Sú Slováci hodní toho mať svoj vlastný štát a vážia si ho? To, čo sa deje aj v poslednom čase, tomu veľmi nenasvedčuje

Branislav Michalka
16. septembra 2023   Politika   Komentár

Štátotvorné ambície slovenského národa boli vždy nazerané jeho susedmi s neskrývaným dešpektom. Predstava, ako sa drotárik, motajúci sa väčšinou po strednej Európe za hrncami (pretože taká bola bežná, aj keď mylná predstava okolitých národov o Slovákoch), posadí do vládneho kresla a začne organizovať chod štátu, vzbudzovala na maďarských, českých, rakúskych a poľských perách nijako neskrývaný úškrn.

Tento úškrn vzbudzoval v nás Slovákoch zlosť z poníženia, ktorej cieľom sa nakoniec stala túžba dokázať nášmu okoliu, že chceme mať svoj suverénny štát a vieme ho riadiť. K tejto méte sa upli všetky naše snahy v 20. storočí a jej dosiahnutie, v prvom aj druhom prípade, bolo sprevádzané búrlivým nadšením zainteresovaných a nárastom národného sebavedomia.

Po tridsiatich rokoch existencie samostatného Slovenska však stojíme pred obrazom, ktorý akoby potvrdzoval neprajný úškrn okolitých etník.

Miera smiešnosti, trápnosti a úbohosti našich predstaviteľov vzrástla za posledné tri roky do takých výšin, že sa stala terčom konštantného posmechu v relevantných štátnických kruhoch strednej Európy. A pod nimi si nesmieme predstavovať mimovládne organizácie zastrešované Sorosovou nadáciou, ktoré suplujú súčasnej politickej spodine na Slovensku oddelenie pre styk s verejnosťou a reklamné agentúry v jednom. Tam samozrejme vyzerajú naši klauni ako géniovia.

K neohrabanosti a neschopnosti v dôstojnej reprezentácii národa sa pripojila konštantná impotencia v riadení chodu štátu, ktorá síce vrcholí súčasnými obrazmi skazy, ale siaha hlboko do minulosti.

Slovenský štát totiž dlhodobo stráca svoju suverenitu, identitu, autarkiu a presné vymedzenie. V podstate už neexistuje nič, okrem úradného jazyka, čo by odkazovalo na nejaké špecifické vymedzenie slovenského priestoru. Avšak aj tento jazyk sa postupne vytráca z názvov obytných sídlisk, obchodných domov a kultúrnych podujatí.

Všetky piliere, o ktorých si kedysi v počiatkoch vzostupu národného uvedomenia Slováci mysleli, že by mali tvoriť základy ich potenciálneho štátu, sú zničené alebo na ceste k definitívnemu úpadku.

Kresťanský charakter štátu a národa je už len trápnou floskulou, vyťahovanou raz do roka – 5. júla, pri spomienke na sv. Cyrila a Metoda. Ani pri voľbách už nikto niečo také ako kresťanský charakter štátu nespomína (a spomeňme si, ako ešte v polovici 90. rokov dokonca aj taká liberálna hviezdička ako Zlatica Puškárová dohovárala Mečiarovi na Markíze, kvôli jeho údajnej milenke, že Slovensko je kresťanský štát!), nanajvýš sa počíta s nejakými lacnými omrvinkami pro-kresťanských sľubov, vopred odsúdených na nesplnenie.

O štátnej suverenite je zbytočné aj hovoriť. Slovensko leží pred Bruselom a Washingtonom v orientálnom predklone, ochotné postupne implementovať všetky nariadenia, nech sa týkajú kultúry alebo hospodárstva.

Nemáme svoje potraviny, nemáme svoje firmy, zo škôl vychádzajú generácie nepoužiteľných polovzdelancov, ktorým chýbajú elementárne remeselné zručnosti a na obzore sa črtá ich doplnenie o bujných migrantov.

Infraštruktúra štátu dožíva v spomienkach na socialistickú výstavbu mostov, ciest, nemocníc, škôl, železníc, ktoré boli šťastlivo politikmi „doužívané“ do stavu, v ktorom ich momentálne nachádzame na potulkách po Slovensku.

Hromadný útek obyvateľstva do Bratislavského kraja, budúcej šťastlivej to a kozmopolitnej megapolis, podporovaný ľahostajnosťou, tuposťou a neschopnosťou všetkých vlád, ktoré premrhali za tri desaťročia karpatské kolonizačné dedičstvo budované tisíc rokov, dovŕši celkovú premenu Slovenska na bruselskú provinciu.

Posledné tri roky predstavujú evidentné urýchlenie úpadku a naštrbenie elementárnej sebadôvery Slovákov vo vlastnú štátotvornosť. Pri porovnaní s koncepčnou vyhranenosťou maďarskej politiky, bledne slovenský protiuhorský resentiment. Je signifikantné, že sa tohto resentimentu z utilitárnych dôvodov rozhodli dnes zmocniť práve liberálne živly na Slovensku, ktoré ho nenávideli a pohŕdali ním, a využiť ho ako súčasť neomarxistického kladiva voči neposlušnému Maďarsku a tomu, čo dnes Maďarsko predstavuje – národno-konzervatívny vred na tele EÚ, kým v národne orientovaných vrstvách slovenského obyvateľstva tento resentiment očividne slabne.

A tak po tridsiatich rokoch slovenskej štátnosti stojíme opäť pred kardinálnou otázkou: Máme vôbec na to, aby sme riadili svoj štát? Skutočne riadili, nielen spravovali bruselský pašalík a odvádzali každoročný tribút nejakému neomarxistickému sultánovi.

Chceme byť skutočne suverénni alebo chceme len dúfať, že nám Brusel ponechá rolu akéhosi folklórneho zabávača v rámci európskej multikultúrnej pospolitosti a odzbrojenej základne pre cudzie vojská?

Chceme skutočne sebestačnosť, svoju aj keď chudobnejšiu, alebo radšej globalistický roh hojnosti, slúžiaci ako kastračný nôž identity?

Chceme vzdelanie, kresťanské a národné, alebo len kurzy liberálnej kreativity?

Tak znejú otázky, pričom odpovede na ne určia, či vôbec má zmysel hovoriť o nejakej slovenskej štátnosti. Čiže, ešte raz ako na začiatku: Máme vôbec na to?

Tentokrát však už pred touto otázkou nestojíme s nepopísaným papierom pod pazuchou, čo je pozícia, v ktorej sa dá snívať o čomkoľvek. Stojíme pred ňou s tridsaťročnou skúsenosťou, ktorá nám umožnila lepšie spoznať náš potenciál. A zatiaľ to vyzerá skôr na fiasko, než na slávu…

PDF (formát pre tlač)