O upodozrievaní a posudzovaní

12. júla 2026   Cirkev

„Nesúďte, aby ste neboli súdení.“
(Mt 7,1)

Majetok nášho blížneho neslobodno odcudziť, k tomu nás napomína siedme prikázanie: nepokradneš, lež spomedzi všetkého pozemského majetku človeka najvzácnejším pokladom je česť, túto bráni ôsme prikázanie Božie: „Neprehovoríš proti blížnemu svojmu krivého svedectva.“ Nuž a čo je česť? Milovať dobré a nenávidieť zlé. Kto je čestný? Ten, o ktorom ľudia dobré myslia a dobré hovoria. Čestný človek i vtedy vystríha sa zlého, keď ho k tomu i vábia, a dobré i vtedy koná, keď preto musí i obetu priniesť. Ľahkomyseľne nevypustí slovo, ale keď ho raz vyslovil, nezmení ho za žiadnu cenu.

Tento cit pre česť sám Boh vštepil do nášho srdca. Česť je podobná vôni, ktorá nás príjemnými činí pred naším spolublížnym. Preto kto nás jej chce pozbaviť, proti tomu máme právo brániť sa. I Kristus Pán bránil svoju česť, keď ho sluha najvyššieho kňaza udrel po tvári. Ale len keď zvalia na nás nejaký o česť pripravujúci zločin, ktorý keby prischol na nás, pozbavil by nás česť, vtedy máme sa brániť, keď treba i na súde pre urážku na cti, lebo pre hocijaké slovo, pre hlúpu reč katolícky kresťan nebude sa nikdy súdiť. A mnoho ráz trpezlivým pretrpením urážky viac docielime, ako prchkým bránením svojej cti. Sv. František Xaverský, sv. Klement Hofbauer pokojne strpeli urážky od niektorých bezbožníkov a práve touto svojou poníženou trpezlivosťou pohli ich k rozmýšľaniu a obrátili ich.

Ako sme povinní starať sa o svoju vlastnú česť, tak máme v úctivosti držať i česť svojho spolublížneho: nespravodlivým upodozrievaním a opovážlivým posudzovaním nesmieme uraziť jeho česť. Dnes vám vysvetlím hriechy nespravodlivého upodozrievania a opovážlivého posudzovania, aby ste poznali podlosť týchto hriechov a aby ste i v tomto ohľade zachovali ôsme Božie prikázanie: „Neprehovoríš proti blížnemu svojmu krivého svedectva.“

Nespravodlivo upodozrievať znamená o blížnom niečo zlé bez dostatočnej príčiny v mysli predpokladať. Napríklad: príde ti k dverám chudobný človek v roztrhaných šatách, nikdy si ho nevidel, ale na základe jeho biedneho odevu si pomyslíš: no, toto je jeden lenivec, opilec, ideš mu za pätami až ku bráne, pozorujúc, či ti niečo nezoberie na dvore. Takéto neláskavé upodozrievanie je hriešna vec, okrem toho uvedie ťa i do iného hriechu, že toho úbožiaka bez príčiny znevážiš, odoprieš mu svoje milosrdenstvo a s ním neláskavo zaobchádzaš. Nuž, ako by padlo tomu chudobnému človeku, keby sa dozvedel, že ho takto nespravodlivo upodozrievaš? Pováž, keby si ty bol v jeho položení; nie dosť, že v biede žije, ale ešte i nespravodlivým upodozrievaním strpčujú mu život. Preto hovorieval sv. Anzelm: „Radšej nech sa sto ráz sklamem v zlom človeku, než jedenkrát mám niečo zlé predpokladať o dobrom človeku.“ Tak je, buďme opatrní, keď sa zídeme s neznámym človekom, lebo hlúpeho, neobozretného oklamú, uškodia za každým krokom, preto sa dobre prizri, komu máš veriť. I Pán Ježiš nám privoláva: „Buďte opatrní ako hady, a jednoduchí ako holuby“ (porov. Mt 10,16), ale neviďme v každom človeku diabla, ktorý je len preto na svete, aby teba sužoval.

I zvon smutnejšie zvučí tomu, kto je smutný, uskutočňuje sa táto pravda zvlášť na upodozrievačovi. Čo druhý ani len nezbadá, to upodozrievača trápi, sužuje; ak vidí dvoch zhovárať sa, myslí si, to už zasa o mne hovoria. Ak sa usmieva niekto, mysli si, to sa mne posmieva. Keď vidí iných v dobrom priateľstve, už ich upodozrieva, že sa to proti nemu spikli. Pokrvní bratia sú v jeho očiach proti nemu sprisahaní zločinci. Pozrite len toho nešťastného upodozrievača v jeho dome, ako tam z hlúpej žiarlivosti vyplieni rodinné blaho, v peklo obráti svoj i manželkin život, nevinná strana v pekelnom súžení s plačom jedáva svoj chlieb, preklína ten deň, ktorý jej život zahrdúsil s takýmto mužom. Ale ani nepokračujem ďalej, nechcem ďalej rozjatriť bôľné rany úbohých manželov, lebo ešte o mnoho horšie následky môže mať to nesvedomité upodozrievanie. Nedávno som čítal v novinách správu o strašnej udalosti, že jeden takýto nešťastný muž upodozrieval svoju ženu, že sa so sluhom zaplietla v hriešnom pomere. Bez toho, žeby sa bol presvedčil o pravde, chytil sekeru, nevinného sluhu zabil a potom zmárnil i sám seba.

