Sede vacante a voľba nového pápeža

Karol Gazdík
23. apríla 2025   Cirkev

V pondelok 21. apríla 2025 odovzdal pápež František svoju dušu Pánovi. Smrťou pápeža Františka sa v Cirkvi začalo obdobie sede vacante, čo je latinský termín vyjadrujúci, že pápežský stolec je vakantný – uvoľnený.

Nakoľko je pápež hlavou štátu Vatikán, ktorý je svojím štátnym zriadením teokratickou absolútnou volenou monarchiou, nastáva aj obdobie tzv. interregna – medzivládia. Pozornosť sa teraz sústreďuje na kardinálov, ktorí sú v kontexte monarchie „kniežatami Cirkvi“. K voľbe pápeža ich v konkláve zasadne 135 z celkového počtu 252 kardinálov. Limitovaní sú svojím vekom: kardinálmi voliteľmi môžu byť iba tí, ktorí ešte nedovŕšili 80 rokov. Všetko sa teraz bude riadiť špeciálnym vatikánskym zákonom, tzv. Apoštolskou konštitúciou Jeho Svätosti pápeža Jána Pavla II. o uprázdnení Apoštolského stolca a o voľbe rímskeho pápeža, ktorej názov je Universi Dominici gregis (1996).

Odhodlal som sa, s odstupom dvoch dní po úmrtí Jeho Svätosti, zosumarizovať všeobecnú faktografiu o tom, čo sa bude nasledujúce dni v Cirkvi diať. Pre tento menší časový odstup som sa rozhodol aj preto, že v prvé dni po smrti pápeža sú médiá obzvlášť zahltené touto témou a to dokonca aj také, ktoré sú štandardne v nepriateľskej pozícii voči Cirkvi. Marcel Šefčík, autor skvelej publikácie Konkláve (2013), veľmi trefne v úvode svojej knihy konštatuje:

„Dnešné médiá až príliš ovplyvňujú svet, ale i samotných veriacich ľudí iba laxnými informáciami. Platí to aj o téme voľby pápeža, ktorá sa nezriedka nesprávne chápe len ako detektívka či senzácia niekoľkých dní. Novinárov zaujímajú hlavne papabiles, teda tí kardináli, čo majú šance v nadchádzajúcej voľbe pápeža, pričom ich nálepkujú ako „úradníkov“, „konzervatívcov“, „liberálov“ či „tradicionalistov“. Takto sa konkláve pre čitateľov, poslucháčov a divákov mení z výberu vhodného kandidáta na Petrov stolec na akýsi záver horúčkovitej politickej volebnej kampane, sprevádzaný patričnou propagandou. Pre objektívnosť treba uznať, že takýto posun vnímania má aj svoju hlbokú príčinu: nijaká iná voľba predstaveného v spoločensko-politickej a celosvetovej organizácii nie je tak opradená tajomstvom, ako práve voľba hlavy katolíckej Cirkvi.“

Úmrtie pápeža a obdobie sede vacante

Smrť pápeža „odštartuje“ celý rad obradov, úkonov a udalostí. V prvom rade je potrebné si pripomenúť, že počas obdobia sede vacante končia vo svojich úradoch všetci vedúci kuriálnych inštitúcií. Výnimkou sú len tri úrady: veľkopenitenciár (kardinál kompetentný za udeľovanie odpustkov), pápežský almužník a v tomto momente jedna z najdôležitejších funkcií – camerlengo, teda kardinál komorník. Ich úrady pokračujú ďalej. V neposlednom rade je dôležitým úradom v tomto období aj magister liturgických slávení (hlavný ceremoniár).

O pápežovej smrti je upovedomený kardinál komorník, v tomto čase je ním J. Em. Kevin Joseph kardinál Farrell. Ten oficiálne konštatuje pápežovu smrť, ktorá sa v zmysle nových pravidiel pre pohrebné obrady pápežov z novembra 2024 konštatuje v pápežovej osobnej kaplnke a nie v jeho komnatách. Apoštolská konštitúcia Universi Dominici gregis z roku 1996 stanovuje, že úlohou camerlenga je zisťovať a konštatovať smrť pápeža, avšak neupresňuje akým spôsobom.

