Prokurátor napadol pomenovanie námestia v Dolnom Kubíne podľa biskupa Vojtaššáka. Dožaduje sa jeho zrušenia

22. apríla 2025   História Politika   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Unifikácia slovenských dejín úspešne napreduje, a to, čo sa nepodarilo dokonať v masách do roku 1989 komunistickej strane, to stíhajú v súčasnosti dialekticky protikladní a zároveň sekulárnu syntézu tvoriaci eurofilní progresívni liberáli a rusofilní konzervatívni socialisti. Najnovšou ukážkou ich spoločného snaženia, ktoré predstavuje elementárnu spoločnú bázu, nepripúšťajúcu žiadne rozpory, je pohon prokurátora na mesto Dolný Kubín kvôli námestiu nesúcemu meno biskupa Jána Vojtaššáka.

Denník SME priniesol správu, že generálnej prokuratúre názov námestia v Dolnom Kubíne prekáža. Navrhuje jeho premenovanie. Problematický je v tomto prípade biskup Ján Vojtaššák. Prokuratúra svoj odpor k určitým názvom verejných priestranstiev zdôvodňuje tým, že je „neprípustné pomenovať ich po predstaviteľoch režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 alebo režimu založeného na komunistickej ideológii“.

https://myorava.sme.sk/c/23480633/prokurator-napadol-nazvy-ulic-v-dolnom-kubine-vyhrady-ma-najma-voci-pomenovaniu-namestia-podla-biskupa.html

A aby zrejme demonštrovala objektívny prístup, rozhodla sa prokuratúra spochybniť aj ulice generála Svobodu a Karola Šmidkeho. Že ale ide zrejme len o kozmetickú úpravu a pokrytectvo, o tom svedčí tvrdenie denníka SME, v ktorom sa uvádza, že prokurátor Peter Mihál má „najväčšiu výhradu voči Jánovi Vojtaššákovi“. Tú zdôvodňuje nasledovne:

„Z historického hľadiska išlo o osobu, ktorá bola predstaviteľom režimu Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945. Dolný Kubín si pred prijatím názvu námestia nevyžiadal od Ústavu pamäti národa (ÚPN) stanovisko k posúdeniu tejto osoby.“

Odhliadnuc od zaujímavej skutočnosti, že v EÚ, ktorá údajne predstavuje raj slobody prejavu a samosprávy regiónov a miest, si tieto musia pýtať povolenie od štátnej inštitúcie na pomenovanie verejného priestranstva, musíme sa ešte pristaviť pri pokrytectve štátnej inštitúcie, ktorá ignoruje, že desiatky či možno stovky verejných priestranstiev v SR sú pomenované po tzv. „dobrých“ komunistoch a predstaviteľoch komunistického režimu, akými boli podľa súčasného oficiálneho naratívu napríklad: Alexander Dubček, Vladimír Clementis, Rosa Luxemburgová, Karl Liebknecht, Ján Šverma, Imre Nagy, atď.

Ale máme v Bratislave aj také perly ako Gusevovu ulicu, podľa súdruha Sergeja Ivanoviča Guseva (pravým menom Drabkin), zaslúžilého boľševika:

https://en.wikipedia.org/wiki/Sergey_Ivanovich_Gusev

Hubeného ulicu pomenovanú po Viliamovi Hubenom, členovi KSS, Kadnárovu po ďalšom členovi KSS, Klokočovu, ktorá je dokonca pomenovaná po predsedovi komunistickej a normalizačnej Slovenskej národnej rady a ani zaslúžilý komunistický minister kultúry Zdeněk Nejedlý neprišiel v Bratislave skrátka. Nechýba ani Stachanovská, podľa zaslúžilého budovateľa komunizmu Stachanova a je tam aj onen horeuvedený generál Svoboda. Záplavu komunistických spisovateľov a umelcov oddaných režimu radšej vynecháme, boli to umelci a týmto je nakoniec povedané všetko. Kto by sa už tam, čomu čudoval?

Ako vidno, a to je len Bratislava, vládne nám tu akási čudná disproporcia: na jednej strane máme aj zlých aj dobrých komunistov, avšak na druhej len zlých ľudákov. Ako je to možné, že tak ako stačí byť dejinne trošku menej vlezený do sovietskeho rektálneho otvoru alebo prejaviť trochu liberalizmu, na to, aby sa sa z komunistu stal „dobrý“ komunista, tak v prípade sympatizantov či aktívnych účastníkov tzv. „ľudáckeho“ režimu to nestačí? Ako je možné, že ani postavenie sa Nemcom na odpor, ako tomu bolo v prípade Karola Sidora či Ferdinanda Ďurčanského nevyrába dobrého ľudáka, ale zato mierna dezorientácia komunistického papaláša ohľadom správneho kurzu strany (dokonca aj takého, ktorý sa potom súdruhom ospravedlňoval a keby ho nevylúčili zo strany, tak by radostne ďalej budoval komunizmus až do roztrhania tela) stačí na zrod hrdinu?

Pod neomarxisticko-marxistickým tlakom, za účinnej spolupráce cirkevného progresivizmu, sa postupne eliminuje akákoľvek verejná spomienka na osobnosti alebo udalosti spojené s rokmi 1939 – 1945. Biskup Ján Vojtaššák, ktorý bol mučený v komunistických väzniciach je zrejme ďalším v poradí. Slovenský episkopát, ako aj slovenskí predkladatelia kauzy svätorečenia Jána Vojtašáka majú teraz možnosť sa voči konaniu prokuratúry verejne a oficiálne ohradiť. Najlepšie čo najskôr, aby sa potom nemuseli ohradzovať, že im Jána Vojtaššáka niekto neoprávnene uzurpoval na nejaké pokútne účely.

Branislav Michalka

Zdroj: SME, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)