Opäť sa približuje tradičná katolícka púť do Chartres. Je to výzva pre všetkých tradičných katolíkov

Branislav Krasnovský
15. apríla 2025   Cirkev   Komentár

Z Francúzska prichádza príjemná správa, registrácia na 43. svätodušnú púť Paríž – Chartres, ktorá sa uskutoční od 7. do 9. júna 2025 je opäť otvorená. Posledné dva roky púte do Chartres napriek prskaniu katolíckych modernistov a progresívcov boli nesmierne úspešné, zúčastnili sa jej tisíce veriacich, mnohí z tých, ktorí prišli zo zvedavosti, sú dnes už plnohodnotnou súčasťou katolíckeho tradičného spoločenstva.

Tradičná púť z Paríža do Chartres je trojdňová pešia púť s dĺžkou cca 100 km, ktorú každoročne absolvujú tisíce veriacich. Jej cieľom je Katedrála Notre-Dame v Chartres, jeden z najkrajších chrámov gotickej architektúry v Európe, zasvätený Panne Márii. Ak milostivý Pán Boh dá, zúčastnil by som sa tento rok púte do Chartres aj ja.

V čom spočíva výnimočnosť púte do Chartres

Výnimočnosť tejto púte spočíva v tom, že sa v jej priebehu slúžia výhradne tridentské sv. omše. Táto liturgia a tradicionalistický pohľad spájajú veriacich z celého sveta. Liberáli a progresívci v Cirkvi bijú na poplach, mnohí z nich vnímajú duchovný odkaz púte ako symbol odporu voči sekularizácii Cirkvi, modernizmu a progresivizmu. Púť do Chartres sa cielene snaží podieľať sa na obnovení tradičnej katolíckej identity a na návrate k duchovnému katolíckemu odkazu predkov.

Korene púte do Chartres siahajú do stredoveku. Od roku 1983 sa však v rámci nesúhlasu s liturgickými zmenami po II. vatikánskom koncile začala sláviť v rámci púte výhradne tridentská sv. omša. Organizátorom je bratstvo Notre-Dame de Chrétienté.

Katedrála Notre-Dame de Chartres je podľa katolíckej tradície miesto, kde sa uchováva tunika Panny Márie (Sancta Camisia). Katedrála je silným symbolom katolíckej viery vo Francúzsku, pútnici vchádzajú do katedrály spievajúc Te Deum, mnohí sú naboso, ako prejav pokánia.

Program púte je jednoduchý a osloví každého. Každý deň sa prejde z Paríža do Chartres približne 33 km. Púť sa začína slávením tridentskej sv. omše v Paríži. Druhý deň sa nesie v znamení celodennej púte, počas ktorej sa pútnici modlia ruženec, breviár, spievajú katolícke piesne, uskutočňuje sa tradičná katechéza.

Púte sa zúčastňuje čoraz viac mladých katolíckych laikov ako aj seminaristov a rehoľníkov, pričom sa silný dôraz kladie na slávenie tridentskej svätej omše, modlitbu ruženca, adoráciu a pokánie. Púť a katedrála v Chartres sa tak stávajú miestom, kde sa Nebo dotýka zeme – cez krásu tridentskej liturgie, samotnú púť, modlitby a pokánie pútnikov a najmä cez Pannu Máriu, ktorá nás s láskou vedie k svojmu Synovi.

Škoda, že viacerí liberálni, modernistickí a progresivistickí predstavitelia Cirkvi, vrátane niektorých synodálne ladených biskupov a blízkych spolupracovníkov pápeža Františka sa v minulosti kriticky a s dešpektom vyjadrovali voči púti do Chartres.

Samozrejme, púť nikdy nebola oficiálne odsúdená, ba ani zakázaná. Kritika vyrastá z podhubia dokumentu Traditionis custodes (2021) – pápež František uvedeným dokumentom výrazne obmedzil slávenie tridentskej sv. omše, dosiahnuť však úplný zákaz jej slávenia sa nikdy nepodarí, pretože to nie je v ľudskej moci.

