… a ešte zopár klasických filmov s katolíckou tematikou na letnú dovolenku

Branislav Michalka
2. augusta 2025   Kultúra

Napriek tomu, že katolícka kinematografia, pokiaľ sa dá vôbec o niečom takom hovoriť, vždy ťahala za kratší, ba niekedy sa zdá, že až za najkratší koniec, podarilo sa katolíkom z času na čas presadiť aj v sekulárnych filmových štúdiách projekty, ktoré potrebovali vysoké náklady na realizáciu, hviezdne obsadenie a širokú propagáciu nato, aby sa následne investícia aspoň čiastočne vrátila.

V zlatom fonde svetovej kinematografie sa nachádza preto okrem tých klasických filmov, ktoré sme prezentovali v prvej časti tejto minisérie:

Klasické katolícke filmy, ktoré stojí zato vidieť

aj niekoľko ďalších, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia. Už len preto, že súčasná katolícka produkcia, ovplyvnená cirkevným modernizmom prináša do kinematografie množstvo problematických prvkov: od falšovania cirkevných dejín a ich upravovania do podoby kompatibilnej s tzv. pokoncilovým vývojom (viď napr. rafinované vyhýbanie sa zobrazeniu dobovej tradičnej svätej omše, cenzurovanie životopisov svätých, prispôsobovanie sa ľavicovému a liberálnemu výkladu dejín) až po šírenie heterodoxných postojov.

Staré filmy s katolíckou tematikou nás podobných rušivých a pachuť zanechávajúcich momentov ušetria. Problémom je ich nízky počet a ešte nižšia dostupnosť. Navyše, a to je nevyhnutný predpoklad ako sa vyhnúť sklamaniu, netreba od každého z týchto filmov očakávať tú istú kvalitu alebo rovnaký štýl. Sledovanie dnes už kolosálneho fondu svetovej filmovej produkcie predpokladá u diváka schopnosť „prepínať sa“, teda pohybovať sa v rôznych žánroch tak, že sa dokáže vcítiť v danom okamihu do ideovej a žánrovej bubliny, v ktorej sa film odohráva. Sú filmy s katolíckou tematikou, od ktorých nemusíme čakať pohyb po najvyšších vrcholkoch Parnasu, stačí, keď pobavia rodinu a nepohoršia deti.

Výber, ktorý prinášam je subjektívny a zďaleka nepokrýva ani zlomok produkcie filmov zaradených v pomyselnom žánri „katolícke“. Snažil som sa vyberať filmy, v ktorých skutočne dochádza k určitým morálnym a ideovým konfliktom riešeným z pohľadu katolíckej viery. Filmov s katolíckymi prvkami, či životopisných filmov o svätcoch je samozrejme omnoho viac.

A nepochybne je viacero filmov o katolíkoch, s katolíckymi témami či aspoň prvkami, natočených aj v najnovšej dobe, ktoré stoja za pozornosť. Pokiaľ na to bude čas, postupne sa im budeme venovať.

Anjeli s hriešnou tvárou

Americký film Anjeli s hriešnou tvárou (Angels With Dirty Faces, 1938) prináša zaujímavú kombináciu žánru, ktorý môžeme nazvať „gangsterský film“ s katolíckou tematikou. Vo filme dokonca môžeme vidieť kmeňových zástupcov tohto žánru – Humphreyho Bogarta a Jamesa Cagneyho. Druhý z menovaných sa preslávil v gangsterských filmoch svojou tvárou, ktorá vyjadrovala priam odpudzujúcu sadistickú animálnosť, drzosť a krutosť. Málokto by za ňou hľadal zbožného katolíka, verného manžela a herca s výrazne konzervatívnymi názormi, akým v skutočnosti James Cagney bol.

Dej filmu odohráva na pozadí prostredia chudobnej štvrte, v ktorej vyrastajú Rocky a Jerry, dvaja kamaráti s kriminálnymi sklonmi. Pri jednej z akcií sú prichytení políciou a Rocky frajersky berie vinu na seba, aby ušetril kamaráta. Od tohto momentu sa začínajú ich cesty diametrálne rozchádzať: Rocky sa stáva delikventom a trávi svoju mladosť periodickými návštevami vo väzniciach a z Jerryho (Pat O’ Brian), sa stane katolícky kňaz. Ten je však prenasledovaný vnútornými výčitkami a pocitom nesplateného morálneho dlhu voči Rockymu, ktorý ho kedysi zachránil od väzenia a tým ho vlastne nasmeroval na kňazskú dráhu. Po prepustení z ďalšieho väzenského pobytu sa Rocky opäť stretáva s Jerrym a aj ich bývalou spolužiačkou Laurou (Ann Sheridanová), ktorá ho miluje. Myslia si, že dlhší pobyt vo väzení Rockymu definitívne znechutil podsvetie a začne sekať dobrotu.

