platených štátom, vydávanie denníka Slovák, odstránenie civilných sobášov a civilných matrík a zastupovanie záujmov slovenských katolíkov pri likvidácii cirkevných veľkostatkov.

A. Hlinka prostredníctvom Kňazskej rady viedol slovenských katolíckych kňazov k zachovaniu vernosti Cirkvi a Rímu, a súčasne k láske voči slovenskému národu. Svojou autoritou zasahoval proti modernistickým zámerom zavádzať slovenskú bohoslužobnú reč, alebo zrušiť posvätný kňazský celibát. A. Hlinka sa stal prirodzenou autoritou pre mnohých slovenských katolíkov práve v období, počas ktorého maďarskí biskupi strácali svoju autoritu.

Význam zriadenia Kňazskej rady bol rozhodujúci pre zachovanie katolíckej viery na Slovensku v búrlivom čase prevratu v roku 1918. Napríklad stovky katolíckych kňazov v Čechách a na Morave opúšťali Cirkev a založili Československú cirkev. A. Hlinka má rozhodujúcu zásluhu v tom, že Cirkev na Slovensku prešla do nového štátneho útvaru bez pohrôm a bez otrasov vo svojej organizácii.

Česko-Slovensko a šírenie nepriateľstva voči katolíkom

Zlým znamením pre nový česko-slovenský štát vo vzťahu ku katolicizmu bolo zvrhnutie protikatolíckym davom Mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí v Prahe. Došlo k tomu dňa 3. novembra 1918, teda v prvú nedeľu existencie tohto štátu. Toto krásne dielo z roku 1652 vyjadrovalo poďakovanie Pražanov Panne Márii za pomoc v boji proti švédskym vojskám, ktoré zaútočili na Prahu v roku 1648.

Národný výbor v Prahe odsúdil vyššie zmienený vandalizmus a konštatoval, že zásada slobody vylučuje každé násilie, čo považoval za potrebné zdôrazniť najmä so zreteľom na priaznivý vývoj pomerov na Slovensku. Avšak v českých politických stranách, založených na zásade boja proti Cirkvi a Rímu, prevažovala snaha vylúčiť katolíkov z akejkoľvek spolupráce.

JUDr. Karel Kramář (1860 – 1937) bol predsedom prvej vlády Česko-Slovenska, ktorá vznikla v roku 1918. Vyššie zmienený Dr. A. Kolísek, moravský rímskokatolícky kňaz a dôverný priateľ A. Hlinku, bol vyhliadnutý ako minister pre umenie v tejto vláde. Českí spisovatelia však vyhlásili, že nepripustia, aby sa „rímsky človek“ staral o českú osvetu vo funkcii ministra. Josef Svatopluk Machar (1864 – 1942), český politik a básnik, sa dokonca vyhrážal Dr. A. Kolískovi, že v prípade, ak sa nevzdá svojho zámeru stať sa ministrom, „snemovňa uvidí škandál“.

Slováci mali na základe rokovaní vo Švajčiarsku v Ženeve získať troch ministrov, avšak napokon to boli len dvaja. PhDr. Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919) bol ministrom vojny a MUDr. Vavro Šrobár (1867 – 1950) bol ministrom zdravotníctva. Predstavitelia katolíkov boli odsunutí bokom. JUDr. Mořic Hruban (1862 – 1945), moravský katolícky politik a dôverný priateľ A. Hlinku, sa stal len ministrom bez portefeuille, t. j. ministrom bez kresla, ktorý neriadil žiadne ministerstvo.

Dr. V. Šrobár bol dňa 7. decembra 1918 vymenovaný za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Bol dlhoročným stúpencom Tomáša Garrigua Masaryka (1850 – 1937), prvého prezidenta Česko-Slovenska. A. Hlinka vnímal so znepokojením, že Dr. V. Šrobár je obklopený najmä liberálmi a evanjelikmi, a že stráca záujem o katolíkov a kňazov, ktorí neboli primerane zastúpení v štruktúrach nového štátu.

PDF (formát pre tlač)