Argumentácia v štýle „tradicionalisti slávia tridentskú liturgiu ako odmietnutie II. vatikánskeho koncilu je smiešna a trápna“. Mnoho citlivých pútnikov do Chartres je kvôli takýmto tvrdeniam smutných, pretože vnímajú tradičnú omšu ako posvätný poklad a nie ako formu vzdoru. Tí otrlejší sa naopak na rozhorčení liberálov, modernistov a progresívcov v katolíckej Cirkvi skvele zabávajú, pretože vidia, že tradičné aktivity sú zdrojom ich podráždenia, čo je súčasne svedectvom, že sú správne.

Pre uvedených pánov si dovolím pripomenúť slová Gamaliela (Sk 5,25–42):

25 Tu ktosi prišiel a oznámil im: „Muži, ktorých ste vrhli do žalára, stoja v chráme a učia ľud.“ 26 Veliteľ stráže hneď odišiel so sluhami a priviedol ich – ale nie násilne, lebo sa báli ľudu, aby ich neukameňoval. 27 Keď ich priviedli, postavili ich pred veľradu a veľkňaz sa ich opýtal: 28 „Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?! A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka.“ 29 Peter a apoštoli odpovedali: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí. 30 Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. 31 Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. 32 A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú.“ 33 Keď to počuli, pukali od zlosti a chceli ich zabiť. 34 Tu vstal vo veľrade istý farizej, menom Gamaliel, učiteľ zákona, ktorého si vážil všetok ľud. Rozkázal tých ľudí vyviesť na chvíľu von 35 a im povedal: „Mužovia, Izraeliti, dobre si rozmyslite, čo chcete urobiť s týmito ľuďmi. 36 Lebo prednedávnom povstal Teudas a hovoril, že on je niekým, a pridalo sa k nemu okolo štyristo mužov. No zabili ho a všetci, čo mu verili, boli rozprášení a zničení. 37 Po ňom v dňoch súpisu povstal Júda Galilejský a strhol za sebou ľud. Aj on zahynul a všetci jeho stúpenci sa rozpŕchli. 38 Preto vám teraz hovorím: Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, 39 ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť. Aby ste sa neocitli v boji proti Bohu!“ I súhlasili s ním. 40 Zavolali apoštolov, dali ich zbičovať, prikázali im, že nesmú hovoriť v Ježišovom mene, a prepustili ich. 41 A oni odchádzali z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno. 42 A neprestávali deň čo deň učiť v chráme i po domoch a zvestovať Krista, Ježiša.

Podľa ovocia ich poznáte

Keď som svojho času radostne komunikoval o katolíckej viere s jehovistami (až pokiaľ neprijali fakt, že určite nie som „brat hľadajúci pravdu“, ale zvrátene zaslepený pápeženec sympatizujúci s pápežmi typu Urban II., Július II., Pius X. a pod., takže nado mnou zlomili palicu a jedného dňa mi oznámili – pán Krasnovský, nehnevajte sa, ale my sa ponáhľame…), veľmi často z ich úst zaznieval citát z Evanjelia podľa Matúša (Mt 7,15–23):

15 Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. 16 Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? 17 Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. 18 Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. 19 Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. 20 Teda po ich ovocí ich poznáte. 21 Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. 22 Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ 23 Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!

V rámci radostného a zodpovedného ekumenického dialógu, jednote náboženskej rôznorodosti, synodálnej vyspelosti a zodpovednosti by som si tak tento vyššie uvedený, jehovistami obľúbený, citát z Evanjelia podľa sv. Matúša dovolil so synovskou pokorou a úctou posunúť smerom k tým progresívnym, liberálnym, modernistickým a progresívnym cirkevným hodnostárom, ktorí tradičný katolícky odkaz nielenže zaťato na vlastnú škodu odmietajú, ale proti nemu aj broja.

