Jezuitské organizácie ako nástroj napomáhania imigrácii a bojujúce proti urýchleniu vyhosťovania migrantov z Ceuty

Branislav Krasnovský
8. októbra 2026   Cirkev Politika   Komentár

Keď som si prečítal, ako sa niektoré organizácie späté so španielskymi jezuitmi angažujú v súčasnej migračnej kríze v Ceute, chvíľu som neveril vlastným očiam. Nie preto, že by katolícke organizácie pomáhali migrantom – pomoc človeku v núdzi patrí k samotnej podstate kresťanskej charity. Zarazilo ma však niečo iné, a síce, že organizácie vyrastajúce z prostredia Spoločnosti Ježišovej vystupujú proti opatreniam smerujúcim k rýchlejšiemu zákonnému návratu migrantov do susedného Maroka, zatiaľ čo obyvatelia samotnej Ceuty upozorňujú na čoraz vážnejšie problémy vo svojom meste.

Začal som sa preto podrobnejšie pozerať na to, kto vlastne za týmito organizáciami stojí, aké majú väzby na jezuitov a čo konkrétne požadujú. Výsledok je natoľko zaujímavý, že som sa s ním rozhodol oboznámiť aj našich čitateľov. Nejde pritom o spor medzi kresťanskou pomocou a bezcitnosťou voči cudzincom. Oveľa zaujímavejšia je otázka, ako sa z tradičnej katolíckej charity môže postupne stať politický aktivizmus – a prečo sa pri veľkej starostlivosti o ľudí prichádzajúcich spoza hranice akosi ľahko strácajú z dohľadu ľudia, ktorí na jej druhej strane žijú.

Tri z dvanástich organizácií, ktoré 29. septembra požadovali od španielskej vlády stiahnutie dekrétu určeného na urýchlenie vyhosťovania migrantov z Ceuty, majú väzby na Spoločnosť Ježišovu. Ide o Jezuitskú službu pre migrantov (Servicio Jesuita a Migrantes), Entreculturasa Oxfam Intermón. Väzby pritom nie sú iba historické či symbolické. Provinciál jezuitov v Španielsku Enric Puiggròs predsedá správnej rade Entreculturas a Jezuitská služba pre migrantov sa sama označuje za sieť organizácií Spoločnosti Ježišovej začlenenú do jej sociálneho sektora.

Vládny dekrét mal urýchliť návrat migrantov do Maroka po masovom príchode do Ceuty 30. a 31. júla. Sprísňoval lehoty pri žiadostiach o azyl a odvolaniach a umožňoval rýchlejší postup aj voči osobám považovaným za bezpečnostné riziko alebo voči tým, ktoré opakovane podávali žiadosti s cieľom zabrániť vyhosteniu. Dvanásť mimovládnych organizácií návrh odmietlo a varovalo pred jeho „fatálnymi dôsledkami“. Jeho prijatie bolo napokon odložené pre právne pochybnosti.

Situácia v Ceute je pritom vážna. Minister Ángel Víctor Torres uviedol 7 794 návratov, zatiaľ čo podľa denníka El Español zostávalo v meste viac ako desaťtisíc migrantov. Predseda Najvyššieho súdneho dvora Andalúzie Lorenzo del Río uviedol, že kriminalita v meste od augusta vzrástla oproti rovnakému obdobiu predchádzajúceho roka o 60 percent. Hlavná prokurátorka Andalúzie, Ceuty a Melilly Ana Tárragová označila situáciu za „neznesiteľnú“ a žiadala od vlády naliehavé opatrenia. Miestne združenie obyvateľov Parques de Ceuta preto naopak požaduje práve prijatie opatrenia, ktoré by návraty urýchlilo – pri zachovaní zákonných postupov a právnych záruk.

Najvýraznejšia z cirkevných organizácií, Entreculturas, je rozvojová mimovládna organizácia podporovaná jezuitmi. Jej generálnym riaditeľom je jezuita Martín Iriberri a správnej rade predsedá samotný španielsky jezuitský provinciál Enric Puiggròs. V jej vedení pôsobia ďalší predstavitelia jezuitských inštitúcií a ľudia spojení s cirkevným sociálnym a synodálnym prostredím.

