Vzkriesenie Lazára – jeho teologický, duchovný a eschatologický význam v katolíckej Cirkvi

Branislav Krasnovský
10. apríla 2025   Cirkev Kultúra

Pomaly sa blížime k sviatku Veľkej Noci, ktorá je pre katolíkov oslavou Zmŕtvychvstania Ježiša Krista po jeho smrti na kríži. Historicky najstarším svedectvom o Veľkej noci je homília z 2. stor. po Kr. „O Pasche“, ktorej autorom je Meliton Sardský, biskup z mesta Sardy v západnej Anatólii.

Meliton Sardský je považovaný za prvého teológa, ktorý zostavil katolícky kánon spisov Starého zákona. Jeho najznámejším dielom je Apológia kresťanstva, ktoré adresoval rímskemu cisárovi Markovi Aureliovi. V tomto svojom spise presviedča stoického cisára Marka Aurelia, že katolícke náboženstvo je ideálnym štátnym náboženstvom pre Rímsku ríšu.

Známy cirkevný historik Eusébius z Cézarey označil Melitona za autora viac ako 20 teologických diel, mnohí cirkevní odborníci však tento zoznam nepovažujú za úplne vierohodný. Z Melitonovho diela boli dlho známe len zlomky, vo väčšine prípadov išlo o citácie z Eusébia. V roku 1940 sa však pri archeologickom prieskume podarilo nájsť papyrus s kompletným a vyššie spomenutým Melitonovým dielom Peri Pascha (O Pasche), v ktorom Meliton objasňuje okrem iného aj vzájomný vzťah medzi židovským sviatkom Pesach a katolíckou Veľkou Nocou. Záverečná pasáž tohto zachovaného diela je silne protižidovská – autor nekompromisne obviňuje Židov z Bohovraždy a upriamuje pozornosť na slová Evanjelia sv. Matúša, v ktorých Židia sami privolali trest na svoju hlavu za ukrižovanie Krista (Mt 27,15–26):

15 Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. 16 Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. 17 Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ 18 Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. 19 Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ 20 Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. 21 Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“ Oni zvolali: „Barabáša!“ 22 Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“ Všetci volali: „Ukrižovať ho!“ 23 On vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“ 24 Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!“ 25 A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ 26 Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.

Vzkriesenie Lazára a jeho teologický význam

Vzkriesenie Lazára má v katolíckej teológii hlboký teologický, duchovný aj eschatologický význam. Tento príbeh, opísaný v Evanjeliu podľa Jána nie je len zázračným uzdravením, ale predzvesťou Kristovho vlastného zmŕtvychvstania a zjavením Ježišovej moci nad smrťou. Že ide o dôležitú informáciu dosvedčuje aj ten fakt, že apoštol sv. Ján z Božieho vnuknutia venoval tejto udalosti značnú pozornosť.

Pre tých, ktorí vedia, že katolík by mal denne čítať Sväté Písmo, uverejňujeme text Evanjelia priamo v texte článku, aby nemuseli tento text vyhľadávať vo Svätom Písme alebo na webe. Tu je presná citácia textu z Evanjelia sv. Jána (Jn 11,1–44):

1 Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. 2 Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. 3 Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ 4 Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ 5 Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. 6 Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. 7 Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“ 8 Učeníci mu vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš?!“ 9 Ježiš odpovedal: „Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohoto sveta. 10 Ale kto chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla.“ 11 Toto povedal a dodal: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.“ 12 Učeníci mu povedali: „Pane, ak spí, ozdravie.“ 13 Ježiš však hovoril o jeho smrti a oni si mysleli, že hovorí o spánku. 14 Vtedy im Ježiš povedal otvorene: „Lazár zomrel. 15 A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“ 16 Tomáš, nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním.“

17 Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. 18 Betánia bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stadií, 19 a tak prišlo k Marte a Márii veľa Židov potešiť ich v žiali za bratom. 20 Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. 21 Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. 22 Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ 23 Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ 24 Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ 25 Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. 26 A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ 27 Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ 28 Ako to povedala, odišla, zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej vravela: „Učiteľ je tu a volá ťa.“ 29 Len čo to ona počula, vstala a šla k nemu. 30 Ježiš totiž ešte nevošiel do dediny, ale bol stále na mieste, kde mu Marta vyšla naproti. 31 Keď Židia, čo boli s ňou v dome a potešovali ju, videli, že Mária rýchlo vstala a vyšla von, pobrali sa za ňou, lebo si mysleli: „Ide sa vyplakať k hrobu.“ 32 Keď Mária prišla ta, kde bol Ježiš, a zazrela ho, padla mu k nohám a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ 33 Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený 34 sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ 35 A Ježiš zaslzil. 36 Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ 37 No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ 38 Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. 39 Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ 40 Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ 41 Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. 42 A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ 43 Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ 44 A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

Kto dočíta celú kapitolu z Jánovho Evanjelia, tak sa na záver dozvie, že po vzkriesení Lazára sa Kajfáš a veľrada rozhodli s konečnou dôslednosťou Krista zavraždiť.