S trpkosťou však obaja sledujú, že Rocky sa rozhodne neplánuje polepšiť a navyše jeho osobnosť imponuje miestnym chlapcom z farského spoločenstva, ktorí v ňom vidia hrdinu. Nakoniec sa Rocky pod patronátom gangsterského právnika Frazera (Humphery Bogart) pustí do výpalníctva a brania úplatkov, proti ktorým Jerry ako kňaz verejne bojuje. Po viacerých peripetiách, ktoré nemá zmysel divákom vopred prezrádzať, končí Rocky na elektrickom kresle. Chce odísť tak ako žil – s drsným úsmevom frajera a s cynickým chladom, avšak Jerry ho ešte pred smrťou navštívi v cele.

Strhujúci a vskutku dojímavý záver filmu nakoniec prináša jednu z najbizarnejších foriem pokánia, akú môže katolícky gangster vykonať.

Boh to vidí, pán Allison

Film Boh to vidí, pán Allison (Heaven Knows, Mr. Allison, 1957) je v podstate komorná dráma, napriek hordám japonských vojakov, lietadlám a bombám, odohrávajúca sa medzi osamotenou katolíckou rehoľníčkou a protestantom z robotníckeho prostredia, snáď na jedinom možnom mieste, kde sa môže podobná kombinácia odohrať – na tichomorskom ostrove počas II. svetovej vojny.

Záchranný čln vyplaví na ostrov osamelého vojaka z potopenej ponorky (Robert Mitchum), ktorý objaví na ostrove opustenú rehoľnú sestru (Deborah Kerrová). Celý dej sa odohráva v rámci ich dialógov a vzájomného spoznávania sa. Sem tam Robert Mitchum zabije nejakých japonských votrelcov, ale to nie je dôležité. To podstatné je, že časom sa pomaly zbližujú, čo sestru Angelu začína desiť. Keď jej vojak Allison prinesie kvet, je celá zmetená. Ich blízkosť sa ešte znásobí, keď sa musia ukryť pred prichádzajúcimi Japoncami.

Napriek nízkemu sociálnemu pôvodu sa Allison stále správa ako džentlmen, avšak akonáhle Japonci opustia ostrov, rovnako džentlmensky a s pravou protestantskou naivitou ponúkne sestre Angele sobáš. Tá mu ukáže, že už jeden snubný prsteň má – ten, ktorým sa zasnúbila Kristovi. Rozčarovaný Allison sa opije a vtedy otvorene sestre povie, že nemá zmysel, aby zostávala rehoľníčkou, keď sú na ostrove sami a ktovie ako dlho ešte budú. Zdesená a rozhorčená sestra uteká uprostred búrky do lesa a tam dostane zápal pľúc. Allison ju donesie do ich úkrytu a musí sa o ňou starať, aby ju zachránil, čo obnáša aj jej vyzlečenie z mokrého habitu. Sestra nakoniec pri ňom leží pod dekami nahá a predstavuje nepochybne fatálne pokušenie.

Allison vytriezvený a zarmútený z toho ako ju vydesil, však potlačí svoju túžbu a nakoniec, keď je pri príchode americkej armády ranený a odnášaný na nosidlách, lúči sa so sestrou s tým, že je zmierený s jej oddanosťou Kristovi.

Toto vyústenie, také odlišné od súčasných „chápajúcich“ a „načúvajúcich“ naratívov, je v konečnom dôsledku viac ekumenické ako súčasné nadbiehanie heretikom a inovercom. Prisudzuje protestantskému vojakovi z nízkeho sociálneho prostredia morálny potenciál, ktorý ho uschopňuje postupne pochopiť katolícku vieru. Dnešný naratív by naopak zhodil protestanta z jeho aspoň morálneho piedestálu a spolu s ním by do hnojovej jamy hodil aj rehoľnú sestru.

