Páter Akvinas a Biela légia I.
Stanislav Trebatický
18. októbra 2019
Cirkev
Slovenské osobnosti
Od prevratu v roku 1989 nás delí 30 rokov a všetko nasvedčuje tomu, že kruh sa uzatvára. Pomaly a nezadržateľne sa vraciame do náručia marxizmu, tentokrát okrášleného ekologizmom, multikulturalizmom a sexuálnou zvrátenosťou. Pozorne striehne, pohlcuje postupne verejný priestor a snaží sa likvidovať nepriateľa. A nepriateľ všetkých verných marxistov a neomarxistov zostáva stále rovnaký – je ním katolícka Cirkev.
Plazivé ticho o genocíde kresťanov v 20. storočí
Informácie o systematickom prenasledovaní a genocíde katolíkov v ľavicových a komunistických režimoch 20. storočia sa s narastajúcou mocou neomarxistických ideológii odsúvajú na vedľajšiu koľaj, alebo bagatelizujú, či úplne zamlčujú. Perzekúcia, ktorá začala už v čase I. svetovej vojny v Mexiku, pokračovala sériou komunistických revolúcií v Rusku, v Maďarsku a na Slovensku, v Bavorsku, v Španielsku a vyústila do kolosálneho prenasledovania po roku 1945 v krajinách tzv. sovietskeho bloku, svojim rozsahom a počtom obetí nemá v dejinách kresťanstva obdobu. Takmer na všetkých kontinentoch tiekla krv mučeníkov a znel nárek týraných kresťanov katolíkov.
To všetko dnes akoby ani nebolo. Milióny beštiálne povraždených kresťanov sú okrajovo zmieňované ako jedna z mnohých skupín obetí tzv. „totality“ bez toho aby sa zdôraznilo, že táto „totalita“ mala implicitne protikresťanský charakter a že ten charakter tvoril jej podstatu. Namiesto toho sa neustále zdôrazňuje potláčanie „slobody“ , akoby primárnym cieľom ľavicových systémov bol boj proti slobode a nie boj proti kresťanskej Európe.
Prenasledovanie katolíkov na Slovensku pred rokom 1948
Na území Slovenska došlo k brutálnemu prenasledovaniu katolíkov už počas komunistickej Republiky rád, ktorá k nám bola importovaná zo susedného Maďarska, kde červený teror brutálne prenasledoval katolíkov. Podobné metódy boli uplatnené aj na Slovensku. Výsledkom boli umučení kňazi aj laici, perzekúcia a zavádzanie protikresťanských ideí do škôl. Táto prvá vlna červeného teroru našťastie netrvala dlho.
Druhá vlna prenasledovania sa začala počas SNP a vykonávatelia boli komunistickí partizáni slovenskej a aj iných národností. Opäť boli vraždení kňazi aj laici za to, že „sympatizovali“ s „ľudáckym“ režimom. Perzekúcie zosilneli s postupom komunistickej Červenej armády, aby nabrali postupne kontinuálny charakter, ktorý sa ťahal slovenskými dejinami až do roku 1989. Sovietska tajná služba NKVD, idúca za postupujúcou armádou a pacifikujúca dobyté územie, si poslúžila cca 40 000 slovenskými občanmi odvlečenými do sovietskych koncentračných táborov – tzv. gulagov. Mnohí z nich sa už nikdy nevrátili.
Po roku 1948
Komunistický prevrat umožnil dôslednejšiu aplikáciu ideovej politiky KSČ a ako prví pocítili jej dopad práve katolíci. Slovensko bolo vnímané v Prahe ako religiózny vred na tele republiky a krypto-klérofašistická rezervácia, ktorú treba dôkladne vyčistiť od klérofašistov aj nacionalistov. Spočiatku pomalé obmedzovanie slobody katolíckej Cirkvi sa v roku 1950, keď nádeje komunistov na dobrovoľné a radostné odpadnutie od viery zlyhali. Výsledkom bolo radikálne riešenie počas tzv. Akcie K, v ktorej sa plošne likvidovali kláštory, zatýkali nepohodlní kňazi a rozbiehali súdne procesy proti rôznym „vatikánskym špiónom.“
Páter Akvinas
Jednou z obetí červeného teroru bol aj dominikánsky kňaz Akvinas Gabura, pôsobiaci v Trenčíne, ktorý môže byť považovaný za typickú ukážku vzťahu komunistického režimu ku katolíckej Cirkvi. Jeho osoba sa stala pre komunistov podozrivou už v roku 1948, keďže ako spovedník prišiel do kontaktu s rehoľnou sestrou, ktorá spolupracovala s protikomunistickou skupinou Biela légia (Tunega, Púčik, Tesár). V januári 1949 ho prišla SNB zatknúť ale páter Akvinas utiekol, na veľkú zlosť súdruhov. Tí sa aspoň utešili skonfiškovaním dominikánskeho kláštora v Trenčíne a márne hľadali pátra Akvinasa, ktorý sa skrýval u rodiny Žuchovcov. 12. novembra 1949 ho poslal provinciál do Košíc, kde pôsobil v kláštore dominikánov a dával tajné exercície vysokoškolákom.