Oznámeniu o úmrtí pápeža v posledných desaťročiach vždy predchádzalo vedecké vyšetrenie lekárom. Dávnym obradom konštatovania pápežovho úmrtia malo byť odhalenie jeho tváre zakrytej bielym závojom a rituál obsahujúci ľahké údery strieborným kladivkom do pápežovho čela, pričom camerlengo musel trikrát osloviť pápeža jeho civilným menom a opýtať sa ho „Tu dormis?“ alebo „Tu vivis?“ („Spíš?“ alebo „Žiješ?). Ak pápež nereagoval ani neprejavil žiadnu fyzickú aktivitu, camerlengo vyriekol: „Vere Papa mortuus est“, čím oficiálne vyhlásil jeho smrť a začiatok sede vacante a novendiale – deväťdňové obdobie smútku.

Aj keď je údajný rituál klopkania kladivkom po čele zosnulého pápeža sporný, slovné spojenie „Vere Papa mortuus est“ sa tak či tak zakomponuje do rogita – úmrtného listu pápeža, ktorý v latinčine vyhotovuje Apoštolský kancelár. Mimochodom, klopkanie kladivkom po pápežovom čele spochybnil aj priamy účastník konštatovania úmrtia pápeža – Hartwell de la Garde Grissell, čestný komorník pápeža Pia IX., pápeža Leva XIII. a pápeža Pia X. Pravdepodobnejšie overoval camerlengo smrť pápeža tým, že mu počúval srdce alebo overoval prítomnosť dýchania tak, že mu pred ústa umiestňoval zapálenú sviečku. V tomto úkone by sme mohli nájsť aj akési nadviazanie na obrad Sic transit gloria mundi, ktorý sa rovnako tak ohňom vykonával pri pápežských korunováciách.

Následne camerlengo zosnulému pápežovi odoberie Rybársky prsteň (s funkciou sigillum signetum annuli – pečatný prsteň). Prsteň sa ukazuje kardinálom prítomným na Prvej kongregácii po smrti pápeža a v ich prítomnosti je obradne znehodnotený spolu s oficiálnou pápežskou pečaťou. Dôvod znehodnotenia je prostý – zabezpečí sa tak, že sa opätovne nepoužijú. Prikláňam sa k tomu, že sa prsteň rozbije, na pečatnej strane sa vyryje alebo vbije znak kríža, ako k verzii, že sa celý roztaví. Znehodnotený prsteň sa potom pochová spolu s pápežom.

Kardinál komorník na seba preberá zodpovednosť za správu Cirkvi počas obdobia sede vacante. Počas tohto obdobia sa zapečatia pápežské komnaty – cez dvere sa natiahne páska a tá sa spojí voskom, do ktorého sa vtlačí pečať. Zároveň sa začína pripravovať konkláve, všetko cez prizmu tajnosti. Úlohou kardinála generálneho vikára Rímskej diecézy, ktorý v mene pápeža spravuje Rímsku diecézu, je oznámiť svetu smrť pápeža. Teraz tento úkon vykonal J. Em. Baldassare kardinál Reina.

Ďalej je o smrti pápeža upovedomený dekan kardinálskeho kolégia, v súčasnosti J. Em. Giovanni Battista kardinál Re. Ten pápežovu smrť oznámi všetkým kardinálom a zvolá ich do Ríma. Kardináli dostanú pozvánku 15 až 20 dní pred začatím konkláve, čo im umožňuje dostaviť sa do Ríma včas a zúčastniť sa aj pohrebných obradov. Zároveň dekan kardinálskeho kolégia o pápežovej smrti informuje diplomatický zbor akreditovaný pri Svätej stolici a hlavy štátov.

Pápežovo mŕtve telo je odeté do červeného liturgického rúcha s palliom na pleciach a s jednoduchou bielou mitrou na hlave (mitra simplex). V minulosti sa niektorí pápeži pochovávali so zlatou mitrou (mitra auriphrygiata) a v rukách mali krucifix. Časom sa z pohrebných pápežských rúch vytratil fanon, manipul a falda. Telo pápeža bývalo až do nových pravidiel pre pohrebné obrady pápežov z novembra 2024 vystavované na vyvýšenom katafalku; teraz sa vystavuje v otvorenej rakve. Aj v prípade rakvy tu máme zmenu. Do reformy pohrebných obradov sa telo pápeža kládlo do troch rakiev vyrobených z cyprusu, olova a duba. Teraz telo pápeža vložili do drevenej rakvy, ktorá je zvnútra pozinkovaná. Do rakvy sa k pápežovi vloží mešec s mincami vyrazenými počas jeho úradu a dokument o pontifikáte. Mimochodom, po incidente s fotografiou mŕtveho Pia XII., bezprostredne po jeho smrti, sa povoľuje fotografovať mŕtveho pontifika až po tom, čo je oblečený v liturgickom odeve.

