Slovenský výtvarník z Mníchova Martin Oscitý pre Christianitas.sk: „Umenie je vecou svedomia“ (Druhá časť)

14. apríla 2025   Kultúra Spoločnosť   Rozhovory

predchádzajúca časť:
Slovenský výtvarník z Mníchova Martin Oscitý pre Christianitas.sk: „Umenie je vecou svedomia“ (Prvá časť)

***

Naši antickí predkovia snívali o božskej záhrade Hesperidiek, v ktorej sa to hemžilo zlatými jablkami. Jedno z nich sa podľa známeho mýtu stalo jablkom sváru. To, či sa umenie stane ovocím nesmrteľnosti alebo jablkom sváru, závisí len od nás.

Slovenský výtvarník európskeho významu Martin Oscitý nám v pokračovaní rozhovoru prezradí, ku ktorým katolíckym majstrom štetca má blízko a aký mystický zážitok zažil na svätej omši na mariánskej púti v Levoči. Čo hovorí na definíciu krásy podľa učenia svätého Tomáša Akvinského? Pripravila Lucia Laudoniu.

***

„Filozof štetca“ Martin Juraj (Georg) Oscitý (*1952, Bratislava) už v detstve prejavoval výrazný výtvarný talent. Lásku ku kresťanským a kultúrnym hodnotám mu vštepovala jeho matka, známa klaviristka, spisovateľka, prekladateľka a teologička Eva Plešková. Dvere do slobodného sveta mu však otvorila až emigrácia do Švajčiarska v roku 1968.

Počas štúdií na Umeleckej priemyslovke v Berne (1971–1974) a na Akadémii výtvarných umení v nemeckom Mníchove (1976–1982) si vyskúšal viaceré výtvarné techniky, aby si napokon vyvinul vlastný umelecký jazyk, spájajúci renesančné, surrealistické, mystické, kozmologické i fantazijné „atómy duše“.

V roku 2000 založil vlastný výtvarný smer vizionárskeho umenia na klasických základoch – Visionart. Vystavoval vo viacerých európskych krajinách i v zámorí. Jeho druhou múzou je hudba, pôsobí vo viacerých speváckych zboroch.

Martin Oscitý je držiteľom Ceny Fra Angelica, ktorú Konferencia biskupov Slovenska udeľuje významným katolíckym osobnostiam vedy a umenia. Ako hlboko veriaci katolík prechádza mýtnicami času, za ktorými na neho čakajú starí majstri, na pleciach ktorých stojí.

***

Hovorí sa, že skutočný talent nikdy nie je jednostranný, aj keď tak na prvý pohľad môže pôsobiť. Eugena Suchoňa poznáme ako popredného skladateľa, už menej sa vie o tom, že bol tiež talentovaným maliarom a zanechal po sebe niekoľko pozoruhodných olejomalieb. Martin Benka bol opačný prípad. Tento majster štetca mal tajnú múzu – hudbu. Vyrezával z dreva husle a per occasionem aj komponoval. K hudbe máte blízko aj Vy. Prezradíte nám, v čom Vás hudba inšpiruje?

Hudbu milujem, hlavne klasiku, ale som otvorený pre všetko, čo je krásne. Mal som šťastie, že som vyrastal v rodine, kde bolo hudby dosť. V jednej izbe cvičila moja mama na klavíri a za druhými dverami teta Katka na violu. Ja som mal izbičku v strede. Nemyslel som si, ako ma tieto danosti raz budú vedieť ovplyvniť.

Už som spomenul Leonardov extrémne rozšírený obzor aktivít. Asi intuitívne potrebujem popri svojej tichej činnosti v ateliéri pravý opak, ako je šport a iné aktivity medzi ľuďmi. Je známe, že umelci sú často „podivíni“, samotári a individualisti. Na mňa to neplatí. Veľmi rád som na vernisážach, koncertoch a s priateľmi. Máme krásne debaty o všetkom. Múdrosť je veľké bohatstvo.

Dnes spievam vo viacerých zboroch ozaj náročné veci. Cez veľkú noc Exsultet a pašie ako evanjelista pre našu slovenskú komunitu. Rovnako ma potrebujú aj nemecké chóry ako tenor. Tých je všade málo. V posledných dvoch rokoch som mal možnosť pridať sa k chóru, ktorý spieval gospely, spirituály a soul. Sú to vzácne skúsenosti. Zjemňujú ľudskú dušu.

Tiež si myslím, že ak nám Nebeský Otec daroval viac talentov, tak ich treba zveľaďovať, za ne ďakovať a predávať ich nezištne ďalej. Ako vyše 30-ročný som začal chodiť na hodiny spevu k Jožkovi Borárošovi a aj pani Bradovej. Spieval som pri Viktorovi Magdolenovi, u Slovákov na koncertoch s Mirom Dudíkom. Tu šlo hlavne o to rozdávať radosť iným.