Najmilší, ak chcete pokojne žiť, chráňte sa škaredého hriechu upodozrievania, lebo upodozrievanie a spokojnosť neznesú sa pod jednou strechou. Kto o druhom v mysli bez dostatočnej príčiny zlé predpokladá, ten hreší nespravodlivým upodozrievaním; kto však to zlé bez dostatočnej príčiny za isté a pravdivé považuje i vypovie, ten hreší opovážlivým posudzovaním.

Druhého nespravodlivo upodozrievať je nesvedomitosť, ale väčší hriech je blížneho opovážlivo posudzovať, lebo nie že pochybuješ o jeho cti, ale mu ju celkom odoberáš.

A predsa ľudia tak ľahkomyseľne a tak často posudzujú svojho blížneho. Zvlášť ženy, keď sa zídu, iné nepretriasajú, len činy druhých a najviac ich len na zle obracajú, blížneho očierňujú, zamáčajú a tak hrešia proti ôsmemu Božiemu prikázaniu: „Neprehovoríš proti blížnemu svojmu krivého svedectva“. Keby takíto ľahkomyseľnici videli svätého biskupa Mikuláša, že trikrát išiel za noci k domu pod oblok, kde bývali tri dospelé panny, zaiste by ho hneď posúdili, že je to veru nie svätý muž, ktorý takto chodí; no aká unáhlená nesvedomitosť by to bola, veď vieme, že tento svätý muž preto išiel ta tajne, aby štedrým milodarom pomohol týmto trom pannám z ich biedy a tak aby im zabezpečil čestnú budúcnosť. Preto človeče, chráň sa posudzovania.

Prichádza mi na um prípad Mojžišov. Mojžiš videl raz, ako sa dvaja židia vadia. Začal ich karhať pre túto ich nesvornosť, ale ten, ktorý vadu začal, týmito slovami okríkol Mojžiša: „Kto ťa ustanovil za knieža a sudcu nad nami?“ (pozri Ex 2,14)

I ja sa pýtam toho človeka, ktorý rád posudzuje svojho blížneho: Kto ťa postavil za sudcu nad tvojím spolublížnym? Pán Boh zaiste nie, veď On sám hovorí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7,1). Ani tvoj spolublížny nie, lebo jeho dobré meno, jeho česť žiada, aby si ho bez dostatočnej príčiny za zlého nevyhlásil. Jednoducho s rozvahou môžem vypovedať, že len nadutec, pomstychtivec, závistlivec, podlý nemravník zvykol posudzovať svojho blížneho, vedľa seba súdi teba.

Rázny príklad na to nachádzame v Evanjeliu o farizejovi a mýtnikovi. Obaja išli do chrámu. Nadutý farizej votrel sa do predku a tam chvastúnsky zastal a takto sa modlil: „Ďakujem ti, Bože, že som nie ako iní ľudia, lúpežníci, nespravodliví, cudzoložníci, ako i tento mýtnik.“ Takto farizej. Mýtnik však ostal len tam v úzadí, utiahol sa do kútika, netrúfal si ani oči hore dvihnúť, ale bil sa v prsia vzdychajúc: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám, dodal Kristus Pán, že tento mýtnik išiel domov ospravedlnený, farizej však s hriechom sa vrátil domov z chrámu (porov. Lk 18,10–14). Takto sa deje s každým opovážlivým posudzovačom, ktorý v svojej pýche zbadá smietku v oku blížneho, vo svojom však nevidí brvno (porov. Mt 7,4).

Človek závistlivého ducha ustavične posudzuje opovážlivo, ani nevie dobre myslieť o svojom blížnom. Keď v peknom odeve chodí, povie, no ale kedy len vyplatí tie cifrované šaty. Keď má len chatrný odev, hneď ho posúdi, že ten radšej preje, ako by sa mal slušne zaodieť. Keď sa vzmáha, obviňuje ho, že krivou cestou prišiel k tomu, ak sa ale blížnemu nedarí, posudzovač škodoradostne rozchyruje, že hriešnika Boh nepožehnáva. Tak zachádzali s patriarchom Jóbom jeho priatelia, jeho bôľné položenie zväčšovali mu posudzovaním, že ho Boh trápi len pre jeho tajné hriechy. Keď však Boh tohoto zriedkavo trpezlivého muža opäť dobrým zdravím a bohatým pozemským majetkom obdaril, zahanbení vytratili sa od neho jeho dobrí priatelia, ktorí ho nespravodlivo posudzovali.

Opovážlivý posudzovateľ je ako tá pijavica. Známa vec je, že pijavica len planú, skazenú krv vycicia z človeka, tak i opovážlivý posudzovateľ svojím jazykom vždy len chyby, slabosti blížneho hľadá, podľa svojich nedobrých mravov súdi blížneho: luhár každého má za luhára, zlodej celý svet pokladá za zlodeja, smilník nikoho nedrží za čistého, tak ako to Kristus Pán povedal: zlý strom len zlé ovocie nesie.

Sv, František Saleský hovorí, že v Afrike je jedna jedovatá bylina. Kto vysaje šťavu z tejto byliny, ten kamkoľvek sa pozrie, domnieva sa, že všade vidí len hadov, zmije a iné jedovaté plazy. Také otrávenie zvykli palmovým vínom liečiť. Tak i tí, ktorí sú nakazení bylinou pýchy, závisti a vôbec zlých mravov, v blížnom vždy len hriech, neprávosť, poklesky vidia, preto tiež len vínom lásky môžu sa vyliečiť.

Napájajme sa všetci láskou; keď lásku zachováme, nebudeme nikdy v zlom myslieť o blížnom, ale i o tom najväčšom hriešnikovi budeme láskavo zmýšľať. Ak nebudeme obťažení neláskavým posúdením, i my pred súdnou stolicou Božou milosrdenstvo dosiahneme. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)