Za zamyslenie stojí červená liturgická farba, nakoľko vieme, že farbou smrti a smútku je čierna. Červená farba sa považuje za pápežovu tradičnú farbu smútku a jej pôvod pravdepodobne pramení zo starodávnej východnej pohrebnej praxe, konkrétne ide o byzantský zvyk. Červená sa spája aj s apoštolmi a sviatkom svätých apoštolov Petra a Pavla, pričom prvým medzi apoštolmi je rímsky veľkňaz.

Za predpokladu, že pápež zomrel v Apoštolskom paláci, je jeho telo vystavené v Klementovej sále, v blízkosti vstupu do pápežských komnát. Na druhý deň by sa malo telo previezť do Baziliky sv. Petra, aby mohla verejnosť zosnulému vzdať úctu. Pápež Pius XII. bol prvým zosnulým pápežom, ktorý nebol uložený v Kaplnke Najsvätejšej sviatosti Baziliky sv. Petra. Namiesto toho bol jeho katafalk po prvýkrát umiestnený pred hlavným oltárom svätého Petra, aby sa sem zmestili obrovské davy, ktoré si každý deň prichádzali pozrieť jeho telesné pozostatky.

Prípravy na konkláve

Začína sa starostlivo pripravovať Sixtínska kaplnka, kde prebehne voľba. Taktiež treba pripraviť Dom sv. Marty, kde sú kardináli počas konkláve ubytovaní. Pri tom všetkom je dôležitá mlčanlivosť.

Pri prvých generálnych kongregáciách sa kardináli musia oboznámiť s konštitúciou Universi Dominici gregis a zložiť prísahu, že dodržia predpisy obsiahnuté v konštitúcii a zachovajú úradné tajomstvo.

Prečo musí byť zachovaná taká diskrétnosť? Je to najmä kvôli ochrane kardinálov. Predovšetkým musí byť zaručené, aby mohli voliť slobodne a neboli závislí od iného úsudku, alebo aby sa nebáli prípadných vyhrážok. Kardináli majú preto zakázané brať do priestorov, kde sa uskutočňuje voľba, aj akékoľvek technické zariadenia, prostredníctvom ktorých by sa dala voľba pápeža zaznamenávať.

Konštitúcia Universi Dominici gregis na rozdiel od predošlých noriem upravuje aj počet osôb, ktoré asistujú nielen pri príprave konkláve, ale aj pri samotnej voľbe. V článku 43 sa konkrétne spomínajú tieto osoby: sekretár kardinálskeho kolégia, ktorý vykonáva funkciu sekretára volebného zhromaždenia; pápežský majster ceremónií s dvoma ceremoniármi a s dvoma rehoľníkmi pápežskej sakristie; jeden duchovný, ktorého vyberá kardinál dekan, aby mu asistoval v jeho úrade; primeraný počet osôb, ktoré sú k dispozícii na službu pri stole a udržovanie čistoty. Všetky tieto osoby sú taktiež viazané prísahou mlčanlivosti a ich prítomnosť v konkláve schvaľuje kardinál komorník s troma asistentmi.

Stanovená formula tejto prísahy sa prednáša pred kardinálom komorníkom a dvoma ceremoniármi a jej obsah znie nasledovne: „Ja, (meno), sľubujem a prisahám, že zachovám v absolútnej tajnosti voči všetkým, ktorí nepatria do kolégia kardinálov oprávnených voliť, a to naveky, ak nedostanem výslovné mimoriadne dovolenie novozvoleného pápeža alebo jeho nástupcu, všetko, čo priamo alebo nepriamo súvisí s voľbou a hlasovaniami pri voľbe pápeža. Sľubujem a prisahám, že nepoužijem žiadne nahrávacie prístroje v období voľby v okruhu Vatikánu, či už na zaznamenanie zvuku, či obrazu, no zvlášť toho, čo priamo alebo nepriamo nejako súvisí so samotnou voľbou. Vyhlasujem, že túto prísahu skladám vo vedomí, že jej prekročenie bude viesť voči mojej osobe k tým duchovným a kánonickým trestom, ktoré hodlá použiť budúci pápež. Tak mi pomáhaj Pán Boh a tieto sväté evanjeliá, ktorých sa dotýkam svojou rukou.“

Po skončení pohrebných obradov za zosnulého pápeža, a keď je už všetko pripravené na uskutočnenie voľby, je nevyhnutné vykonať podľa presného poriadku voľbu Rímskeho veľkňaza. Kardináli volitelia sa riadia podľa apoštolskej konštitúcie Universi Dominici gregis, ktorá predpisuje, že na 15. deň po pápežovej smrti alebo najneskôr do 20. dňa musia pristúpiť k voľbe.