Kľúčový význam Lazárovho vzkriesenia spočíva v tom, že upriamuje pozornosť na neskoršie Kristovo Zmŕtvychvstanie. Vieme, že Lazár bol vzkriesený, ale musel opätovne umrieť. Jeho vzkriesenie bolo fyzické a nie oslávené ako u Krista. Kristovo Vzkriesenie je definitívne a večné, Lazárovo vzkriesenie je znamením toho, čo príde. Lazárovo vzkriesenie je teda eschatologickým znamením Kristovho víťazstva nad smrťou, ktoré Ježiš Kristus priniesol svojou smrťou na kríži a Zmŕtvychvstaním pre ľudstvo.

Vzkriesenie Lazára je prejavom Kristovho božstva aj ľudskosti. Kristus plače nad smrťou svojho priateľa a ukazuje tým svoj súcit (Jn 11,35): „35 A Ježiš zaslzil (najkratší verš v Biblii). Potom však božským spôsobom vzkriesil Lazára z mŕtvych príkazom (Jn 11,43): 43 Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A Lazar musel poslúchnuť Boží príkaz, o čom hovorí (Jn 11,44): 44 A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

Ako som už naznačil, vzkriesenie Lazára je dôkazom jeho mesiášskeho poslania a takisto príprava na utrpenie. Tento zázrak je bodom zlomu v Evanjeliu sv. Jána – po zmŕtvychvstaní Lazára sa židovskí veľkňazi rozhodnú Ježiša zabiť (Jn 11,47–57):

47 Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a hovorili: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. 48 Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ.“ 49 Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: „Vy neviete nič. 50 Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“ 51 Toto však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roka prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ 52 a nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti. 53 A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú. 54 Preto už Ježiš nechodil verejne medzi Židmi, ale odišiel odtiaľ do kraja blízko púšte, do mesta zvaného Efraim, a tam sa zdržiaval s učeníkmi. 55 Blízko bola židovská Veľká noc a mnohí z toho kraja vystupovali pred Veľkou nocou do Jeruzalema, aby sa očistili. 56 Hľadali aj Ježiša. A ako stáli v chráme, navzájom si vraveli: „Čo myslíte? Príde na sviatky?“ 57 Ale veľkňazi a farizeji vydali nariadenie, že každý, kto sa dozvie, kde je, má to oznámiť, aby ho mohli chytiť.

Lazárovo zmŕtvychvstanie malo totiž taký silný vplyv na židovskú komunitu, že sa mnohí Židia začali od veľrady odvracať a začali vnímať Krista ako Mesiáša, čo veľkňazi, farizeji i saduceji vnímali ako hrozbu.

Dvojitý moment (Kristovo zaslzenie nad smrťou Lazára a vzkriesenie Lazára) odhaľuje tajomstvo vtelenia. Ježiš je pravý Boh a pravý človek. Lazárovo vzkriesenie je okamihom, ktorý urýchli Kristovu obeť a cestu na Kalváriu. Tu by som rád upriamil pozornosť aj na slová z Jána (Jn 11,25): 25 Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. – Ježiš v tomto príbehu vyslovuje jedno z najkľúčovejších tvrdení Nového zákona, základnú pravdu kresťanskej nádeje – smrť nie je koniec života, ale prechod k večnému životu s Bohom.

A opäť moja obľúbená skladba La Muerte es no final od Cesare Gabaráina Azurmendiho:

Pastoračný a symbolický význam tohto Evanjelia je takisto zrejmý. Lazárov hrob je symbolom hriechu, beznádeje, smrti a zabudnutia, preto Ježiš volá do tmy – Lazár, poď von. Každý človek je Lazárom, Ježiš volá našu dušu späť k životu, pokániu a k svetlu. V duchovnom význame ide o vzkriesenie duše zo smrti hriechu.

Kontemplácia na tému Lazárovho vzkriesenia

V minulosti bola známa aj kontemplácia na tému vzkriesenia Lazára, práve podľa spomenutého textu Evanjelia sv. Jána (Jn 11,1–44). V tejto kontemplácii je potrebné predstaviť si samého seba v uvedenej scéne Lazárovho zmŕtvychvstania z Evanjelia. Cieľom je vstúpiť do evanjeliovho príbehu srdcom a objaviť vo svojom vnútri, čo hovorí Boží hlas.