Ako prvého by som uviedol kardinála Victora Manuela Fernándeza, súčasného prefekta Dikastéria pre náuku viery, známeho najmä ako teológa orgazmu. Písali sme o ňom nielen my na portáli Christianitas.sk:

https://christianitas.sk/kardinal-fernandez-po-knihe-o-orgazmoch-sa-nasli-dalsie-jeho-texty-s-rovnakou-tematikou-je-to-jeho-obsesia/

https://christianitas.sk/skandal-odhalili-dalsiu-utajovanu-publikaciu-kardinala-fernandeza-zaobera-sexualitou-orgazmom-a-mystikou-aj-u-svatych/

https://christianitas.sk/vracia-sa-do-cirkvi-doba-pornokracie-okolo-papeza-frantiska-sa-pohybuju-ludia-so-zvlastnou-moralkou/

ale, kritický postoj k nemu prekvapivo zaujali aj liberáli a feministické úderky formované portálom topky.sk:

https://www.topky.sk/cl/13/2660091/Cirkev-poburila-kniha-napisana-kardinalom–Pornografia-a-rozkos–A-toto-si-mysli-o-zenach-zazivajucich-orgazmus

Kardinál Fernández má ohľadom tradičnej sv. omše všetko jasné – verejne sa vyjadril k liturgickým otázkam, pričom podporuje jednotnú formu rímskeho rítu a obmedzenie slávenia tradičnej latinskej omše. Jeho postoj kontrastuje s prístupom pápeža Benedikta XVI., ktorý v apoštolskom liste Summorum pontificum z roku 2007 umožnil širšie slávenie tridentskej sv. omše. Podporuje teda plne dokument Traditionis custodes (2021), ktorým pápež František obmedzil slávenie tradičnej latinskej sv. omše. Kardinál Fernández zdôrazňuje potrebu jednoty v liturgii a vyjadruje obavy, že paralelné formy slávenia môžu viesť k rozdeleniu v Cirkvi. Podľa neho by sa liturgia nemala stať prostriedkom ideologických bojov, ale mala by viesť k jednote a pokoju medzi veriacimi.

Pápež Benedikt XVI. vo svojom apoštolskom liste Summorum pontificum z roku 2007 umožnil širšie slávenie tradičnej latinskej omše, označujúc ju za „mimoriadnu formu“ rímskeho rítu. Zdôraznil, že to, čo bolo sväté pre predchádzajúce generácie, nemôže byť teraz zakázané alebo považované za škodlivé. Jeho cieľom bolo zachovať kontinuitu s liturgickou tradíciou Cirkvi a umožniť veriacim prístup k bohatstvu jej liturgického dedičstva. Podľa môjho názoru faktorom rozdeľovania je práve kardinál Fernández, ktorý v rámci ideologického boja v Cirkvi násilne presadzuje modernistické či liberálne predstavy.

Ak by sme mali porovnať postoje kardinála Fernándeza a pápeža Benedikta XVI. ohľadom tradície, tak v prístupe k tridentskej sv. omši kardinál Fernández podporuje jej obmedzenia a snaží sa, aby sa postupne jej slávenie úplne skončilo. Všetkým tradicionalistom je jasné, že sa mu to nikdy nepodarí, on a jemu podobní to však stále na vlastnú škodu nevedia (alebo nechcú?) pochopiť (viď Gamalielov citát vyššie, Sk 5,34–39). Naopak pápež Benedikt XVI. podporoval širšie slávenie tridentského rítu ako mimoriadnej formy slávenia svätej omše.

Okrem toho kardinál Fernándéz zdôrazňuje potrebu otvoreného dialógu medzi kresťanskými cirkvami, pričom kladie dôraz na spoločné hodnoty a misijné poslanie Cirkvi. Podporuje iniciatívy, ktoré vedú k väčšiemu porozumeniu a spolupráci medzi rôznymi kresťanskými tradíciami, podporuje ekumenický dialóg a víta otvorený dialóg. Čo mu teda bráni viesť dialóg aj s tradicionalistami?