Konkláve vo všeobecnosti

Slovo konkláve je odvodené z latinského clavis – kľúč; uzamknuteľná miestnosť. Názov „uzamknuteľná miestnosť“ označuje skutočnosť, že kardináli sú počas ceremónie zamknutí. Ide teda o voľbu kardinálov zatvorených „cum clave“ (pod kľúčom). K prvému skutočnému „konkláve“ došlo vo Viterbe, a to po smrti pápeža Klementa IV. (1268). Miesto konania konkláve sa v histórii menilo. Podľa rozhodnutia „Ubi periculum“, vydaného Gregorom X., sa malo voliť na mieste smrti pápeža. V 15. storočí sa začali pápeži voliť vo Vatikáne, v ľavom krídle Apoštolského paláca – v Sixtínskej kaplnke. Prvým pápežom zvoleným v Sixtínskej kaplnke bol Alexander VI. Borgia v roku 1492. Od tej doby sa pápeži volili hlavne tam. Výnimkou bola voľba Pia VII. v Benátkach a séria konkláve v prvej polovici 19. storočia, ktoré sa odohrávalo síce v Ríme, avšak v letnom paláci pápežov na Quirináli.

Z ďalších historických zaujímavostí spájajúcimi sa s konkláve by som rád spomenul tzv. „ius exclusivae“ – právo vetovať niektorých neželaných kandidátov, ktoré si vymohli panovníci niektorých krajín. Kolégium kardinálov mohli informovať o svojom želaní ešte pred začiatkom samotného konkláve, a síce prostredníctvom vybraného kardinála. Tomuto privilégiu sa tešilo Francúzsko, Španielsko, Svätá rímska ríša nemeckého národa a habsburská monarchia. Poslednýkrát bolo toto právo uplatnené cisárom Františkom Jozefom I., ktorý v roku 1903 vyjadril nespokojnosť s jedným z najhorúcejších kandidátov na pápeža – Marianom Rampollom del Tindaro. V konkláve to vyvolalo ostrú diskusiu a protesty, no hlasovanie „ultramontanistických kardinálov“, ktorí ochotne uznali existujúce zákonné právo cisára, viedlo k rozplynutiu Rampollových šancí byť zvolený za pápeža. Novozvolený pápež sv. Pius X. promptne reagoval na túto situáciu a necelých šesť mesiacov od svojho zvolenia publikoval motu proprio Commissum nobis datované 20. januára 1904. Ním ruší dovtedy platné právo politických predstaviteľov, hoci aj katolíckych mocností vyjadriť sa k tomu, kto by mal byť nasledujúcim pápežom, ba dokonca aj prejaviť v tomto smere akékoľvek želanie. Zákaz bol vydaný pod trestom exkomunikácie latae sententiae.

V neposlednom rade je zaujímavá i dĺžka voľby pápeža. V histórii sme sa stretli s rekordnými voľbami v priebehu jedného dňa (Bonifác VIII., Július II., Pavol III.) až po zdĺhavý niekoľkoročný proces. Najkratšou voľbou bola voľba pápeža Júliusa II., ktorá trvala len desať hodín a jedno volebné kolo. Z novodobých pápežov bol v rekordnom čase zvolený Pius XII. a to počas dvoch dní a troch volebných kôl. Najdlhšou voľbou pápeža v dejinách bola voľba Gregora X., ktorá trvala 2 roky, 9 mesiacov a 2 dni. Táto zdĺhavá voľba pobúrila veriacich, ktorí kardinálov v biskupskom paláci „zamkli na kľúč“ a varovali ich, že ich tam nechajú dovtedy, kým sa nedohodnú na novom pápežovi. Kardináli sa však naďalej škriepili a hašterili. Nato obyvatelia Viterba odstránili strechu z biskupského paláca a účastníkov konkláve živili len chlebom a vodou. Zakrátko chlad a hlad donútil kardinálov dohodnúť sa.

Priebeh konkláve

Ráno, v deň začatia konkláve, kolégium kardinálov celebruje verejnú votívnu omšu na úmysel Pro eligendo Romano Pontifice v Bazilike sv. Petra. Popoludní sa kardináli volitelia zhromaždia v Capella Paolina Apoštolského paláca a pripravia sa na slávnostnú procesiu. Sú oblečení v purpurových chórových reverendách s rochetou, mozetou a na hlavách majú biret. Keď sa všetci zhromaždia, dekan kardinálskeho zboru podľa poriadku v Capella Paolina prednesie úvodné modlitby konkláve. Následne sa v procesii presunú cez Kráľovskú sálu do Sixtínskej kaplnky.

