Temná legenda o križiackych výpravách sa rozpadá. V popredí revízie stojí Rád templárov

Jan M. Długosz
19. septembra 2026   História

Stredovek sa teší čoraz pozitívnejšej povesti. Je pravda, že niektorí ľudia ešte stále používajú prídavné meno „stredoveký“ na označenie niečoho zaostalého alebo primitívneho, ale v takýchto prípadoch riskujú zosmiešnenie vlastných historických vedomostí alebo, ak sa diskusia odohráva online, bolestivú ranu od mému, ktorý im postaví do kontrastu katedrálu z 13. storočia s nejakým dielom súčasnej architektúry.

Samozrejme, vnímanie stredoveku ako éry absolútneho úpadku oproti nádhernému mramoru antiky má dlhú tradíciu – Petrarca ako prvý použil slovné spojenie „temný stredovek“, a tak sa tento pohľad, cez Rabelaisa a Jonathana Swifta až po Voltaira opakoval bez väčšej reflexie, a to tak v historiografii, ako aj v kultúre. V kultúre vnímanie stredoveku poopravili romantici, ktorí objavili nové emócie v ruinách rytierskych hradov, ale pokiaľ ide o históriu v užšom zmysle slova, nový prístup si musel počkať až do prelomu 19. a 20. storočia.

Dnes už nikto seriózny nebude verejne prezentovať dichotómiu „temný stredovek verzus svetlá renesancia“, čo však neznamená, že stredovek, ako najkresťanskejšia z epoch, nemá svojich zúrivých nepriateľov. Spor sa však už presunul inam, a to do oblasti križiackych výprav. Existuje predsa v dejinách niečo stredovekejšie ako „ozbrojená púť“?

Toto križiacke dobrodružstvo trvalo takmer dvesto rokov, zmenilo dejiny Západu, poskytlo mu čas potrebný na zotavenie sa z moslimskej hrozby, dokončilo reconquistu v Španielsku, otvorilo nové horizonty a obchodné cesty, do značnej miery formovalo rytiersky étos so všetkým jeho vplyvom na kultúru a zvyky. A tento zoznam by mohol pokračovať ešte ďalej.

Ide o to, že po strate Svätej zeme (zlomom je dobytie Acry mamelukmi v roku 1291) sa Európa veľmi snažila, možno z hanby, zabudnúť na križiacke výpravy. Tak to bolo až do 16. storočia, keď protestantskí autori používali križiacke výpravy ako obušok na útoky proti katolíkom a pápežovi. Sám Luther tvrdil, že turecká invázia je Božím trestom za katolíkov a zmenil názor až vtedy, keď si Sülejmanova armáda postavila stany neďaleko Viedne.

Rastúca turecká hrozba teda túto rétoriku trochu oslabila, ale v 18. storočí, keď sa zdalo, že otázka moslimských invázií bola raz a navždy vyriešená, začali používať osvietenskí myslitelia takmer rovnaké argumenty. Voltaire, Diderot, Hume, Gibbon a mnohí ich napodobňovatelia zavrhli križiacke výpravy bez väčšieho záujmu o fakty. Podľa ich názoru išlo o zločineckú vojnu proti nadradenej civilizácii, vedenú primitívnymi banditmi a krvilačnými vrahmi. Treba tiež dodať, že Steven Runciman, mimochodom významný autor, zašiel až tak ďaleko, že križiacke výpravy nazval „hriechom proti Duchu Svätému“.

Filozofi osvietenstva si čoskoro podali ruky s marxistami, ktorí križiacke výpravy vnímali ako koloniálnu vojnu živenú chamtivosťou, fanatizmom a rasizmom, čo je názor, ktorý nestojí za to ani ďalej komentovať. Obe perspektívy, protestantsko-osvietenská aj marxistická, sa však pevne udomácnili na celom Západe v bežnom povedomí „obyčajných ľudí“.