Neskôr stúpali nároky a náš Slovensko-nemecký kultúrny klub v Mníchove usporiadal krajanské koncerty. Tak som spieval s pani Šomošiovou-Kállayovou, Mirom Dvorským, Jozefom Šramekom, Jožkom Ivaškom alebo na púťach vo Švajčiarsku ako sólista.

Zažili ste pri Vašich speváckych vystúpeniach niečo výnimočné?

V roku 2008 som bol pozvaný otcom Amantiusom Akimiakom a  skladateľom Jozefom Halmom do Levoče. Mal som spievať celú svätú omšu na Mariánskej hore. Vysielali to štyri zahraničné televízie. Tam som mal nezabudnuteľný mystický zážitok. Keď som spieval Ave Mariu, tak sa otvorila obloha – celkom do modra! Všade inde boli oblaky. Čo som cítil a videl, si nechám pre seba. Presne po omši sa obloha zatiahla.

Dá sa povedať, že nebo sa symbolicky otvára aj pri našom dotyku s umením, pravda, pokiaľ je toto umenie gnozeologicky pravdivé. Pri pohľade na Vaše monumentálne plátna sa mi zdá, že sa pohybujete niekde medzi renesanciou a surrealizmom. Aká bola Vaša cesta k umeniu a ktorí výtvarníci sú blízki Vášmu srdcu?

Nuž pracujem rovnako na malých plátnach, ako aj na veľkých. U fresiek je to ešte extrémnejšie čo do formátu, ale v grafickej škole som mal prezývku „miniaturista“, lebo som robil často rytiny a perokresby. Raz celú krížovú cestu na formát jedného prsteňa.

Mám ozaj veľkú úctu voči starým majstrom. Keby ma neoslovili, tak by som nebol tam, kde som. Túžba byť umelcom bola u mňa od detstva silná. Ako trojročný som bol elektrizovaný prvými ťahmi ceruzky na bielom papieri a uvedomil som si, ako sila ducha vie zmeniť čistú plochu na čosi osobné a čarovné!

Raz ako chlapec som videl kresliť môjho otca kone a tiež som bol očarený. Ako osemročný som dostal na Vianoce konečne olejové farby a zamiloval som sa do vône terpentínu a olejov. Ako deväťročný som sa zdôveril mame, že chcem celý život byť iba umelcom. Odrádzala ma od tohto asketického života, ale na to som vtedy nemyslel. Mama mala na mojom pokroku veľký pedagogický podiel.

Čítal som usilovne dejiny umenia ako Sväté Písmo a učil som sa mená umelcov naspamäť. Kopíroval som majstrov: Pisarra, Velázqueza, Antonellu da Messina a iných.

Zapísali ma do školy umenia a prví moji učitelia boli Jurík, Polakovič a Goga. Aj u pána Struhára som strávil niekoľko popoludní. Po nich prišli ďalší odborníci, hlavne pán Schwarzenbach zo Švajčiarska. V štúdiu som pokračoval na Umprum v Brne (prof. Lukeš), potom na umeleckej priemyslovke v Berne a nakoniec na akadémii v Mníchove u profesora J. Reipku. Mníchov sa stal mojím novým domovom, od roku 1982 tu žijem a pracujem ako slobodný umelec.

Na akadémii si spomínam na slová profesora Mayera Speera, kde som bol nakoniec aj jeho asistentom: „Ty by si mohol žiť aj v renesancií alebo baroku.“ Videl totižto kresbu svätého Juraja s drakom a čosi mu to pripomínalo, keď sa pozeral na vypracované šaty a brnenie svätého Juraja…

V roku 2006 som sa spoznal s umelcami skupiny Libellule pod vedením pána Lukáša Kándla. Tvorili a mysleli podobne ako ja. Stal som sa ich členom ako jediný Slovák. Keď som žil osem rokov vo Švajčiarsku, tak som zastupoval Slovákov žijúcich na Západe v New Yorku vo štvrti Soho.

Moje idoly mladosti boli Leonardo da Vinci, Hieronymus Bosch, Vermeer van Delft, Dalí, Magritte a Max Ernst. Dnes však idem svojou cestou po založení smeru Visionart (2000).

Mnohí talianski maliari (najmä tí, ktorí tvorili pred Giottom) čerpali z prameňov byzantskej tradície. Ako katolícky umelec ste určite mali možnosť spoznať byzantské umenie zblízka. Nelákal Vás ikonopis?