Slávnostná procesia má takéto poradie: Ako prvý ide miništrant, ktorý nesie kríž, za ním ide spevácky zbor a ceremoniári spolu so sekretárom kardinálskeho kolégia a duchovným, ktorý prednesie kardinálom meditáciu. Potom nasledujú kardináli volitelia podľa poriadku: diakoni, presbyteri a biskupi. Za nimi ide diakon oblečený v superpelícii so štólou a nesie Evanjeliár. Ako posledný ide dekan kardinálskeho zboru, ak je hatený, tak prodekan, alebo prvý najstarší kardinál podľa poriadku. Počas celej tejto procesie z Capella Paolina do Sixtínskej kaplnky zbor spieva Litánie k svätým, v ktorých sú spomenutí aj svätí z východnej cirkvi.

Po príchode do Sixtínskej kaplnky kardináli zaujmú svoje miesta. Každý kardinál má pripravený stolík so svojou menovkou. Evanjeliár sa kladie na viditeľné a dôstojné miesto v kaplnke. Pri otvorení konkláve je stolík s Evanjeliárom uprostred Sixtínskej kaplnky, keďže kardináli budú naň ešte prisahať. Po skončení Litánií k svätým opäť dekan kardinálskeho zboru, alebo iný v jeho zastúpení na mieste pred oltárom zaintonuje hymnus Veni creator Spiritus, slávnostnú prosbu k Duchu Svätému. Celá vstupná časť konkláve sa ukončí modlitbou predsedajúceho kardinála.

Po tejto modlitbe nasleduje prísaha, ktorú kardináli volitelia zložia podľa formuly predpísanej v apoštolskej konštitúcii Universi Dominici gregis. Prísahou sa každý zaviaže, že sa pri svojom rozhodovaní nebude riadiť inými vplyvmi než svojím vlastným svedomím a zachová mlčanlivosť o všetkom, čo s voľbou súvisí. Kardinál dekan, alebo ten, kto ho legitímne zastupuje, predčíta nahlas formulu, po ktorej každý kardinál jednotlivo pristupuje k Evanjeliáru, dotkne sa ho a povie už iba skrátenú verziu prísahy.

Formula kardinála dekana: „My všetci a jednotlivo každý kardinál oprávnený voliť, prítomní na tejto voľbe pápeža, sľubujeme, zaväzujeme sa a prisaháme, že verne a svedomite dodržíme všetky predpisy, ktoré sú obsiahnuté v apoštolskej konštitúcii pápeža Jána Pavla II. Universi Dominici gregis z 22. februára 1996. Podobne sľubujeme, zaväzujeme sa a prisaháme, že každý jeden z nás, ak bude Božím riadením zvolený za pápeža, bude sa usilovať verne vykonávať munus petrinum pastiera univerzálnej Cirkvi a neúnavne brániť a obhajovať duchovné i svetské práva, ako aj slobodu Svätého stolca. Predovšetkým však sľubujeme a prisaháme, že s bezpodmienečnou vernosťou zachováme v tajnosti pred všetkými, či už klerikmi, alebo laikmi, všetko, čo sa nejakým spôsobom týka voľby pápeža, a že nijakým spôsobom neporušíme počas voľby nového pápeža alebo po nej tajomstvo o tom, čo sa udeje na volebnom mieste i čo sa priamo alebo nepriamo dotýka hlasovania, iba ak by na to udelil výslovné dovolenie samotný pápež. Rovnako sľubujeme a prisaháme, že nikdy nepodporíme ani neodobríme žiadne zasahovanie, opozíciu alebo akúkoľvek inú formu, ktorou by sa do voľby pápeža pokúsili zamiešať svetské autority akejkoľvek hierarchie a ktoréhokoľvek stupňa, akékoľvek skupiny, či jednotlivci.“

Jednotliví kardináli potvrdia túto prísahu nasledovne: „A ja, (meno) kardinál (meno), to sľubujem, na to sa zaväzujem a to prisahám, tak mi pomáha Pán Boh i sväté evanjeliá, ktorých sa dotýkam svojou rukou.“