Našťastie, od konca minulého storočia sme svedkami radikálneho posunu v štúdiách križiackych výprav. Nové práce (ktoré, trochu prekvapivo, viedli americkí historici na čele s Thomasom F. Maddenom), založené na solídnom výskume zdrojov, predstavujú úplne iný obraz tohto javu, sú na míle ďaleko od hlavných téz Runcimanových monumentálnych Dejín križiackych výprav.

A je tu ešte jeden zvláštny paradox, že totiž politika a historiografia sa v hodnotení stredoveku, križiackych výprav a aj križiakov úplne odlišovali od kultúry, dokonca aj od populárnej kultúry. Pretože križiak, či už oprávnene alebo nie, je predovšetkým rytier. A čo vôbec znamená slovo „rytiersky“? V prvom rade statočný, potom čestný, verný a dodržiavajúci slovo, aj zdvorilý, najmä voči ženám. Preto, ak niekoho neironicky nazveme „rytierskym“, aj keby bol zaprisahaným nepriateľom stredoveku, prijal by tento výraz ako najvyššiu poctu.

Ale povedzme, žeby bolo treba uviesť nejakého konkrétneho rytiera. Vie moderný konzument kultúry nejakého menovať. Počul niekto o Bayardovi, Williamovi Marshallovi alebo Dobekovi z Oleśnice? Pravdepodobne nie. Ale koho ten istý, o históriu zvlášť nezaujímajúci sa konzument populárnej kultúry vždy pozná? Samozrejme, Richarda Levie srdce, križiackeho kráľa, najodvážnejšieho z odvážnych, ktorý si získal nesmrteľnú slávu bojovaním nie o nejaký zablatený kúsok poľa vo Francúzsku, ale v obrane Svätej zeme. Taký je ich individuálny hrdina stredoveku. A kolektívny? Aj tu je odpoveď konzumenta zrejmá – rádový rytier, alebo presnejšie, templár.

V histórii sme mali tri veľké rytierske rády: okrem templárov aj johanitov a nemeckých rytierov, ako aj množstvo menších, ktoré dnes poznajú len odborníci na danú dobu. Za predchodcu všetkých sa považuje bratstvo rytierov Tau, ktorí ešte pred prvou križiackou výpravou prevzali povinnosť chrániť pútnikov na cestách do Ríma a k hrobke svätého Jakuba. Či o nich vôbec počul Hugo de Payns, zakladateľ a prvý majster templárov, nevieme, ale bol to on a jeho osem spoločníkov, ktorí zložili sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a navyše boja až na smrť pred patriarchom Jeruzalema. Aj keď okamžite vznikli pochybnosti o tom, či sú tieto dve cesty – mníšska a rytierska – vôbec zlučiteľné, tak sám svätý Bernard z Clairvaux kritikov umlčal svojím traktátom Chvála nového rytierstva.

Tragický koniec, ktorý postihol rád kvôli intrigám francúzskeho kráľa, vytlačil templárov z histórie na niekoľko storočí. Až v 18. storočí slobodomurári, ktorí ich považovali za svojich ideologických predchodcov, oživili falošnú a úplne skreslenú spomienku na týchto rytierov a mníchov, prameniacu z falošných obvinení Filipa Krásneho – o uctievaní modiel, zapieraní Krista, nenávisti k Cirkvi a predovšetkým zo skrývania pokladu, keďže tento motív sa najčastejšie objavuje v rôznych príbehoch. Práve preto dodnes zlatokopi templárskeho pokladu blúdia nielen po Francúzsku, Škótsku, Španielsku a Poľsku, ale dokonca aj po západnom pobreží Severnej Ameriky.