Čo sa týka dokumentu Traditionis custodes (2021), o ktorom už bolo napísané naozaj veľa – uviedol by som len môj osobný postoj. Nikdy neakceptujem tvrdenie, že forma Missale romanum 1962 môže byť výnimočne povolená, ale normou má byť reforma liturgie po II. vatikánskom koncile (Novus ordo missae z roku 1969) a takisto odmietam tvrdenia, podľa ktorých sa tradičná omša spája s odmietaním koncilu a že rozdvojuje Cirkev.

Za socializmu som vyrastal na novej omši, tak ako mnohí súčasní tradicionalisti, vďaka katolíckej Cirkvi, literatúre, morálnym hodnotám sa formoval môj duchovný vývoj. Za socializmu boli kritizovaní kňazi Pacem in terris a kritizovaní sa aj dnes. Liberáli a modernisti kritizujú tradicionalistov, my tiež môžeme kritizovať liberálov a modernistov. Keď sa však už začína zo strany liberálov a modernistov v Cirkvi zakazovať tradičný rítus, lebo sa stáva nepohodlným, aký bude u modernistov a liberálov ďalší krok? Začnú modernisti a liberáli zo Svätého Písma vyhadzovať nepohodlné state (napríklad state ohľadom sodomitov, či priamej účasti Židov na Kristovom ukrižovaní)?

Nie tradiční katolíci, ale modernisti a liberáli svojimi arogantnými zásahmi rozdeľujú Cirkev, my sme len reakciou na ich skutky – o dvojakom metri nemá ani význam hovoriť. Pokiaľ smerom k protestantom či moslimom sa zo strany liberálov a modernistov v Cirkvi preferuje servilný dialóg, tradicionalisti sú zo strany liberálov a modernistov v Cirkvi systematicky stigmatizovaní a obviňovaní. Mne osobne tieto liberálne útoky neprekážajú, som dostatočne duchovne vyspelý a otrlý barokový katolík na to, aby som sa na prskaní liberálov a modernistov zabával, mnohí citliví a oveľa slušnejší a zbožnejší katolíci v porovnaní som mnou sú však z týchto tlakov a útokov zarmútení a zmätení.

Ďalším z cirkevných hodnostárov, ktorému, obrazne povedané, ležia tradičná tridentská omša a katolícki tradicionalisti v žalúdku, je kardinál Arthur Roche, prefekt Dikastéria pre Boží kult. V roku 2022 uviedol, že tridentská sv. omša je „minulosťou“ a že sa musí „prestať idealizovať“. O hnutiach ako FSSP, alebo akciách typu púť do Chartres naznačil, že „liturgická jednota“ má prednosť pred liturgickým pluralizmom (rozumej pluralizmus v ekumenickom vzťahu k iným nekatolíckym denomináciám, nie voči tradicionalistom). Pre Arthura Rochea je liturgia živý organizmus, ktorý sa vyvíja a jednota liturgie je potrebná pre jednotu Cirkvi. Kritizuje všetkých, ktorí s jeho tvrdeniami nesúhlasia a obviňuje ich z toho, že vytvárajú paralelnú Cirkev.

Na jeho adresu však tradicionalisti uvádzajú milú anekdotu vo forme otázky a odpovede. Kto je pravicový oportunista v Cirkvi? To je prosím pekne katolík, ktorý neakceptuje, že po II. vatikánskom koncile Cirkev prudko zahla doľava. 🙂

Ďalším z kritikov tradície v katolíckej Cirkvi je nemecký biskup Georg Bätzing, predseda Nemeckej biskupskej konferencie. Je nadšene synodálnym zástancom modernizmu, liberalizmu a progresivizmu. Dáva si nesmierny pozor na to, aby sa nevyjadroval konkrétne k tradičnej liturgickej forme slávenia svätej omše (nemôže oficiálne tridentskú omšu odsúdiť a odmietnuť, to by znamenalo, že sa Cirkev môže mýliť, pretože táto forma ako správna existovala ako 500 rokov), vynahrádza si to však tým, že neustále tradičné hnutia považuje za problémové (samozrejme, bez konkrétnejších dôkazov).