Keď posledný kardinál voliteľ zloží svoju prísahu, pápežský majster ceremoniár zvolá „Extra omnes!“ a všetci, ktorí nepatria do konkláve, musia Sixtínsku kaplnku opustiť. Týka sa to napríklad spievajúceho zboru a zástupcov médií. Dvere Sixtínskej kaplnky sa potom zavrú a zvnútra i zvonka zapečatia stuhou a voskom. Spomedzi tých, ktorí sa zúčastňujú konkláve ako nevoliči, je to magister liturgických slávení, dozerajúci na modlitby odriekané počas konkláve, zástupca Pápežskej komisie Vatikánskeho mestského štátu (zákonodarný orgán štátu), ako i ďalší potrebný personál. Konkláve obklopuje veľká miera mlčanlivosti a počas všetkých fáz volieb, dokonca aj po skončení celého volebného procesu, nesmú o ňom kardináli nič prezradiť, jedine ostatným kardinálom a svojmu spovedníkovi.

Tajné hlasovanie má dve kolá dopoludnia a dve kolá popoludní. Každý kardinál musí teda za deň voliť štyrikrát. Pred začiatkom každého hlasovania počúvajú kardináli Božie slovo a predkladajú spoločné prosby Pánovi podľa textov vopred predpísaných na túto príležitosť. Potom sa z celkového počtu kardinálov voliteľov lósom vyberú deviati na tieto služby: traja pomocníci pri voľbe, ďalšiu trojicu tvoria tzv. infirmarii, teda kardináli, čo prinesú hlasovacie lístky od chorých voliteľov, ktorí nie sú prítomní vo volebnej miestnosti, a poslední traja sú skrutátori.

Prvá fáza oficiálneho hlasovania spočíva v príprave volebných lístkov. Pripravené hlasovacie lístky rozdajú ceremoniári. Hlasovací lístok musí byť pravouhlý a v hornej polovici má byť napísané: „Eligo in Summum Pontificem…“, teda v preklade: „Za Najvyššieho veľkňaza volím…“. Spodná polovica lístka má zostať voľná na napísanie mena kandidáta. Hlasovací lístok sa musí dať dvakrát zložiť. Každému voličovi dajú dva až tri lístky (pre prípadnú zmenu mena kandidáta, alebo keby sa pomýlil pri písaní). Hneď po rozdaní hlasovacích lístkov, skôr ako prvý kardinál napíše meno svojho kandidáta, musia volebnú miestnosť opustiť sekretár kolégia, majster pápežských liturgických slávení spolu s ostatnými ceremoniármi.

Druhou fázou voľby je vhodenie lístkov do urny, ich zamiešanie a verejné spočítanie. Každý kardinál voliteľ po tom, čo napísal meno svojho kandidáta na volebný lístok a dvakrát lístok zložil, prichádza pred oltár v Sixtínskej kaplnke, pričom lístok nesie vo zdvihnutej ruke, a zvýšeným hlasom hovorí: „Testor Christum Dóminum, qui me iudicatúrus est, me eum eligere, quem secúndum Deum iúdico éligi debére.“, v preklade „Volám za svedka Krista, ktorý bude mojím sudcom, že som zvolil toho, o ktorom si myslím, že by mal byť zvolený podľa Božej vôle.“ Potom položí hlasovací lístok na tanier a ním ho hodí do kalicha urny. Nato sa ukloní smerom k oltáru a vráti sa späť na svoje miesto. Takýmto spôsobom odovzdá hlasovací lístok každý kardinál voliteľ. Ak sa nemôžu niektorí z kardinálov voliteľov zúčastniť volieb pre chorobu, zozbierajú traja vylosovaní kardináli zmocnenci ich hlasovacie lístky do prenosnej urny.

Keď odovzdajú hlas všetci voliči, ujmú sa svojej úlohy vybraní pomocníci pri voľbe. Prvý pomocník zoberie urnu s lístkami a pred očami všetkých ju niekoľkokrát potrasie, aby sa lístky premiešali. Tretí pomocník pri voľbe začne sčítavať hlasovacie lístky tak, že ich vyberá z urny a ukladá ich do inej nádoby. Keby počet odovzdaných lístkov nesúhlasil s počtom kardinálov voliteľov, treba ich spáliť a ihneď sa začne nové volebné kolo. Ak počet súhlasí, nasleduje verejné čítanie mien uvedených na lístku. Prvý pomocník pri voľbe rozvinie hlasovací lístok, pozrie si napísané meno a podá ho druhému pomocníkovi, ktorý si tiež prečíta meno, a podá ho poslednému. Ten nahlas a zrozumiteľne prečíta meno, aby si mohli všetci poznačiť meno kandidáta do listiny, ktorá je na to pripravená. Po prečítaní hlasovacieho lístka posledný z pomocníkov pri voľbe lístok prederaví ihlou na mieste, kde je slovo Eligo, a navlečie ho na šnúrku. Po prečítaní všetkých mien a navlečení všetkých lístkov sa konce šnúrky zviažu a zviazané lístky sa položia na okraj stola.

