Medzi liberálmi stredného veku sa začínajú množiť vyznávači povinnej vojenskej služby. Absolvovali však aj oni povinnú vojenskú službu, keď ešte na Slovensku existovala?

Branislav Michalka
23. apríla 2025   Spoločnosť   Komentár

Ako predpovedal už súdruh Zápotocký – vstali noví bojovníci! Liberálna kaviareň má nové hobby. Už jej nestačí z gauča, či dobre vykúrenej kancelárie s laptopom strategizovať a bojovať za demokraciu a „slušných ľudí“ pomocou „kanónenfutru“ zloženého z cudzích národov. Situácia je vážna. A tak sa kaviareň rozhodla v záchvate paniky a obáv o sladkú euro-slobodienku začať spievať ódy na povinnú vojenskú službu aj na Slovensku. Údajne – aby sme sa mohli dobre brániť. Alebo skôr – aby sme mohli dobre brániť cudzích papalášov, ktorí nás zo vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov odborne a zodpovedne regulujú a keď už nás nebudú potrebovať, tak nás ako vždy s citom odkopnú?

Toto čerstvé nadšenie v kaviarni však má jeden háčik, či skôr poriadny hák, aký mal aj John Silver na protéze: liberálna mienkotvorná smotánka chystá pre naše deti heroické bojové epopeje, vyškrabané z ich gaučového sledovania Hviezdnej pechoty, Zachráňte vojaka Ryana alebo Tarantinových Hanebných bastardov, pri ktorých im srdiečko rozrušene búšilo za demokraciu a snívalo sa im po nich o maskáčoch, avšak keď oni samotní mali v 90. rokoch 20. storočia, keď dospievali a ešte na Slovensku existovala povinná vojenská služba, narukovať, tak z vlastnej skúsenosti viem, že sa im do toho vôbec, ale že vôbec nechcelo.

Väčšina z nich využila možnosť náhradnej služby v nejakej peknej, vykúrenej kancelárii humanistickej a filantropickej mimovládnej organizácie, či na straníckom sekretariáte spriaznenej strany. A tie ich reči o čerstvo upečenom slovenskom štáte a slovenskej armáde? Ani by ste v nich nespoznali tých dnešných skvelých zapálených „vlastencov“, ktorí sa odrazu dnes v ich vnútornostiach prebudili pri pohľade na to, ako ľahko sa zase dajú posielať iní na front, zatiaľ čo oni sedia v obývačke alebo v kaviarni.

To bolo vtedy samé: „Možem sa zvysoka vy… na celé vy… mečiarovské Slovensko, aj s jeho vojenskou službou.“, alebo: „To určite, kvôli týmto sprostým dementným slovenským bačalákom ja stratím rok života, keď môžem ísť študovať do zahraničia.“ Prípadne sladké: „Ja sa necítim byť natoľko Slovákom, aby som sa nechal buzerovať od nejakého slovenského zakomplexovaného sedláka v lampasoch.“

Ale zázraky sa dejú. Tak ako sa z notorického slovákožrúta Arpáda Soltésza obratom ruky stal, keď bolo treba verejne obdivovať ukrajinský nacionalizmus ako vzor prozápadného a za liberálnu demokraciu krvácajúceho ochotníka a sluhu, slovenský mediálny „vlastenec“, tak sa aj z bývalých kaviarenských intelektuálov, liberálnych žurnalistov a euroatlantických aktivistov, ktorí by sa nedotkli vojenskej služby ani násadou od metly, stali dnes potenciálni slovenskí von Clausewitzovia.

S rozvahou Moltkeho, švungom Guderiana a Mansteina, s defenzívnou genialitou Heinriciho, ale predovšetkým s oceľovo chladnou hlavou ostrieľaných frontových arbitri elegantiarum posudzujú nezaujato situáciu a zhodujú sa na tom, že asi bude predsa len treba tú povinnú vojenskú službu opäť zaviesť. Aby sme tú sladkú a všetkými milovanú liberálnu demokraciu ubránili.

Oni by samozrejme tiež radi vyštartovali do prvej línie, ale čo majú robiť, keď už majú okolo päťdesiatky? So zlomeným srdcom a bôľom v duši budú musieť prenechať túto česť mladším a šťastnejším. O to viac ich budú podporovať, podobne ako vojakov na Ukrajine zo svojich laptopov v gaučoch, v kaviarňach, vo filmových kluboch, na konferenciách, na akademickej pôde, v redakciách, skrátka všade tam, kde môžu pre to ich kýžené víťazstvo odviesť pekný kus práce. Napokon, načo strácať čas vymenovávaním všetkých lokalizácií potkaních tunelov, veď máme možnosť sledovať tých, čo sršia bojovým nadšením, avšak na cudzí účet, už niekoľko rokov.

Preto pokiaľ čítate zasvätený rozhovor s ďalším „slušným“ a skúseným pokrokovým odborníkom v strednom veku, či sledujete mediálnu masáž liberálneho redaktora, alebo dokonca nejakej dobre vypasovanej a chirurgicky upravenej súdružke, ktorá nevidela vojnu ani z družice, veríte keď s nadšením Dolores Ibaruri volá do zbrane, nenápadne sa ich opýtajte, či v 90. rokoch, keď ešte mohli narukovať na tú základnú vojenskú službu, ktorú teraz tak milujú a odporúčajú, skutočne aj narukovali.

