O veľkonočnej spovedi a prijímaní

6. septembra 2026   Cirkev

„Nech teda človek skúma sám seba a tak je z toho chleba.“
(1Kor 11,28) 

Bezbožná kráľovná Jezabel číhala na život proroka Eliáša, hrozila mu usmrtením. Prenasledovaný prorok utiekol na púšť. Od ťažkej cesty unavený klesol na zem a padol do tuhého spánku. Zo sna prebudil ho jeden anjel týmito slovami: „Vstaň a jedz!“ (1Kr 19,7). Eliáš otvoriac oči, uzrel pri sebe chlieb a krčah vody, zajedol a zapil si a týmto pokrmom posilnený 40 dní a 40 nocí kráčal až ku hore Horeb.

I my, drahí kresťania, máme prekonať dlhú cestu do vlasti večného blahoslavenstva, cesta tá preplnená je biedou a nebezpečenstvami. I nám zoslal Boh Otec z Neba takýto podivný chlieb, pomocou ktorého môžeme sa dostať na Horeb, horu to nášho blahoslavenstva. Tento chlieb nie anjel nám priniesol, ale sám Syn Boží nám ho prichystal. Tento chlieb je Telo Pána Ježiša, to jeme, požívame pri sv. prijímaní. I prikázal nám Pán, aby sme prijímali, pretože tak hovoril, „ak nebudete jesť telo moje, nebude život vo vás“ (porov. Jn 6,41). Pán Ježiš síce prikázal, aby sme pristupovali k sv. prijímaniu, ale neurčil, kedy a koľkokrát to máme vykonať, to učiť ponechal svojej sv. Cirkvi, preto vyniesla Cirkev toto štvrté prikázanie cirkevné: „okolo veľkej noci Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu prijať“. Tento zákon vyniesla Cirkev z vôle Ježiša Krista, zachovávajú ho i kacíri, prijímajú podľa svojho spôsobu. Lenže veľký rozdiel je medzi prijímaním katolíkov a kacírov. Kacíri, ktorí nemajú právoplatne posvätených kňazov, pri prijímaní požívajú len obyčajný chlieb, my katolíci však máme právoplatne posvätených kňazov, ktorí pri posvätení kňazstva obdržali moc premieňať chlieb a víno v Telo a Krv Kristovu, preto čo nám oni podávajú pri sv. prijímaní, je opravdivé Telo Kristovo a opravdivá jeho Krv. Pre tú príčinu žiada Cirkev sv., aby sme s čistým, ospravedlneným srdcom pristúpili k sv. prijímaniu, ako to i sv. Pavol hovorí, že „Nech teda človek skúma sám seba a tak je z toho chleba.“ (1Kor 11,28). Takto štvrté cirkevné prikázanie obsahuje dvojakú povinnosť: veľkonočnú sv. spoveď a veľkonočné sv. prijímanie. Tomu primerane i moja dnešná kázeň bude sa skladať z dvoch čiastok: v prvej budem rozprávať, že sa máme v roku aspoň raz vyspovedať a v druhej, že máme okolo Veľkej noci k sv. prijímaniu pristúpiť. Počúvajte!

I. Zákonom Božím je, že kto po krste smrteľne zhrešil, musí sa spovedať. – Kristus Pán rozhodne hovorí, že bez sviatosti pokánia žiaden hriešnik nemôže byť spasený. Za časov Krista Pána v Jeruzaleme v istej čulej ulici stála jedna ošarpaná stará veža. Okolo nej valili sa davy ľudu celý deň. Táto veža sa raz zrútila a pochovala pod sebou osemnásť ľudí. Toto nešťastie spomenul Pán Ježiš v kázni, vyslovil svoj súcit nad zabitými, ale i dodal, že spravodlivý Boh „ako príklad dopúšťa podobné pády. Učte sa na cudzej škode, pretože ak nebudete činiť pokánie, všetci podobne zahyniete (porov. Lk 13)“.

Bez výsledku ostal tento príklad, v márnosť odznel prísny príkaz Ježišov, ľahostajní kresťania čím zriedkavejšie pristupovali k sviatosti pokánia, až natoľko, že Cirkev sv. r. 1215 na sneme konanom v Ríme prijala tento zákon: „Všetci veriaci obojeho pohlavia povinní sú aspoň raz v roku sa vyspovedať a okolo Veľkej noci Sviatosť oltárnu prijímať, ináč sú vykázaní z chrámu a po smrti neobdržia cirkevný pohreb“ (Lateránsky snem hl. 21.)