Poslednou fázou v celom hlasovaní je vyhodnotenie počtu hlasov, ich kontrola a spálenie hlasovacích lístkov. Pomocníci pri voľbe spočítajú hlasy pre jednotlivých kandidátov a zistia, či niekto dostal dve tretiny hlasov všetkých voliteľov. Hneď nastupuje úloha skrutátorov, ktorí urobia revíziu a potrebnú kontrolu, aby potvrdili úspešnosť, či pripadnú neúspešnosť voľby. Celé toto volebné kolo sa v prípade nezvolenia pápeža uzavrie krátkym poďakovaním a jednou z mariánskych antifón podľa predpísanej formuly.

Skôr, ako kardináli volitelia opustia po modlitbách Sixtínsku kaplnku, musia sa spáliť hlasovacie lístky v peci, ktorá je na to pripravená. Skrutátorom pri pálení lístkov pomáha sekretár kolégia a ceremoniári, ktorých zavolal posledný kardinál diakon ešte pred modlitbami na záver skrutínia. Ukončenie volebného kola oznamuje ľuďom prítomným na Námestí svätého Petra dym, ktorý stúpa z komína nad Sixtínskou kaplnkou. Čakajúci dav môže z farby stúpajúceho dymu odhadnúť, či bol pápež už zvolený; biely dym označuje zvolenie, kým čierny dym potvrdzuje, že pápeža ešte nevybrali. V minulosti, ak sa voľba pápeža nepodarila, kládla sa pod hlasovacie lístky mokrá slama, aby bol dym čierny. Od roku 1978 sa používajú chemikálie, aby sa zabezpečilo presné rozlíšenie farby dymu. Kardináli, ktorí opúšťajú volebnú miestnosť, majú za povinnosť kvôli zachovaniu tajomstva odovzdať všetky druhy poznámok o výsledku volebného kola, aby ich kardinál komorník spálil spolu s hlasovacími lístkami. Ten vyhotoví správu o výsledku hlasovania a tá sa uschová v archíve.

Ak sa po troch dňoch kardináli nezhodnú na kandidátovi na pápeža, hlasovanie je na jeden deň prerušené. Počas tohto dňa sa kardináli modlia a diskutujú. Voľba potom pokračuje siedmimi hlasovaniami s prestávkou a potom ďalšími siedmimi hlasovaniami. Každý kardinál musí voliť 14-krát. Nasleduje ďalšia prestávka a vystúpenie kardinála-komorníka. Hoci konkláve môže trvať dlhý čas, je nepravdepodobné, aby ktorékoľvek zasadnutie v modernej dobe trvalo tak dlho ako niektoré v minulosti.

Fumata bianca a Habemus papam

Ak jeden z kandidátov, o ktorých sa pri voľbe rozhodovalo, dosiahol potrebný počet hlasov, voľba Rímskeho veľkňaza došla do úspešného konca. Pre platnosť voľby sa však vyžaduje aj prijatie úradu zo strany zvoleného. Preto, keď je už zrejmé, že jeden z kandidátov má potrebný počet hlasov, posledný kardinál diakon zavolá do volebnej miestnosti sekretára kardinálskeho kolégia, majstra pápežských liturgických slávení a dvoch ceremoniárov.

Kardinál dekan alebo hierarchicky najvyššie postavený najstarší kardinál sa podľa normy na to stanovenej zvoleného kardinála pýta: „Acceptásne electiónem de te canónice factam in Summum Pontíficem?“ („Prijímaš kánonickú voľbu za pápeža?“). Ak kardinál súhlasí so svojou voľbou, musí vyhlásiť: „Accepto“. Po súhlasnej odpovedi sa ďalej kardinál dekan pýta: „Quo nómine vis vocári?“ („Ako sa chceš menovať?“). Novozvolený pápež si vyberie meno, ktoré bude symbolizovať celý jeho pontifikát. Prvý pápež, ktorý takto postupoval, bol Ján I. v 6. storočí. Jeho pôvodné meno bolo Merkúr a považovalo sa za nevhodné, keďže bolo pohanské. Pri zvolení Albina Lucianiho v roku 1978 si tento pápež po prvýkrát v dejinách zvolil dve mená, čím zložil poctu dvom predchádzajúcim pápežom, Jánovi XXIII. a Pavlovi VI., a prijal meno Ján Pavol I.