Aj Oxfam Intermón má jezuitské korene. Organizácia vznikla v Barcelone v roku 1956 ako Sekretariát pre misie a propagáciu Spoločnosti Ježišovej, ktorý pomáhal jezuitským misionárom v Bolívii, Paraguaji a Indii. Neskôr sa postupne osamostatnila, v roku 1986 sa stala nadáciou a od roku 1997 je súčasťou medzinárodnej konfederácie Oxfam. Samotná organizácia vo svojich dokumentoch uvádza Spoločnosť Ježišovu ako svojho zakladateľa.

Do debaty výrazne vstúpil aj jezuita Alberto Ares SJ, bývalý riaditeľ Inštitútu pre štúdium migrácie na Pápežskej univerzite Comillas a súčasný riaditeľ Jezuitskej služby pre utečencov v Európe. Po masovom príchode migrantov upozornil, že zhromaždenie desaťtisícov ľudí pri hraniciach by bolo bez vedomia marockých úradov prakticky nemožné a migráciu označil aj za nástroj geopolitického tlaku. Zároveň však obhajoval názor, že Európa migrantov potrebuje.

Medzi ďalšími signatármi vyhlásenia sú organizácie prepojené s ľavicovými politickými, odborárskymi a aktivistickými kruhmi. Podstatný je však jeden rozdiel: diecéza Cádiz a Ceuta ani miestna Cáritas vyhlásenie proti dekrétu nepodpísali. Diecéza pritom od začiatku poskytla svoje kapacity na pomoc prichádzajúcim migrantom a Cáritas sa spolu s diecéznym sekretariátom pre migráciu stará o novoprichádzajúcich.

Vzniká tak pomerne zaujímavý kontrast. Miestna katolícka cirkev migrantom konkrétne pomáha, poskytuje im svoje kapacity a prostredníctvom Cáritas sa stará o novoprichádzajúcich, no zároveň sa nepripojila k politickému tlaku proti urýchleniu zákonných návratov. Ukazuje tým, že kresťanské milosrdenstvo voči migrantovi nemusí znamenať popretie práva štátu chrániť hranice, verejný poriadok a bezpečnosť vlastných obyvateľov. Jedno totiž nemusí vylučovať druhé.

O to naliehavejšia je otázka, prečo sa časť organizácií spätých so španielskymi jezuitmi tak výrazne angažuje práve proti opatreniam smerujúcim k návratu marockých migrantov, zatiaľ čo oveľa menej počuť ich hlas pri obavách samotných obyvateľov Ceuty. Prečo sa zdá, akoby starosť o človeka prichádzajúceho cez hranicu mala v ich verejnom vystupovaní väčšiu váhu než starosť o človeka, ktorý v Ceute žije, vychováva deti, pracuje a znáša dôsledky migračnej krízy každý deň? Ak miestni obyvatelia žiadajú obnovenie poriadku a rýchlejšie zákonné návraty, nemožno ich jednoducho vyškrtnúť z kresťanského prikázania lásky k blížnemu len preto, že nemajú štatút migranta.

A práve tu sa možno treba opýtať: Kde sa stala chyba? Kedy sa z katolíckej sociálnej pomoci, ktorá mala slúžiť konkrétnemu človeku v núdzi, stalo politické angažovanie, pri ktorom sa jedna skupina ľudí dostáva takmer automaticky do úlohy obete a druhá musí svoje oprávnené obavy neustále ospravedlňovať? Cirkev má vidieť blížneho v Maročanovi, ktorý sa ocitol v núdzi, ale presne toho istého blížneho musí vidieť aj v obyvateľovi Ceuty, ktorý chce bezpečne vyjsť večer na ulicu. Evanjelium totiž nepozná privilegovanú kategóriu blížnych.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície nemožno otázku migrácie zredukovať na jednoduchú schému, podľa ktorej je prijímanie migrantov kresťanské a ich vracanie do krajiny pôvodu automaticky nekresťanské. Cirkev vždy spájala milosrdenstvo s poriadkom, lásku k blížnemu so spravodlivosťou a pomoc núdznemu so zodpovednosťou predstaviteľov štátu za spoločné dobro.

Veľmi jasne to formuluje Katechizmus katolíckej Cirkvi v bode 2241. Bohatšie krajiny majú podľa svojich možností prijať cudzinca, ktorý vo svojej vlasti nenachádza bezpečnosť alebo prostriedky potrebné na život. V tej istej pasáži však Katechizmus dodáva, že politická moc môže v záujme spoločného dobra podriadiť prisťahovalectvo rozličným právnym podmienkam. Prisťahovalec má zase povinnosť rešpektovať materiálne i duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a podieľať sa na občianskych povinnostiach. Katolícka náuka teda pozná nielen práva migranta, ale aj práva prijímajúceho spoločenstva a povinnosti prisťahovalca.

