Jeruzalem: Dav židovských extrémistov napadol kresťanskú štvrť. Pľuli na sochu Panny Márie, na kňazov, napadli kláštor

20. mája 2026   Aktuality   Prenasledovanie kresťanov

Nové protikresťanské incidenty vo Svätom meste: mladí extrémisti za bieleho dňa kopali do brán kostolov a domov v kresťanskej štvrti, pľuli na kňazov a sochu Panny Márie, zatiaľ čo bezpečnostné sily sa iba prizerali. Činy, ktoré sa vďaka beztrestnosti dejú čoraz častejšie.

V Jeruzaleme pribúdajú útoky a urážky voči kresťanom. Za ohlušujúceho ticha inštitúcií. Znesväcovania sa už zdajú byť nezastaviteľným javom. 14. mája 2026: v srdci Starého mesta prechádzajú skupiny mladých židovských extrémistov ulicami, akoby kráčali dobytým územím, mávajú vlajkami s Dávidovou hviezdou, kričia rasistické slogany, kopú do brán stavieb kresťanskej štvrte, pľujú na kňazov a náboženské symboly, obkľučujú mníchov, aby ich verejne ponížili. Keď dorazia k soche Panny Márie, len niekoľko desiatok metrov od vstupu do Jeruzalemského latinského patriarchátu pri Novej bráne, premieňajú posvätnú podobizeň pľuvancami na ďalší cieľ vojny, ktorá sa už vedie za bieleho dňa, bez strachu z následkov.

Zábery šírené na sociálnych sieťach ukazujú veľmi mladých ľudí, ktorí prišli z osád a z najradikalizovanejších kruhov židovského extrémneho nacionalizmu a počas „Pochodu vlajok“ pľujú na sochu Bohorodičky. Ide o každoročnú oslavu izraelského dobytia Východného Jeruzalema v roku 1967. Uškŕňajú sa, provokujú, pohybujú sa v skupinách. A nikto nezasahuje. Nikto ich nezastaví. Nikto sa nepokúsi týmto provokáciám zabrániť.

Policajti a vojaci sa pozerajú, akoby sa nič nedialo. A práve toto je bod, na ktorý kresťanské komunity s rastúcim hnevom upozorňujú: ide nielen o útoky, ale aj o beztrestnosť. Nielen o nenávisť, ale aj o pocit, že toto pohŕdanie sa môže verejne presadzovať bez akýchkoľvek skutočných následkov. Podľa viacerých svedectiev zo Starého mesta extrémisti konajú s vedomím, že úrady nereagujú. Pohybujú sa, akoby im niekto udelil beztrestnosť. Konajú s vedomím, že sú chránení. Sťažnosti hovoria o probléme, ktorý sa netýka iba bezpečnosti, ale samotnej dôveryhodnosti právneho štátu v Izraeli. Pretože pľuvance na kňazov, verbálne útoky, zastrašovanie a znesväcovanie kresťanských symbolov sa už neodohrávajú v skrytých kútoch mesta: odohrávajú sa priamo pred turistami a pútnikmi.

V tých istých hodinách, keď došlo k znesväteniu mariánskej sochy pri Novej bráne, ďalšie skupiny mladých extrémistov zaútočili aj na kláštor Kustódie Svätej zeme. Nové videá by mali zachytávať celé udalosti. Náboženské komunity upozorňujú, že každý incident sa odkladá bokom ako extrémistický folklór, zatiaľ čo v skutočnosti sa upevňuje kultúra zastrašovania a teroru.

Nové znesvätenie bolo iba ostatnou epizódou dlhej série útokov, ktoré zostali prakticky nepotrestané. Problém sa netýka iba materiálneho útoku na sochu, ale toho, čo táto socha predstavuje pre milióny kresťanov na svete. Nehorázna je aj tendencia zľahčovať tieto incidenty ako obyčajné výtržnosti alebo príležitostný vandalizmus. V sťažnostiach sa objavuje aj priama kritika postupu bezpečnostných síl. Z viacerých strán zaznieva, že izraelská polícia, hoci bola počas pochodu prítomná, nezabránila útokom na kresťanov. Extrémisti mohli prechádzať najcitlivejšími štvrťami mesta, kričať rasistické slogany, urážať rehoľníkov a provokovať obyvateľov bez akejkoľvek skutočnej reakcie polície.

Mnohé palestínske obchody zostali zatvorené zo strachu pred útokmi a vandalizmom. Ulice Starého mesta sa premenili na akúsi okupačnú zónu židovských extrémistov, ovládanú napätím a absenciou kontroly. Aktivisti zapojení do nenásilných iniciatív rozprávali, že boli urážaní, strkaní a vytláčaní, keď sa pokúšali chrániť civilistov a náboženské miesta. Vo svedectvách zozbieraných v nasledujúcich hodinách sa opakuje tá istá otázka: Kde bola polícia, keď skupiny mladíkov urážali pľuvancami kňazov a náboženské symboly?