Takto boli (až donedávna) viac či menej vykresľovaní v historických beletriách. Walter Scott odštartoval toto literárne šialenstvo ohľadom templárov vo svojom slávnom diele Ivanhoe, kde sa po boku dvoch ušľachtilých križiakov (titulného hrdinu a kráľa Richarda) objavuje statočný, ale morálne odporný rytier Templu. To mu však nestačilo. Kým v románe Ivanhoe Scott útočí na rád z protestantskej perspektívy, ktorá je síce nespravodlivá, ale v istom zmysle racionálna, tak vo svojom inom, našťastie pre autora, oveľa menej známom románe Talizman Scott vykresľuje templárov ako kacírov, ktorí sa zaoberajú mágiou. Toto by sa mohlo stať terčom posmechu, avšak poľskí čitatelia poznajú aj dielo Malomocný kráľ od Žofie Kossakovej, ktoré zase vykresľuje templárov ako ľudí odmietajúcich kresťanstvo v prospech orgiastických pohanských kultov. O niečo sympatizujúcejší autori videli v templároch uchovávateľov Grálu (táto konkrétna koncepcia pochádza tiež zo stredoveku), Noemovej archy (vykopanej v tuneloch objavených pod základmi Šalamúnovho chrámu) alebo nejakého „veľkého tajomstva“ (ako v diele Dana Browna a jemu podobných).

Tieto a podobné názory na templárov dominovali kultúre až do posledných rokov 20. storočia, keď, ako už bolo spomenuté vyššie, sa začalo obdobie intenzívneho historiografického vyvracania temnej legendy o križiackych výpravách, a teda aj o Chudobných Kristových rytieroch. Ich hrozný súdny proces, teraz znovu skúmaný, je dnes všeobecne považovaný za justičný zločin a efektívnosť, s akou boli templári zatýkaní, sa často prirovnáva k efektívnosti gestapa alebo NKVD.

Súčasná historická beletria má už tendenciu ukazovať objektívnejší obraz, založený nie na poverách, ale na solídnejšej zdrojovej základni. Je módne zdôrazňovať obetavosť a vojenskú zdatnosť templárov, ako to ukazuje trilógia Templársky rytier od Jana Guilloua o rytierovi Arniem alebo vynikajúci, nedávno vydaný Outremer od Bogumiła Wójcika.

V iných oblastiach populárnej kultúry sa situácia líši – napríklad v populárnej sérii videohier Assassin’s Creed hrajú templári úlohu zloduchov a asasíni vznešených „bojovníkov za slobodu a demokraciu“. Navyše, celá táto séria má výrazne protikresťanský charakter. Za zmienku tiež stojí paradox, že johaniti, rytiersky rád s dlhšou históriou, a preto sa viac vyznačujúci obranou kresťanstva proti moslimom, takmer nevyvolávajú také kontroverzie. Takmer, pretože v Assassin’s Creed je nemocnica rytierov svätého Jána v Jeruzaleme miestom, kde sa vykonávajú lekárske experimenty, ktoré pripomínajú „výskum“ v nemeckom vyhladzovacom tábore…

A posledný, ale v žiadnom prípade najmenej dôležitý dielik tejto skladačky: internet. Asi pred desiatimi rokmi sa objavilo hnutie Deus Vult, predovšetkým na bývalom Twitteri, ktoré čerpalo z myšlienky križiackych výprav a často používalo obraz križiaka, predovšetkým templára, výlučne v pozitívnom svetle (Možno najvtipnejší mém, ktorý táto skupina vytvorila, je ten s útočiacimi templármi a textom „Dobré ráno. Máte chvíľku na rozhovor o Ježišovi?“).

Požiadavky sú tu rozhodne politické, pretože slogany ako „potrebujeme novú križiacku výpravu“ a „križiacke výpravy boli opodstatnené“ sú namierené predovšetkým proti myšlienke multikulturalizmu a dominancii islamu na Západe. Náboženstvo zatiaľ nie je až takým faktorom, keďže internetoví bojovníci pod zástavou Deus Vult musia často zablokovať komentár typu „choďte najprv na nedeľnú omšu“, ale prvý krok je už urobený. Temná legenda o križiackych výpravách úplne nezmizla, ale zjavne sa otriasa v základoch.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

PDF (formát pre tlač)