Podobne Kompendium sociálnej náuky Cirkvi hovorí o potrebe regulovať migračné toky podľa kritérií spravodlivosti a rovnováhy. Migrant nesmie byť vykorisťovaný ani zbavený svojej ľudskej dôstojnosti, no jeho začlenenie musí prebiehať usporiadaným spôsobom. Samotná existencia hraníc, kontrola vstupu či zákonné vrátenie osoby bez práva na pobyt preto nie sú podľa katolíckej sociálnej náuky morálnym zlom.

Práve Ceuta ukazuje rozdiel medzi kresťanskou charitou a politickým aktivizmom. Poskytnúť hladnému jedlo, chorému liečbu alebo človeku v núdzi strechu nad hlavou patrí k základným skutkom kresťanského milosrdenstva. Z toho však nevyplýva povinnosť Cirkvi presadzovať konkrétnu podobu migračnej politiky. Príznačné je, že miestna diecéza a Cáritas migrantom reálne pomáhajú, ale k politickej výzve proti dekrétu sa nepripojili. Človeka v núdzi nemožno opustiť; otázka, či má zároveň právo zostať na území štátu, je však samostatnou otázkou práva, spravodlivosti a spoločného dobra.

Problém preto nevzniká tým, že sa jezuiti alebo katolícke organizácie migrantov zastávajú. Otáznik vzniká vtedy, keď sa z kresťanskej povinnosti pomáhať núdznemu začne vyvodzovať jednostranný politický záver, podľa ktorého je sprísnenie migračnej politiky podozrivé a urýchlenie zákonného návratu človeka bez oprávnenia na pobyt takmer morálnym previnením. Takýto záver z katolíckej náuky jednoducho nevyplýva.

Navyše aj obyvatelia Ceuty sú „blížnymi“. Ich bezpečnosť, rodiny, majetok a pokojný život nemožno odsunúť na druhú koľaj. Solidarita nemôže fungovať iba jedným smerom – voči prichádzajúcim – a pritom prehliadať ľudí, ktorí už v danom spoločenstve žijú. Ani štát, samozrejme, nemá bianko šek: vyhostenie musí rešpektovať zákon, ľudskú dôstojnosť a skutočné právo na azyl. Katolícka odpoveď preto nie je ani „všetkých prijať“, ani „všetkých vyhnať“, ale caritas in veritate – láska v pravde.

A práve tu možno cirkevným mimovládnym organizáciám položiť nepríjemnú otázku: Kde sa končí charitatívna a pastoračná služba Cirkvi a kde sa už začína presadzovanie jednej konkrétnej politickej koncepcie migrácie? Katolícka tradícia medzi týmito dvoma vecami rozdiel pozná. Bolo by dobré, keby sa naň nezabúdalo práve vtedy, keď sa v mene kresťanskej lásky vstupuje do veľmi konkrétneho politického sporu.

A napokon sa nemožno nepozastaviť nad tým, čo sa to vlastne z časti Spoločnosti Ježišovej po II. vatikánskom koncile vykľulo. Migračný aktivizmus miestami akoby zatienil starosť o vlastných katolíkov, teológia oslobodenia misijnú horlivosť a podpora požiadaviek LGBT hnutia zvláštne kontrastuje s nevraživosťou voči katolíckej tradícii. K tomu možno pripočítať nadšenie pre synkretické experimenty a ďalšie výstrelky, pri ktorých človek márne hľadá niekdajšie jezuitské sensus catholicus.

Od sveta sv. Ignáca z Loyoly a sv. Františka Xaverského sme sa tak dostali poriadne ďaleko. Starí jezuiti balili kufre, aby išli do pohanských krajín hlásať Krista; niektorí ich dnešní ideoví dedičia miestami pôsobia skôr tak, akoby balili katolícku vieru do kufra, aby náhodou neprekážala medzináboženskému dialógu.

A ak ich náboženský pluralizmus fascinuje natoľko, možno by im prospela dlhšia misijná skúsenosť v Maroku či Saudskej Arábii. Tam by mali príležitosť zakúsiť jeho praktickú podobu priamo v teréne – a možno by si pritom znovu spomenuli, prečo svätý František Xaverský vôbec opustil Európu.

PDF (formát pre tlač)