Tvoje, moje a naše

Aby tá klasika nebola až taká únavná, je dobré niekedy (u slabších jedincov ako je autor článku, častejšie) siahnuť po komédii, v tomto prípade po rodinnej komédii z katolíckeho prostredia. Tá s názvom Tvoje, moje a naše (Yours, Mine and Ours, 1968) prináša na dnešnú dobu už priam neuveriteľnú zápletku:

Čerstvý vdovec, katolík Frank (Henry Fonda), vojenský námorník z lietadlovej lode, má na krku desať detí, ktoré mu porodila jeho milovaná manželka. Skombinovať ich výchovu, dospievanie, ale aj detský plač vzhľadom na široký vekový záber početnej rodiny sa zdá byť nad jeho sily.

Jeho kamarát práporčík Harrison (Van Johnson) mu radí ďalší sobáš a vytipoval mu zachovalú zdravotnú sestru Helen (Lucille Ballová), ktorá je tiež vdova. Tá ma však jedno tajomstvo, ktoré sa bojí prezradiť – má osem detí.

Jednoduchá zápletka s množstvom komických prvkov, aké prirodzené poskytuje dvorenie sa medzi staršími a usadenými ľuďmi a konflikty v početných rodinách, prinášajú zábavu, ktorej vyústenie a celkové vysoké morálne ukotvenie pôsobí v záplave súčasných komediálnych úbohostí ako balzam na dušu.

Je jasné, že Frank a Hellen sa nakoniec zosobášia a vznikne tak rodina s osemnástimi deťmi. Ako sa dá niečo také zvládnuť je následne predmetom zvyšnej časti filmu. Na pozadí roku svojho vzniku (1968), roku kultúrnej a sexuálnej revolúcie, pôsobí film ako kuriózum a vtedajšie kritiky ho nijako nešetrili, najmä preto, že ho považovali za ostentatívne vyjadrenie toho, s čím „krásny nový svet“ v roku 1968 tak urputne bojoval a bojuje dodnes.

Kňaz Léon Morin

Francúzsky film Kňaz Léon Morin (Léon Morin, prêtre, 1961) prináša okrem neočakávaného mladého Jeana-Paula Belmonda v úlohe kňaza, aj zaujímavý motív kňaza dokonale imúnneho voči mámeniu ženských vnád. Aspoň čo sa vonkajšieho výstupu týka.

Belmondov herecký výkon je skutočne fascinujúci: s odzbrojujúcou priamočiarosťou, s akou neskôr v úlohe sympatických darebákov alebo policajtov zo seba súkal hlášky, v úlohe kňaza ukazuje pastiera, ktorý je dokonale nad vecou a snahy hlavnej hrdinky zlákať ho do svojej náruče odmieta razantnými suverénnymi pohybmi, chladným pohľadom, typicky skeptickým belmondovským pokrivením pier a kategorickými, uzemňujúcimi vyhláseniami.

Hlavnou hrdinkou filmu je odpadnutá katolíčka a teraz presvedčená komunistka Barny (Emmanuelle Rivaová), ktorá vychováva sama dcéru počas okupácie Francúzska Nemeckom. Jej myseľ sa neustále zaoberá vlastnou sexuálnou frustráciou a pohráva sa dokonca s myšlienkou na platonický lesbický vzťah s kolegyňou. Keďže jej zosnulý manžel bol Žid, rozhodne sa dať pokrstiť svoju dcéru, aby ju ochránila pred prípadnými problémami.

Snáď rozčúlená z toho, že sa musela takto ako ateistka ponížiť, impulzívne vstúpi do kostola a ide ku spovednici, kde sedí kňaz Morin. Barny je nabrúsená a presvedčená, že ho vyprovokuje a zahrnie záplavou ateistických spochybňujúcich otázok. Ten jej však s pokojom odpovedá a otvorene jej navrhne stretnutie, aby pokračovali v diskusii. Z kostola vychádza ako omámená.

Postupne sa Barny do kňaza zamiluje a nakoniec mu položí otázku, či by si ju zobral, keby bol protestantský kňaz. Morin, očividne nahnevaný, odíde a dlhšie sa s ňou nestýka. Keď po čase opäť príde, hovorí o teológii akoby sa nič nestalo, s evidentným úmyslom ju obrátiť. Ona ho však nepočúva a chce sa ho dotknúť. Morin nahnevaný vyskočí, odchádza a povie jej, že sa vráti až vtedy, keď sa vyspovedá a prijme pokánie za to, že chcela zviesť kňaza.