Spoločne s Rocheom často kritizujú i tradicionalistické skupiny ako „brzdu pokroku“, odmietačov načúvaniu Ducha Svätého“, „elitárske zoskupenia“. Púť do Chartres vnímajú ako znamenie spiatočníctva, nikdy však nevydali žiaden záväzný dokument, ktorým by túto púť zakázali, pretože to nie je možné a takýto dokument by mohol byť použitý voči nim, pretože by ním prekročili svoje právomoci a konali by v rozpore s cirkevným právom. Mediálny priestor však zahlcujú svojimi predstavami, ktorým liberálni, progresívni a modernistickí katolíci veria (rovný rovného si hľadá, vrana k vrane sadá…). Georg Bätzing tiež vyhlásil, že odmietanie II. vatikánskeho koncilu je jednoducho neakceptovateľné.

Biskup Bätzing mi tak trochu pripomenul tvrdenia absolventov večernej školy marxizmu-leninizmu, ktorí tvrdili, že odmietanie marxizmu-leninizmu je neakceptovateľné a presadzovali názor, že doba pred víťazstvom tzv. Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v roku 1917 a Víťazného februára 1948 bola dobou nesprávnych interpretácií, duchovnej a sociálnej biedy. Zdá sa, že liberáli a modernisti v Cirkvi podobne rozdeľujú dejiny na dobu duchovnej a sociálnej biedy, teda obdobie pred II. vatikánskym koncilom a obdobím duchovného bohatstva a radosti je pre nich výlučne čas po II. vatikánskom koncile…

Ďalšie liberálne a modernistické hviezdy – kardinála Blase Cupicha v Chicagu a kardinála Roberta McElroya zo San Diega (obaja z USA) netreba našim čitateľom zrejme zvlášť predstavovať. Kardinál Blase Cupich, ktorý mal vždy plné ústa demokracie a je kritikom súčasného prezidenta Trumpa kvôli jeho imigračnej politike reštrikcií a snahám o deportáciu nelegálnych imigrantov. V súvislosti s Trumpom rád hovorí o „temnom momente v histórii USA, ktorý je v priamom v rozpore s katolíckymi a americkými demokratickými hodnotami“. Je však zaujímavé, že kardinál Blaise Cupich v priamom rozpore s americkými katolíckymi a demokratickými hodnotami neváhal tvrdo voluntaristicky obmedziť slávenie tridentskej sv. omše vo svojej arcidiecéze, skrývajúc sa za vágne reči o potrebe liturgickej jednoty. Tiež vyhlásil, že niektoré tradicionalistické skupiny podkopávajú autoritu pápeža Františka.

Kardinál Robert Mc Elroy zo San Diega neustále kritizuje tradicionalistov za údajne elitársku spiritualitu a nezdravý dôraz na rituál. Rád tvrdieva, že sa „Kristus zjavuje v liturgii života a nielen v liturgii chrámu. Na jeho tvrdenia môžem barokovo uviesť len jedno – nech sa zbaví svojho nezdravého dôrazu na rituál Novus ordo missae a začne vnímať tridentský rítus slávenia svätej omše ako liturgiu života a takisto liturgiu chrámu, určite sa mu uľaví…

Všetky modernistické, liberálne, progresivistické a slniečkársko-progresívne kritické argumenty voči tridentskej sv. omši môžeme teda zhrnúť do piatich základných bodov:

1. Obava z rozdelenia: tvrdia, že existencia dvoch foriem rímskeho rítu spôsobuje rozkol medzi katolíkmi.

2. Odmietnutie II. vatikánskeho koncilu: niektorí tradicionalisti podľa nich odmietajú II. vatikánsky koncil alebo ho „reinterpretujú“.