13. – 14. apríla 1950 zaistili počas Akcie K všetkých košických dominikánov, ako aj iné mužské rehole, avšak páter Akvinas bol práve vtedy v Trenčíne a tak ako jediný unikol. Skrýval sa u trenčianskych rodín a neskôr v horárni pri Ružomberku. Odtiaľ putoval do Liptovskej Štiavnice, neskôr do Martinčeka. Postupne sa presunul na Oravu, kde tajne pôsobil medzi obyvateľstvom.
Biela légia
V tom čase sa skrývali na Orave aj príslušníci Bielej légie, ktorí sa postupne pripravovali na ozbrojené akcie proti režimu. Z bunkra pod Magurou vyrážali do akcií, v rámci ktorých prepadli 7. júna poštový automobil s peniazmi. Tie im mali poslúžiť na boj s komunistami. Pred bojom, vedomí si nebezpečenstva sa chceli posilniť sviatosťou zmierenia. Dozvedeli sa o pátrovi Akvinasovi, ktorého požiadali o spoveď a ten im ju aj vyslúžil 16. augusta 1950. Na otázky ohľadom násilného odporu im však odpovedal negatívne, ale neutrálne, takže v konečnom dôsledku ich akcie neschvaľoval.
Úkryt Bielej légie bol nakoniec vyzradený jedným z ich spolupracovníkov, ktorého mučili a tak donútili vypovedať. Pri prestrelke jeden člen skupiny zahynul a dvoch zadržali. Pri výsluchu a mučení vyšlo najavo meno pátra Akvinasa aj mená rodín, u ktorých sa skrýval. Keďže ho tam nenašli, tak zatkli aspoň príslušníkov oných rodín a vyhrážali sa im mučením. To bolo pre pátra popudom k dobrovoľnému vydaniu sa do rúk Bezpečnosti, keďže pociťoval morálnu zodpovednosť za prípadné mučenie nevinných ľudí. Prihlásil sa v Oravskom Podzámku.
On osobne na to neskôr spomínal:
„Tak keď som ešte u Kováčových skrýval, tak traja z Bielej légie, jeden bol miestny, dokonca bol vedúci pošty. Tak odkaz poslali, že by sa radi vyspovedať, lebo sú v stálom nebezpečenstve života. Tak som o desiatej večer za tmy išiel do vyššieho humna pod cintorínom, a tam som ich vyspovedal, a nad ránom, okolo pol tretej ešte som slúžil svätú omšu, aby som mal sväté hostie a priniesol som im tam do toho humna sväté prijímanie. Potom som sa s nimi pomodlil, a povedal som im, nech nikomu nič nehovoria. No ale potom predsa sa to dozvedeli nejakí títo, a jedného, čo tam potom chytali, čo s nimi spolupracoval, ten potom toto vyzradil. Tak potom ma už chytali. Tak som videl, že už niet východiska.
No a tak som sa, hovorím, dostal potom do Ružomberka. Keď ma dávali v Oravskom Podzámku do auta ŠtB z Ružomberka, tak hovorili, ste sa skrývali u Kováčových, u Osockých a Osocká, a vás k nim priviedla. Bolo všetko prezradené, no a potom už išlo to ťažké vyšetrovanie, pravda, v tomto v Ružomberku. A po vyšetrovaní potom bol urobený monster proces v Dolnom Kubíne, v sále hotela Slávia. Tam, aby veriaci, aby ľudia videli, aký je to zločin. Ten, ktorý ich spovedal. A tak bolo tam plno ľudí, pravda, ktorí viac zo súcitu a zo všetkého prišli, a prišiel štátny súd z Bratislavy, a tam potom nás súdili. A tých odsúdili. A na doživotie, alebo na dvadsaťpäť rokov. A mňa na doživotie.“
V konečnom dôsledku bolo zatknutých 25 páchateľov. Obvinenia boli ťažké: velezrada, spolčovanie proti republike, lúpež, marenie dozoru nad cirkvami a neoznámenie trestného činu. V spise bol činnosť pátra Akvinasa označená ako: „hnusná zločinná činnosť“ a „zákerná protištátna činnosť.“ Bol označený za duchovného podporovateľa teroristickej skupiny a exemplárny príklad prepojenia katolíckej Cirkvi, reakcie a terorizmu. Bola mu prisúdená snaha: „aby sa z týchto teroristov stali ešte zbesilejší zločinci,“ čím sa vlastne z pátra stal ešte horší delikvent ako členovia Bielej légie, keďže zrejme bez jeho pričinenia by neboli takí „zbesilí.“
Zo skupiny šiestich obvinených dostal páter Gabura paradoxne najvyšší trest – doživotie, aj keď sa nepodieľal na akciách. Ostatní dostali 18 – 25 ročné tresty. Celkovo bolo v procesoch s príslušníkmi Bielej légie obžalovaných 62 ľudí, z toho 48 odsúdených a traja popravení. Tým sa tento proces považuje za najväčší v bývalom Československu a skupina Biela légia za predstaviteľa autentického ozbrojeného odporu voči komunistickému režimu, ktorému sa paradoxne, či skôr logicky vzhľadom na neomarxistickú prítomnosť nedostáva adekvátneho ocenenia v oficiálnej ideológii, na rozdiel od rôznych komunistov s „ľudskou tvárou“ z roku 1968. Často takých, ktorí prenasledovali práve katolíkov v 50. rokoch.