Na úvod je potrebné sa stíšiť, sadnúť si do ticha, vnímať svoj dych a sústrediť sa na predstavu, že nádychom vstupuje pokoj a výdychom odchádza nepokoj. V srdci sa možno pomodliť krátku modlitbu Pane, daj mi milosť, aby som ťa spoznal hlbšie, miloval vrúcnejšie a nasledoval vernejšie…

Následne je možné si predstaviť seba samého ako kráčaš v Betánii po prašnej ceste v horku, ľudia mlčia a smútia za Lazárom, ktorý štyri dni leží v hrobe. Pokúste sa vnímať Máriu ako plače, Ježiš tichý a pevný prichádza k hrobu. A tu zaznejú slová Jánovho Evanjelia (Jn 11,43–44): 43 Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A Lazár musel poslúchnuť Boží príkaz, o čom hovorí Ján (Jn 11,44): 44 A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

Nasleduje chvíľa rozjímania. Predstavte si mŕtveho Lazára ako leží v tme, chlade, v začínajúcom rozklade s omotanými rukami a nohami. Sme aj my niekedy zabalený v smútku, strachu, hriechu a je naša viera niekedy akoby pochovaná. Viete si predstaviť, že počujete Ježišov hlas „Lazár, poď von!“ – ale že Ježiš nevyslovuje meno Lazár, ale to Vaše? Aký je jeho hlas? Je tichý, silný, láskavý?

Predstavte si seba samého, ako otvárate oči v tme hrobu a idete za tým hlasom, ťažko sa pohybujete, štyri dni v hrobe znamená strnulosť. Svetlo prenikajúce cez odvalené dvere do hrobu však láka von. Ako vnímate teraz pojem vzkriesenie. Úvaha ohľadom slov „rozviažte ho“ – vnímate to tak, že Ježiš nechce, aby sme žili zviazaní, chce aby sme boli slobodní.

Predstavte si následný rozhovor po vzkriesení s Ježišom. Odpovedali ste na jeho výzvu? Boli ste vzkriesení zvnútra? Čo by ste na Lazárovom mieste po vzkriesení urobili?

Na záver sa možno pomodliť krátku modlitbu: „Ježišu, volal si ma po mene, volal si ma z tmy ku svetlu. Nechcem zostať v hrobe. Urob môj život novým. Daj mi silu vstať a kráčať k Tebe.“

Následne ešte chvíľu rozjímajte, poďakujte sa, prežehnajte a choďte za svojimi povinnosťami.

Čo sa týka Lazára, podľa kresťanskej tradície Lazár žil po vzkriesení neskôr v Jeruzaleme, ale bol prenasledovaný. Odišiel z Jeruzalema na Cyprus, kde sa stal biskupom v Kitione, dnešná Larnaka a nakoniec odišiel do Marseille vo Francúzsku, kde je uctievaný dodnes. Podľa katolíckej tradície sú Lazárove ostatky uložené v cyperskom chráme Agios Lazaros v meste Larnaka

V tradičnom liturgickom kalendári má svätý Lazár svoju spomienku 17.decembra, po reforme cirkevného kalendára sa slávi jeho spomienka 29. júla spolu s Máriou a Martou. Vo východných cirkvách je sobota pred Palmovou nedeľou známa ako Lazárova sobota – ide o veľmi významný sviatok s bohatou byzantskou tradíciou.

Symbolika sv. Lazára je viac ako zrejmá. Lazar je symbolom duchovného vzkriesenia a návratu k Bohu. Je nádejou pre chorých, opustených a zomierajúcich. Lazár je symbolom Božieho súcitu a dominancie nad smrťou.

Postava svätého Lazára inšpirovala v katolíckej Cirkvi viaceré rehoľné a charitatívne hnutia, aj keď neexistuje rozsiahle hnutie výlučne zamerané na jeho kult v takom zmysle ako napr. františkánske či dominikánske hnutia. No jeho meno, život a symbolika dali vznik viacerým významným duchovným a sociálnym iniciatívam.

Azda najznámejšou iniciatívou je Rád svätého Lazára Jeruzalemského (Ordo Militaris Sancti Lazari Hierosolymitani). Tento rytiersky rád bol založený v 12. stor. vo Svätej zemi počas križiackych výprav. Stal sa známy ako nemocničný rád, ktorý sa staral o malomocných – tí boli v stredoveku prirovnávaní k Lazárovi (malomocní boli vnímaní ako „mŕtvi pre svet“). Mnohé nemocnice, hospice či útulky v stredovekej Európe niesli meno „Dom svätého Lazára“.