3. Elitárstvo a uzavretosť: kritika, že tradičné spoločenstvá sú uzavreté voči svetu, zamerané viac na formu než obsah.

4. Nemožnosť dvoch paralelných liturgií: tvrdia, že jedna Cirkev má mať jeden rítus.

5. Zneužitie starého rítu ako politického vyhlásenia.

Odpoveď zo strany tradičných katolíkov

Tradiční katolíci odpovedajú stále rovnako. Sme v plnej jednote s Rímom, s pápežským úradom (pápeži sú rôzni, pápežský úrad je však nespochybniteľný), so sviatosťami a učením Cirkvi. Z našej strany nejde o žiaden odpor voči koncilu ako takému, máme však výhrady voči implementácii niektorých bodov II. vatikánskeho koncilu.

Láska ku Kristovi, Kristovmu krížu a Eucharistii sa u nás nesie aj cez krásu a pokoru tridentskej liturgie. Tridentský rítus nevnímame nostalgicky ako niečo staré a prekonané, ale ako živý duchovný poklad, ktorý posväcoval tisíce svätcov po stáročia. Ako povedal pápež Benedikt XVI. vo svojom dokumente Summorum pontificum v roku 2007: „To, čo bolo predošlým generáciám sväté, nemôže byť dnes náhle zakázané, alebo považované za škodlivé.“

K najznámejším obrancom tradičnej liturgie patrí množstvo katolíckych prelátov, hodnostárov, biskupov či kňazov. Kardinála Raymonda Leo Burka netreba takisto zvlášť predstavovať. Je jedným z najznámejších obrancov tradičnej liturgie v Cirkvi, celebruje tridentské sv. omše, podporuje Kňazské bratstvo svätého Petra (FSSP) a patrí k neúnavným kritikom dokumentu Traditionis custodes, považujúc ho za zavádzajúci a mylný dokument, trestajúci verných katolíkov. Podľa jeho slov „tradičný rítus je vyjadrením živej viery Cirkvi a nie jej prežitkom“.

Kardinál Gerhard Ludwig Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery (2012–2017), centrálnej inštitúcie rímskokatolíckej Cirkvi na ochranu Cirkvi pred kacírstvom, ktorú založil pápež Pavol III. v roku 1542 ako Congregatio Romanae et universalis Inquisitions, vždy obhajoval právo na tridentskú liturgiu. Traditionis custodes označil jasne za autoritatívny exces pápeža Františka, ktorý je teologicky nemožné obhájiť. Mimochodom, po reforme pápeža Františka z roku 2022 bola táto stáročia existujúca inštitúcia premenovaná na Dikastérium pre náuku viery.

​Congregatio (kongregácia) bola tradičná forma označenia vatikánskych úradov, ktoré mali na starosti konkrétne oblasti cirkevného života, ako napríklad vierouku, evanjelizáciu či disciplínu. Dicasterium (dikastérium) je novší, širší pojem, ktorý pápež František zaviedol v rámci reformy Rímskej kúrie v roku 2022. Tento termín zahŕňa všetky hlavné úrady kúrie bez ohľadu na ich predchádzajúce označenie, čím sa zjednodušuje a modernizuje štruktúra cirkevnej správy.​

Táto zmena bola súčasťou širšej reformy Rímskej kúrie, ktorú pápež predstavil v apoštolskej konštitúcii Praedicate evangelium. Cieľom reformy (údajne) bolo podľa pápeža Františka prispôsobiť štruktúru kúrie súčasným potrebám Cirkvi a zdôrazniť jej misionársky charakter.​