V tomto zákone nie je určené, kedy sa máme spovedať, len to je prikázané, že počas roka aspoň raz sa máme vyspovedať. Teraz však všeobecným zvykom je, že túto prikázanú spoveď vykonáme pred veľkonočným prijímaním, z časti preto, že v stave smrteľného hriechu jednak by sme nesmeli pristúpiť k sv. prijímaniu, z časti preto, že slávnosť vzkriesenia Pána nás upomína, aby sme i my v obnovenom živote chodili, ako Pán vstal z mŕtvych (porov. Rim 6,4), inak by sme nemali ani príčinu, ani právo radovať sa nad vzkriesením Pána, kým nevstaneme z hrobu svojich hriechov.

Povinnosť spovedať sa aspoň raz v roku je našou duševnou daňou, ak si ju zameškal, ostávaš jej dlžen. Ako pri obci tvoju daňovú podlžnosť ti neodpustia, lež i po rokoch zožnú ju na tebe, tak i Cirkev sv. spoveď ti neodpustí. Ale môžeš sa spovedať čo i dvanásť ráz, ak si vždy neplatnú spoveď vykonal, neplatnou spoveďou neučinil si zadosť štvrtému cirkevnému prikázaniu, lebo to nebola spoveď, ale svätokrádež. Sám Pán Boh vedel by povedať, ako hreší sa viac proti štvrtému cirkevnému prikázaniu, či zanedbávaním spovede v roku, a či svätokrádežnou spoveďou. Veľmi dobre vie, že koľkokoľvek ráz do toho domu ide alebo s tou osobou sa zíde, že vždy zhreší, a predsa ani mu len na um nezíde strániť sa toho domu alebo rozísť sa s tou osobou, taký, čo sa i spovedá, spoveď mu je len svätokrádežou. Bojí sa sám od seba vyznať sa zo svojho ošklivého hriechu, ba ani na naliehavé dopytovanie spovedného otca nechce sa priznať k svojmu ťažkému hriechu, to je nie spoveď, ale svätokrádež. Spovedať sa a nechcieť sa polepšiť, to je tiež svätokrádež. Akože by učinil zadosť tomuto štvrtému prikázaniu svätokrádežnou spoveďou? Ba tak prestúpil tento príkaz, svedomie si obťažil svätokrádežou, k svojim predošlým hriechom priložil nové dva. Sťa rozpadávajúcu sa ošklivú mŕtvolu nosí svoje hriechy. Nemá odpočinku, na duši nemá pokoja, kým nepadne na kolená pri spovednici a úprimne nevyzná všetky, i tie najtajnejšie svoje hriechy. Ponáhľajme sa teda pod kríž, nechže nám dušu zmáča sv. Krv Ježišova a očistí nás od našich starých hriechov, umyme sa nielen z predošlých hriechov, ale chráňme sa i nových.

Za starodávna len ten splnil štvrté cirkevné prikázanie, ktorý sa svojmu farárovi spovedal, lebo tak žiadal cirkevný zákon: „svojmu nariadenému kňazovi sa vyspovedať“. Ale hriešnici slabej viery ostýchali sa vyznať z istých hriechov svojmu farárovi, radšej sa nespovedali alebo vykonali neplatnú spoveď. Preto dovolila Cirkev, že u ktoréhokoľvek duchovného otca môžu vykonať veriaci svoju spoveď. Predsa dobre je i dnes, keď veriaci svoju spoveď u svojho duchovného pastiera vykonajú, lebo na pútnických miestach, v rehoľných kostoloch pre nával sveta nedá sa tak dokonale vyspovedať, ako u svojho duchovného pastiera, ktorý v tomto ohľade má zavedený istý poriadok a okrem toho i hlavne preto, lebo podľa slov Krista dobrý pastier len tak môže poznať svoje ovečky a navzájom ovečky svojho pastiera, keď skrze neho obdržia milosť odpustenia hriechov (porov. Jn 19,14).