Drvivá väčšina rytierov tohto rádu boli malomocní alebo vyliečení z malomocenstva. Sv. Lazár bol vnímaný v tomto ráde ako symbol telesného i duchovného uzdravenia a nádeje na nový život. Rád sa už v stredoveku rozšíril do mnohých európskych krajín a existuje a pôsobí aj dnes, členovia rádu sa venujú charitatívnej činnosti.

No a aký by to bol článok bez informácií o barokovom umení, najmä o jeho vrcholnej fáze – neapolskom baroku? (Mohol som si zvoliť aj obraz Giotta, Rembrandta či Benátčana a manieristu del Piomba, ale už ma poznáte, Caravaggio je Caravaggio. 🙂

Caravaggiov obraz Vzkriesenie Lazára (La Resurrezione di Lazzaro) je jedným z jeho najpôsobivejších a najemotívnejších obrazov, namaľovaný okolo roku 1609 počas jeho pobytu na Sicílii, konkrétne v Messine. Toto dielo je výnimočné pre svoju dramatickú silu, naturalistickú expresívnosť a hĺbku emócií, ktorými zachytáva biblický zázrak. V súčasnosti je vystavený v Regionálnom múzeu v Messine. Dielo zachytáva biblický príbeh z Evanjelia podľa Jána (11,1–44), kde Ježiš Kristus vzkriesil Lazára z Betánie.​

Po úteku z väzenia na Malte a príchode do Messiny v roku 1609 Caravaggio získal objednávku od bohatého janovského obchodníka Giovanniho Battistu de‘ Lazzari. Podľa historika Francesca Susinna si objednávateľ zvolil tému vzkriesenia Lazára ako odkaz na svoje priezvisko.

Susinno tiež uvádza, že Caravaggio pôvodne namaľoval prvú verziu tohto diela, ktorú však zničil britvou po negatívnych ohlasoch verejnosti. Následne mal v rekordnom čase vytvoriť novú verziu. Tento príbeh je však skôr reklamnou legendou ako historickým faktom.

Obraz je charakteristický temným a prázdnym horným priestorom, čo môže naznačovať, že niektoré časti zostali nedokončené alebo boli vytvorené narýchlo, no podľa iných historikov umenia práve tento aspekt dodáva obrazu na dramatickosti a intenzite scény, pričom zdôrazňuje kontrast medzi svetlom a tieňom, typický pre Caravaggiovu tvorbu.

Stredobodom scény je Lazárovo telo práve v okamihu, keď Ježiš gestom ruky prikazuje, aby vstal. Barokoví teológovia boli presvedčení, že Lazár v hrobe len ožil, ľudia ho však museli vytiahnuť, pretože bol dezorientovaný a stuhnutý. Lazárovo telo je zobrazené ako ťažké, bledé a takmer mŕtvolné, čo ešte viac zvýrazňuje zázrak samotného aktu vzkriesenia. Jeho hlava padá dozadu, no oči sú otvorené, čo naznačuje návrat do života. Ježišova postava stojí bokom, v tieni, ale s výrazným gestom, ktoré sústreďuje pozornosť celého výjavu. Okolo stoja preľaknutí a dojatí svedkovia – medzi nimi aj ženy (pravdepodobne Mária a Marta). Obraz je typický caravaggiovským chiaroscurom – ostré kontrasty medzi svetlom a tmou, ktoré zdôrazňujú dramatickosť okamihu.

Duchovná symbolika obrazu je zrejmá. To, že Lazárovo telo je zobrazené realisticky, ľudsky a brutálne zdôrazňuje zázrak Božieho zásahu do telesného sveta. Svetlo, ktoré dopadá na Lazára symbolizuje Božiu milosť, ktorá Lazára oživila. Ježiš nie je zobrazený ako žiariaca postava, ale ako človek medzi ľuďmi, čím Caravaggio vyjadril Ježišovu ľudskosť a súcit.

Obraz bol namaľovaný krátko po tom, ako Caravaggio utiekol z Neapola na Sicíliu, kde hľadal útočisko pred spravodlivosťou – bol totiž obvinený z vraždy. Existujú teórie, že Lazárovo telo môže byť autoportrétom Caravaggia, ktorý v tom čase sám prežíval vnútornú temnotu, vinu a túžbu po spáse.

Caravaggiov obraz predstavuje jeden z vrcholov barokového naturalizmu, umelcovi sa podarilo ukázať, že svätosť a zázrak sa odohrávajú uprostred bežných, zraniteľných ľudí. Je to zároveň dramatické divadlo svetla, emócií a napätia, ktoré pôsobí ako filmová scéna.

PDF (formát pre tlač)