Kedysi boli nad hlavami kardinálov baldachýny, ktoré po vyhlásení kandidáta s väčšinou získaných hlasov hromadne „popadali“ až na jeden a to nad hlavou budúceho pápeža. Ten zostal pod baldachýnom sedieť, ostatní kardináli sa postavili. Avšak pri dnešnom počte kardinálov je použitie takýchto baldachýnov nemožné. Hneď nato majster pápežských liturgických slávení, ktorý je v úlohe notára, vyhotoví oficiálny úradný dokument o prijatí voľby vybraným kandidátom. Prítomní dvaja ceremoniári sú v tomto prípade v úlohe svedkov, ktorí neskôr podpisujú so sekretárom kardinálskeho kolégia dokument o prijatí voľby.

Nového pápeža potom odvedú do malej sakristie umiestnenej vľavo od hlavného oltára, prozaicky nazývanej „Izba sĺz“, kde ho čakajú magister liturgických slávení a pápežský krajčír, aby nového pontifika obliekli do rúcha. Krajčír má rúcho vopred pripravené v troch veľkostiach – malej, strednej a veľkej (pápež Alexander VI. bol tak mohutný, že nedokázal obliecť ani tú najväčšiu veľkosť). V čase, keď sa pápež s pomocou majstra pápežských liturgických slávení prezlieka do pápežského protokolárneho odevu, skrutátori za pomoci ceremoniárov pália hlasovacie lístky a prostredníctvom dymu oznámia ľudu na Námestí sv. Petra úspešnú voľbu. Fumata bianca (biely dym) je symbolom zvolenia nového pápeža.

Nový rímsky biskup oblečený do pápežského odevu vojde späť do Sixtínskej kaplnky, posadí sa na pripravený sedes (katedru) pred oltárom a kardinál dekan alebo subdekan ako prvý pozdraví nového pápeža a prednesie nasledujúce slová: „Najdôstojnejší otče, v túto slávnostnú hodinu si bol na základe prozreteľného Božieho plánu zvolený na Petrovu katedru. Slovo nášho Pána Ježiša Krista dané Petrovi a jeho nástupcom v podobe odovzdania tajomného apoštolského primátu je znakom jednoty. Naše modlitby boli vypočuté a ďakujeme Bohu v jednote s blahoslavenou Pannou Máriou a všetkými svätými za tvoju voľbu.“ Potom prvý medzi kardinálmi presbytermi prednesie modlitbu za Rímskeho veľkňaza. Následne kardináli volitelia podľa poriadku prichádzajú k novozvolenému pápežovi a sľubujú mu poslušnosť. Keď posledný kardinál volič zloží svoj sľub, nový pápež zaintonuje Te Deum.

Po všetkých týchto liturgických úkonoch vystúpi na prostredný balkón Vatikánskej baziliky najstarší kardinál diakon (protodiakon), aby oznámil výsledok voľby Božiemu ľudu zhromaždenému na Námestí sv. Petra a celému svetu. Kardinál-protodiakon vysloví známu latinskú formulu: „Annuntio vobis gaudium magnum. Habemus papam!“ („Zvestujem vám veľkú radosť. Máme pápeža!“) A ďalej pokračuje: „Eminentissimum ac Reverendissimum Dominum, Dominum (civilné meno)…, Sanctae Romanae Ecclesiae Cardinalem (civilné meno)…, qui sibi nomen imposuit (pápežské meno)…“

V sprievode zástupcov kardinálov z rádu biskupského, presbyterského a diakonského, na čele ktorého nesie ceremoniár zlatý procesiový kríž, ide nový pápež ako biskup mesta Ríma pozdraviť veriaci ľud a zároveň udeliť mu svoje prvé apoštolské požehnanie Urbi et orbi.

V najbližšom článku sa spolu pozrieme, ako vyzerali predkoncilové pohrebné obrady za zosnulého pápeža.

***

Zdrojmi tohto článku boli: kniha „Konkláve“ od Marcela Šefčíka; kniha „Vatikán: Tajomstvá a poklady svätého mesta“ od Michaela Collinsa; článok „Ako sa volil pápež“ publikovaný na stránkach Historylab od Dr. Ivany Kvetánovej a článok od Johna Paula Sonnena zo stránok liturgicalartsjournal.com.

PDF (formát pre tlač)