Opýtajte sa to politikov, ktorí sú do biela rozžeravení bojovým nadšením. Možno by bolo dobré spísať, kto všetko a na akej pozícii sa z poslancov slovenského parlamentu na povinnej vojenskej službe vôbec zúčastnil. Aby sme to vedeli, keď sa bude hlasovať o znovuzavedení brannej povinnosti.

Prečo spomínam aj pozíciu? Pretože vysokoškolskí absolventi alias „špagáti“, ako sme ich volali, a z ktorých sa pravdepodobne skladajú prípadní bývalí účastníci ZVS v slávnej Národnej rade, mali oproti nám, bežným občanom mužského pohlavia (mimochodom dúfam, že progresívne poslankyne sa v rámci rovnosti prihlásia na budúcu ZVS dobrovoľne) určité úľavy a výhody. Niektorí boli skrátka rovní a iní rovnejší. Nebolo by to tak náhodou aj dnes?

Vysokoškolskí absolventi chodili na rozdiel od nás, hoi polloi, na vojnu len na jeden rok, nie na dva a ich obľúbeným športom bolo líškať sa komunistickým dôstojníkom, žalovať na obyčajných vojakov, ktorými ostentatívne pohŕdali, dôležito sa prechádzať po buzerplaci s odznakmi triednosti a s troma frčkami, strategicky organizovať výdaj stravy, starať sa o propagandistickú nástenku útvaru, prípadne udávať vojakov, ktorí viedli protisocialistické a protištátne reči.

Spomínam si na jeden obzvlášť zaujímavý typ. Mal okuliare-lennonky, na ľavom hornom vrecku rovnošaty vzorne pripnutý odznak triednosti a odznačiky rôznych odborností, ktoré nosil s hrdosťou maršala Koneva; dokonca mu dali aj služobnú pištoľ, lebo mal službu pomocníka dozorného útvaru. Nosil ju s eleganciou britského dôstojníka, akoby strážil Krišnov chrám v Kalkate, bradu mal vysunutú ako Mussolini na balkóne pri prehliadke miniponoriek a takto pekne sa nám na buzerplaci, kde sme stáli nastúpení na sprchovanie, prihováral:

„Ještě že se jdete jednou týdně mýt. Kdybychom vás tam nenahnali, tak smrdíte jak dobytek a prasata. Nemám pravdu soudruhu nadporučíku?“

Kde asi dnes podniká, kde úraduje či dokonca bojuje za demokraciu? Nepripomína vám táto rétorika napríklad takého Petra Schutza, ktorý by podľa vlastných slov chcel, aby všetci nezaočkovaní pod „poriadne dlhým bičom“, ktorým by zrejme chcel mávať aj on, „kvičali ako svine na bitúnku“, pretože „to nie sú ľudia, ale dobytok“?

https://www.hlavnespravy.sk/neockovani-by-mali-kvicat-mesik-pripomina-komentar-schutza-a-obava-sa-rizika-ktore-mozu-sfanatizovani-novinari-rozputat/3771930

A súdruh poručík sa spokojne, s pochopením a sardonicky uškŕňal. Bol rád, že má takého snaživého pomocníka, ktorý tak dobre rozumie potrebám obyčajných vojakov.

Neboli takí pravda všetci „špagáti“. Spomínam si, ako sa jeden hanbil po ďalšej tiráde svojho snaživého spolubojovníka na našu adresu, keď bolo v sobotu treba vykonať nejaký mimoriadne „dôležitý“ bojový „úkol“, pozametať „buzerák“. Pozeral sa bokom, akoby ho nevnímal. Snaživec a znalec vojenských duší sa trochu urazil, že nenašiel podporu u ďalšieho príslušníka elity, dôstojníka-čakateľa, a tak odišiel. Zrejme študovať, ako kadet Biegler, mapy významných bitiek svetových dejín a vtedy predovšetkým operácií Červenej armády.

Jeho kolega sa s úškrnom, ktorý prezrádzal všetko na nás obrátil a povedal: „No, trochu to tu pozametajte a potom sa na to vykašlite.“ Potom sa rozhliadol okolo seba, či je čistý vzduch a posmešne dodal: „Niektorí to tu, zdá sa, značne intenzívne prežívajú.“

No a teraz sa nám črtá nádej, že práve tieto servilné, univerzitno-úradníčkovské typy (vrátane progresívnych krásavíc, ako dúfam), ktoré sa museli vzdať v 90. rokoch toho potešenia narukovať, lebo intenzívne budovali liberálnu demokraciu, bojovali proti mečiarizmu, študovali v zahraničí, podnikali, mimovládkovali, politizovali, skrátka žili naplno, nám teraz opäť z médií zavelia odhodlane do zbrane a pekne sa nám prihovoria:

„No čo, vy odporní dezolátni zbabelci, nechali by ste tam tých statočných ukrajinských vojakov bojovať samotných, čo? Je vám jedno, že demokracia je ohrozená, že? Jediné, čo vás zaujíma, je večer sa dobre nažrať a zaliezť do postele s vašou starou, čo? My vám už, s nadporučíkom Bumbrlíčkom, ukážeme, čo to je vojna. Urobím vám takú farebnú hudbu, že budete srať maggi v kockách. Vojak, vy tam v tom treťom rade, čo na mňa pozeráte jak vyblutý?“

Samozrejme, nemusím ani dodávať, kto bol tým vojakom v treťom rade. Ako ja som mal len tú vojnu rád…

PDF (formát pre tlač)