Podľa kresťanských komunít sa problém stáva čoraz výbušnejším práve pre častosť týchto incidentov. Stali sa takmer bežnou dennou praxou. Roky sa útoky na rehoľníkov odohrávali v noci alebo na odľahlých miestach. Dnes sa dejú za bieleho dňa, v centre mesta, pred kamerami a policajnými hliadkami. Práve táto zmena vyvoláva najväčší hnev: presvedčenie, že židovský náboženský extrémizmus sa už necíti byť okrajovým javom, ale javom chráneným vládnou a štátnou politikou. Podľa náboženských pozorovateľov a organizácií monitorujúcich tento fenomén pocit beztrestnosti posilnil v židovských kruhoch presvedčenie, že môžu útočiť bez toho, aby za to zaplatili akúkoľvek cenu. Takmer vždy sa všetko končí bez významných súdnych procesov, bez rozsudkov a bez primeranej politickej reakcie.

Údaje zozbierané v posledných rokoch hovoria o čoraz hlbšej trhline v údajne demokratickej a civilizovanej izraelskej spoločnosti. Judaizmus považuje kresťanstvo za modlárstvo a medzi ultraortodoxnými sú percentá tých, čo pociťujú voči kresťanstvu zášť ešte výraznejšie. Vo Východnom Jeruzaleme tak rastie pocit odcudzenia. Čoraz viac kresťanov hovorí, že sa boja nosiť kríž alebo náboženský odev. Čoraz viac mladých uvažuje o odchode. Emigrácia nevzniká iba kvôli vojne alebo ekonomickej kríze, ale aj kvôli každodennému vyčerpaniu spôsobenému urážkami, ponižovaním a inštitucionálnym mlčaním.

Problém sa však netýka iba Izraela. V posledných mesiacoch zasiahli aj Libanon incidenty vandalizmu proti kresťanským symbolom: zvalené kríže, znesvätené mariánske sochy, provokácie, ktoré sú evidentne činmi protikresťanskej nenávisti. Vandalmi neboli tentokrát moslimovia, ale izraelskí vojaci. Alebo lepšie povedané: protikresťanskými vandalmi boli vždy aj židia aj moslimovia, ale s judaizmom je momentálne spojený naratív o jeho údajnej tolerancii a submisívnosti. Preto sú niektorí naivnejší kresťania z týchto atakov šokovaní a nevedia, ako ich majú v rámci medzináboženského dialógu interpretovať.

Problém už nemožno zredukovať na izolované incidenty. Problémom nie je iba ten, kto pľuje na sochu Panny Márie. Problémom je, že to môže robiť pred všetkými, v centre Jeruzalema, bez strachu, bez hanby a bez toho, aby ho niekto zastavil.

Z pohľadu katolíckej tradície nemožno podobné útoky na kresťanské symboly vnímať iba ako obyčajný vandalizmus či nevydarené provokácie mladíkov. Pre kresťana je socha Panny Márie, kríž alebo kňazský habit niečím, čo odkazuje na posvätnú realitu. Verejné pľuvanie na mariánsku sochu či ponižovanie duchovných preto tradičné kresťanstvo vždy chápalo ako skutok hlboko neúctivý a hriešny, pretože ide o vedomé pohŕdanie tým, čo je pre veriacich sväté. Katolícka tradícia pritom vždy zdôrazňovala, že civilizovaná spoločnosť sa pozná aj podľa toho, či dokáže chrániť náboženské miesta a zabezpečiť pokoj pre veriace menšiny.

Tradičný katolícky pohľad zároveň upozorňuje na nebezpečenstvo dvojakého metra. Moderné západné spoločnosti často veľmi citlivo reagujú na prejavy antisemitizmu, islamofóbie či nenávisti voči rôznym menšinám. No keď sú terčom ponižovania kresťania, útoky bývajú často relativizované ako folklór, provokácia alebo „výstrelok mladých“. Práve táto selektívna citlivosť vyvoláva medzi kresťanmi rastúci pocit, že ich viera a symboly už nie sú vnímané ako hodné rovnakej úcty a ochrany ako symboly iných náboženstiev či komunít.

Napokon spontánne vyvstáva otázka: Čo by sa stalo, keby pľuvance a vandalské útoky boli namierené proti Židom? Pre tých, čo neustále tvrdia, že Židia sú naši starší bratia uvediem drobný fakt: aj Kain bol starším bratom Ábela. No najviac zaujímavé bude, keď sa Židom podarí naozaj vytlačiť z krajiny všetkých Nežidov. Treba im to dopriať, nech sami Židia uvidia, že so Židmi sa vychádza naozaj ťažko.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lanuovabq.it, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)