II. Čítal som dojímavý príklad o kráľovnej Artemisii. Keď jej manžel Mauzoleus umrel, dala mu postaviť tak skvelý náhrobok, že ľudia chodili ho obdivovať a od toho času každý veľkolepý náhrobok nazvali mauzoléom. Avšak tej kráľovnej to ešte nebolo dosť. Dala spáliť manželove kosti a z ich prachu každý deň zamiešala do svojho jedla, aby vraj jej manžel takto ožil v jej žilách a v nej žil. Blaženou sa cítila táto kráľovná, že toto vymyslela. – O koľko šťastnejšia môžeš byť ty, kresťanská duša: ty nie neživý Ježišov prach, ale samého živého Pána Ježiša prijímaš vo svätom prijímaní. Nie div, že Svätí, keď o tomto tajomstve rozjímali, s vytržením hovorili, že by sa vrátili ešte i z druhého sveta, len aby mohli požívať presväté Telo Pána Ježiša. Prví kresťania koľkokoľvek raz prítomní boli na sv. omši. toľko raz i prijímali. Neskoršie, keď láska kresťanov ochladla, potrebné bolo, aby Cirkev prísnym príkazom naložila aspoň raz v roku prijímať: „okolo Veľkej noci Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu prijať“. Nejeden vlažný kresťan nechce pristúpiť k sv. prijímaniu ani raz v roku. Ó, čo je to za nepochopiteľnú ľahostajnosť a poľutovania hodná slepota! Či je ľudské pokolenie už natoľko blažené, že už ani toho Pána Ježiša nepotrebuje? Alebo snáď už ani tá večera Pána nespôsobí radosť tvojej nestálej duši, natoľko si zahrúžený do tých peňazí, do bahna telesnosti, natoľko dychtíš za tou roľou?

Kto verí v Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu, kto sa chce páčiť Bohu, komu svätým je príkaz Cirkvi: ten i vykoná veľkonočné sv. prijímanie. Ak ale ťažké hriechy zadržujú ťa od sv. prijímania, usiluj sa, aby si tieto prekážky čím skôr odstránil. Nesmú prijímať zlodeji, kým nevrátia ukradnutú vec; nesmú prijímať v hriešnom pomere žijúci, dokiaľ svojho druha hriechu neprepustia; nesmú prijímať hriešnici, dokiaľ sa nezmieria. Keď sa Mojžiš blížil k horiacemu kru, odtiaľ počuť bolo hlas: „Nepribližuj sa sem!“ V horiacom kre ukrýval sa Boh; v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej ukrytý je Pán Ježiš. Z Najsvätejšej Sviatosti oltárnej Pán Ježiš takto volá k hriešnikovi: „Nepribližuj sa sem!“ Neopováž sa ta priblížiť ty hriešny človek, lebo tam je prítomný ten ponížený Ježiš, ktorý sa v maštali narodil a medzi dvoma lotrami bol ukrižovaný. Neopováž sa ta priblížiť ty nečistý človek, lebo tam je prítomný panic Ježiš, ktorý si i za svoju matku zvolil si Najčistejšiu Pannu. Nepribližuj sa ta ty obžerník, ty hýriteľ, lebo tam je prítomný ten Ježiš, ktorý sa 40 dní postil, žlčou a octom napájaný bol. Nepribližuj sa ta, dokiaľ sa neočistíš z hriechu; ako sa Maria Magdaléna vrhla k nohám Pána a oplakala svoje hriechy: padni i ty hriešny kresťan k nohám sluhu Ježišovho, oželej svoje hriechy. Tvoje kajúcne slzy spoja sa s krvou nevinného Baránka a očistí tvoju dušu od všetkej neprávosti. Tak potom môžeš vstúpiť do radu prijímajúcich, o ktorých píše sv. Ján: „Blahoslavení, ktorí sú pozvaní na večeru svadby Baránkovej“ (porov. Zjv 19,9).

Sv. prijímanie v roku rozkázala Cirkev na Veľkú noc, lebo Pán Ježiš v ten čas ustanovil Sviatosť oltárnu. Preto veľkonočné sv. prijímanie je sťa radostná hostina, ktorú z príležitosti radostnej udalosti rodinnej koná čeľadný otec spolu so svojimi dietkami. Preto bez vážnej príčiny neprijímaj inde, čo by si sa bol aj inde spovedal, predsa len doma, v svojom kostole prijímaj, tak splníš štvrté cirkevné prikázanie: „Prinajmenej raz v roku svojmu nariadenému kňazovi sa vyspovedať a okolo Veľkej noci Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu prijať.“ Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)