Kňaz sa na záver, po rôznych peripetiách hrdinky, ktorá sa postupne vracia k viere dozvie, že ho prekladajú do inej farnosti a Barny, že musí odísť s dcérou do Paríža. Zdrvená očakáva, že Morin aspoň pri rozlúčke prejaví nejaké city. Ten však nedáva nič najavo a správa sa ďalej ako jej učiteľ a kňaz. Keď kňaz povie Barny pri jej odchode dovidenia, ona sa s poslednou nádejou pýta kedy. Odpoveď znie – až vo večnosti. Barny so slzami v očiach odchádza. Posledný záber ukazuje Morina stojaceho pred dverami bez pohnutia ako skala.

Bravados

Western Bravados (1958) prináša katolícky motív a morálnu zápletku do prostredia, ktoré podobným prvkom príliš nevychádza v ústrety. Názov býva prekladaný aj ako Drzé tváre, zrejme na zvýraznenie konfliktu medzi zdaním určitého charakteru, zdaním viny a odlišnou realitou.

Začiatok filmu pripomína klasickú westernovú zápletku a motív pomstiteľa. Rančer Jim Douglass (Gregory Peck) prenasleduje štyroch zločincov, ktorí zavraždili pred šiestimi mesiacmi jeho manželku. Tí sú v jednom meste zadržaní a uväznení, pričom majú byť popravení za ďalšiu vraždu.

Jim prichádza do mesta a stretáva pri katolíckom kostole starú známu z New Orleansu, Josephu Velardeovú (Joan Collinsová), ktorá práve ide z omše. Tá kedysi odmietla jeho ponuku na sobáš. Je stále slobodná, pretože doopatrovala svojho chorého otca. Jim jej v priebehu rozhovoru povie, že do kostola už nechodí a kňaz Rio Arriba (Andrew Duggan) jej neskôr prezradí ako zomrela Jimova manželka.

Počas noci pred popravou sa väzňom podarí utiecť, pričom unesú so sebou ako rukojemníčku mladé dievča. Douglass posadnutý túžbou po pomste okamžite vyrazí. Utekajúci tušia, že im je v pätách niekto nebezpečný a chcú ho sami vopred odstrániť. Rančerova posadnutosť pomstou mu však dáva krídla a postupne ich zabíja, ukazujúc im pritom fotografiu svojej ženy, aby vedeli za čo zomierajú a aby bola pomsta dokonalá. Ďalšieho z utekajúcich zabije a zavesí dole hlavou ako ulovené zviera. Miestni obyvatelia vrátane Josephy začínajú byť jeho posadnutosťou vystrašení.

Zvyšní dvaja utečenci po ceste stretnú Douglassovho suseda Butlera a pretože u neho uvidia vrecko s peniazmi, jeden z nich sa ho rozhodne zabiť. Po vykonaní ďalšieho zločinu prejdú cez mexické hranice a domnievajú sa, že sú v bezpečí. Jim je však ochotný prenasledovať ich aj za hranice, aby dovŕšil pomstu. Nakoniec zabije v krčme tretieho z nich, pričom aj ten tvrdošijne odmieta, že niekedy jeho manželku videl. Jim to však interpretuje ako snahu zachrániť si život.

Nakoniec zostáva posledný, indiánsky miešanec, jediný zo skupiny, ktorý nevraždil a pôsobil najmä ako stopár. Pristihne ho doma a šokovaný hľadí na to, že má ženu a choré dieťa. Jeho žena Jima omráči a keby chceli môžu ho zabiť. Ale neurobia to, čo Douglassa zneistí v posudzovaní ich charakteru. Na druhý deň ukazuje Jim fotografiu svojej ženy aj poslednému. Aj on tvrdí, že ju nikdy nevidel. Avšak Jim spozná svoje vrecko s peniazmi a pýta sa odkiaľ ho majú. Odpoveď je zdrvujúca – zobrali ho Butlerovi, ktorý bol logicky vrahom jeho ženy.

Douglass zabíjal z pomsty zbytočne, jeho duša je plná výčitiek, s ktorými sa zveruje kňazovi. Keď vychádza z kostola spolu s Josephou a svojou malou dcérou, obyvatelia mestečka mu tlieskajú ako hrdinovi, avšak on ich zahanbený a zmätený prosí, aby sa za neho modlili.

PDF (formát pre tlač)