Absolvoval som kurzy maľby ikon. Vedúci bol  Mag. Abraham Karl Selig. Prvé, čo som robil, bol obraz Premenenia na hore, pre mamu. Potom Bohorodičku s malým Ježišom a iné.

Išlo o to, aby som sa obohatil nielen technikou, ktorá je úplne iná, ako tie moderné, ale aj filozofiou tvorby. Veľmi sa mi páčila myšlienka maľovať z tmy do svetla… Podklad tváre či oblečenia je napríklad pomerne tmavý a farby sa nanášajú vo vrstvách na seba a sú stále svetlejšie.

Pracuje sa s prírodnými anorganickými pigmentmi. Nie farbami v tubách. Prášky treba preparovať a miešať s vaječným žĺtkom, klinčekovým olejom, alkoholom a nakoniec sa pridáva voda. Je to akoby mystické spojenie kozmickej čistoty a ľudskej slabosti. Videl som mníchov maľovať na Athose v Grécku. Mali ešte prísnejšie reguly.

Inak poznám aj byzantské umenie, napríklad mozaiky z Ravenny. Existuje aj dobrá literatúra. Myslím si, že umelci by mali poznať staré techniky, ak chcú tvoriť solídne a predchádzať problémom. Hovoril som s reštaurátormi. Tvrdili, že majú najviac práce s moderným umením. Starí majstri to ovládali lepšie, napriek horším možnostiam!

Otázka, čo vlastne je krása, zamestnávala aj myseľ svätého Tomáša Akvinského, ktorý je považovaný za teologický stĺp Západu. Aquinas definuje krásu ako symbiózu troch vlastností: celistvosti (integritas), harmonického súhlasu (consonantia) a vnútorného jasu (claritas), ktorý osvetľuje myseľ i srdce percipienta. Viem, že je to náročná otázka, na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď, no aj napriek tomu Vám ju položím: Čo pre Vás osobne znamená krása?

S týmto pojmom som sa dlho zaoberal. Hlavne tým, čo je harmónia. Mal som na to veľké množstvo odpovedí. Dala by sa z toho urobiť prednáška…

Krása je ešte vyšší pojem – a je dosť individuálna. Každý ju vníma trochu inak. Ešte aj v chaose je určitý poriadok, keď sa pozeráme na vesmír. Väčšinou ide o pohľad subjektu na vec. Krása ako taká je podriadená katalógu osobných zážitkov a skúseností.

Ako jeden aspekt vidím poriadok v spojení s krásou. Harmonickú kompozíciu a súlad prvkov. Na akadémii sme mali prednášku jedného profesora, ako majú na seba nadväzovať formy, dopĺňať sa a prelínať. K tomuto poriadku patrí aj výber foriem, farieb a ich redukcia.

Menej je viac, ale vždy sú aj výnimky, preto Tomáš Akvinský hovorí o celistvosti. Tú dosiahneme napríklad vtedy, keď si umelec vyberie len niekoľko farieb a tie kombinuje, povedzme, len základné (žltú, modrú, červenú). Môže pracovať s kontrastmi svetla a tmy, s teplými a studenými farbami, s veľkými a malými formami, ostrosťou a neostrosťou… Škála možností je obrovská.

Vnútorný jas je už spiritualita – a dnes zriedkavý aspekt. Mnoho umelcov zabúda, že to, čo nevytvorili ich ruky a um, to dopĺňa pohľad percipienta a jeho individuálny vnem. Preto na výstave niekto kúpi jeden obraz a druhému to nič nehovorí. Tvorbu dopĺňa oko a sugescia pozorovateľa. S tým sa pohráva moderné umenie, lebo každý vidí niečo iné v abstrakcii.

Čo rozlišuje slabšieho umelca od profesionála? Začiatočníkovi sa sem-tam podarí namaľovať dobrý obraz. Skúsený, ten vie kvalitu vždy zopakovať!

Čo pre Vás osobne znamená umenie?

Pred sto rokmi definoval filozof Heinrich Lützeller umenie takto: „Umenie je objektivizovaný duch s ideovo nepojmovým charakterom.“ Umenie bolo a bude pre človeka vždy potrebné. Nie sme stvorení len z mäsa a kostí. Umenie dáva krídla ľuďom, či už je to architektúra, sochárstvo, maľba, spev, balet… Skrátka – je to pokrm pre dušu.

Mal som zákazníka, ktorý mi po rokoch hovorí: „Prídem domov z roboty plný stresu, sadnem si na diván a pozerám sa na váš obraz. Zrazu som pokojný, šťastný a vyrovnaný.“

Ďakujem za rozhovor!

PDF (formát pre tlač)