Vo februári 2022 pápež upravil vnútornú štruktúru tohto dikastéria. Rozdelil ho na dve sekcie: doktrinálnu a disciplinárnu, pričom každá má vlastného sekretára. Týmto krokom sa podľa jeho predstáv posilnila schopnosť dikastéria venovať sa tak ochrane a podpore učenia viery, ako aj disciplinárnym otázkam. Týmto krokom zdôraznil potrebu, aby Dikastérium pre náuku viery nebolo vnímané len ako strážca ortodoxie, ale aj ako orgán podporujúci evanjelizáciu a dialóg so súčasným svetom. Reforma má za cieľ, aby dikastérium prispievalo k hlbšiemu pochopeniu viery v kontexte moderných výziev, ako sú vedecký pokrok a spoločenské zmeny. Podľa predstáv pápeža Františka táto ním presadená transformácia reflektovala snahu Cirkvi byť otvorenejšou a viac zameranou na pastoračnú službu, pričom si zachováva vernosť svojmu učiteľskému poslaniu. (bez komentára)

Ďalším z obhajcov katolíckej tradície je kardinál Robert Sarah, bývalý prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí (2014–2021). Aj keď rešpektuje novú omšu (Novus ordo missae), neúnavne obhajoval ticho, úctu, adoráciu a krásu tradičnej liturgie. Vyzýval na vzájomné obohacovanie oboch foriem a vždy tvrdil, že „bez liturgie, ktorá sa klania Bohu, strácame vieru“.

Obľuba pápeža Františka v slove dikastérium sa prejavila aj v súvislosti Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Na základe Františkovho rozhodnutia sa dnes bývalá kongregácia volá Dikastérium pre Boží kult a disciplínu sviatostí a po kardinálovi Robertovi Sarahovi, ktorý vo funkcii skončil v roku 2021 ho v čele úradu nahradil vyššie v článku spomenutý anglický liberálny katolík a modernista Arthur Roche.

Silne tradične orientovaný je aj arcibiskup Carlo Maria Viganò, ktorý otvorene kritizuje modernizmus v katolíckej Cirkvi a takisto viaceré kroky pápeža Františka. Ďalej kardinál Joseph Zen Ze Kiun z Hongkongu, ktorý vždy obhajoval právo čínskych katolíkov na tridentskú liturgiu, pričom tradičnú sv. omšu nazval chrámom duchovnej krásy a protiváhou voči prázdnote moderného sveta.

Kardinál Joseph Zen Ze-kiun, emeritný biskup Hongkongu a významný obhajca ľudských práv, čelil v posledných rokoch právnym problémom v súvislosti so svojou podporou prodemokratických aktivistov. 11. mája 2022 bol kardinál Zen zatknutý hongkonskou políciou na základe obvinení z „konšpirácie na spoluprácu s cudzími silami“ podľa zákona o národnej bezpečnosti. V novembri 2022 bol uznaný vinným a dostal pokutu vo výške 4 000 hongkonských dolárov (približne 500 amerických dolárov). V roku 2024 sa kardinál Zen naďalej verejne vyjadroval k otázkam náboženskej slobody a kritizoval niektoré aspekty Synody o synodalite, pričom zdôrazňoval potrebu zachovania tradičnej identity Cirkvi, čím si vyslúžil nevôľu zo strany liberálov, modernistov a progresívcov v radoch katolíckej Cirkvi.

Našim čitateľom určite netreba špeciálne predstavovať pomocného biskupa Athanasia Schneidera z Kazachstanu, ktorý predstavuje jeden z najsilnejších hlasov za tridentskú sv. omšu. Navštevuje tradičné púte, slávi tradičné sv. omše, píše knihy o potrebe obnovy liturgie, známy je napríklad jeho výrok: „Tam, kde sa slávi tridentská omša, tam rastie duchovné povolanie a viera.“

Francúzsky biskup Dominique Rey vo svojej diecéze vo Fréjus-Toulon povolil existenciu množstva tradičných katolíckych komunít, pravidelne slávi tridentskú sv. omšu a obhajuje liturgickú rozmanitosť, čo sa liberálom a modernistom v katolíckej Cirkvi nepáči, tí presadzujú úplne inú predstavu liturgickej rozmanitosti.

Americký biskup Joseph Stricklad v USA bol v roku 2023 odvolaný z pastoračnej služby. Neúnavný katolícky bojovník za tradíciu, známy svojou vernosťou tradičnému učeniu Cirkvi aj naďalej aktívne pôsobí a podporuje tradičné hnutia. Stal sa jednou z najznámejších ikon tradičnej viery a tridentského rítu slávenia svätej omše.

Ďalší americký arcibiskup, Alexander Sample z Portlandu, takisto dráždi liberálov a modernistov. Je veľmi rozvážny, trpezlivý a múdro háji právo veriacich svojej arcidiecézy, ktorí sú duchovne spätí zo slávením tradičnej sv. omše. Odolal tlaku modernistov vo Vatikáne a vyjadroval ľútosť nad reštrikciami, ktoré spôsobujú veriacim zbytočné duchovné frustrácie a zranenia.

Biskup Marc Aillet z Bayonne vo Francúzsku stál vo vedení svojej diecézy od roku 2008, je známy ako obhajca tridentskej omše. V januári 2010 napríklad predsedal kňazským vysviackam v kostole Saint-Éloi v Bordeaux, ktorý spravuje Inštitút Dobrého Pastiera, tradicionalistická kňazská spoločnosť.

V rozhovore pre francúzsky katolícky magazín L’Homme Nouveau sa vyjadril k aplikácii motu proprio Traditionis custodes vo Francúzsku, pričom zdôraznil potrebu pastoračnej citlivosti a skutočného záujmu o dobro veriacich.

Jeho tradicionalistické smerovanie a štýl vedenia diecézy vyvolali hystériu medzi modernistami. V roku 2016 približne 60 liberálnych kňazov po prvýkrát žalovalo na svojho biskupa u arcibiskupa a v roku 2024 zavítala do jeho diecézy apoštolská vizitácia, ktorú viedol arcibiskup Antoine Hérourd z Dijonu. Z Vatikánu dosiaľ neprišla žiadna odpoveď (rozumej žiadne pochybenia, ináč by už nasledoval trest).

Biskup Marc Aillet je teda výraznou postavou medzi tradicionalistickými katolíkmi vo Francúzsku. Je členom tradicionalistickej Komunity sv. Martina, ktorá slávi sväté omše podľa misála Pavla VI. Jeho pôsobenie je charakteristické dôrazom na liturgickú tradíciu, morálnu teológiu a konzervatívne hodnoty, čo ho radí medzi prominentných predstaviteľov tradicionalistického krídla Cirkvi.

Títo v článku spomenutí tradiční cirkevní hodnostári, pastieri Cirkvi nebránia len tridentský rítus ako taký, ale bránia spôsob, akým sa katolícka Cirkev verne klaňala Bohu po stáročia, v duchu adorácie, ticha, pokánia a krásy. Liberáli a modernisti v Cirkvi by nemali súdiť katolíkov, či chodia na tradičnú sv. omšu alebo na novú omšu, ale podľa toho, či milujú Krista a jeho Cirkev celým srdcom.

Púť z Paríža do Chartres je vyjadrením tradičnej katolíckej úcty a zúčastnili sa jej všetci v článku spomenutí cirkevní hodnostári, ktorým to zdravotný stav dovolil. Na tejto púti celebrovali pontifikálne omše a vyslali tak svetu jednoznačný odkaz. Púť do Chartres nie je rebéliou voči II. vatikánskemu koncilu, ale pokáním. Nie je to odpor voči pápežovi Františkovi, ale výkrik lásky k posvätnej tridentskej liturgii. My tradiční katolíci neútočíme, ale ďakujeme, modlíme sa a klaniame sa Kristovi s prosbou o milosť pre nás i celú katolícku Cirkev.

Liberáli a modernisti by mali mať na pamäti slová jedného z francúzskych tradicionalistických pútnikov: „Ak nám zakážu Chartres, začneme s organizáciou peších pútí do Ríma…“

A vtedy len začne obdobie duchovnej radosti a vzájomného dialógu… 🙂

PDF (formát pre tlač)